„Haló, počuje ma
niekto? “ Otáčam sa dookola, kričím na ľudí, čo okolo mňa prechádzajú.
„ Pani, prosím,
počujete ma? Ako je možné, že ja Vás počujem a vy mňa nie, prečo na mňa hľadíte
ako na blázna?
Pomožte mi,
neodchádzajte...“
Blúdim uličkami, aj
tak by ma raz odohnali... Čo mám spraviť? Nechcem byť sama. Neznášam samotu.
Musím sa zmeniť, stanem sa jednou z nich, opať ma budú počuť, vnímať. Zmením
sa,...
O tomto je dnešný
svet? Mám pekné šaty tak si ma viac všímajú? A čo moje vlastné názory...
Vlečiem sa za ľuďmi,
z podniku do podniku, z obchodu do obchodu. Sledujem ich, robím to čo oni.
Zapadnem nakoniec medzi nich? Chcem vobec zapadnúť?
Musím byť ich
presnou kópiou aby ma prijali? A čo moje vlastné ja.....
Čo to stváram, som
sama sebe cudzia, strácam sa. Stávam sa jednou z nich, to som predsa chcela,
tak prečo sa cítim tak sama. Ľudia si ma všímajú, no ťažko povedať či mi aj
rozumejú. Som v spoločnosti.... a predsa tak sama.
Strácam svoje
myšlienky, strácam svoje názory, namiesto toho mám v hlave to čo po mne chcú.
Nesúhlasím s tým. Nikoho to nezaujíma? Mňa áno. Radšej sama, než obklopená
tuctom ľudí bez možnosti na názor.
Opať blúdim. Vyhýbam
sa ľuďom ja , či oni mne? Je to vlastne jedno. Som jediná čo cítim takto? Prší,
ticho a predsa hluk.
Vzdala som sa sveta pretvárky dobrovoĺne, no
túlam sa a hľadám svoj svet. Svet kde budem sama sebou, medzi tými čo mi
rozumejú a čo ma prímu takú akou som. Chcem tak veľa?
Cintorín... Zástup v
čiernom kráča medzi hrobmi, prišli vzdať poslednú úctu niekomu koho mali radi.
Takto sa končí každý život? Ak teraz žijem ako duch, čo bude po smrti? Ostanem
sama až kým sa nepridám k svojim predkom? Odchádzam, užiť si život kým príde
moj čas, keď príde, bude ďalšou cestou... Chcem si život užiť, nemám recept,
neviem ako...
Sedím pod stromom v
parku, sledujem okolie, ľudí čo chodia okolo mňa. Nikto sa nezastaví, každý sa
niekam ponáhľa, ... Kam? To vie len on
sám, a možno práve on nie. Ide za de´tmi, priateľmi? Niektorí vyzerajú šťastne,
prajem im to....
Mýlila som sa, je tu
niekto kto sa neponáhĺa. Pozerá sa na mňa. V tvári má úsmev, prichádza ku mne. Čo asi može chcieť?
Stojí tu predo mnou,
hľadí mi do očí, uhla by som no nedokážem to, má v nich tolko pokoja, tolko
tepla... Zrazu mám chuť sa smiať.
,, Poď, zoznámim ťa
s našim svetom.“ pomáha mi vstať, vedie
ma za ruku niekam ... do neznáma? Neviem prečo, no otváram mu svoju myseľ,
rozprávam o všetkom. Počúva....nesmeje sa... rozumie mi...
Počujem v ušiach
hudbu. Som šťastná, cítim voňu kvetov, vánok čo nám strapatí vlasy.
,, Usmej sa na svet
a svet sa usmeje na teba.“ opať na mňa
pozerá. Usmieva sa, pýtam sa, čo to bolo za život čo som žila. Veď usmievať sa
je také ľahké....
V očiach mu
zaiskrilo.
,, Vitam ťa, už viac
nebudeš sama.“ Ďakujem mu a on sa len
usmieva.
,, Ako ťa mám
volať...“ pozrie mi do očí.
,, Sama mi daj
meno... vidím, že si ho už aj našla, máš to v očiach.“
,, Si priateľ.
Jediný ktorými zostal, alebo jediný ktorého som mala?“ Chytil ma za ruku.
,, Poď, je nás viac.“
Prechádzame parkom,
mestom, všade stretáme ľudí čo sa na nás usmejú, prihovoria, podajú ruku. Mal
pravdu, nie som sama , vystúpila som zo svojho vezenia, opať sa možem smiať
rozprávať i počúvať... cítiť.
Našla som svoj
svet.. nie, tento svet našiel mňa. Je veľa svetov, sama som ich videla viac,
všetky sú na tejto planéte a predsa sú také rozdielne. Smejem sa, ďakujem,
priateľu.
Vrátili sme sa do
parku, je akýsi iný, všade vidím kvety, zelenú trávu, jazierko..
,, Toto všetko tu bolo aj pred tým? Prikyvuješ,
ako je možné, že to vidím prvý raz, trávila som tu toľko času.“
,, Nevidela si to,
lebo si nechcela vidieť, teraz si prijala život so všetkým čo prináša, vidíš ho
očami radosti. Veľa ľudí hľadá, prechádza okolo toho po čom túži a neuvedomí
si, že stačí len otvoriť oči a rozhliadnuť sa naokolo...“
Prečo mi tečú slzy,
som šťastná a predsa plačem.
,, Bála som sa, že
som iná. Smeješ sa, prečo?“
,, Ty si iná,
nerozumieš? Práve to ťa činí jedinečnou. Nevzdala si sa svojho ja napriek tomu,
že si potom bola sama, aj keď by to bolo ľahšie, dokázala si si ubrániť vlastné
myšlienky. My všetci sme iný, práve preto dokážeme byť šťastný.“
Počas tých pár
hodín, čo sa rozprávame som pochopila mnoho vecí. Som šťastná, aké krásne je
usmievať sa.
,, Pozri ,
nepripomína ti niekoho? “ Ukazuje na dievča, čo sa prechádza s hlavou
sklonenou, akoby počítalo svoje kroky.
,, Je sama... Je ako
ja pred niakým časom. Pomožme jej. Taký úsmev som u teba ešte nezažila ...“
,, Usmievam sa,
pretože si práve dokázala, že máš srdce tam kde má byť. Poď, vezmeme ju k
nám...“
Najcennejším darom, aký može človek
dostať, je mať priateľa a sám ním niekomu byť.
Vravíš,
že máš to šťastie?
To
ma teší.
Len si to váž, nie každý to može povedať :)
Naera Arvani