Tupiza II.
Kedze v Tupize travime dva dni, vyuzili sme sluzby hotelovej pracovne a vcera popoludni sme nalozili do velkych igelitovych vriec asi 5 kg nasho pradla a odniesli sme ich tete na recepciu. Ked som sa okolo polnoci vracal z internet cafe, pradlo bolo uz vyprate a vysusene, pripravene na recepcii. Stalo nas to asi 120 Sk. Myslim, ze niektore veci bolo uplne zbytocne nechat prat vzhladom na to co nas dnesny den cakalo.
Ranajky sme absolvovali v kruhu dalsich cestovaniachtivych ludi z celeho sveta v presklenej jedalni s vyhladom na ako-tak prezivajuce kvety v tom suchu a dve zaparkovane auta.
Potom sme sa dostavili do cestovky patriacej hotelu, v ktorom sme boli ubytovani a po chvili cakania nas zaviedli pred hotel kde uz cakal Alfonso so svojim motorovym vozidlom s pohonom na vsetky styri. Alfonso nehovori po anglicky a tak sme sa dohodli, ze bude hovorit vo svojej rodnej reci ale s podmienkou, ze bude hovorit pomalsie. Nadsene suhlasil, lebo inak by sme asi museli byt ticho cely den. Alfonsovou ulohou bolo nas cely den rozvazat po okoli a ukazat nam krasne zakutia tupizskeho okresu. A veru bolo co pozerat.
Na tomto mieste sa vam musim postazovat aka krivda sa mi stala. Kedze vsetci tu posobia dost mlado, zaujimalo nas, ci Alfonso vobec ma vek na to aby mohol soferovat a tak som sa ho opytal, ze kolko ma rokov. On, ze 18 a samozrejme sa ma hned opytal, ze kolko mam ja a kym som stacil nieco duchaplne odpovedat, hned si odpovedal sam, ze 40. No chapete to ? Ved ja vyzeram sotva na 20. Sak sa ma niekto zastante. Hlavne, ze u Tinky sa trafil takmer presne... Kde je tu pravodlivost.
Po tomto traumatickom zazitku sme pokracovali v ceste von z Tupizy po extremne prasnych cestach. Stacilo aby preslo okolo nejake auto alebo este horsie, autobus a uz bola taka hmla z prachu, ze nebolo na krok vidiet. Opytali sme sa Fonziho, ze ci to v celej Bolivii maju taketo pekne cesty a on, ze toto je len docasne lebo Evo (rozumej prezident Evo Morales) slubil, ze uz tento rok budu mat asfaltku a v auguste sa zacina stavat. Asi idu volby... Kedze nas vecer cakala cesta busom do Sucre, opytali sme sa ho, kde sa mozeme na nasej ceste stretnut s asfaltkou a on, ze asi take dve hodky busom z Tupizy bude este prasna cesta a potom od mesta Cotagaita uz zacina asfaltka. No, ved uvidime.
Tupiza sa nachadza medzi Cordillera de los Chichas a Cordillera de Los Lipez co dava tusit, ze nas cakaju nadherne scenerie.
Nasa prva zastavka sa uskutocnila na zaklade Tinkinej poziadavky pred zaujimavym tunelom vytesanym v sklanom masive. Alfonso sa mylne nazdaval, ze Tinka sa chce kochat tymto architektonickym skvostom hodnym nasho obdivu. Skutocnost bola ovela prozaickejsia. Nedaleko sa pasli velmi mile osliky a veselo si tam poskakovali male cierne oslica/somarca alebo ako sa tomu vtakovi hovori. Takze sme sa takym strniskom prebrodili az k tomu pacholiatku aby sme sa s nim mohli porozpravat. Potom sme samozrejme pozreli aj tunel abu sme pred Alfim nevyzerali ako uplni debili.
Pokracovali sme dalej zakrutami a zvirenym prachom do miesta zvaneho Entre Rios (mezdi riekami) co je zaujimava dolina kde sa stretava rieka Tupiza s riekou San Juan del Oro. Obe su chudatka dost vyschnute takze by som povedal, ze sa tam stretavaju dva potoky. Ale sceneria je to kazdopadne uchvatna.
Potom sme sa vrhli do Quebrada Seca (Sucha roklina alebo tak nejako) a pokracovali cez El Cañon del Duende (Skriatkov kañon) az k El Toroyoj (ak som to dobre pochopil take je to Torre Rojo - Cervena veza a tak podobne to aj vyzeralo). Okolite hory su prevazne cervenej farby a s modrou oblohou tak vytvaraju nadhernu farebnu kombinaciu. Pod cervenou vezou tecie riecka Tupiza a rastu tam krasne stromy, pod ktorymi sme si na chvilu oddychli a Alfonsito nam rozlozil na nejaky obrus nas obed vo forme sandwichov a zaujimaveho jedla, ktoreho meno si uz samozrejme nepamatam. Vyzera to ako cibula a ide o gulicku urobenu z kukurice a lamieho masa (Zuzankka, ja za to nemozem - ja som si to nevybral) varena v kukuricnom supoli. Dostali sme aj fajne sladke mandosky, ktore ako sme sa dozvedeli, dovazaju z mesta Tarija, ktore je na vychod od Tupizy v nizine. Nechybala obligatna kola a nejake jogurty, ktore sme z bezpecnostnych pricin odmietli.
Po poludnajsom oddychu (ktory bol ziadany kedze slnko prazilo na plne obratky) sme sa pobrali do Quebrada de Palmira (Palmirska roklina ?), ktora je posiata krasnymi kaktusmi. Potom sme sa pustili smerom do Valle de los Machos a dosli sme po zaujimavy utvar, ktory vyzera ako velka brana a nazyva sa Diablova brana (Puerta del Diablo).
Tam sme to otocili nazad do dediny aby sme presedlali na kone a vratili sa do udolia muzov (alebo ako sme si to interne prelozili udolia macov). Zastali sme s autom pred nejakou stajnou a s napatim sme ocakavali ake kone nam privedu. Zrazu zpoza brany vyklusali sva mini poniky a ja som hned zhikol, ze to hadam nie, ved sa mi budu nohy po zemi vlacit. Vzapati sa vynorili dva statne kone - jeden biely a jedn cierny a ja som zhikol, ze to hadam nie, ved to su ozruty, ja chcem tie poniky. Na rozdiel od Tinky som v zivote na koni nesedel (teda raz ano, vo stvrtej triede na zakladnej nas triedny kazdeho na skolskom vylete vysadil asi na 20 sekund na ubohu staru kobylu) a nemal som predstavu ako na toho kona vyleziem a uz vobec nie ako sa na nom udrzim.
Nasim sprievodcom bol 15 rocny Jorge, polosirota zo siedmich deti, velmi komunikativne a mile chlapca. Neskor cestou stratila pri kluse Tinka svoju multifunkcnu satku a on ju zodvihol a dal si ju na hlavu tak, ze mu ciastocne visela. No na tom malom ponikovi vyzeral ako skriatok z rozpravky. Jorge mi teda vysvetlil co a ako a mne sa dokonca na prvy pokus podarilo vyliezt na to zviera, co ma malo najblizsie tri hodiny vlacit na svojom chrbte. Nastastie to boli pokojne zvery lebo inac by som mal inu paniku. Tak sme sa pohli - Jorge na ponikovi, Tinka na bielom a ja na ciernom koni (aj nam povedal ich mena ale ja som ich zabudol hned v tej chvili ako ich vyslovil) a okolo nas neustale pobehujuce zrieba ponika, na ktorom sedel Jorge.
Pokial sme sli chodzou ci ako sa to v konskej terminologii hovori, tak to bolo celkom v pohode a uz som sa mohol oddavat pozorovaniu okolitej krajiny. Ale z casu na cas sa Jorge rozhodol, ze turistov treba pomucit a dal konom pokyn k poklusu. To uz som sa chytil pevnejsie a snazil sa s konom udrzat rytmus ale absolutne sa mi to nedarilo. Okrem zadku som si doudieral cele dalsie prislusenstvo... No a svina Jorge asi chcel aby sme sa nedozili vecera tak dal este povel konom k cvalu a to uz som si myslel, ze nadisla moja posledna hodina. Smiechu by ste sa nezdrzali keby ste videli ako zaryvam ruku do sedla a druhou sa snazim drzat opraty a moje elektronicke vybavenie v podobe fotaku zaveseneho na krku lieta sem a tam snaziac sa ma trafit do ksichtu. Nakoniec sa nad nami chlapca zlutovalo, aspon docasne, a zasa sme pokracovali chodzou.
Prechadzka konmo po tak krasnom prostredi ako su kanony priam vystrihnute z westernu je uzasna vec, len sa dost tazko foti. Napokon sme sa dostali do Valle de los Machos a presli sme este dalej do El Cañon del Inca (Kañon Inkov). Miestami som sa citil ako vo filme Indiana Jones, take zaujimave zakutia tam boli.
Trochu inou trasou sme sa vratili nazad do dediny a pokracovali sme smerom k stajniam ked sa zboku z pastvin vyrutilo stado koni mieriacich cez cestu na druhu stranu. Nase kone sa automaticky pohli za nimi. Jorge krical "izquierda" (dolava) ale nase kone si to sinuli doprava. Mne sa ako tak podarilo kona aspon zastavit ale zdalo sa, ze Tinkin sa splasil a rozbehol sa za stadom. Jorge ho dobehol a dohovoril mu a nakoniec sa oba kone pobrali smerom ku stajniam.
Tam sme sa s milym Jorgem rozlucili a nasadli sme do auta (co bolo dost bolestive, kedze sedacie ustrojenstvo bolo mierne vykolajene z nasej jazdy konmo). Alfonsito sa rozhodol nam este na zaver ukazat bonbonik a vyviezol nas za dedinu na vrch hory do vysky 3 500 m.n.m. odkial sa nam naskytol uzasny pohlad na okolite hory, na uchvatnu Valle de la Luna (Mesacne udolie) a na zaujimave utvary nazvane El Sillar (neviem ako sa to preklada), vyzeralo to ako velke ihly trciace zo zeme - haluz. Kazdopadne vyhlad bol odtial velkolepy.
Vratili sme sa pred hotel a rozlucili sa s Alfonsom a pobrali sme sa na veceru kedze sme mali pred sebou dlhu cestu.
Pred pol osmou sme sa dostavili na velmi zivu autobusovu stanicu kde sa pomaly nedalo pohnut, co tam bolo ludi. Tipovali sme, ktory zo srotov stojacich na stanici je ten nas ale na stastie ani jeden neniesol oznacenie 6. oktober, co bol nazov autobusovej spolocnosti, ktora nas mala odviest do Sucre.
O chvilu sa spoza rohu vynoril autobus s plne nalozenou strechou niecim, co pripominalo bud kotuce taletneho papiera alebo nejake nadoby s mliekom. Autobus bol oznaceny logom spolocnosti Chevalier ale v predu mal napis 6. oktober takze sme vedeli, ze je to on. Mavajuc nasimi listkami sme sa priblizili k vodicovi, ktory nas hned nasmeroval do kancelarie autobusovej spolocnosti pretoze sme museli obdrzat stitky na nase batoziny. Tetuska nam povedala, ze tie batohy mame nechat len tak polozene na zemi pred kancelariou, ze oni ich nalozia. Tak sme sa pre istotu od nich nepohli az kym sme sa neubezpecili, ze su v batozinovom priestore zahadzane balickami a krabicami, ktore posielali obyvatelia Tupizy pribuznym obyvatelom Sucre. To, ze nase batohy boli zahadzane krabicami malo jednu velku vyhodu, boli chranene pred prachom. Totiz, ked sme den pred tym dorazili rano do Tupizy a zbadali svoje batohy, chcelo sa nam plakat. Obaja sme si pri prilezitosti tejto cesty kupili nove batohy a tie teraz vyzerali ako neidentifikovatelne predmety obalene v blate.
Kedze vieme, ako to v takom bolivijskom buse vyzera, rozhodli sme sa pre dezinfekciu a deratizaciu zaroven a priamo na stanici sme osetrili nase odevy repelentom na latky co sa robi tak, ze jeden sa postavi rozkrocmo s rozpazenymi rukami doprostred stanice a ten druhy ho zo vzdialenosti 30 cm sprejuje repelentom. Prizeraju sa tomu desiatky neveriacich bolivijcov vymienajucich si udivene pohlady. Zjavne nikdy neabsolvovali cvicenie civilnej obrany, inac by im to nebolo divne.
Autobus bol celkom priestranny a taky komorny, s mensim poctom sedadiel ako obvykle a preto sme mali dostatok miesta na nohy. Zasa sme prvu hodinu cesty dufali, ze uz sa konecne zapne kurenie a zasa sme zistili, ze ziadne sa v autobuse nenachadza. Cakalo nas teda 10 hodin v chlade v nenormalne natriasajucom sa buse. Samozrejme, po prvej hodine cesty nesmela chybat obligatna vymena kolesa uprostred pustatiny, co tu uz akosi patri k spolocenskemu bontonu ale vzhladom na (ne)cesty som rad, ze sme neprisli o celu napravu a ze si to odnieslo len koleso. Vymena kolesa mala aspon tu vyhodu, ze som si mohol odskocit do pola kedze v buse sa nenachadzalo WC a autobus siel 10 hodin systemom "nezastavujem, mame spozdeni". Povodne mala cesta trvat 12 hodin pretoze vsetky busy zvyknu chodit do mesta Potosi a tam sa prestupuje do Sucre ale my sme vymakli nejaky novy priamy spoj do Sucre takze nase utrpenie trvalo len 10 hodin. My sme do busu nastupovali lahko odeti po horucom dni v Tupize a postupne sme pocas jazdy na seba navliekali dalsie vrstvy. Kedze mi bola zima na nohy, dostal som spasonosnu myslienku a z prirucneho vaku som vybral CGcka (pre slovensky nehovoriacich spoluobcanov sa jedna o Ceple Gace alias rytierky alias spodne dlhe nohavice) a rozhodol som sa ich natiahnut na seba aby som zmiernil zimu, ktora mnou lomcovala, co bol za danych podmienok priam kaskadersky vykon. Predstavte si, ze mate k dispozicii asi 25 cm stvorcovych miesta na sedenie. Sopredu ste pritlaceny sklopenym sedadlom spolucestujuceho pred vami (a dalo sa sklopit poriadne) a zo zadu ste limitovany vlastnym operadlom. Autobus nadskakuje na kamenoch a kazdych 20 sekund klopi do zakruty takze sa musite vsetkymi koncatinami niecoho drzat aby vas to nevyhodilo zo sedadla. A za tejto situacie je vasou ulohou si vyzliect nohavice, obliect CGcka a na ne natiahnut nazad nohavice. Samozrejme predchadza tomu rozviazanie snurok a potom ich zaviazanie kedze s topankami na nohach by to bolo o cosi zlozitejsie. Esteze domaci spali a v buse bola tma pretoze ti by si museli mysliet, ze som dostal nejaky tanec svateho vita. Chvilu mi do vzduchu trcala jedna noha, chvilu druha, miestami obe a obcas som sa tusim musel zubami drzat opierky na ruku aby som polonahy v zakrute nevypadol do ulicky. Napokon sa mi to podarilo a absolutne vycerpany som asi na 15 minut zaspal.
Komentáře
Přehled komentářů
..presne tak,ta noo dajme tomu,ze "jazda"/?!/ na koni ma pobavila...
opisal si to tak trefne..ze keby to bolo zvecnene...ako video "Vtedy na Juhu" asi by nastal u mna unik mocu ;-)))
apropo..
Saty ste si dali oprat,ale asi vlasy pokryl prach a tak si vyzeral ako dobry 40-nik s udrziavanou pletou ;-))...alebo sa ti usla davka repelentu?!
hijo hijo na koniku
(magočka9, 18. 6. 2007 18:40)deti, deti, vidno že ste málo chodili na kolotoče resp. že koník nebol váš obľúbenec - teraz by sa vám to zišlo. Po jazde na drevenom koníkovi by ste si na tomto hoveli ako v perinke. Hlavne, že ste sa z neho dostali a ešte chodíte na vlastných. Dúfam, že vás to neodradilo pustiť sa do ďalších dobrodružstiev :-)
100 bodov
(hela na materskej:))), 18. 6. 2007 10:23)
tak dnesny dennicek som si fakt uzila,vsetko krasne fakt, ale nehnevajte sa na mna, najviac ma pobavila pasaz Danyho jazdy konmo, z dost ziveho opisu mi az slzy tiekli, takze verte ze som sa smiechu fakt nezdrzala,(ako si spravne napisal)m, hoci som tam nebola. zelam este kopu takejto srandy:)))
mimochodom , Dany, nemas fotku v "rytierkach"?
hm....
(katy, 18. 6. 2007 10:04)jej ako je tam krasne... to by bolo nieco pre mna, hned by som sla. ste ma mohli zabalit do batoha namiesto toho mravca, veru. ale povedzme si otvorene, som asi tak 2x vacsia a uz by som sa asi nevosla :-) ale je to super, vidiet to aspon takto na fotkesach.
;-)))))))))
(yorkie, 18. 6. 2007 19:13)