Od roku 1926 vystupuje ako neobmedzený vodca - duce. Vo všetkých štátoch , ktoré predtým viedli vojnu, sa ľuďom žilo veľmi ťažko. Zbrojárske továrne stratili objednávky a začali prepúšťať, muži sa vracali z frontov a nenašli zamestnanie. Vlády tlačili stále nové peniaze, čím všetok tovar veľmi zdražel a peniaze strácali hodnotu. Podpory v nezamestnanosti a v chorobe ešte neexistovali. Jednoduchí ľudia začali strácať trpezlivosť, vychádzali do ulíc, usporadúvali verejné zhromaždenia a žiadali nápravu. Takáto situácia bola aj v Taliansku. Hoci patrilo k víťaznej Dohode, v krajine nevládla spokojnosť. Nacionalisti dávali otvorene najavo nesúhlas s malými územnými ziskami. Objavili sa hospodárske ťažkosti.
Mnohí politici sa snažili získať pod svoj vplyv nespokojných
Talianov tým, že im núkali rôzne recepty na nápravu. Nacionalisti
žiadali, aby vláda bojovala proti svojmu novému susedovi - Juhoslávii a
odňala mu územie, na ktorom žili aj Taliani. Socialisti zase
organizovali robotnícke štrajky, aby podnikateľov prinútili zvýšiť
mzdy. Ani jedni, ani druhí však nemali úspech.
Vtedy
sa na politickej scéne objavil Benito Mussolini, muž, ktorý sa chcel za
každú cenu dostať do vysokej politiky. Vedel, že v modernom štáte vedie
cesta do politiky cez parlament, preto začal zvolávať verejné
zhromaždenia a sľubovať, že všetky problémy vyrieši, len čo sa dostane
k moci. Zavedie vraj vládu silnej ruky, ktorú budú všetci poslúchať.
Robotníkom sľuboval lepšie mzdy, nezamestnaným prácu, podnikateľom
vyššie zisky, jednoducho sľuboval všetkým všetko. Keďže ľudia už boli
unavení večnými štrajkami a demonštráciami, mnohí jeho sľubom uverili.
Zakrátko sa okolo neho zoskupili muži a mladíci, ktorí sa začali
obliekať do čiernych uniforiem a dali si meno fašisti. Mussolini z nich
vytvoril fašistickú stranu, ktorej cieľom bolo získať všetku moc v
štáte. Časť fašistov vytvorila polovojenské ozbrojené organizácie,
ktoré vyvolávali na uliciach sústavné bitky a prepadávali príslušníkov
iných, najmä robotníckych strán. Mussolini teror v uliciach zámerne
stupňoval a sľuboval, že len čo zveria vládu jemu, nastolí všade pokoj
a poriadok. Po dvoch rokoch nepokojov taliansky kráľ v októbri 1922
naozaj poveril Mussoliniho, aby zostavil vládu. To bol na niekoľko
desaťročí koniec demokracie v Taliansku. Mussoliniho fašistická strana odstránila všetky občianske práva
a slobody, podriadila si celé vedenie štátu, súdnictvo, školstvo,
kultúru a začala ľuďom predpisovať aj to, čo si majú myslieť a ako sa
majú správať. Svojich politických protivníkov postavila pred mimoriadne
súdy, kde sa vôbec nemohli obhajovať. Väčšina bola odsúdená na 20 rokov
straty slobody. Mnohí boli odkázaní žiť na opustených Liparských
ostrovoch. Situácia v Taliansku podobne ako v Rusku naznačovala, že v
mnohých európskych štátoch sa po vojne demokracia neudrží. Bol to
varovný signál, ktorého dosah si málokto uvedomoval. Diktátor Mussolini
sa pripravoval aj na vojnu. Obeťou talianskej agresie sa roku 1936
stala Etiópia a roku 1939 Albánsko. V noci zo 17. na 18. júla 1936 sa
začala občianska vojna v Španielsku. Fašisti na čele s generálom
Francom začali povstanie v španielskom Maroku, na Baleároch a
Kanárskych ostrovoch. Povstanie sa neskôr rozšírilo na ďalšie krajiny.
Hitler a Mussolini poskytli Francovi vojenskú pomoc. V roku 1940
zaútočil Mussolini aj na Francúzsko a neskôr aj proti SSSR (Svaz
sovietskych socialistických republík) a jeho spojencom. Hlavné ciele
talianskych armád boli hlavne v Severnej Afrike. V roku 1943
Mussoliniho zvrhli a zatkli kráľovi prívrženci. Ale Hitler vyslal
oddiel na jeho vyslobodenie, čo sa aj podarilo. Po oslobodení vyhlásil
18.9.1943 v severnom Taliansku Republiku Saló. Na konci II. svetovej
vojny v roku 1945 bol zatknutý spojeneckými mocnosťami, z väzenia sa
pokúsil utiecť, ale bol zabitý.