9. Už sa preber...
16. 2. 2009
Raphael
Prebrať sa do tmy je ako neprebrať sa vôbec, alebo skôr prebrať sa do sna? Žiaden mesačný svit, svetlá áut, ruch ulíc. Žijem vôbec ešte? To ticho je také ubíjajúce. Znovu ma uspáva. Prečo ma sem vôbec Shyame zobral... Shyame...Shyame...Shyameeee! Rýchlo sa posadila a rozhliadla sa po miestnosti, no tma jej bránila vo výhlade. -Shyame!- Zašepkala do tmy, no nikto jej neodpovedal. Bránila snáď tma aj jej hlasu aby sa prebral vzduchom? Zošuhla nohy z postele a postavila sa. -Shyame!- Povedala trošku hlasnejšie a posunula sa krôčik dopredu a potom dalši a další. On tu nie je? Ako ma tu mohol nechať! Shyame... V duchu zaskuvíňala a spravila další krok vpred. Zavrela oči a podla pamäti si vybavila aký , taký obraz miestnosti. Pomaličky zdvíhala ruku a naťahovala ju dopredu až pokým nenarazila na stenu. Prechádzala pomaličky po pri nej a prstami skúmala drsný povrch. Išla stále dalej a ďalej, snáď dúfajúc ze nájde niekoho kto by ju zbavil čím viac narastajúceho strachu. Po chvíly narazila prstami na nejakú vyvýšeninku. Polozila na nu ruky a skúmala jemne povrch. Dvere? Prebudila sa v nej Pandorina zvedavosť a začala hmatať klučku. Keď ju našla dala na ňu odhodlane ruku no vtom ju prebodol pocit viny a už si nebola taká istá, či dvere otvorí. Pustila klučku a odstúpila krok od dverí. Len tak tam stála a čakala čo sa stane. Keby teraz prišiel niekto nevítaný hneď by si všimol, že tam Raphael nemá čo robiť. Zaznelo stlačenie klučky a Raphael znehybnela strachom. Mala by som sa aspoň schovať...Sakraaa... Dvere sa pomali otvorili a do miestnosti vbehol lúč svetla. Rýchlo privrela oči, pretože svetlo jej ich neuveritelne pálilo. Takto poloslepená nevidela svojmu pritivníkovi do tváre. Mala nevíhodu. Osoba rýchlo vbehla do miestnosti zavrela dvere a potlacila Raphael dozadu. -Čo to stváraš?! Mohol ta niekto začuť...- Podla hlasu usúdila že sa jedná o Shyameho. -Je tu tma...- Zašepkala. -Nebol si tu...- Zovretie na jej ruke povolilo. -Prepáč, musel som odísť.- Pustil jej už ruku uplne a trochu odstúpil. -A hneď napravím aj to svetlo.- Fakla znovu vzplápolala a miestnost pomali zaplnilo potemné svetlo. Raphael si sadla na postel a trochu sa striasla.. -Zober ma stadial to.- Bezzbrany pohlad Shyamemu napovedal, že to myslí vážne a tak ju zobral znova do náručia a preniesol ju von do parku v jej rodnom meste.
Shyame
Slnečné lúče jemne presvitajú pomedzi listi na Raphaelinu tvár. Je taká krehká. Bola príliš dlho na tom pochmurnom mieste. Malo to na ňu zlý vpliv. Dokonca, aj keď spala aj tak je vyčerpaná. Lenže čo s ňou? Kde bude teraz bývať? Možno by som mal použiť mágiu...V každom prípade musím dočkať pokial sa znovu preberie. Sadol som si na lavičku a čakal. To čakanie ma privádzalo do šialenstva. Čím dlhšie som čakal tím večšie som mal obavi. Nevedel som že tak krátky čas jej to až takto uškodí. Prešlo pár hodín a nič. -Raphael! Raffi...- Snažil som sa ju prebrať ale márne. Toto sa snáď môže stať len mne. Ona snáď upadla do komy. Ah Raffi, čo som ti to len spôsobil? -Nemaj strach Raffi, ja sa o teba postarám.- Lenže ako?! Položil som ju na lavičku a začal som sa prechádzať dokola, lenže nič ma nenapadalo. -No, nič to Raphael asi budem museť znova postaviť tvoj dom...Teda ehm, len dostavať.- Zatrolená práca. Ja tak neznášam pracovať manuálne. No nič to. Zodvihol som Raffi zase z lavičny a prešiel som s ňou k jej domu. Tak dobre. Čo všetko to potrebujem? Tak v prvom rade maltu a tehli. A dalej? Jaj, vidieť že som dlho zo sveta. Nevadí, privolám si na pomoc pár pomocníkov. Po tomto budem utahanejši než oni dokopi. Nuž čo, mal som tu byť. Dobre, takže najprv prvé kúzlo, material. Dobre takže to by sme mali. Po tomto som si musel sadnúť, nemysliťe si že je to len tak vyčarovať si z ničoho niečo a hlavne keď je toho vela. To len tak pre pripomienku. Slniečko čím dalej tým viac pripekalo a tak som pre istotu presunul Raffi do tieňa. To by sme mali teraz ideme na dalšie kuzlo. Podarilo sa mi vyčarovať pár robotníkov, no stále to nestačilo na to aby to stihli ešte dnes. Pripadám si ako v roozprávke. Huh, strašná predstava. Teraz ešte pár robotníkov a môžem si odpočinúť. Ešte že Raffi nechcela hromadne míňať moju magickú energiu takže teraz som jej mal viac na míňanie. Vyčroval som pár dalších robotníkov a poslal som ich pracovať. Ja som si zatial sadol vedla Raphael a sledoval čas od času jej životné funkcie. No dobre, dobre bolo to viac než občas. Ale však čo, mohlo sa čokolvek stať! Robotníci pracovali a šlo im to vážne rýchlo. Akurát sa začalo stmievať keď robotníci dom dostavali, lenže aj tak ešte nebol hotoví. Ešte treba strechu, omietku... A všetky tie ostatné blbosti čo tam ludia dávajú. -Raffi už sa preber.- Povedal som zo strachom v hlase. Počul osm tichučké zamrmlanie a po chvíli aj odpoveď. -Nechaj ma spať...- Ulavilo sa mi, no trochu ma to aj naštvalo. Ona len tak spí a ja si o ňu robím starosti! Raffi, Raffi ty sa snáď nikdy nezmeníš. Pokrútil som hlavou. -Nech je to tu hotove pokial sa vrátim!- Zakričal som na robotníkov a premiestnil som sa znovu spolu s Raffi do podsvetia.
Komentáře
Přehled komentářů
Zatím nebyl vložen žádný komentář