The RAMONES
Trojakordový rock´n´roll, rýchle, tri minúty nepresahujúce skladby s
naliehavými textami, bez akýchkoľvek gitarových sól, iba unisono hrané
akordy, za účelom vytvorenia zvukovej steny - to spôsobilo na
newyorskej hudobnej scéne v polovici 70. rokov poriadny rozruch. V
období ´šialene dobrých muzikantov´ sa oni snažili celému svetu
dokázať, že rock´n´roll je o niečom inom, než iba o inštrumentálnych
výkonoch... Vznikli v roku 1974, keď sa štyria spolužiaci z gymnázia vo
Forest Hills rozhodli z nudy založiť kapelu. Po neúspešnom pokuse
vylúpiť klenotníctvo usúdili, že toto bude zrejme lepšia cesta, ktorou
by sa mali uberať ich ďalšie osudy. Názov kapely odvodili od
niekdajšieho umeleckého mena Paula McCartneyho - Paul Ramone, ktoré
používal ešte v časoch, keď si legendárni chrobáci z liverpoolu
hovorili Silver Beatles. Všetci členovia skupiny svorne prijali toto
priezvisko.
V prvotnej zostave figuroval Joey Ramone (Jeffrey Hyman, 19. máj 1952)
za bicími, Dee Dee Ramone (Douglas Colvin, 18. september 1952,
Vancouver, Britská Kolumbia) s Johnym Ramoneom (John Cummings, 8.
október 1951, Long Island, New York) ´obsluhovali´ gitary a Tommy
Ramone (Tommy Erdelyi, 29. január 1952, Budapešť) mal na starosti
manažing. Joey bol ako bubeník hrozne zlý, avšak žiaden z ich kamarátov
nedokázal udržať pekelne rýchle tempo ich skladieb. Problém bol
vyriešený vo chvíli, keď Tommy začal ukazovať účasníkom medzitým
zorganizovaného konkurzu, ako to majú robiť... Vo vnútri kapely teda
došlo k reorganizácii, Joey sa chopil mikrofónu a Dee Dee prešiel ku
štyrom strunám.
Ich domovskou scénou sa stál známy newyorský klub CBGB. Ich 20-minútové
koncertné sety (obyčajne odohrané bez akejkoľvek prestávky, predelom
medzi skladbami bolo iba Dee Deeho odpočítavanie
´one-two-three-four...´, ktoré sa stalo poznávacím znamením skupiny,
rovnako, ako aj pokrik ´Gabba Gabba Hey´, ktorý si do skladby "Pinhead"
vypožičali z jedného béčkového filmu o lúpežníkoch, skandujúcich počas
prijímania nových členov do bandy) sprvoti neprilákali veľa
návštevníkov. V publiku pri ich prvom vystúpení sedel dokonca iba
majiteľ klubu Hilly Crystal a jeho pes... Vtedy ešte nikto z nich ani
len netušil, že o niekoľko rokov neskôr budú napĺňať štadióny...
Všetko sa zmenilo, keď jedného dňa zavítal úplnou náhodou na ich
koncert istý známy miestny novinár, ktorému ambiciózna formácia ihneď
padla do oka i do ucha. Práve publicita bola tým, čo kapela najviac
potrebovala. Vďaka pozitívnym recenziám v tlači sa ich publikum z
týždňa na týždeň rozrastalo. Začiatkom roka 1976 už bola skupina na
newyorskej hudobnej scéne kultovou záležitosťou. Svoj štýl pomenovali
punk rock - inšpirovaní ´hláškami´ Joeyovho otca, ktorý keď uzrel v
televízii Elvisa Presleyho, vždy to okomentoval slovami: ´To je ale
špinavý punk´. Treba podotknúť, že v období, keď si túto škatuľku
vymysleli, v Británii nemali o punku ešte ani ´páru´. Vypalováky "Beat
On The Brat", "Blitzkrieg Bop" a "Now I Wanna Sniff Some Glue" sa stali
prvými veľkými hitmi. Ich menej ako polhodinový koncertný set obsahoval
14 skladieb (!). Koncom roka odlietajú na prvé turné do Veľkej
Británie, kde boli so svojim chuligánskym imidžom - v kožených bundách,
plátených teniskách a na kolenách zodratých leiskách vzorom pre práve
nastupujúcu generáciu britských tínedžerov. V prvých radách počas
vystúpení sedeli neskorší členovia skupín Damned, či Sex Pistols...
Ešte predtým však kapela pod visačkou Sire Records stihla vydať
eponymný debutový album, ktorý už dnes patrí do ´zlatého fondu´
rockovej muziky. Ich štýl v sebe kĺbil prvky popu 60. rokov, surf rocku
i bubblegumu, avšak rýchle tempo a razantný zvuk gitár dodal ich muzike
jedinečný rozmer. Možno si pomyslíte, čo môže byť také jedinečné na
trojakordovej muzike, avšak ani jednej kapele sa dodnes nepodarilo
urobiť nejakú ich coververziu, ktorá by sa aspoň na 75 percent
vyrovnala originálu. Nedokázal to dokonca ani úspešný The Offspring ("I
Wanna Be Sedated"). Johnny totiž tie svoje tri akordy omieľal s takým
drajvom, ako to dokázal len on...
Album "Leave Home" (Sire Records) z roku 1977 síce zaznamenal mierne
´zjemnenie´ soundu, no v žiadnom prípade nie na úkor razancie, čoho
najlepším dôkazom boli úspešné, našliapnuté, v duchu rock´n´rollových
hitov 60. rokov nesúce sa single "Sheena Is A Punk Rocker" a "Rockaway
Beach". Obe sa veľmi dlho držali v Top 100 US. Ešte v tom istom roku
vydávajú album "Rocket To Russia", ktorý dodnes patrí medzi ich
komerčne najúspešnejšie tituly. Ten dokonca obsahoval aj prvú pomalú
baladu "Here Today, Gone Tomorrow". Išlo zároveň o posledný titul s
Tommym, ktorý sa rozhodol kapelu opustiť a ďalej sa venoval už iba
producentskej práci. Na jeho miesto nastúpil Marky Ramone (Marc Bell),
ktorý predtým hrával s vlastnou kapelou Dust a neskôr s Voivoids
Richarda Hella. V 60. rokoch nakrútil niekoľko albumov s dnes už takmer
neznámymi interpretmi.
V novej zostave nakrúcajú v ´78-om "Road To Ruin", obsahujúci 12
skladieb na ploche nepresahujúcej pol hodiny (!). Na tomto titule sa
prvýkrát objavil zvuk akustických gitár (v coververzii "Needle And
Pins" od Searchers) a dokonca aj gitarové sólo ("Don't Come Close"). V
roku 1979 stvárňujú hlavnú úlohu vo filme Rogera Cormana "Rock'n'Roll
High School", z ktorého sa ešte v tom istm roku objavil na trhu
rovnomenný soundtrack. Aprílový ´živák´ "It´s Alive", zachytávajúci
jedinečnú atmosféru novoročného koncertu v londýnskom Rainbow Theatre z
roku 1977 je fanúšikmi dodnes považovaný za jeden z ich najepších
albumov.
Začiatkom 80. rokov ich vydavateľstvo donútilo spolupracovať so známym
popovým producentom Philom Spectorom, pod ktorého taktovkou nakrúcajú
´najmäkší´ a najpopovejší album "End Of The Century", ktorý rovnako,
ako jeho nasledovník "Pleasant Dreams" (1981, nakrúcaný v produkcii
Grahama Gouldmana z 10cc) dosiahol iba veľmi slabý komerčný úspech. Po
nakrútení dosť nemastno-neslano znejúceho albumu "Subterranean Jungle"
z roku 1983 odcházda z kapely bubeník Marky, ktorého vzäpätí strieda
bývalý člen Velveteen, Richie Beau, alias Richie Ramone. Následne na to
však kapelu postihla nešťastná udalosť. Neznámi útočníci prepadli a
zbili gitaristu Johnnyho, kvôli čomu bojoval v nemocnici s ťažkými
zraneniami hlavy o život. Nakoniec sa mu však podarilo zotaviť sa a
teda album "Too Tough To Die" (1984) venovali práve jemu. Kapela na ňom
opäť chytila starý dych. Popovo znejúca singlovka "Howling At The Moon"
vznikala v produkcii ostrieľaného Davida Stewarta z Eurythmics.
Nasledujúce tituly "Animal Boy" (1986) a "Halfway To Sanity" (1987)
nemožno označiť inak ako superalbumy, z ktorých pochádzajú také
evergreeny ako "Bonzo Goes To Bittburg", "Somebody Put Something In My
Drink", "I Wanna Live", či "Bop ´Til You Drop". Tridsaťskladbová
výberovka "Ramones Mania" (1988) je vynikajúcim zhrnutím celej ich
doterajšej kariéry. Nasledujúci rok znamenal ďalšie a dosť podstatné
zmeny. Pred nakrúcaním "Brain Drain" sa do skupiny opäť vracia Marky,
avšak po jeho vydaní sa rohodol ´dať výpoveď´ Dee Dee, autor takmer
všetkých veľkých hitov, štrnásť rokov závislý na drogách, punker až do
špiku kosti. Dee Dee King nakrúca rapový album "Standing In The
Spotlight", neskôr zakladá vlastnú rockovú formáciu Chinese Dragons.
Skladba "Pet Sematary" sa v tom období objavila na soundtracku k
rovnomennému horroru podľa predlohy Stephena Kinga (King je mimochodom
dodnes veľkým fanúšikom Ramones). Novým členom sa stáva C. Jay Ramone
(1965), bývalý ´roadie´, ktorému sa týmto splnil asi najväčší životný
sen. Jeho príchod vniesol do muziky Ramones opäť mladícku energiu.
Odzrkadlila sa nielen na živáku "Loco Live" (1991), nakrúcanom v
Barcelone, no najmä na vynikajúcom "Mondo Bizarro" (1992), pri ktorého
nakrúcaní kapele vypomohol aj Vernon Reid z Living Colour.
O dva roky neskôr vydávajú album coververzii "Acid Eaters", ktorým
zložili hold kapelám, na ktorých muzike vyrastali a ktoré formovali ich
muzikantský vývoj - The Doors, Rolling Stones, Beach Boys, The Who.
Potom, čo sa Markymu podarilo zbaviť sa problémov s alkoholom, vyrazili
propagovať novinku na svetové turné, v rámci ktorého sa predstavili aj
pred stovkami nadšených česko-slovenských fanúšikov v pražskej Lucerne.
Po vydaní brilantného titulu "Adios Amigos" niekoľkokrát naznačili, že
po vyše dvadsiatich rokoch existencie prišiel čas, kedy by bolo dobré
uzavrieť kapitolu. Na pulty sa dostáva záznam jedného z posledných
vystúpení, ktoré sa uskutočnilo v newyorskej The Academy "Geatest Hits
Live". O rok neskôr si môžu skalní doplniť fonotéku ďalším živákom
"We´re Outta Here", ktorý sa na trh dostáva aj s rovnomennou
videokazetou, zachytávajúcou priebeh rozlúčkového svetového turné. V
roku 1999 vydávajú spomienkový 58-skladbový dvojalbum "Anthology".
Potom, čo ohlásili koniec svojej existencie, sa aktivity členov kapely
začali sústreďovať na vlastné projekty. Marky Ramone založil Intruders
a vydal dva albumy, C. Jay sa venuje Los Gusanos, Joey vystupuje v
newyorských kluboch s kapelou The Remainz (projekt s Dee Deem, v ktorom
si občas ´zabúcha´ aj Marky). Jeho ďalším projektom je formácia
Independents, ktorá v minulom roku vydala EP "Unholy Living Dead".
Jediným, ktorý si dal od muziky pohov, je Johnny. Radšej sa venuje
svojej veľkej láske - filmom a zbieraniu autogramov známych osobností.
V nedeľu 15.apríla šokovala celý hudobný svet správa o Joeyovej
nečakanej smrti. Obklopený svojimi najbližšími podľahol v newyorskej
nemocnici rakovine lymfatických uzlín. Česť jeho pamiatke.