Chorvátske minorita v Európe
Univerzita Komenského v Bratislave
Filozofická fakulta
Katedra etnológie a kultúrnej antropológie
CHORVÁTSKA MINORITA V EURÓPE
(seminárna práca)
Predmet: Etnológia Slovanov II.
Školský rok: 2006/2007
Obsah
- Úvod
- Chorvátska kolonizácia
- Migrácia do Talianska
- Chorvátsky ostrov na strednom Dunaji
- Gradišćanskí Chorváti
- Maďarskí Chorváti
- Slovenskí Chorváti
- Moravskí Chorváti
- Pohraniční Chorváti
- Záver
- Použitá literatúra
Úvod
Problematikou mojej seminárnej práce je prítomnosť a postavenie Chorvátov, ako národnostnej menšiny na Európskom kontinente. Mojím vytýčeným cieľom je vysvetlenie a poukázanie na jednotlivé menšinové skupiny Chorvátov za hranicami ich vlastnej domoviny, t.j. Chorvátska. V takomto zmysle poskytnem obraz o tej chorvátskej oblasti, ktorá sa sformulovala v dôsledku chorvátskej kolonizácie na strednom Dunaji, na štátnom území niekdajšej Rakúsko – uhorskej monarchie. Okrajovo sa len zmienim o Chorvátoch žijúcich v susedných krajinách súčasného Chorvátska.
1 Chorvátska kolonizácia
V dôsledku pôsobenia expanzívnej sily Osmanskej ríše na Balkánskom polostrove od začiatku 15. storočia, dochádza k rozsiahlym migráciám na chorvátskom etnickom území, ktoré smerovali prevažne do severnejších regiónov Chorvátska a Slavónie. Migračné pohyby obyvateľstva začínali smerovať za hranice Chorvátska až po tom, ako Turci obsadili Dalmáciu až ponad Knin a Liku. Exodus Chorvátov zmohutnel najmä po katastrofe pri Moháči, v roku 1526. Po bitke pri Moháči sa začalo spontánne, cieľavedome organizované vysídľovanie poddanského obyvateľstva zásluhou chorvátskych šľachtických rodín alebo uhorských feudálov, ktorí ich usadili na svojich majetkoch v Uhorsku a Rakúsku. Dali im tzv. kolonizačné výhody, t.j. oslobodenie od daní, práce a iných povinností. Květa Kučerová píše, že „najvážnejším dôvodom a súčasne objektívnou podmienkou odchodu takého množstva roľníkov bol nedostatok pôdy a nedostatok možnosti ju obrábať na jednej strane a nedostatok základnej pracovnej sily v oblastiach vnútorného Uhorska a Rakúska na strane druhej.“ (Kučerová, 1996: 22) Ján Botík túto myšlienku doplňuje s tým, že „za hlavný dôvod prijatia a trvalého usadenia chorvátskych kolonistov v centrálnych častiach Rakúsko – uhorskej monarchie možno označiť populačnú, sídelnú a hospodársku devastáciu tohto priestranstva v dôsledku morových epidémií a značnej fluktuácie obyvateľstva.“ (Botík, 2001: 17)
„Hromadné vysťahovalectvo Chorvátov uberalo sa tromi smermi:
- Na juh cez more do južného Talianska;
- Na západ do oblastí Kranjska a Štajerska;
- Na severozápad do priestranstva na strednom Dunaji, na ktorom sa sformoval ostrov gradišćanských Chorvátov.“ (Botík, 2001: 15)
Odhaduje sa, že celkovo sa z domoviny do rôznych končín Uhorska a Rakúska vysťahovalo 100 - 200 tisíc ľudí. Najväčšia časť prišla z oblasti rieky Uny (Porúrie), Sávy (Posávie), Drávy (Podrávie), z územia Medzimuria, ale aj z iných oblastí Chorvátska a Slavónie. Najmenšia časť z toho sa usadila na Morave a na Slovensku.
Každý výraznejší postup a zásah Turkov bol sprevádzaný masovým odchodom tamojšieho obyvateľstva za hranice Chorvátska. Nepriaznivú situáciu sa podarilo zvrátiť až po porážke Turkov v bitke pri Sisaku, v roku 1539. Týmto víťazstvom sa zastavil postup Turkov v Chorvátsku. Na chorvátsko- tureckej hranici zavládlo prímerie, ktorým sa prerušil viac ako storočný nepretržitý prúd chorvátskeho masového vysťahovalectva.
2 Migrácia do Talianska
Migrácia Chorvátov do Talianska patrí časovo k prvým vysťahovaleckým vlnám. Od 15. storočia sa uberajú smerom na juh cez more do južnejších oblastí Talianska a osídľujú osady v kraji Molisa. „Molisanskí Chorváti sa udržali aj so svojím čakavsko – štokavským nárečím (čiastočne aj ikavským) dodnes v troch osadách: S. Felice del Molise (Chorvátsky Štifilič), Aquaviva Collecroce (Živá voda) a Montemiro (Mundimitar).“ (Kučerová, 1996: 26) Najväčšia z nich je Aquaviva Collecroce (Šatava túto osadu uvádza pod názvom chorvátsky Kruč).
V dôsledku jazykovej asimilácii sa od 60. rokov prejavujú aj medzi talianskymi Chorvátmi tendencie o obrodenie chorvátskeho jazyka a kultúry (donedávna si vydávali aj vlastný časopis „Naš jezik“).
3 Chorvátsky ostrov na strednom Dunaji
V priebehu 16. a 17. storočia došlo k osídleniu Chorvátov na severozápad do priestranstva na strednom Dunaji, kde sa sformuloval najväčší chorvátsky ostrov, ešte vtedy na štátnom území niekdajšej Rakúsko – uhorskej monarchie. Jeho vtedajším centrom s najrozsiahlejším chorvátskym osídlením bola oblasť Burgenlandu na území terajšieho Rakúska, v chorvátčine označovaná ako Gradišće. Podľa toho sú príslušníci tohto ostrova označovaní ako gradišćanskí Chorváti. Ján Botík píše, že „v dôsledku rozpadu Rakúsko – Uhorska a vzniku viacerých nástupníckych štátov pojem gradišćanskí Chorváti sa v súčasnosti používa v dvoch významoch. V užšom význame zahrňuje chorvátske osídlenie v oblasti Burgenlandu, čiže iba rakúskych Chorvátov. V širšom význame sa pod týmto pojmom chápu aj terajší maďarskí, slovenskí a moravskí Chorváti. Čiže aj chorvátske minority, ktoré sa po rozpade Rakúsko – Uhorska ocitli na území terajšieho Maďarska, Slovenska a Česka (juhovýchodná Morava).“ (Botík, 2001: 6)
Chronologicky možno chorvátsku kolonizáciu do tohto priestranstva rozdeliť do troch väčších vĺn:
- 40-te roky 16. storočia, kedy bolo posilnené staršie osídľovanie z 30-tych rokov (vtedy napr. prišli Chorváti do Záhorskej Bystrice, Mástu). Najmohutnejšia je vlna v r. 1548;
- 50-te roky s kulmináciou v r. 1552 a 1553;
- Posledná väčšia vlna koncom 60-tych a 70-tych rokov 16. storočia.
V nasledujúcich stránkach sa budem podrobnejšie venovať otázke chorvátskej minority na území súčasného Maďarska, Slovenska a Česka (juhovýchodnej Moravy).
3.1 Gradišćanskí Chorváti
Gradišćanskí, burgenlandskí alebo rakúski Chorváti žijú na území terajšieho rakúskeho regiónu, Burgenlandu. Leoš Šatava uvádza, že „burgenlandskí Chorváti bývali a dodnes sú sčasti nazývaní ako Wasserkroaten.“ (Šatava, 1994: 238) Chorvátske etnikum sa tu usídlilo v počte 60 – 100 tisíc v priebehu 16. storočia po úteku pred osmanským nebezpečenstvom z chorvátskych území. Najväčšia časť chorvátskej populácie sídli v okolí hlavného mesta Burgenlandu, Eisenstadtu (chorv. Željezno). Chorvátske zoskupenie ďalej nachádzame v okrese Oberpullendorf (Gornja Pulja) a ďalších sídlach ležiacich v najsevernejšej a najjužnejšej časti Burgenlandu. Okrem toho mnoho Chorvátov žije aj v hlavnom meste Rakúska, vo Viedni.
Gerhard Neweklowsky, ktorý sa venoval prítomnosti Chorvátov v Burgenlande, píše, že „s najväčšou pravdepodobnosťou prisťahovalci prichádzali z Liky, z prímoria medzi Senjom a Obrovcom, z oblasti medzi Otočcom a riekou Kupou a zo Západného Slavónska. Po páde Kostajnice v r. 1556 Turci dobili územie medzi riekami Unou a Kupou, načo potom nastalo veľké sťahovanie z tohto územia. Sťahovanie sa ukončilo v priebehu 16.storočia.“ (Neweklowsky, 1996: 59) Ďalej sa venuje aj otázke jazyka tejto národnostnej menšiny a spomína, že chorvátsky jazyk bol prinesený do Gradišća v 16. storočí a od tejto doby si vyvíja svoje písomníctvo a svoju normu. Jednak si zachoval mnoho archaických prvkov vzhľadom na štandard spisovnej chorvátčiny, no jednak sa v novom prostredí vyvíjal v jazykovom kontakte s Nemcami a Maďarmi a prebral dosť veľa prvkov z jazykov týchto dvoch národov. Leoš Šatava uvádza, že „burgenlandská chorvátčina je čiastočne užívaná i v písanej podobe ako osobitá regionálna slovanská reč. V tomto jazyku je spolu s nemčinou vedené vyučovanie v zhruba v 30 školách oblasti.“ (Šatava, 1994: 238 – 239)
V súčasnosti sa v rakúskom Burgenlande nachádza asi 50 obcí s príslušníkmi chorvátskeho etnika.
- Maďarskí Chorváti
Prítomnosť chorvátskej minority na území súčasného Maďarska je najväčšia v župe Bács – Kiskun a obec Bácsalmás sa stala sídlom juhoslovanskej kultúrnej organizácie. Výrazné sú i presahy chorvátskeho osídlenia z rakúskeho Burgenlandu v župách Győr- Moson - Sopron a Vas. „Chorvátskeho pôvodu sú aj juhoslovanské etnografické skupiny Bunjevci a Šokavci, žijúci po oboch stranách Dunaja pri hranici s Juhosláviou (župy Baranya, Bács – Kiskun a Csongrád).“ (Šatava, 1994: 175) Okrem toho menšie skupiny Chorvátov žijú aj v okolí Budapešti.
V súčasnosti v Maďarsku sa nachádza 14 obcí s príslušníkmi chorvátskeho etnika.
3.3 Slovenskí Chorváti
Slovenskí Chorváti tvoria jednu z častí väčšieho etnoteritoriálneho ostrova, ktorý sa sformoval na rozhraní stredoeurópskych krajín, ktorými sú okrem Slovenska, Rakúsko, Maďarsko a juhovýchodná Morava. „Chorvátske osídlenie na Slovensku sa skoncentrovalo do troch oblastí v bezprostrednej blízkosti Bratislavy:
- Oblasť Záhoria: Devín, Devínska Nová Ves, Lamač, Dúbravka, Záhorská Bystrica, Mást, Borinka, Zohor, Vysoká pri Morave, Láb, Gajary, Mokrý Hák;
- Oblasť pod Malými Karpatmi: Chorvátsky Grob, Slovenský Grob, Veľké Šenkvice, Malé Šenkvice, Blatné, Vištuk, Jablonec, Ružindol, Dlhá, Košolná, Suchá nad Parnou, Zvončín, Naháč, Dechtice, Paderovce;
- Zadunajská oblasť: Jarovce, Rusovce, Čunovo.“ (Botík, 2001: 18)
Predpokladá sa, že slovenskí Chorváti prišli z oblastí Sávy, z okolia miest Sisak, Kostajnica, Čazma, Križevac, ako aj z okolia Kladuše, Slunja, Primišlja a Krstinje. Zdá sa však, že najviac Chorvátov sa na územie Slovenska prisťahovalo zo Slavónska. Prevažná väčšina chorvátskeho etnika na území Slovenska podľahla jazykovej asimilácii a v súčasnosti len obyvatelia štyroch obcí - Devínska Nová Ves, Jarovce, Čunovo a Chorvátsky Grob – neprestali používať chorvátsky jazyk medzi sebou.
3.4 Moravskí Chorváti
Najsevernejším miestom chorvátskej kolonizácie na strednom Dunaji bola južná Morava západne od Mikulova, kde chorvátske etnikum pretrvalo v troch obciach do roku 1948: Jevišovka (predtým Frélichov), Nový Přerov a Dobré Pole. Po roku 1948 moravskí Chorváti boli obvinení zo sympatizovania s politikou Tretej ríše a z tohto dôvodu nastalo ich vysídlenie na severnú Moravu. „História chorvátskej minority na Morave sa uzavrela po II. svetovej vojne. Archívne materiály svedčia o tom, že sa väčšina chorvátskeho obyvateľstva angažovala v rôznych nacistických organizáciách a muži slúžili v nemeckej armáde. Podiel Chorvátov na rozbitie Československa a ich účasť pri vojnových udalostiach na strane Nemcov nastolil otázku, ako vyriešiť ich postavenie v novej Československej republike. K vyriešeniu problému došlo v roku 1948, keď všetky okresné národné výbory na Morave dostali od Zemského národného výboru v Brne prípis o presídlení Chorvátov z južnej Moravy do vnútrozemia a severných pohraničných oblastí. Upozorňuje sa v ňom, že sa jedná o slovanské obyvateľstvo, čiastočne ponemčené. Premiestneným, chorvátskym rodinám sa malo vo všetkých smeroch umožniť splynúť s českým národom.“ (Melzer, 1991: 253-254) Po tomto nariadení moravskí Chorváti v rokoch 1948 – 1949 prišli do oblasti nemeckého jazykového ostrova, ktorý sa nachádzal v severnej časti Drahanskej vrchoviny, juhozápadne od Konice. Tvorili ju dediny Dešná, Lhota u Konice, Runářov, Skřípov a Brodek u Konice. Chorvátskym osídlením boli ukončené etnické premeny obyvateľstva bývalého nemeckého jazykového ostrova na Konicku. „Moravský Chorváti prišli z oblasti s intenzívne žijúcou tradičnou kultúrou, ktorá bola jedným zo základných identifikačných znakov ich pôvodného spoločenstva. Jej životnosť ovplyvňovali ekonomické, spoločenské a kultúrno - historické podmienky v predošlom bydlisku na južnej Morave. Zmeny základných ukazovateľov formovania tradičnej kultúry Chorvátov sa pozvoľne premietli do skladby a foriem obyčajového cyklu, i keď nositelia ľpeli na zachovaní pôvodných tvarov, alebo v nich videli znaky svojej etnickej identity a spojivo s juhomoravským domovom.“ (Melzer, 1991: 255)
Približne dva roky prebiehali vzájomne ohodnocovania a po uplynutí tejto skúšobnej doby už nič nestálo v ceste k spoločnému súžitiu Chorvátov a Čechov čo viedlo k tomu výsledku, že v súčasnosti v Českej republike nenachádzame žiadnu obec, ktorá by bola obývaná s chorvátskym etnikom.
4 Pohraniční Chorváti
Okrem spomenutých troch hlavných migračných prúdov v dôsledku ktorých chorvátske etnikum nachádzame na rozhraní viacerých stredoeurópskych štátov, je prítomné postavenie tohto etnika aj v pohraničných oblastiach (susedných štátov) Chorvátska. V Slovinsku sú sústredení v občinách Metlika, Izola, Piran, Koper a vo väčších mestách; v Juhoslávii žijú predovšetkým na území Vojvodiny. V prípade Bosny a Hercegoviny chorvátska populácia je koncentrovaná predovšetkým v juhozápadnej časti tohto územia, čiže v úzkom páse pri hraniciach s Chorvátskom, západne od Mostaru. Osobitnú skupinu tvorí chorvátska menšina v Rumunsku, ktorí sú potomkami prisťahovalcov do Banátu v 17. – 19. storočí. Nachádzajú sa v oblasti medzi mestom Resita a hranicou Juhoslávie.
5 Záver
Prítomnosť a počet chorvátskej minority sa neustále zmenšuje najmä v tých oblastiach, kde je v prvom rade príbuzné jazykové prostredie, ktoré umožňuje rýchlu a prirodzenú asimiláciu tohto etnika. V takomto zmysle klesol počet obcí na území Slovenska z pôvodných 80-tich osídlených (z toho v 20-tich tvorili vtedy väčšinu) na štyri a na Morave sa ich počet anuloval. Rakúski a maďarskí Chorváti nielen z jazykového ale i z kultúrneho hľadiska sa orientujú na spoluprácu medzi sebou, čo upevňuje ich národnú identitu.
6 Použitá literatúra
BOTÍK, J.: Chorvátske osídlenie na Slovensku. In: Slovenskí Chorváti, Bratislava: ĽÚČ
2001, s. 15 – 42, ISBN 80-7114-341-3
JEŘÁBEK, R.: Moravští Charváti. Brno: Tiskárna 1991, 290s.
KUČEROVÁ K.: Chorváti na Slovensku – Historický náčrt. In: Chorváti na Slovensku,
Bratislava: SNM 1996, s. 21 – 25, ISBN 80-85753-79-0
KUČEROVÁ K.: Chorvátska diaspóra na Slovensku. In: Chorváti na Slovensku, Bratislava:
SNM 1996, s. 26 – 29, ISBN 80-85753-79-0
MACAN, T.: Dějiny Chorvátu. Praha: ISE 2000, 166s., ISBN 80-86130-11-8
NEWEKLOWSKY, G.: Päť storočí prítomnosti Chorvátov v Burgenlande. In: Chorváti na
ŠATAVA, L.: Národnostné menšiny v Europě. Praha: vyd. Ivo Železný 1994,
ISBN 80-7116-375-9