Láska je naliehavé nutkanie byť v jednote s celkom, hlboké nutkanie rozpustiť seba i teba a tým jednotu dosiahnuť. Láska je taká práve preto, že sme odtrhnutí od svojeho vlastného zdroja; a z tohto oddelenia vzniká túžba navrátenia sa k celku, byť s ním v jednote.
Ak vytrhnete zo zeme strom aj s koreňmi, bude túžiť po tom, aby mohol zase zakoreniť, pretože to bol jeho skutočný život. Teraz ale umiera. Nemôže existovať ak je takto oddelený. Strom musí existovať v zemi, so zemou, cez ňu. A takáto je i láska.
Osho
_________________________________________________________________
Povedala, že nie je ani šťastná, ani nešťastná, a preto už nemôže ďalej. Každý človek pozná rozsah svojho utrpenia a spozná i moment, keď jeho životu chýba zmysel.
Paulo Coelho, Veronika sa rozhodla zomrieť
_________________________________________________________________
Ztrata každého z tých mužov, ktorých som milovala, bolela. Ale teraz som presvedčená, že človek nemôže nikoho stratiť, pretože nemôže nikoho vlastniť.
To je skúsenosť, ktorú vám poskytne sloboda: môžete mať tie najdôležitejšie veci na svete bez toho aby ste ich museli vlastniť.
Paulo Coelho, Jedenásť minút
Vravím jej: Prečo ste zamurovali to okno do dvora?
A ona: Aby ťa to nebolelo.
Mlčali sme.
Dve susediace okná.
Videli sme sa.
Poznali sme sa.
Nedotkli sme sa.
Kedy odídeš, - vravím jej -
Mlč - počúvaj, to divé husi letia.
Jozef Tóth, Blahoslavení, (ktorých si zviedol)
Když už člověk jednou je, tak má koukat aby byl. A když kouká aby byl, a je, tak má být to, co je, a nemá být to, co není, jak tomu v mnoha případech je.
Jan Werich
V Indii poznajú legendu o horskom srncovi.
Pred mnohými rokmi žil jeden srnec, ktorý stále cítil prenikavú vôňu pižma. Stúpal po zelených svahoch a stále cítil podivuhodnú, ostrú, sladkú vôňu. Trielil do hory a všetko naokolo bolo plné tej vône.
Srnec nevedel pochopiť, odkiaľ sa tá vzrušujúca vôňa berie. Bolo to ako hlas flauty, ktorému sa nedá odolať. Srnec začal behať z lesa do lesa a všade hľadal prameň tej zvláštnej a vzrušujúcej vône.
Tým hľadaním bol celkom posadnutý. Úbohý srnec nejedol, nepil, ani nespával. Nevedel, kde sa tá vôňa berie a čo ho stále núti bežať za ňou úžľabinami, horami-dolami, až sa vyhladovaný, vyčerpaný a na smrť unavený zrútil do neznáma. Šmykol sa zo skaly, spadol a smrteľne sa zranil.
Jeho rany boli bolestivé a hlboké. Srnec si lízal krvácajúcu hruď. V tej chvíli objavil najneuveriteľnejšiu vec. Vôňa, tá vôňa, ktorá ho tak veľmi vzrušovala, bola práve tu, na jeho tele, vo zvláštnom pižmovom vrecúšku, aké majú všetci srnce tohto druhu.
Úbohé zviera sa tej vône zhlboka nadýchlo, ale už bolo príliš neskoro.
"Neskoro som si ťa zamiloval, ty krása, taká stará a taká nová, neskoro som si ťa zamiloval. Bol si vo mne, ale ja som bol vonku, a tam som ťa hľadal, a ja, bez krásy, som sa hnal za tými krásami, ktoré si ty stvoril a ktoré by bez teba nejestvovali. Ty si bol vždy vo mne, ale ja som s tebou nebol."
(Svätý Augustín)
_________________________________________________________________