2. Mnohé stretnutia
V chodbe
slabo páchlo a keď Dumbledore zavrel dvere, ocitli sa takmer v tme. Alliera
nasledovala jeho tmavú siluetu dverami a dolu po kamenných schodoch. Srdce
jej búšilo ako splašené. „Poď dnu,“ povedal ticho a otvoril ďalšie
ťažké dvere. Z miestnosti prenikla
červená žiara ohňa. Našla sa v priestrannej kamennej kuchyni s obrovským
kozubom. Uprostred bol veľký drevený stôl, za ktorým sedelo niekoľko ľudí.
„Alliera!“
zvolal muž sediaci najbližšie pri dverách, vstal a objal ju. „Aký som rád,
že ťa znova vidím!“
„Aj ja teba
Remus!“ povedala Alliera šťastne a usmiala sa.
„Tak priviedol som ju a teraz pôjdem. Mám
toho ešte veľa na práci. Zatiaľ sa majte!“ povedal Dumbledore a už ho
nebolo. Allierin pohľad znova zaletel ku stolu a už tam ostal. Sedel na
jeho druhom konci, postava sa mu temne črtala na pozadí ohňa a vlasy mu
ako vždy padali do tváre o dosť strhanejšej ako si pamätala.
„Ahoj,“ povedal
Sirius sotva počuteľne.
„Ahoj,“
odpovedala rovnako ticho, no nevedela, čo ďalej. Remus si to našťastie všimol
a zachránil ju predstavovaním ďalších ľudí pri stole.
„Toto je Artur
Weasley, jeho manželka Molly a najstarší syn Bill,“ ukazoval postupne
na ľudí okolo stola, „toto Nymphadora Tonksová, ale nech ťa nenapadne volať ju
Nymphadora,“ usmial sa, „Alastora poznáš.“
„Ahoj dievča!
Dávno som ťa nevidel!“ zachripel na ňu Moody. Každému s úsmevom potriasla
rukou, okrem Alastora, ktorý ju na jej a aj ostatných prekvapenie objal. Keď
sa Remus prebral z údivu, pokračoval:
„Naši mladí sú
hore, s nimi sa zoznámiš nes...“ nedopovedal pretože sa otvorili dvere
a dnu vošli “mladí“: chlapci dvojičky s ohnivými vlasmi, ďalší chalan
s rovnakými vlasmi, hoci vyšší no zjavne mladší a dve dievčatá. Jedno
malo takisto červené vlasy, no to druhé ich malo hnedé, husté a kučeravé.
Štvrtý chalan mal vlasy strapaté a čierne a zelené oči, ktoré boli Alliere
dôverne známe.
„Takmer ste nás
vynechali pri predstavovaní,“ povedalo jedno z dvojčiat.
„Ešteže máme...
intuíciu,“ dokončilo druhé. Ich mama sa ktovie prečo zamračila.
„A nevolá sa tá
vaša intuíciu náhodou predlžov...“
„Ale no tak
Molly,“ prerušil ju Remus, „nechaj to tak. Prišli akurát včas.“ A žmurkol na dvojičky, uškŕňajúce sa od
ucha k uchu.
„Toto sú Fred
a George Weasleyovci, ich sestra Ginny a brat Ron,“ ukazoval na
dvojčatá a ryšavé dievča a chlapca, „toto je Hermiona Grangerová. A...“
„Harry,“
usmiala sa Alliera, „toho mi predstavovať nemusíš.“ Molly Weasleyová vyskočila.
„Tak keď sme sa
tu tak pekne zišli rovno pripravím večeru.“ Alliera sa pýtala, či jej môže
pomôcť, ale Molly ju jemne odmietla.
„Len sa pekne
usaď a prvý večer sa trošku udomácni. Dievčatá mi pomôžu.“ Tak si sadla vedľa
Remusa, ktorý sa jej hneď začal vypytovať, ako sa má. Alliera mu rozpovedala,
kde všade bola a on jej zase
hovoril, čo všetko má nové on. Občas jej však pohľad zaletel k Siriusovi.
Od toho pozdravu neprehovoril ani slovo a keď sa naňho pozrela uhol
pohľadom. Mala čudný pocit. Bolo to už štrnásť rokov ale jej sa zdalo, akoby to
bolo len nedávno. Snažila sa na to nemyslieť. Našťastie ju rozptýlila večera
a kopa ľudí čo sedela medzi nimi. No aj tak sa neudržala a občas pozrela
jeho smerom. A všimla si, že on robí to isté. Jedlo bolo úžasné, za čo
všetci hlavnú kuchárku zaslúžene chválili. Rozprúdila sa živá debata. Keď mladý
odišli, Alliera sa začala pýtať na veci, ktoré ju naozaj zaujímali. A to
hlavne Rád. Remus, Alastor, Bill a Artur jej postupne a po častiach
vysvetľovali, čo všetko zatiaľ robili. Sirius sa neozval ani raz. Molly však
neušlo, ako sa Alliere zíva.
„Ach drahá, už si určite unavená z takého
dňa. Poď ukážem ti tvoju izbu. Zajtra sa porozprávate.“
„Molly má pravdu,“ pridal sa k nej Remus
pri Allieriných protestoch, „veď sa nikam neponáhľame.“ Nebolo neskoro, bolo sotva jedenásť hodín,
ale toľko novôt Allieru úplne zmohlo, tak nakoniec súhlasila. Molly ju zaviedla
hore po schodoch, cez vstupnú halu, a zase hore až na druhé poschodie.
Otvorila jedny z dverí lemujúcich chodbu a zapálila jej dnu sviečku. Z vrchu
skrine prekvapene zahúkala vyrušená samička výra. Molly prestrašene zhíkla, no
keď si všimla sovu, otočila sa k Alliere:
„Tá je tvoja? Ako
sa sem dostala?“
„To neviem,“
pokrčila Alliera plecami, „Mohla prísť s niekým, kto doniesol kufre.“
„To je možné. No, dúfam, že tu budeš mať
pohodlie. Prajem dobrú noc!“ Vyšla z izby a zavrela za sebou dvere. Alliera
sa zvalila na posteľ.
„Vidíš, ako sme
dopadli? A ja som si myslela, že budem mať chvíľu pokoj,“ prehovorila
smerom k svojmu miláčikovi. Ten na ňu len s porozumením žmurkal zo
svojho miestečka na skrini.