Nesmrteľná Sissi Romy Schneider

/23.9.1938, Viedeň – 28.5.1982, Paríž, Francúzsko/

Klady i nedostatky filmových príbehov len zdôrazňovali herečkin vrodený talent, ktorý v priebehu doby dozrel do nesporného majstrovstva – a tiež jej vnímavosť pre vnútorný život hrdiniek. Romy Schneiderová stála väčšinou v službách svojich filmových postáv. Nepresadzovala sa na ich úkor, ako tomu býva u hollywoodskych hviezd tradičného typu. Ak uvažujeme, že rakúska herečka Romy Schneiderová zomrela ako 43 ročná a že do tej doby stihla nakrútiť neuveriteľných 60 celovečerných filmov, potom si zreteľne uvedomujeme veľkosť jej talentu na jednej strane a ťarchu straty na druhej strane.

Rosemarie Magdalena Albachová, tak znie skutočné meno Romy Schneiderovej a vzhľadom k tomu, že pochádzala z hereckej rodiny, bola dcérou Magdy Schneiderovej a Wolfa Albach-Rettyho, bola už od detstva vedená k tomu stať sa herečkou. Predurčil jej osud, aby pokračovala v rodinnej tradícii ? Otec do nej nevkladal v tomto smere veľké nádeje: nepripadala mu príliš pohľadná a s obľubou hovorieval, že má tvár ako myška. Romy sama mala tiež iné plány: študovala na dievčenských internátoch na zámkoch v Gmunden a v blízkosti Salzburgu, na ktorom sa hodlala venovať buď maliarstvu alebo zlatníctvu. Lenže jej matka Magda ju tak dlho prehovárala až sa podrobila úspešným hereckým skúškam. Svoju filmovú kariéru začínala veľmi skoro. Už ako 15 ročná debutovala v roku 1953 vo filme Biele orgovány začnú kvitnúť /Wenn der weiße Flieder wieder blüht, 1953/ a Ohňostroj /Feuerwerk, 1954/ režiséra Hoffmanna, nežila Romy ničím iným než filmom.

Európskou hviezdou z nej ale urobila ako 17 ročnú až rola Sissi v trochu naivnom, avšak nezabudnuteľnom filme režiséra E.Marischku o rakúskej cisárovnej Alžbete – Sissi /1956/. Film mal dokonca tak veľký úspech, že si zaslúžil ešte ďalšie dve pokračovania Sissi – Mladá cisárovná /Sissi - Die junge Kaiserin, 1956/ a Sissi – Osudové roky cisárovnej /Sissi - Schicksalsjahre einer Kaiserin, 1957/, a tak sa stalo, že Romy Schneiderová ako 18 ročná nakrúcala jeden film za druhým. Jej sľubnej kariére napomáhala aj jej matka Magda Schneiderová, ktorá jej nielen radila, ale už s ňou absolvovala zopár filmov aj ako partnerka. Bola to ale tiež doba, kedy Romy Schneiderová odmietla štvrté pokračovanie Sissi a chcela byť charakterovou herečkou a nie iba spomienkou na krásnu cisárovnú v limonádovom filme...

Po rokoch Romy spomína: “Keď som vstúpila vo Viedni, v Paríži alebo v Ríme do hotela alebo do nejakého obchodu, ukazovali na mňa ľudia prstom – Aha, to je Sissi! Pripadala som si ako krémová torta, do ktorej si chce každý zahrýznúť. Ľudia sa na mňa pozerali ako by som mala v kabelke schovanú korunu, alebo ako by som sa každú chvíľu mohla vzniesť k nebu ako rozprávková bytosť. Hrôza! Ponúkali mi za štvrtú časť Sissi milión mariek, ale odmietla som. Čosi sa vo mne vzoprelo. Myslím, že to bola skutočná Romy Schneiderová.”

V roku 1958 obsadil režisér Pierre Gaspard-Huit vtedy dvadsaťročnú Romy Schneiderovú do hlavnej úlohy vo filme Kristína /Christine, 1958/, kde sa prvýkrát stretla s hercom Alainom Delonom a vďaka tomu nasledovala po profesnej vzbure aj osobná revolta. Na bruselskom plese ešte Romy cupitala za rodičmi a o pár dní neskôr sa vo Viedni sťahovala do rovnakého hotela ako Alain Delon, hoci maminka nahlas protestovala. Keď Alain Delon odlietal do Paríža, Romy spálila mosty definitívne. Miesto aby sa vrátila domov, kúpila si na ďalší deň letenku do Francúzska a potom na letisku Orly vytočila Alainove číslo: "Keď som položila slúchadlo, uvedomila som si, čo som urobila...Bola som voľná. Bola som vyvrženec... A bola som šťastná. Moja láska k Alainu Delonovi bola opäťovaná."

Skutočná Romy Schneiderová, ktorá v sebe pocítila zodpovednosť umelkyne, nastúpila oveľa tvrdšiu, komplikovanejšiu a náročnejšiu filmovú cestu. S veľkou vďačnosťou spomína na talianskeho génia Luchina Viscontiho, ktorý uveril v jej talent a dal jej príležitosť ako v divadelnej scéne, tak aj na filmovom plátne.
Romy a Alain žiarili ako kométy. Romy Schneiderová nakrúcala niekoľko úspešných filmov, ako napríklad V plnom slnku /Plein soleil,1960/, Bocaccio 70 /1962/ v jednej epizóde ako grófka, ktorá vykoná na záletnom manželovi (Tomas Milian) smutnú pomstu, keď ho donúti, aby jej za lásku platil práve tak, ako svojím krátkodobým priateľkám alebo Víťazi /The Victors, 1963/. Okrem filmov stihla hrať ešte v divadle a učiť sa herectvu. Lenže veľké pracovné nasadenie nešlo vôbec dohromady s láskou a tak sa stalo, že po 5 rokoch vzťah Romy s Alainom Delonom skončil. Teda aspoň po osobnej stránke, pretože na plátne sa potom stretli ešte dvakrát vo filmoch .... Po komédii Čo je nového, kočka? /What´s new, Pussycat, 1965/ po boku komika P.Sellersa a P.O´Toola, sa Romy Schneiderová neúspešne vydala za Nemca Harryho Meyena, s ktorým sa rozviedla po úspešnej snímke, teraz kultu Bazén /La Piscine, 1969/ režiséra J.Deraya, kde si Romy na prianie Alaina Delona zahrala opäť hlavnú rolu po jeho boku. Stelesnili manželskú dvojicu Jean-Paula a Marianne, do ich vily na Riviére prichádza na návštevu bývalý ženin milenec Harry (Maurice Ronet) s dcérou Penelopou (Jane Birkinová). Nakoniec táto štvorica odlišných ľudských pováh sa skončila peklom.

Film Bazén poskytol nadpriemernú ukážku oných štúdií citových vzťahov s psychologickým podtextom a kriminálnym nádychom, ktoré tvoria tradičnú, trvalú zložku francúzskej filmovej tvorby.

Romy Schneiderová nakrúcala s celou radou veľkých režisérov ako boli O.Welles, O.Preminger, R.Clément, J.Dassin, C.Chabrol, D.Risi a mnoho ďalších.

Určitý čas pobývala aj v Hollywoode, ale na to, ako ostatní európski herci, nerada spomínala, pretože príležitosti, ktoré jej tam dávali neboli valné. “Nevidím dôvod, prečo by som mala zostať v Hollywoode a robiť to, čo americké herečky vedia lepšie” spomínala Romy a vrátila sa s matkou naspäť do Európy. A s odstupom času prehlásila: “Tam mi ponúkali len samé nazaujímavé úlohy, a ja mám hrôzu zo všetkého povrchného. Za nič na svete nedokážem brať veci na ľahkú váhu. Hrať vo filme znamená pre mňa vydať zo seba všetku  energiu na osem až desať týždňov nakrúcania”. S Hollywoodom mala neskôr len pohostinný a prechodný styk a to s filmom Proces /Le Procés, 1962/ od O.Wellesa, ale na európskej pôde. Romy hrala pod Wellesovým réžijným vedením a naviac po jeho boku: režisér stelesnil advokáta Haslera a Romy jeho ošetrovateľku Leni. Tých desať dní s Orsonom Wellesom patrí k mojím najkrásnejším spomienkam, za tú krátku dobu som sa naučila oveľa viac než u niektorých iných režisérov za veľa a veľmi dlho!

Romy Schneiderová definitívne zakotvila vo francúzskom filme. Tak definitívne, že sa zabúdalo na jej rakúsky pôvod, a že bola považovaná a vydávaná za francúzsku herečku. Z francúzskych režisérov na ňu mal najväčší vplyv Claude Sautet, s ktorým nakrúcala niekoľko filmov, ktoré patria k tomu najlepšiemu, čo po Romy Schneiderovej zostalo. Sú to snímky Veci života /Les Choses de la vie, 1970/, kde 40 ročný architekt (Michel Piccoli) žije odlúčene od svojej manželky, naviaže nový vzťah k advokátke (Romy) – a práve v okamžiku, kedy už považuje všetky súkromné aj pracovné problémy za úspešne vyriešené, zabije sa pri autonehode; Max a bitkári /Max et les ferrailleurs, 1971/, Cézar a Rozália /César et Rosalie, 1972/ a Mado /1976/. “Postavy, ktoré sa vyskytujú v Sautetových filmoch, som nachádzala aj v skutočnom živote. Sú to ľudia, ktorí majú podobné starosti ako ktokoľvek z nás,” vyhlásila vtedy Romy Schneiderová. 

V pamäti divákov iste zanechal hlboký dojem tragický príbeh chirurga (Phillipe Noiret) z francúzskeho malomesta, ktorý sa s obetovaním vlastného života pomstí za manželku (Romy) a dcéru, ktoré boly brutálne zavraždené esesákmi vo filme Stará puška /Le Vieux fusil, 1975/. Spomeňme si jej ďalšie filmy, ktoré divákom zostali v spomienkach na krásnu Romy: Monpti /1957/, Nevinní so špinavými rukami /Les Innocents aux mains sales, 1975/, Prízrak lásky /Fantasma d'amore, 1981/, Smrť v priamom prenose /La Mort en direct, 1980/, Celkom obyčajný príbeh /Une histoire simple, 1978/, Svedok /Garde a vue, 1981/, Bankárka /La Banquiere, 1980/.

V 70.rokoch potom Romy hrala jednu rolu za druhou a stala sa, ako si priala, skvelou charakterovou herečkou. V 80.rokoch minulého storočia bola Romy Schneiderová na vrchole svojej kariéry, bohužiaľ ale aj na vrchole svojich tvorivých i ľudských síl. Kým na plátne zvládala osudy žien s úplnou dokonalosťou, v civilnom živote sa jej nedarilo. Človek by povedal, že mohla byť konečne naozaj šťastná, mala prácu a doma na ňu čakali deti David a Sarah, len tí najbližší však vedeli, že len s ťažkosťami zvládala profesiu a rodinu. Tri zmarené lásky, prvá s Alainom Delonom a druhá dve manželstva s hercom Harrym Meyenom a jej o desať rokov mladším tajomníkom Danielom Biassinim – ju citovo poranili rovnako ako v roku 1980 tragická smrť jej 14 ročného syna Davida, ktorý cestou k prarodičom, keď preliezal plot záhrady si David rozťal stehennú tepnu a vykrvácal. To bol smrtiaci úder pre Romy Schneiderovú.

Jej posledný film Pútnička zo Sans-Souci /La Passante du Sans-Souci, 1982/, bola to herečkina dvojrola – hrala nemeckú antifašistku Elsu, ktorá malého Maxu, čo mu nacisti zabili jeho otca, vezme so sebou do parížskej emigrácie a druhá postava bola Maxova manželka o takmer 40 rokov neskôr, kedy sa muž pomstí nacistickému pohlavárovi v paraguajskom úkryte. V úvodných titulkách Pútnička zo Sans-Souci figuruje venovanie “Davidovi a jeho otcovi”. Film znamenal tiež epilóg hereckej dráhy Romy Schneiderovej, ktorej zhasol jej mladý život v parížskom byte. V roku 1981 lekari odoperovali herečke nádor na ľadvíne. Rozdrvila ju samovražda Davidovho otca, ktorý už dávno prepadol drogám. Zomrela na zástavu srdca 28. mája 1982, mala necelých 44 rokov.

Zdroj: moviemania.sk