história c2
Vojna sa rozširuje: 1940
Prielom Mannerheimovej línie a prímerie medzi ZSSR a Fínskom
ZSSR zahájilo druhú fázu operáciou proti Fínsku 1. februára 1940. Proti unavenej fínskej armáde, ktorá už trpela akútnym nedostatkom munície, boli vrhnuté obrovské sily (pomer mužov v bojových líniách bol 1:10 až 1:15 v prospech Červenej armády). Po 15 dňoch intenzívnych bojov prelomili sovietske vojská hlavné opevnenie Mannerheimovej línie a po ďalších 21 dňoch prekročili Viipurský záliv. Fínska armáda bola vyčerpaná a straty bojových jednotiek dosiahli 40% pôvodných stavov, avšak stále ešte držala frontovú líniu. 13. marca 1940 bolo uzavreté prímerie. Podľa týchto podmienok Fínsko poskytlo ZSSR značnú časť svojho územia a muselo urobiť ďalšie ústupky.
Zimná vojna mala veľký vplyv na prudký pokles reputácie Červenej armády ako aj ZSSR v očiach celého sveta. Niektorí však podotýkajú, že mala ďalekosiahly vplyv na jej následnú reorganizáciu a mnohé zlepšenia ako aj odstránenie Vorošilova z jej vedenia. Mnohí nemeckí generáli ako aj sám Hitler preto pred napadnutím ZSSR v roku 1941 očakávali, že poraziť sovietsku armádu nebude príliš ťažké.
Napadnutie Dánska a Nórska
V tej istej dobe sa ukázalo, že pre to aby mohlo Nemecko ďalej úspešne viesť vojnu proti Spojencom, bude potrebovať čoraz väčšie množstvo železnej rudy, ktorú však dovážala zo Švédska cez nórsky prístav Narvik. Túto námornú trasu v tej dobe začali Spojenci čoraz viac ohrozovať. Jendým z dôkazov toho, že Spojenci prestali dodržiavať neutralitu nórskych výsostných vôd, bol aj incident, pri ktorom Briti oslobodili zajatých britských námorníkov z nemeckej lode Altmark. Obidve strany začali urýchlene konať. 8. apríla začalo britské námorníctvo klásť míny na nemeckých zásobovacích trasách v nórskych vodách. To už však nič nezmenilo na fakte, že nasledujúceho dňa nemecké ozbrojené zložky obsadili prakticky bez boja Dánsko a začali sa vyloďovať v južnom Nórsku.
9. apríla 1940 Nemci začali operáciu Wesserübung, čo bol krycí názov dlho pripravovaného obojživelného prepadu Dánska a Nórska. Operácia úspešne napredovala nielen kvôli dokonalej príprave a kamufláži, ale aj tajnej podpore nórskeho ministra obrany Quislinga, ktorého nacisticky orientovaná strana už pred vojnou netajila sympatie k Hitlerovi. Hlavný cieľ operácie, prístav Narvik sa však v prvej fáze Nemcom obsadiť nepodarilo, k čomu čiastočne prispeli aj poruchové nemecké torpéda a v prvom rade vylodenie britských, francúzskych a poľských vojsk, ktoré Nóri zavolali na pomoc. Tieto jednotky však neboli na nadchádzajúce boje dostatočne pripravené a v konečnom dôsledku pád Nórska iba čiastočne oddialili, keď na určitý čas zastavili nemecký postup. V následných námorných bojoch Briti stratili jednu lietadlovú loď (HMS Glorious), no aj Nemci utrpeli nemalé straty, keď prišli o niekoľko ťažkých bojových lodí, ktoré sa už nikdy nepodarilo nahradiť. Do júna 1940 boli zbytky spojeneckých vojsk z krajiny evakuované. Nemecko nakoniec získalo celé Nórsko, čo bolo dôležité najmä pre nemecké loďstvo, jednak pre možnosť prepravovať dôležité suroviny zo Švédska a tiež pre zjednodušenie prístupu do Atlantického oceánu, kde začali nemecké hladinové lode spolu s ponorkami ohrozovať britské námorné spoje.
Útok na Benelux a Francúzsko
10. mája 1940 zahájili Nemci plán Žltá, čiže ofenzívu na západnom fronte proti Francúzsku a Beneluxu. Už o päť dní kapitulovalo Holandsko. 17. mája obsadili aj Brusel, ale Belgická armáda pokračovala naďalej v ústupových bojoch po boku Francúzov. Útokom cez Belgicko Nemci obišli Maginotovu líniu a rýchlo prenikali cez Ardeny do severozápadného Francúzska. Spojenci síce podnikli protiútok, ale bleskový nemecký postup zmaril ich plány 27. mája sa začal Britský expedičný zbor sťahovať späť do Británie z prístavu Dunkeque. Za týždeň sa podarilo evakuovať 350 000 britských a francúzskych vojakov. Ďalších 40 000 Nemci zajali v obkľúčenom meste. Nemecký úspech však mohol byť omnoho väčší, nebyť zaváhania, ktoré spôsobilo, že jednotky Wehrmachtu niekoľko dní takmer nečinne stáli okolo mesta. Následne nemecké tankové jednotky rýchlo napredovali na Paríž, ktorý padol 14. júna a Francúzsko tak 22. júna 1940 po mesiaci bojov kapitulovalo. Nemci si ponechali kontrolu nad severnou časťou krajiny, celé pobrežie Atlantického oceánu, až po hranice so Španielskom a začali sa pripravovať na útok na Britániu, ktorého predohrou sa mala stať bitka o Britániu. Spojené kráľovstvo bolo v Európe posledným ostrovom demokracie vzdorujúcim nacizmu. Na jeho územie sa uchýlili exilové vlády z Poľska, Nórska, Holandska, Belgicka, Luxemburska, Česko-Slovenska ako aj Vojsko Slobodných Francúzov na čele s de Gaullom. Tieto vlády udržiavali styk s členmi domáceho odboja a poskytovali tak spojencom cenné spravodajské informácie. Ku koncu roku 1940, bolo jasné, že sa Göringovej Luftwaffe nepodarí zlikvidovať britské letectvo. Hitler sa pre to začal zaoberať plánom na útok proti ZSSR, ktoré považoval za svojho najväčšieho ideologického nepriateľa.
Albánsko
28. októbra Talianske vojská zaútočili z Albánska na Grécko. Gréci však ich postup zastavili a postupne, za britskej pomoci, prešli do protiútoku. Do marca nasledujúceho roku od Talianov oslobodili polovicu Albánska.
Akcie Sovietskeho zväzu
Priebeh nemeckého ťaženia v Škandinávii a v západnej Európe ako aj jeho rýchlosť veľmi zaskočili Stalina, ktorý sa pravdepodobne spoliehal na to, že západoeurópske krajiny budú medzi zápasiť dlhšie. Sovietske vojská preto v júni 1940 bleskovo anektovali Litvu, Lotyšsko aj Estónsko. Taktiež prinútili Rumunsko, k tomu aby prenechalo Sovietskemu zväzu Besarábiu. NKVD vraždilo v zajateckých táboroch v Katyni, Kozelsku a Starobjelsku zajatých poľských dôstojníkov, ktorí boli pre Stalina potenciálnou hrozbou a nechceli sa pripojiť k poľským komunistom.
1941
Boje na juhu Európy
Pred útokom na Sovietsky zväz si nemecké velenie zaistilo južnú Európu. Angažovanie v tejto oblasti spôsobil jednak prevrat v Juhoslávii a tiež neúspechy Talianska, ktoré od októbra 1940 viedlo boje proti Grécku. V Juhoslávii vyvolalo vlnu nevôle pripojenie krajiny k Osi Berlín-Rím-Tokio. 27. marca 1941 sa mladý kráľ Petra II. ujal po prevrate moci, zrušil spojenectvo s Nemeckom a uzavrel zmluvu o priateľstve so Sovietskym zväzom, avšak nehodlal narušiť doterajší mier medzi oboma krajinami a uzavrel priateľstvo so Sovietskym zväzom. 6. apríla 1941 prepadlo Nemecko spolu s Bulharskými vojskami Juhosláviu aj Grécko, ktorému pomáhali britské vojská. Do Srbska sa zo severu, východu i západu hrnuli nemecké jednotky. Celej tejto akcii predchádzal nečakaný nálet na Belehrad. Nemci útočiaci z Bulharska sa pojili s Talianmi, ktorí zaútočili z Albánska a zahatali tak Juhoslovanom možnosť spojiť sa s Grékmi. Za 12 dní bola nepripravená juhoslávska armáda porazená. Belehrad, hlavné mesto krajiny, padlo 13. apríla 1941. Nemci zriadili nový bábkový Chorvátsky štát na jeho čele mal stáť emigrant Ante Pavlič a taliansky princ. Taliansko si zatiaľ privlastnilo väčšinu dalmátskeho pobrežia a Čiernej Hory.
7. apríla 1941 nemecké jednotky prerazili aj do Grécka, ktoré sa ani napriek pomoci Británie neubránilo. Už 27. apríla obsadili Atény. Porazené britské a grécke jednotky sa z Balkánu stiahli na Krétu, ale i odtiaľ ich Nemci odvážnym leteckým výsadkom 20. mája, za veľkých strát vyhnali do Severnej Afriky. Boje na Kréte skončili 1. júna.
Boje v Severnej Afrike
Africká kampaň sa začala útokom Talianskych jednotiek z Líbie na britskú armádu v Egypte. Briti však útok odrazili a podnikli protiútok, pri ktorom zatlačili agresora späť.
Aby Hitler zabránil porážke Talianov, uskutočnilo Nemecko operáciu „Slnečnica“ (po nemecky: Sonnenblume), pri ktorej sa vylodil Afrika-Korps v Líbii. Nemecké jednotky, skladajúce sa len z niekoľkých divízií čoskoro prevzali hlavnú rolu v boji proti Britom v Afrike. 24. marca Rommelove jednotky obsadili El Agheilu a pokračovali v prenasledovaní britských vojsk. Už 25. apríla nemecké a talianske vojská dosiahli územie Egypta, zanechajúc v svojom tyle obkľúčený Tobruk. Keďže bola Severná Afrika v tej dobe pre Britov jediným bojiskom, na ktorom sa mohli v pozemnom boji stretnúť s Nemcami, dávalo britské velenie tomuto stretu veľkú vážnosť. Zatiaľ čo pre Britov nepredstavovalo (aspoň vďaka kolóniám) zásobovanie svojich vojsk v oblasti závažný problém, Afrika-Korps sa naopak musel spoliehať na zásobovanie cez Stredozemné more. Tieto dodávky sa často stávali terčom útokov britského letectva a námorníctva. Prítomnosť britských jednotiek na Gibraltare a na Malte tak robila zásobovanie veľmi komplikované. Do konca roku 1941 utrpeli nacistické vojská také straty, že boli nútené pod prudkými údermi Britov ustúpiť späť k El Agheile. Rommel stratil 38 000 vojakov a asi 300 tankov. V tej istej dobe vrcholili boje nemeckého a talianskeho letectva o nadvládu nad vzdušným priestorom Malty, ktoré viazali početné sily RAF a Kráľovského námorníctva. To umožnilo Rommelovi obnoviť zásobovanie v plnej miere, v dôsledku toho bol schopný nahradiť ťažké straty a opäť prejsť do protiútoku, proti Britom, ktorých zásobovacie cesty sa súmerne roztiahli.
Boje v Atlantiku
9. mája sa Spojencom podaril ďalší skvelý úlovok, keď anglický torpédoborec HMS Bulldog zajal nemeckú ponorku aj so šifrovacím zariadením Enigma. Získanie tohto zariadenia aj so šifrovacími tabuľkami bol posledný krok k prelomeniu nemeckých šifier. Tento úspech sa podpísal nielen pod ďalší priebeh bojov v Atlantiku, ale mal ďalekosiahly dopad na celkové dianie na viacerých frontoch. Nemecké ponorky (U-boat) napriek tomu ešte dlho spôsobovali spojencom nemalé straty.
18. mája nemecká bitevná loď Bismarck a ťažký krížnik Princ Eugen opustili svoj domovský prístav, aby sa zúčastnili na námorných bojoch s britskými konvojmi v Atlantiku. Pri bitke v Dánskom prielive 24. mája boli Bismarck a Princ Eugen napadnuté britským bitevným krížnikom HMS Hood a bitevnou loďou HMS Prince of Wales. V krátkom boji kráľovské námorníctvo stratilo bitevný krížnik HMS Hood, ktorý po zásahu do skladu munície explodoval (starší krížnik HMS Hood mal nedostatočné pancierovane paluby, kvôli čomu mal neskôr prejsť rekonštrukciou). Z 1420 člennej posádky Hoodu sa zachránili iba 3 námorníci. HMS Prince of Wales sa po niekoľkých zásahoch z boja stiahla. Prince of Wales bola na rozdiel od HMS Hood bola „priveľmi“ nová a trpela rôznymi poruchami, ktoré počas plavby opravovali civilní technici. Nemcom sa v zlom počasí podaril klamný manéver pri ktorom sa odpútal krížnik Princ Eugen a britské lode Bismarck, ktorý zmenil smer k francúzskemu prístavu Saint-Nazaire stratili. Na Bismarck, ktorý bol nútený pre poškodenie palivových nádrží znížiť rýchlosť, sa v severnom Atlantiku čoskoro začal lov.
Jeho definitívnu skazu pripravil nálet torpédových dvojplošníkov Fairey Swordfish z lietadlovej lode HMS Ark Royal, ktorý síce neznamenal jeho bezprostredné potopenie, ale spriečenie kormidla. K poškodenému Bismarcku sa nakoniec priblížilo niekoľko lodí Kráľovského námorníctva, ktoré ho ráno 27. mája v delostreleckom súboji poškodili natoľko, že ho posádka sama potopila. Z jeho 2200 člennej posádky sa zachránilo 115 mužov. [1]
Aktivita Nemecka v Atlantickom oceáne sa po potopení Bismarcka okrem nasadenia ponoriek prakticky skončila.
Napadnutie ZSSR
22. júna 1941 porušilo Nemecko pakt o neútočení a s vojenskou pomocou svojich spojencov bez vypovedania vojny zaútočilo na ZSSR na takmer 4500 km dlhom východnom fronte siahajúcom spoza severného polárneho kruhu na polostrove Kola, cez Karéliu, Baltské more až k Čiernemu moru. Začala sa Veľká vlastenecká vojna. Nemci využili moment prekvapenia a bleskovými útokmi rýchlo postupovali troma hlavnými smermi na Moskvu, Leningrad a Kyjev.
Jednou z prvých veľkých obkľučovacích operácii bola likvádácia sovietskych vojsk pri Białystoku v Minskej oblasti. V tejto pasci, z ktorej sa nik neprešmykol, uviazlo 11 sovietskych divízií. Nemci obsadili Minsk 28. júna. K Leningradu postupovala po kvalitnej cestnej sieti pobaltských republík nemecká armádna skupina Sever, a z Fínska to boli Fínsko-nemecké vojská, ktoré viedli boje za polárnym kruhom. Mesto sa dostalo do obkľúčenia začiatkom septembra. Nie však úplného, pretože v zásobovaní bolo možné s určitými ťažkosťami pokračovať cez Ladožské jazero. Počas nasledujúcich 900 dní blokády zomrelo na následky hladu, zimy a bombardovania najmenej 800 000 ľudí, ale mesto sa nevzdalo a viazalo veľké množstvo nemeckých vojsk. Vo februári 1942 zomieralo v meste od hladu a vyčerpania denne až 3000 ľudí. Obliehanie Leningradu bolo najväčšie a najdlhšie obliehanie mesta v novodobej vojenskej histórii. Na strednom úseku frontu sa sovietske jednotky, pozostávajúce zo 16 bojmi vyčerpaných divízií, pokúšali zastaviť Nemcov na rieke Brezina východne od Minska. V bojoch pri Borisove, nasadili vo veľkom množstve svoje nové tanky a na čas tým spomalili nemecký postup.
Nemecká pechota pred útokom Sovietske vojská vedúce protiútok pred moskvou
V septembri sa podarilo Nemcom zo severu a juhu obkľúčiť Kyjev. Stalin namiesto toho aby uchránil svoje vojská pred likvidáciou ústupom, prikázal nezmyselne brániť mesto so slovami: „…Kyjev zostane sovietsky!“. Nemecké jednotky však aj tu prelomili sovietsku obranu a z východu postupne obkľučovali jednotlivé ohniská odporu. Mesto dobyli 19. septembra po dvoch mesiacoch rozhorčených bojov, zajali pri tom asi pol milióna demoralizovaných sovietskych vojakov, ktorých nasadil ich najvyšší veliteľ do predom prehratej bitky. V boji padol i veliteľ úseku generál M. Kirponos. V júli a auguste prebiehala aj bitka o Smolensk a cesty smerujúce k Moskve. Sovieti na asi dva mesiace spomalili a zastavili nemecký postup za Smolenskom, ale po tom, čo nemecké tankové armády zlikvidovali zoskupenia Červenej armády pri Kyjeve a nasmerovali svoj útok na Smolensk, nemohli obrancovia viac vzdorovať. Aj tu boli zajaté desaťtisíce sovietskych vojakov. Celkovo prišla Červená armáda do tej doby asi o 2 milióny mužov. Nemecký útok na Moskvu sa za cenu veľkých obetí podarilo Sovietskemu zväzu zastaviť prudkými protiútokmi. Tie viedli odpočinuté vojská stiahnuté z Ďalekého východu, po ubezpečení Stalina, že Japonsko sa do vojny proti ZSSR nebude angažovať. Jednotky Červenej armády zaútočili na nemecké krídla a 8. decembra 1941 bol nemecký Wehrmacht po prvý krát, za druhú svetovú vojnu, nútený sa brániť a ustupovať na tak rozsiahlom úseku frontu. 29. novembra sa podarilo sovietskym vojskám vytlačiť fašistov z Rostova-na-Donu a zažehnali tak na čas nebezpečenstvo južnému Rusku a Prikaukazsku. Nemecko do konca roka 1941 prišlo na východnom fronte o takmer milión vojakov.
14. augusta 1941 uzavreli Spojené štáty a Spojené kráľovstvo takzvanú Atlantickú chartu 24. septembra 1941 sa k nej pripojil aj Sovietsky zväz a vznikla koaličná Veľká trojka (Spojené kráľovstvo, Spojené štáty, Sovietsky zväz), ktorá sa ešte upevnila po vstupe Spojených štátov do vojny začiatkom decembra 1941.
Napadnutie Spojených štátov
7. decembra 1941 - Japonské cisárske letectvo napadlo námornú základňu USA Pearl Harbor na Havajských ostrovoch. Počas 1,5 hodinového náletu zahynulo skoro 3000 ľudí. Boli potopené bitevné lode USS Arizona, USS Kalifornia a USS West Wirginia. Nálet ťažko poškodil USS Oklahomu a USS Nevadu, ľahšie USS Pennsylvániu, USS Tennessee a USS Maryland. Bolo taktiež zničených 188 amerických lietadiel. Samotní Japonci stratili pri nálete iba 12 lietadiel a dve ľahké ponorky. Na šťastie pre Američanov sa v prístave nenachádzali lietadlové lode USS Saratoga, USS Lexington a USS Enterprise, ktoré sa účastnili vojenského cvičenia. Americké straty však celkovo neboli nenahraditeľné, ich priemysel čoskoro začal v úplnom bezpečí pred nepriateľskými bombardérmi chŕliť obrovské množstvo zbraní, ktorými dokonca zásoboval aj svojich spojencov.
8. decembra 1941 vyhlásili Spojené štáty Japonsku vojnu. Už o niekoľko dní 11. decembra 1941 sa Nemecko a jeho európski spojenci ponáhľali a vyhlásili vojnu Spojeným štátom.
V Tichomorí ešte v decembri 1941 padol do japonských rúk Hongkong, bojovalo sa na Filipínskych otrovoch a v Malajzii.
1942
Začala sa formovať široká protihitlerovská koalícia. Predstavitelia 26 štátov podpísali 1. januára 1942 vo Washingtone deklaráciu o spoločnom boji proti agresorom a zaviazali sa, že na tento cieľ použijú všetky svoje zdroje. Súčasne sa dohodli, že neuzavrú separátny mier a budú spolupracovať vo vojne až do konca. Definitívne sa tak vytvorili dve koalície krajín, ktoré dohromady zahrnovali 70 štátov celého sveta.