Klubový šampionát Breznianska labka
Kynologická výcviková družina v Brezne alebo ak chcete zjednodušene povedaný Golden cvičák sa v našom meste prepracoval takmer do hviezdnych sfér a za pomerne krátky čas pribudlo aj zo desať nových členov. Pravdaže tak jedinečný cvičák bolo potrebné osláviť veľkolepou akciou, prostredníctvom ktorej si na nás a našich milovaných hafanov výcvikári pripravili ťažkú previerku. Napriek mnohým obavám, že pred porotou – a to pred hotovými profesionálmi, veľa neukážeme všetko vypálilo dobre a každý zúčastnený si odniesol nielen za vagón cien od štedrých sponzorov, ale aj spomienku na nezabudnuteľný deň. No ale to som sa nechtiac dostala na koniec celej akcie, a tak sa pekne po poriadku vráťme na dátum 22. septembra. Práve tento slnečný deň sa stal nositeľom našej malej, zato srdcom veľkej akcie, ktorá mala skutočne chvályhodnú organizáciu. Bolo vidno, že na prípravách sa nezúčastnila len malá skupinka, ale pozliepali sa tu dokopy prínosy každého člena. Tu krátko poďakujem všetkým členom za to, že sa nám podarilo pripraviť tak jedinečnú zábavku pre naše štvornohé potvorky a tak ťažkú úlohu pre nás psovodov. K príkladnej úrovni šampionátu pravdaže prispelo aj naše priateľstvo, pretože takú pohostinnosť som ešte na žiadnych pretekoch nezažila. Kto mohol vyraboval celú kuchyňu a na stole sa nám zakrátko
nazbieralo toľko kulinárskych výtvorov, že aj za pomoci šeliem psovitých sa veľa zvýšilo. Okrem iného sme sa tu nielen dobre najedli, ale zároveň si utužili so svojimi psíkmi nezničiteľné puto oddaného priateľstva, ktoré dá do života každému z nás len samé pozitíva. Však čo je krajšie ako priateľ, ktorý nikdy nežiarli, neodvráva a neuráža sa ?J
Čo nám to dalo:
Breznianska labka nebola len klubovým šampionátom, v rámci ktorého sme vyhodnotili tie najlepšie psie talenty, ale bola akýmsi ukazovateľom pre nás psovodov. Každý zistil čo musí so psíkom ešte poriadne dodrilovať, no predovšetkým sme si odskúšali ako to chodí na kynologických súťažiach. Výkony zohratých majiteľov a ich hafanov neboli až tak excelentné, išlo tu viac- menej o zábavu a o to, aby sme lepšie spoznali svojho psa. A hlavne o to, aby sme konečne aspoň trochu tie nedobytné batérie, čo má veľa psov na našom cvičáku vyčerpali a aby sme sa naučili pracovať so psíkmi aj v rušnom prostredí, kde sa húf ľudí pozerá práve na nás a očakáva nejaký výkon. Podobne ako ostatní
psovodi som doplatila na svoju neistotu, pretože psíci ako najlepší psychológovia vždy všetko vycítia, nuž a potom ich výkony nedopadnú ako za bežných podmienok. Mnohí taktiež ešte na poslednú chvíľu docvičovali, overovali si či náhodou to už psík nezabudol, no a následne ku koncu začali pravdaže psíci štrajkovať, že sa už dosť nacvičili a chcú mať pokoj svätý. Všeobecne však všetko dobre dopadlo, nikto nebol sklamaný, či nespokojný a zborovo sme sa zhodli na ďalšom ročníku Breznianskej labky.
Priebeh a disciplíny šampionátu:
So všetkou procedúrou sme začali už o deviatej hodine, pričom naši členovia a iné ranné
vtáčatá poprichádzali už o siedmej, aby rozostavali to najúžasnejšie- agility parkúr a zariadili všetko potrebné. Breznianska labka následne odštartovala kontrolou zdravotného stavu psíkov a veterinárnych osvedčení, na čom sme si dali naozaj záležať. Po organizačných pokynoch nasledovala prvá disciplína, a síce psíci predviedli svoj šarm v boji o klubového šampióna krásy. Svoj exteriér si obhájili predovšetkým retrieveri, ktorí nezapreli svoj anglický pôvab. Jednotlivé kategórie tejto disciplíny sa rozdelili podľa veku na krásu pre šteniatka, dorast a dospelých a podľa kohútikovej výšky na plemená veľké, stredné a malé. V druhom rade prišla najobávanejšia a významovo najdôležitejšia disciplína- klubový šampión práce. Naše štvornohé nezbedy mali predviesť poslušnosť, a to každý vo svojej kategórii. Špeciálna, na poslednú chvíľu schválená poslušnosť
pre šteniatka si zaslúžila búrlivý potlesk, no a hojne zastúpená bola základná poslušnosť pre náš dorast. Avšak najťažšia úroveň bola majstrovská poslušnosť, ktorá sa stala povinnou pre všetkých postarších členov. Šikovní psovodi a ešte šikovnejší psíci pravdaže aj toto zvládli, no a za touto disciplínou sme sa dočkali bonusu dňa. V tanci so psom sa objavili nové talenty, ktoré by zaiste prerazili nielen na celoslovenskej súťaži. Jedným z obdivuhodných výkonov predviedol práve zlatý retriever Falko, ktorý vyrazil dych so svojou kúzelnou choreografiou na ružového pantera. No a
druhý excelentný výkon dosiahol čínsky chocholatý pes Spike, ktorý sa so svojou majiteľkou zahral na bezdomovca alebo lepšie povedané na vandrovníka. Po štvrťhodinovej prestávke sme v skúšaní psovodov a ich hafanov pokračovali naďalej a to v disciplíne agility. Kategórie tu boli klasicky rozdelené podľa veľkosti plemena, avšak vzhľadom na začiatky s týmto športom porotcovia v hodnotení a v pravidlách veľmi prižmúrili oči. Celkovo vzhľadom na to, že predtým sme nemali prístup k prekážkam a celý parkúr bol požičaný, dopadlo agility pomerne ukážkovo. Na stupni víťazov sa tu ocitol beagel Bady, no a v large kategórii ako to už býva nesklamala border kólia
Haka športového ducha kólií. Najväčší pohár si však mal vyslúžiť v jednej z posledných disciplín najsympatickejší pes. Pre rozhodcov bolo naozaj náročné za jeden deň vybrať toho naj z dvadsiatich piatich uchádzačov, no ale múdro sa rozhodlo pre najväčšiu účastníčku Emu – newfoudlendského psa. No a tak teda najväčší pohár poputoval do obývačky najprítulnejšieho psíka, ktorý niekedy trpí milou predstavou, že je malá čivava. Nuž a potom nasledovali úlohy pre retrievrov, a síce súťaž o najskvostnejší pár a dvojičky. Nuž a po ukončení všetkých disciplín, sme sa vrhli na najviac očakávanú časť šampionátu. Konečne sa určovala tombola. Vrece, z ktorého sa vyťahovali ceny bolo skutočne bezo dna, presne ako v rozprávke stolček prestri sa. Vyťahovali sa
stále a stále nové užitočnosti pre chov psov, no a za túto štedrosť sponzorov ďakujem v mene celého cvičáka. No a na záver hádam už len prianie, aby aj naďalej fungoval náš klub na báze priateľstva a aby radosť psíkov a naše oduševnenie pre prácu s nimi nevyhaslo.
Poďakovanie:
Víkend s labkami
Práve banálne jednoduché nadšenie milovníkov zvierat vytvorilo v Brezne náš výcvikový klub zameraný na základnú poslušnosť našich štvornohých priateľov, no v plnom rozkvete sa tu začali rozbiehať aj prvé pokusy s agility. Každý člen už začína badať značné pokroky a ľahšie ovládanie svojho hafana, zatiaľ čo pre nich celá výchovná procedúra neznamená žiadnu nudnú školu, ale náramnú srandu a kopec dobrodružstiev. Avšak toľko chválený výcvik bolo potrebné podkuť, či lepšie povedané pokrstiť hromadnou akciou všetkých členov, a tým celá banda cvičáka dala hlavy dokopy až sme vyhútali víkendové stretnutie. V rozpätí príjemných dní 19. až 20. marca sa konečne všetky naše tak organizované plány uskutočnili, za čo chceme pekne poďakovať predovšetkým rodine Macákovej, ktorá sa ochotne vrhla na všetky vybavovačky nielen s chatárom, no pripravila aj sponzorské dary od prívetivých výrobcov krmív, chovateľských obchodov, veterinára, či iných firiem. Osud nám predurčil chatovú oblasť v Jasení, konkrétne v areáli hotela Lomnistá, kde sme obsadili štyri chatky, a to ešte aj so solídnou zľavou. Touto cestou zároveň musíme do nebies vychváliť pohotového majiteľa, či celý personál ktorý sa o nás záslužne staral, no určite nemožno nespomenúť čarokrásne počasie. Azúrovo modrá obloha po celý čas radostne vytvárala spolu s vetríkom dokonalú atmosféru, ktorej sme sa mohli tešiť od rána až do večera. Nádherným scenériám hýrivej zelene a dychu materinej dušky privoňali aj tí najviac zaneprázdnený účastníci, ktorí aspoň na chvíľu zabudli na nepriazeň života a v čarovnej harmónii sme tu spolunažívali ako jedna veľká rodina. Pravdaže len tak nečinne sme nelenili, ale hneď po príchode sme sa poctivo dali do výcviku, pretože po obede nás čakala súťaž základnej poslušnosti. Golden retrieverov, a to predovšetkým Falka, Budyho, mladého Regyho, potápača Sama, či nášho rekreačného plavca Orbisa potešil bazén s takmer metrovou vodou. No našli sa aj iný, ktorých voda veľmi nelákala, a tí sa podujali na vzájomné šarvátky, naháňačky a podobné psie zábavky. Čas tu nanešťastie plynul pomerne rýchlo a už sa začalo zbiehať k pretekom v poslušnosti, čo však zrejme nie je najvýstižnejšie pomenovanie, pretože tu sa neurčovalo ani prvé ani posledné miesto. Len sme si na nich bratsky ukázali, čo všetko sme sa naučili, respektíve čo je potrebné dotvoriť a každý psík sa tu popýšil zozbieraným ovocím zo strastiplnej práci pri výchove. Aspoň že sa teda neurčovali obsadenia priečok, pretože porotcom by sa pod tou horúčavou od zvažovania určite aj vyparil rozum, a tak sme teda radšej ponechali víťazstvo všetkým, pretože hafani si ho naozaj bez výnimky zaslúžili. Po jej ukončení dostal každý zúčastnený svoju víťaznú trofej a síce sklenený pohárik, čím chceme následne vyjadriť veľkú vďaku nášmu sponzorovi - firme Pepsi. Program bol skutočne pestrý, takže po výdatnom oddychu sme sa opäť nahrnuli do realizácii a celkovej výstavby ďalšej súťažnej disciplíny, a síce do agility. Vtedy sa odobrali majitelia hafanov v malých skupinkách do lesa, či na priestranné lúky a pozbierali stopercentný, prírodný materiál, ktorý neskôr poslúžil ako výrobná surovina na prekážkovú dráhu. Napríklad obyčajné palice napichané do zeme slúžili ako slalom, alebo pri troche originality sme si vytvorili aj tunel na podlezenie, preklápaciu hojdačku a posledná zastávka, špeciálne vyrobená pre retrieverov, bol bahnový kúpeľ. Lenže lavór naplnený ktovieakým hnedým blatom sa nepozdával naozaj žiadnemu psíčkovi, a tak boli páni nútení namočiť svoju ratolesť do tej nie celkom čistej vody nasilu, pretože zo vzájomnej dohody platilo: čo neprekoná pes, to musí jeho pán. No niektoré prekážky sa nedali zvládnuť presviedčaním, a preto prirodzeným úkazom na prekážkovej dráhe sa stali majitelia, ktorý sa predovšetkým plazili popod tunel. Na ich úkor sme sa aspoň škodoradostne zabávali, dobre že sme od toľkého smiechu nezadusili. No aj keby sa takéto nešťastie prihodilo určite by mal kto pomáhať, pretože hneď na druhý deň sa zúčastnili nášho karnevalu psí zdravotníci, a tých bolo naozaj požehnane. No určite nemožno nespomenúť ani samotných víťazov za najlepšiu masku a síce nadaného cyklistu Reginalda alebo potápača Falka. No ale v prípade, žeby videli obete nadmerného smiechu tieto dve výherné maškarády, zrejme by sme opäť skončili pri počiatočnom probléme. No nič to zato, pretože všetko by razom odčinili sponzorské dary od Puriny, breznianskeho veterinára Remiara, či ceny od chovateľských obchodov a iných popredných výrobcov krmív. Touto cestou chcem za celý cvičák vysloviť jedno obrovské ďakujem, a zároveň aj nádej, že podobné stretnutia sa budú opakovať viackrát.