Izrael
IZRAEL:
Izrael, dlhý tvar Izraelský štát, po hebrejsky Medinat Israel, po arabsky Daulat Isrá'íl je štát ležiaci na Blízkom východe na východnom pobreží Stredozemného mora. Je to jediný židovský štát na svete. Na západe hraničí s Egyptom a so Stredozemným morom, na juhu s Červeným morom, na východe s Jordánskom, na severovýchode so Sýriou a na severe s Libanonom. Jeho hlavné mesto je Jeruzalem. Celková rozloha je 20 700 km2 mimo východného Jeruzalema a území okupovaných vo vojne v roku 1967. Jeruzalem je hlavným mestom a sídli tam aj vláda.
Názov štátu:
Biblickému Jakubovi, synovi Izáka a vnukovi Abraháma, zmenil Boh meno na Izrael na znak toho, že prežil boj s anjelom, ktorý trval celú noc (pozri Genesis 32, 23-33). Izrael (teda Jakub) mal 12 synov, ktorí vytvorili izraelský národ. V hebrejskej Biblii sa nazývajú Izraeliti alebo synovia Izraela .
Názov Izrael bol zvolený zo štyroch navrhnutých názvov: Izrael, Erec Jisrael (Krajina Izrael), Cijon (Sión) a Jehuda (Judea). Názov Cijon nebol zvolený, pretože slovo „sionista“ označuje prívrženca konkrétnej ideológie, s ktorou sa nestotožňujú všetci obyvatelia štátu. Taktiež nebol zvolený názov Judea, lebo po hebrejsky by to znamenalo, že všetci občania štatu by sa volali Židia (jehudim). Názov Krajina Izrael nebol zvolený, aby nespôsobil konflikt medzi štátom Izrael a medzi územím nazývaným Izrael.
Vznik Izraela:
Vznik Izraela bol dlhodobým cieľom sionizmu. Po druhej svetovej vojne podporila myšlienku vzniku Izraela aj rezolúcia OSN z roku 1947 o rozdelení Palestíny.Rozhodnutie OSN však odmitli všetky arabské krajiny s upozornením na nedeliteľnosť Palestíny. Ben Guion vylásil samostatný židovský štát 14.5.1948. Vlády USA, ZSSR a mnohých ďalších krajín diplomaticky uznali Izrael jako nezávislý štát. Okamžite po vzniku Izraela sa armády arabských krajín pokúsili zničiť ho a zaútočili zo všetkývh strán na jeho územie. Útoku nepredchádzalo vyhlásenie vojny, čo ani nebolo možné, keďže arabské krajiny odmitli znať Izrael jako štát. Cieľom týchto operácií bolo vyhnanie alebo fyzické zničenie židovského obyvateľstva Palestíny. Paralelene s týmito operáciami vyzvali arabské armády paletsínskych Arabov, aby opustili územie, ktoré sa malo stať dejiskom bojov. Časť Arabov poslúchla, opustili domovy, úchilili sa do oklitých štátov. Vznikol tak problém paelstínskych utečencov, ktorý je podľa J. Franeka umelo udržiavaný už viac jako 40 rokov. Títo utečenci žili a žijú v provizórnych podmienkach vo viacerých miedtach arabských štátov.
Palestína bola dlhé stáročia súčasťou Osmanskej ríše. V roku 1920 sa vyhlásila za mandátne územie Veľkej Británie. V roku 1947 OSN zrušila tento mandát a následne sa Palestína 14. 5. 1948 rozdelila. Palestína sa dovtedy neobjavovala na žiadnych politických mapách sveta. Podľa pôvodných zámerov OSN mal v roku 1948 vzniknúť štát Palestína ako Únia, ktorá by sa skladala tak zo židovského, ako aj palestínskeho štátu.Vytvoril sa však iba štát Izrael. Územia, ktoré sa nepodarilo Izraelu obsadiť si zobralo Jordánsko, ktoré zabralo Východnú Palestínu, pravý breh Jordánu a v pásme Gazy Egypt ustanovil vojenskú správu. Od tejto chvíle začala existovať Palestína, ale iba ko zemepisný pojem medzi Jordánskom a Stredozemným morom.
Na izraelskom území zostalo asi iba dvesto tisíc Palestínčanov. Palestínsky štát bol vyhlásený až v novembri roku 1988, na základe toho, že Jordánsko sa vzdalo nárokov na územia na pravom brehu Jordána. Po mnohých vyjednávaniach a dohodách v roku 1994 získala Palestína autonómne územie. Boje o získanie ďalších území pre Palestínu však pokračujú aj dnes. Palestínčania presadzujú svoje presvedčenie, že je to ich krajina, ktorá im bola ukradnutá Židmi.
Arabsko-izraelský konflikt je problém pretrvávajúci už od konca 19. storočia. Hlavnou príčinou konfliktu bolo židovské osídľovanie Palestíny, založenie židovského Štátu Izrael v roku 1948 a vývoj jeho vzťahov s arabskými národmi.
Sionizmus:
je to národno politické hnutie, ktorého pôvodným cieľom bolo vytvorenie domova pre židovský národ. Základ slova je meno vrchu Sion v Jeruzaleme Za jeho zakladateľa je považovaný Teodor Herzl, narodený v Budapešti, ktorý pôsobil ako novinár vo Viedni. Dejiny sionizmu siahajú do minulosti. Túžba po Sione sa nachádza v židovskej liturgii aj v knihách prorokov. Tieto dejiny majú svoje rôzne obdobia, sú staršie ako T. Herzl a hlásatelia sionizmu v 19. stor. a neskončili sa ani vytvorením štátu Izrael.
Sionizmus z 19. storočia spájaný hlavne s menom T.Herzla však nebol jednotný a tvorilo ho niekoľko prúdov, rozdielnych hlavne v názoroch na osídľovanie územia Palestíny a cieľoch hnutia. T. Herz (org. Choveve Zion) patrí k predstaviteľom tzv. politického sionizmu. Hlavnou myšlienkou tohto prúdu bolo, že bez politických prostriedkov nie je možné otvoriť brány geta a dať Židom vlasť. Získanie vlasti bolo pre nich prvoradým cieľom a na jeho dosiahnutie chceli dosiahnuť politickými prostriedkami. T. Herzl mal praktické skúsenosti, rokoval s vládami dosiahol politické uzanie, ale odmietal kolonizačnú prácu a mal hmlisté predstavy o náhlom presťahovaní miliónov Židov do Palestíny. Chcel byť právne legálny. V kolonizácii videl škodlivú činnosť, ktorá len zvyšovala cenu a hodnotu krajiny (Palestíny) a pre sultána a tureckú vládu. Aj bežné ilegálne prisťahovalectvo požadoval za nedôstojné.
Ďalším z predstaviteľom bol A.Haam (spolok Bene Moše). Jeho názory s T. Herzlom neboli totožné. Síce chcel vytvoriť centrum židovstva v Palestíne, ale principiálne nemal námietky proti existencii židovských menšín v exile. Poznamenal však, že len vo vlasti môžu Židia žiť plnohodnotným životom, inde podľahnú asimilácii. Požadoval, aby sa sionizmus stal hnutím zabezpečujúcim rozvoj kultúrneho a duchovného života na báze hebrejského jazyka v Palestíne. Žiadal obnovenie prirodzených židovských národných pocitov a videl v tom dlhodobý proces osídľovania Palestíny. Je predstaviteľom tzv. „kultúrneho sionizmu“
Začiatkom 20. storočia hnutie naberalo na početnosti a vznikali v ňom protichodné prúdy. Presadzovala sa myšlienka vytvorenia duchovného centra v Palestíne zároveň sa viac pripúšťala kolonizačná činnosť. Jednotlivé prisťahovalecké vlny – tzv. alije, zvyšovali počet židovského obyvateľstva Palestíny. Prvá sa uskutočnila koncom 19. storčia. Druhá v roku 1905, tretia v dvadsiatych rokoch. Spolu s nimi sa začínajú aj prvé arabsko-židovské nepokoje, protesty Arabov proti prisťahovalectvu.
Vzorom sionistických osadníkov prvých generácií boli roľníci – chalucim – ktorí prichádzali do Palestíny aby zakladali poľnohospodárske osady a vlastnými rukami obohacovali zem vystavenú arabským útokom. Keď Briti opustili Palestínu, začali do Palestíny prúdiť veľké vlny prisťahovalcov, často takmer celkom bezmocných, ktorí zo začiatku museli prebývať vo veľmi jednoduchých táboroch. Starosť o ich prijatie a socializáciu mala väčšinou Židovská agentúra, súčasť sionistickej organizácie.
Naivita prvých sionistov vo vzťahu k Arabom sa spätne javí ako nepochopiteľná. Niektorí si možno skutočne neboli vedomí existencie Arabov v Palestíne a trvalo dlho kým si pripustili zosilňujúcu vlnu arabského nacionalizmu. Herzl si existenciu Arabov uvedomoval, ale myslel si, že budú vďační za výhody ekonomického pokroku. Iní na Rabov pozerali cez ružové okuliare, ako na svojich dávno stratených semitských bratov, ktorí sa z vďačnosti spoja s novými židovskými osadníkmi. (Aj medzi Arabmi sa nachádzali takí, ktorí zdieľali túto romantickú predstavu.) Pravdu o rozpore sionistických a arabských záujmov pochopili mnohí osadníci až dlho potom, čo si rozpor začal vyberať obete na oboch stranách. Tento rastúci konflikt predznamenával, že židovský štát sa nezrodí v znamení bratstva. Dospelo to tak ďaleko, že niektorí izraelskí sionisti označovali palestínskych Arabov za „nových Židov“ a hovorili o „arabskom sionizme. Vyvrcholenie európskeho antisemitizmu a holokaust ytvorili priaznivú atmosféru pre realizáciu sionistických cieľov a do zeme prúdili masy utečencov a zlomených ľudí. Územie bolo zaplavené utečencami za rôznych krajín. Konflikt s Arabmi vyvolal ďalšiu vlnu utečencov, ktorí nezdieľali sionistický odboj, a nemali za sebou ani traumatickú skúsenosť holokaustu. Sionizmus poskytol posilu holokaustom skľúčeným a dezorientovaným ľuďom. Je významným prostredníkom k nájdeniu židovskej identity pre ľudí, ktorí sa z rôznych dôvodov cítia byť cudzincami v spoločnosti, v ktorej žijú. Avšak väčším problémom ako sionizmus sa stáva Izrael. Židia všade na svete pociťujú k Izraelu puto, cítia, že ich osud je zviazaný s osudom židovského štátu. Chápu jeho ťažkosti a sledujú jeho vývoj. Neočakávajú od neho, že vyrieši problémy v diaspóre a stále zreteľnejšie odmietajú myšlienky sionizmu, že Izrael má právo hovoriť za svetových Židovstvo a miešať sa do problémov komunít v diaspóre, obzvlášť za situácie, keď nie sú rady a kritika diaspóry v Izraeli pripúšťané. Vzťah Izraela a diaspóry nebol doposiaľ vymedzený uspokojivým spôsobom, v súčasnej dobe sa však utvára zdravá a plodná symbióza, v ktorej je Izrael schopný v mnohom diaspóru obohacovať a tak ako aj v minulosti z nej aj čerpať.
IZRAEL DNES:
Izrael je z etnografického hľadiska raritou (Franek). Obyvateľstvo tu reflektuje kultúry všetkých kontinentov, hovorí mnohými desiatkami jazykov. Spoločným a úradným jazykom je novohebrejčina – ivrit, ale väčšina dospelých Izraelčanov hovorí aj anglicky, arabsky, rusky, jidiš, maďarsky... Izraelskí Židia sú teda v zásade populáciou prisťahovalcov, no dnes je ich už väčšina narodených v Izraeli. Štát sa ich cielene pokúša skĺbiť do jednotne – hebrejsky hovoriacej spoločnosti, čo je proces, v ktorom hrajú dôležitú úlohu školy, taktiež aj armáda. Etnické rozdiely však trvajú po generácie a vedomi národných a jazykových rozdielov je stále silné. Napríklad Západný Židia, ktorí zem vždy spoločensky a politicky ovládali, majú sklon pozerať na Židov afrického a ázijského pôvodu zvrchu a aj v rámci týchto skupín existujú ďalšie podskupiny a pre Židov z určitej oblasti je aj naďalej bežné usadzovať sa pohromade na jednom mieste, alebo sa venovať rovnakému zamestnaniu. V súlade s celosvetovým trendom sa izraelský Židia sťahujú do veľkých miest, no sionistická politika dávala prednosť usadzovaniu na vidieku, v poľnohospodárskych oblastiach. Zvláštnym javom izraelského vidieka je kibuc (okolo 1920), čo je špecifická forma kolektívneho sídliska - osady. Je to pevná a súdržná komunita, založená na princípe spoločného vlastníctva majetku, spoločnej zodpovednosti za prácu, produktivitu atď.. . Nie všetky poľnohospodárske osady sú kibuc, existujú tu taktiež družstevné osady mošav, ktoré umožňujú vyššiu mieru súkromného rodinného života a taktiež aj sídliská so zmiešaným spôsobom – mošav šitufi.
Náboženstvo:
Najväčší neúspech zaznamenalo židovské náboženstvo. Moderní Izrael nezrodil žiadne nové náboženské hnutia, vklady do židovskej teológie, žiadne riešenie problémov, pred ktorými dnes judaizmus stojí. Izrael je jedinou komunitou v židovskom svete, kde je verejná mienka o náboženstve takmer záporná. Teoreticky je Izrael sekulárnym demokratickým štátom. V skutočnosti však jestvujú určité javy, ktoré nie sú ani sekulárne ani demokratické. Mnohé stoja medzi kultúrnym stretom medzi náboženskými a sekulárnymi aktivistami. Niektorí nábožensky orientovaní odmietajú uznať autoritu vlády a štátu. Sekularisti disponujú menšou mocou, nechcú vystupovať v úlohe prenasledovateľov svätých mužov. Sekularisti napríklad protestujú proti nábožensky motivovanému zasahovaniu do vykopávok. Hlavným predmetom sporov je úloha tradičného židovského práva.- halachy – v štáte a právomoc rabínskych súdov. Dôležité sú tiež otázky ohľadom práv národnostných menšín a postavenie židovskej populácie. Vzťah náboženstvo – štát predstavuje chúlostivý problém. Nejestvuje tu žiadne oficiálne náboženstvo, no pojem „židovský štát“ spolu so židovskou majoritou implikujú, že judaizmus bude mať prednostné postavenie a iné náboženstvá budú odsunuté do úzadia. Väčšina Židov v Izraeli by sa neoznačila za nábožensky orientovaných, mnohí z nich sú militantní sekularisti, ale väčšina z nich príma istú mieru dodržiavania náboženských predpisov vo verejnom živote, napríklad zákonne presadenie šabatového pokoja v mnohých sférach. Čiastočne ide o ústupok náboženskej menšine, čiastočne o akceptovanie toho, že aj svetský židovský štát by mal vykazovať niektoré základné momenty špecifického židovského spôsobu života. Sekularisti sú citliví na akékoľvek zasahovanie náboženstva do verejnej sféry a taktiež nemajú rady miešanie sa náboženstva do súkromného života. Mnohí náboženskí Židia sa domnievajú, že by mal mať život židovského štátu viac náboženský obsah a túto požiadavku vyjadrujú prostredníctvom náboženských politických strán