Misijná kázeň
Darina Hybská Majdúchová:
Zacheus na strome
Môj život mal od začiatku jasný smer.
Moja mama ma vychovávala vo vedomí, že nie som z tohto sveta.
Vravela mi, že som akoby VYVOLENA. Čo som nie vždy správne chápala. A myslím, že mi to ani nebolo správne podávané.
V svojich šiestych rokoch, skôr ako som šla do školy, ma mamin otec zobral prvý krát oficiálne do kostola.
Kostol bol pomerne malý, ale útulný a na prekvapenie plný. Plný ľudí starších, mladších, dokonca aj detí.
Bohoslužby boli veľmi špecifické. Niesli sa v duchu začiatku.
Blížil sa začiatok školského roka.
V kresťanskom prostredí je dôležité všetko začínať s Bohom.
S Dobrom. So Zdrojom dobra, lásky, pokoja.
Odtiaľ veriaci čerpajú silu, keď im v niektorých situáciách života dochádza.
Počas bohoslužieb sme boli my deti odvedení do vedľajšej miestnosti, tzv. zborovej miestnosti.
Aj táto miestnotosť bola pekná, útulná, zohľadnená pre potreby detí.
Na jednej stene bola nástenka a na nej krásne obrázky z príbehov z Biblie. A nejaké písmenká. Ešte som nevedela čítať, tak ma zaujal len štýl písania, ktorí som sa časom snažila obkukať.
Tiež bol na nástenke zoznam detí, ktoré pravidelne navštevujú detskú besiedku. Deti si samy vlepovali, alebo pečiatkovali obrázky, čím potvrdzvali svoju účasť.
Na inej stene bola výstavka detských výtvarných diel. Mnohé dielka boli ozaj veľmi vydarené, až krásne.
Na ďalšej stene, na priečelí, sa nachádzala tabuľa.
Bola zakrytá tmavozelenou flanelovou látkou. Na ňu sa lepili obrázky, postavy jednotlivých príbehov.
Najviac mi utkvel v pamäti príbeh o Zacheovi.
Zacheus bol muž malej postavy, s typickými črtami nespokojného, večne uhundraného človeka. Napriek tomu,
že mal všetko. Rodinu – manželku, deti, krásny veľký dom a dostatočné množstvo peňazí.
No v svojom vnútri cítil veľkú nespokojnosť.
Akoby hlad po niečom, čo nevie opísať, pomenovať...
Každopádne to bola veľká túžba.
Túžba, ktorá ho viedla k veľmi nelogickému, nedôstojnému, až nerozumnému správaniu.
Zacheus sa totiž dopočul, že do ich mesta príde výnimočný muž. Učiteľ, tzv. Majster, ktorého mnohí ľudia nasledovali. Okrem toho všade, kde prišiel, vyvolával kontroverziu. Následok bol, že niekomu do srdca daroval pokoj a lásku, iný si so sebou odniesol odsúdenie a nenávisť.
Podľa toho, ako to kto vzal.
Podľa toho, ako bol kto naladený: otvorený, alebo uzavretý a obmedzený
Zacheus bol každopádne otvorený novým možnostiam.
Bol tak hladný po nových výhliadkach vo svojom živote, že on – uznávaný muž v postavení – bol schopný vyliezť
na strom. Len aby čo najlepšie videl vychýreného, kontroverzného Učiteľa, Majstra.
Na strom, lebo sám bol malý, a pre veľký dav veľkých ľudí by nemal dostatočný výhľad a prehľad o tom, čo sa deje, Kto to je, čo robí, čo hovorí.
A viete, čo Ten vychýrený Učiteľ, Majster urobil?
V tom veľkom dave veľkých i malých ľudí s rôznym postavením, povolaním, s rôznymi názormi, motiváciami Učiteľ, Majster uvidel osobnú túžbu Zachea.
Ba čo viac. On Zachea nielen zahliadol.
On Zachea aj slovil a povedal mu: „ Zacheus, zostúp dole. Dnes chcem byť hosťom v tvojom dome.“
Neviem, či vy ste niekedy cítili takú túžbu po zmene vo svojom živote.
Ale Zacheus bol šťastný, unesený, naplnený...
Preto zmenu života, zmenu myslenia okamžite premenil na činy vyspelého, vyzrelého muža.
Možno práve tento biblický príbeh ma sprevádzal dlhé roky v mojom živote, kým som neprišla až do tohto bodu.
Kde sa nachádzam teraz?
Nepredbiehajme.
Všetko má svoj poriadok a svoj čas.
Tak sa ho budem držať aj ja.
Cesta až sem nebola vždy taká jednoduchá.
Ale ani taká ťažká, aby sa nedala prekonať.
Odstupom času bola občas aj úsmevná.
Veľmi živo si pamätám, keď ma zo spomínaných bohoslužieb viedli na tzv.detskú besiedku.
Chápala som to ako odtrhnutie od jedinej mne dôverne známej osoby – môjho dedka.
Pevne som sa držala zábradlia schodiska.
Kričala som: „Ja tam nepôjdem! Ja nechcem!“
Nepomohol ani krik, nepomohol ani plač.
Ani neviem ako ma preniesli na poschodie.
S istotou ale viem, že ma neniesli ako princeznú na rukách. V tej dobe som totiž bola pekne zaguľatená a mala patričné množstvo kilogramov.
Ale keď otvorili tú miestnosť pre nás – deti, viac som na dedka nemyslela.
Všetko ma zaujalo.
Najskôr - miestnosť plná detí.
Ja som bola posledná z päťdesiatky.
- na priečelí bol veľký krásny obraz s pozláteným starodávnym, ale vkusným rámom.
Bol na ňom Ježiš, ktorý stál v poli zdravo-zrelého obilia a niečo veľmi milo, s trpezlivosťou a láskou vysvetľoval ľuďom, ktorí boli okolo Neho.
A keď nás milí ujovia a tety privítali, medzi nimi najmä vždy usmievavý ujo Ľuboš, až vtedy to vo mne začalo.
Sála plná detí sa zrazu začala otriasať hudbou a spevom jednoduchých, ale prekrásnych, ľúbivých melodií.
Jeden hral na gitaru, druhý na klavír, ďalší na akordeon...
A všetci spievali: „Naša besiedka,
naša besiedka
tam my radosť mávame.
V nej sa o Bohu, našom Otcovi
všetci radi učíme...“
Alebo: „My sme tu všetci jedna rodina
všetkých nás spája láska Kristova....“
Všetky piesne, ktoré sme spievali, boli napísané na veľkých plagátoch a nádherne ilustrované. Neskôr som takéto plagáty s piesňami tvorila sama.
Odvtedy som v hlave mala jasno.
Tu budem chodiť.
Tu chcem patriť.
Tu je moje miesto, naplnenie, moja prítomnosť i moja budúcnosť.
Tu je môj domov.
A naozaj.
Presne to sa stalo.
Už ma sem nik nemusel nútiť.
Do tohto domova som chodila rada.
Do tohto domova som chodila nielen v nedeľu, ale každú možnú príležitosť, ktorá sa naskytla.
Najskôr, v detskom veku, som absolvovala všetky nedeľné detské besiedky.
A s radosťou som poslúchala všetko, čo mi povedali. Dokonca som tieto milé tety a ujov poslúchala viac ako svojich rodičov, čo samozrejme naši neprijímali s nadšením.
Otec ma rád posielal do krčmy na dobré čapované pivo.
Ale tety a ujovia v kostole vraveli, že dobrí a poriadni ľudia nesmú chodiť do krčmy. U nás bola krčma postavená priamo proti kostolu.
Odvtedy musel otec zmeniť čerstvo načapované pivo za fľaškové. Nechcelo sa mu totiž chodiť do krčmy zvlášť. Alebo sa v ňom niečo pohlo?
To sa už žiaľ nedozviem. Ale zopár krát v kostole – kvôli mne – bol.
Mamu som zas naučila, že kúpať sa musím nie v nedeľu večer, ale v sobotu večer. Aby som bola najkrajšia
a najčistejšia na najdôležitejší deň v týždni – nedeľu.
Niekedy sa mi zdalo, že celý rytmus rodiny udávam ja.
Niekedy som sa naozaj cítila ako pupok sveta.
Ale, poviem vám pravdu, robilo mi to dobre.
Keď dievča dozrieva, potrebuje nielen rásť, ale sa aj rozvíjať.
Ja som sa naozaj rozvíjala.
Navonok i zvnútra.
Tento domov mi poskytol plnú slobodu.
V ňom som bola vedená učiť sa viesť deti, mládež, spevokol dospelých...
Dokonca som dostala možnosť naučiť sa hrať na kráľovský hudobný nástroj – organ.
V našom kostole sme, ako jediný na široko – ďaleko, mali nádherný nový 3-manuálový nástroj.
Nik na ňom nevedel hrať tak precítene ako ja.
Nik ho nevedel ovládať tak ako ja.
To bola zásluha skvelého cirkevného virtuoza Prof.Jana Vladimíra Michalku.
Každé leto som sa zúčastňovala jeho seminárov.
Svojím prístupom ma naučil pokore k hudbe a jej autorom. Učil ma chápať a vnímať, čo chcel autor
svojou skladbou vyjadriť.
Svojím prístupom ma učil nebáť sa experimentovať s registrami – zvukmi na organe.
Preto som hlasné jasné registry bez problémov menila za temné, tiché a naopak. Čo nie vždy správne a s uznaním chápali naše staré kostolné babky.
Ale výsledok bol pre mňa ohromujúci.
Keď som študovala na fakulte v Bratislave, s veľku radosťou a vďakou som zastupovala prof.J.V.Michalku
na bohoslužbách vo Veľkom kostole na 5-manuálovom nástroji.
Veru, bolo to krásne obdobie.
Aj keď nie úplne ľahké.
No to náročnejšie prišlo až potom.
Našťastie som bola už popredu vyzbrojená životným krédom:
Chcete poznať moje životné krédo?
„Milujúcim Boha všetky veci slúžia na dobro.“ R 8,28
Je to krátky úryvok z Biblie, Knihy Života, Písma svätého.
Táto výnimočná, Živá Kniha bola pre mňa osobne Chodníkom života a Svetlom v svete.
A to, čo som z tejto knihy Života čerpala a prijímala- som odovzdávala aj ďalej.
Ale nebolo tomu tak vždy.
Niekedy som slová tejto vzácnej knihy chcela doslova natlcť svojim poslucháčom do hlavy a do srdca.
Až mnoho životných okolností a udalostí ma postupne vychovalo a priviedlo k tomu,
že najdôležitejšia zo všetkého dôležitého, čo máme urobiť, ako máme hovoriť, akým smerom rozmýšľať
je púha
láska.
Musím povedať, že toto poznanie ma ale stálo veľa.
Bol 17.6.2007.
Nedeľa ráno.
Všetci v dedine sa chystali na slávnosť uvedenia svojho nového farára do funkcie.
Mimichodom, keď sa farár do tej dediny sťahoval, mali krásny zvyk vítať ho tak, že sa rozozvučali dedinské kostolné zvony a pred farou stála delegácia cirkevných funkcionárov a ponúkali mu chlieb s soľou.
O krátky čas nato - už spomínaný 17.6. - boli všetci pripravení na príchod cirkevných vrchností, aby spolu uviedli do funkcie svojho zborového farára – mňa.
Počas samotného obradu som vnímala všetko, čo sa dialo s otvorenou mysľou i srdcom. Napriek tomu, že celú noc strávila v nemocnici pri lôžku svojho ťažko chorého, milovaného manžela.
Do dediny som prišla až ráno. Aj to až po príchode pána biskupa.
Samotná slávnosť prebiehala pokojne, dôstojne.
Povedala by som, akoby sa nad ňou vznášal dobrý duch.
A naozaj to tak bolo.
Po kázni pána biskupa ma môj priamy nadriadený slovom uviedol do úradu zborovéh farára CZ ECAV Hontianske Moravce.
Potom sme vystúpili s krásnymi piesňami, ktoré sme pre túto príležitosť nacvičili s naším spevokolom.
Prevedenie dopadlo nad moje očakávanie.
A potom nasledovalo moje poďakovanie,
Napriek tomu, že som ho mala pripravené, robila som dlhé prestávky, lebo som nedokázala čítať.
Nie preto, že by som po sebe nevedela prečítať. Hoci aj to sa mi stalo.
Teraz to bolo niečo iné, čo mi prekážalo v plynulom čítaní.
Teraz to boli slzy.
V mojom prejave som totiž hlavne ďakovala svojmu manželovi a za svojho manžela, ktorý ma celý život – od útleho detstva najskôr ako môj farár, dušpastier, neskôr môj milenec, potom ako manžel – ale stále ma viedol k tomu, aby som vyspela pre najdôležitejší bod môjho života.
Inštaláciu – uvedenie zborového farára do konkrétneho zboru.
Že neuveríte, čo sa práve vtedy stalo?
V tú chvíľu, keď som sa z úprimného srdca vyznávala z vďačnosti, že som do svojho života dostala tak skvelého manžela – práve vtedy, v tú chvíľu - stratil vedomie.
Skôr ako som sa za ním dostala, čo trvalo asi hodinu, už dokonal.
Tento presne načasovaný moment, tento životný okamih mi v mnohom paradoxne otvoril nový obzor života, mojej služby, dokonca väčšej slobody od seba i od pohľadu iných na mňa.
Dovtedy som bola dosť závislá akoma hodnatia iný.
Nie, nevravím, že to bolo vždy tak ľahké ako to teraz píšem a hovorím.
Veľa som aj plakala a smútila.
S manželom sme boli ako spojené nádoby.
Často sme si nemuseli nič povedať.
Rzumeli sme si aj bez slov.
Stačilo nám, že sme spolu.
Volal sa Vladimír Majdúch.
Už jeho meno veľa hovorí o jeho charaktere, jeho osobnosti.
Vladimír – vládni mír.
Naozaj v ňom vládol mier, pokoj.
Z neho sršala pohoda, pokoj a láska.
Keď on mal inštaláciu jeho biskup mu prízvukoval: „ Vladko, maj v sebe Ducha.“
Mal v sebe Ducha. Ducha dobra, priateľstva, porozumenia.
Dokázal ľudí spojiť, nadchnúť a vytvoriť s nimi vskutku veľké diela.
Veľké dielo dokázal vytvoriť aj cezo mňa.
Vždy stál pri mne.
Videl aj moje mnohé vnútorné boje.
Raz keď som sa zmietala v problémoch a nevedela kudy-kam, nevidela som východisko ako si s niekým ani nájsť spoločnú reč, nieto niekoho posunúť, pomůcť mu, už vůbec s ním niečo dobré vytvoriť, mi povedal:
„Darinka, čo nedokážeš láskou, to inak nezmeníš.“
Často a veľmi mi chýbali jeho múdre rady, jeho objatie, z ktorého som načerpala silu do ďalších životných bojov.
Chýbala mi jeho prítomnosť.
Písala som mu listy do neba.
Jeho urnu som držala viac ako rok v obývačke, lebo som sa nechcela vzdať jeho dobrého ducha, ktorý aj po jeho smrti po kvapkách, ale predsa prenikal aj do mňa.
Bol to duch pokoja, pokory, lásky, múdrosti
Keď môj milovaný manžel zomrel, hneď som volala jeho kolegovi, spolužiakovi, tak ako si manžel prial – aby zorganizoval pohreb.
Manželov spolužiak, inak tiež úžasný, múdry, pokojamilovný a láskavý pán v rokoch bol aj náš rodinný priateľ.
Volal sa Doc.Ján Grešo. Hneď vtedy mi povedal:
„Darinka, to, že Vladko zomrel v deň tvojej ištalácie, asi nie je náhoda.“
A mal pravdu.
Z rôznych dôvodov som nakoniec dospela k zásadnému rozhodnutiu.
Po troch rokoch od smrti milovaného manžela som svoje najdôležitejšie, najvyššie poslanie svojho života opustila.
A čo robím dnes, keď som sa vzdala svojho najdôležitejšieho poslania svojho života?
Milujem.
Milujem život.
Život so všetkýcm, čo prináša.
To dobré, skvelé, krásne, povzbudzujúce,
ale aj to, čo sa spočiatku zdá ako abslutne neprijateľné.
Milujem Život taký aký je,
lebo som dostala dobré vyzbrojenie.
Životné krédo,
ktoré mi svieti ako maják a vidieť ho, aj keď je tma, či hmla:
„Milujúcim Boha všetky veci slúžia na dobro.“
A čo ešte robím dnes,
keď som pustila moje najdôležitejšie poslanie svojho života?
Milujem ľudí.
Teba,
teba,
aj vás.
Lebo najdôležitejšie zo všetkého,
z celého nášho životného lopotenia,
najdôležitejšie z celého života,
ktorý tu na zemi máme
je láska.
Tá láska, ktorá prikrýva množstvo hriechov.
Tá láska, ktorá je trpezlivá,
dobrotivá,
sa teší s pravdou,...
Ale ...
Milujem aj seba.
Lebo len ak mám ja
pokoj v duši,
lásku v srdci,
čisto v mysli,
môžem toto všetko rozdávať ďalej.
Ste zvedaví ako to dopadlo?
Celé divadlo, na čele so skvelým spisovateľom stálo a dlho, dlho tlieskalo...
Bohu vďaka!
