O lásce1
Každý má tú svoju, každý ju proste hľadá..... svoju ružu... Každý ju raz nájde, krásnu a voňavú... a vie, že je to tá najkrajšia vôňa na svete... A tak zmámený krásou a vôňou zabúda na to, že ruža má tŕne... Necíti ich bolestivé pichanie a nevidí ani krv vytekajúcu z rán... Občas síce pocíti kruté bodnutie pri srdci, keď vidí, že niekto iný sa dotýka jeho ruže... že niekto iný je zmámený jej voňou... vtedy by chcel ružu skrotiť, zbaviť tŕňou a vône a ukrryť ju ďaleko od všetkých.... potom si ale uvedomí, že keby ju zmenil, zničil by to, prečo ju miluje...už by to neboha jeho RUŽA... a tak zanechá ruža a nájde si ľaliu..... nevyzerá tak nádherne, aj vonia akosi placho... je jemná a poddajná.... nezraňuje... ani nepovznáša....len miluje... prejde veľa času... občas stretne ružu a spomína na jej vôňu a krásu... zabúda na tŕne... vrhne sa k nej.... zraní sa na tŕňoch a odchádza k ľálii ............................................
Čo je horšie v živote? Trpieť pre ružu alebo ublížiť ľalii??? a čo keď nie je východiska???
Stojíš v prítmí.
Súmrak už prikrýva miesto, ktoré žiari tvojou jednoduchou krásou,
krásou tvojich očí. Chclel by som byť slzou splavujúcou tento
nekonečný oceán volnosti a fantázie, ktorá ladným zvlnením vyčarí
z neho i to, čo druhým nedávajú, to čo treba chcieť.
Už miznú posledné lúče svetla, odlieta s nimi i obraz tvojho tela,
ktoré je v tme ženskejšie. Už nevidieť vlasy, tvár, ústa,
už nevidieť nič, len oči tých vrahov tmy, súperov svetla.
Oči sú srdce, duša, ty, oči sú zrak, pre ne i preto všetko mám ťa rád