Počas severnej vojny (1713–1721) Fínsko okupovali Rusi. Po Nystadskom mieri bola juhovýchodná časť Fínska, vrátane dôležitého prístavu Vyborgu anektovaná Ruskom. Fínsko-ruská hranica prechádzala zhruba rovnakými miestami ako po II. svetovej vojne. Švédsko už nebolo európskou veľmocou a na jeho miesto nastúpilo Rusko. V Švédsku skončila aj absolútna monarchia. Počas tohto povojnového obdobia vládol v krajine parlament. O moc bojovali hlavne dve strany, Hattarna (Klobúky) a Mössorna (Čapice). Tretiu Dvornú stranu s úzkym prepojením s kráľovskym dvorom nechávali prakticky bez vplyvu. Čapice chceli mierumilovný vzťah s Ruskom a podporovalo ich veľa Fínov. Ostatní Fíni túžiaci po odplate podporovali Klobúky.
Fínsko vtedy nebolo veľmi osídlené. V polovici 18.storočia žilo vo Fínsku podľa oficiálnej štatistiky menej než 470 000 ľudí. Tieto čísla sú však založené na záznamoch protestantskej cirkvi, takže niekoľko pravoslávnych farností v severnej Karélii nebolo započítaných. Populácia ale rýchlo rástla a zdvojnásobila sa ešte pred koncom storočia. 90 % populácie sa zvyčajne považuje za roľníkov, ale väčšina z nich patrila k vrstve nezdanených sedliakov. 45 % mužskej populácie malo volebné právo a politickú reprezentáciu v legislatíve. Hoci duchovní, šľachta a mešťania mali vlastné parlamentné komory, sedliaci zvyšovali svoj politický vplyv a vymaňovali sa z cudzieho vplyvu.
18. storočie bolo relatívne dobré obdobie, čiastočne preto, lebo sa už toľko nebojovalo. Po Klobúko-ruskej vojne, neúspešnom pokuse práve vládnúcich Klobúkov o znovudobytie prehraného územia a uzatvorení Turkuského mieru, Švédsko stratilo ďalšiu časť južnej Karélie a Savonlinnu. Ruská propaganda v tejto dobe naznačovala možnosť vytvorenia samostatného fínskeho kráľovstva.
Tak ruské impérium, ako aj predrevolučné Francúzsko chceli zo Švédska urobiť na sebe závislý štát. Poslanci a ďalší vplyvní ľudia bežne prijímali úplatky, aby sa dostali vyššie. Bezúhonnosť a dôveryhodnosť politického systému upadala. V roku 1771 urobil charizmatický kráľ Gustáv III. prevrat, zrušil parlamentarizmus a viacmenej s podporou parlamentu znovunastolil vládu kráľa. V roku 1788 začal znovu bojovať s Ruskom. Napriek niekoľkým víťazným bitkám, vojna nič dobrého nepriniesla, iba zmätok v ekonomickom živote Fínska. Popularita kráľa výrazne poklesla. Počas vojny skupina dôstojníkov vydala Anjalaské vyhlásenie, v ktorom požadovali mierové rokovania a zvolanie Parlamentu. V tom čase sa niektorí fínski dôstojníci spolčili a pokúsili sa s podporou Ruska vytvoriť nezávislé Fínsko. Po prvom šoku kráľ opozíciu rozdrvil. Nová Ústava z roku 1789 ďalej upevnila kráľovskú moc. Okrem toho tiež vylepšila postavenie roľníkov. Vojna však musela byť ukončená aj bez územných ziskov, takže mnoho Švédov kráľa teraz považovalo za utlačovateľa.
Okrem vojny medzi rokmi 1788 a 1790 boli posledné desaťročia 18. storočia vo Fínsku obdobím rozvoja. Vzrastal obchod a prekvitalo roľníctvo. Vek rozumu vniesol do spoločnosti širokú debatu o politike, náboženstve a morálke a vysunul do popredia národnostný problém vo Fínsku. Drvivá väčšina Fínov totiž hovorila iba fínsky, ale noviny, beletria a politické listiny boli písané takmer vždy iba po švédsky.
Dve ruské okupácie boli kruté a nemohli byť ľahko zabudnuté. Boli tiež semienkom pocitov odlišnosti, ktoré nakoniec viedli k vytvoreniu vedomia samostatnej fínskej identity, ktorá reprezentovala východnú časť ríše. Vplyv ruského hlavného mesta Petrohrad bol tiež oveľa silnejší v južnom Fínsku než vo zvyšnom Švédskom kráľovstve. Kontakty cez novú hranicu rozptýlili najhoršie obavy z osudu vzdelaných a obchodných tried v ruskom režime. Na prelome storočia boli švédsky hovoriace vzdelané triedy dôstojníkov, duchovných a štátnych úradníkov dobre pripravené stať sa lojálnymi k silnému cárskemu Rusku.
Kráľ Gustáv III. bol zavraždený v roku 1792. Jeho syn Gustáv IV. Adolf prevzal korunu až po regentskom období. Nový kráľ nebol nijako zvlášť talentovaný vládca, aspoň nie dosť talentovaný, aby previedol svoje kráľovstvo nebezpečným obdobím Francúzskej revolúcie a Napoleonskými vojnami.
Hlavné zdroje:
- kniha Dejiny Európy, vydali Mladé letá r. 1992