Nechcene
Nechcené
Prebrala sa druhý deň na obed. Bola v tom istom hostinci ako predtým. V izbe nikoho nebolo, avšak za dverami počula akési hlasy.
„Neviem vám odpovedať presne. Tá včerajšia noc ho veľmi vyčerpala. Tú dnešnú nemusí prežiť.“
„Ale doktor!“ namietal druhý hlas.
„Viac spraviť nemôžem.“ Hlasy stíchli. Počula ako niekto schádza dolu schodmi a tiež , že sa otvárajú dvere.
„Tami, ty už si hore?“ Tami pozerala s hrôzou na Iana stojaceho vo dverách. Vyskočila s postele a rozbehla sa von. Po pár krokoch sa jej podlomili kolená a klesla na zem.
„Tami!“ Ian k nej pribehol, chcel ju zdvihnúť a preniesť na posteľ. Odstrčila ho a rozbehla sa do izby, kde mal ležať Tatsumi. Rozrazila dvere, zadýchane sa pozrela na ležiaceho mladíka.
„Tsu.“ Sily jej stačili ešte na to, aby sa dostala k jeho posteli. Zrútila sa na zem a prudko oddychovala. Ako popadala dych, niekto ju pohladil po hlave. Zdvihla ju , dívala sa na smutne sa usmievajúceho Tatsumiho. Žltá farba sa z jeho očí nestihla vytratiť a tak sa miešala s tmavo modrou.
„Tsu.“ Pokúsila sa postaviť ,ale nohy ju neposlúchali.
„ Nevysiluj sa!“ prikázal jej. Hlas mal tichý a slabý.
„Tsu, to....to som....ja...“
„Ublížil som ti moc?“ Tami chcela niečo povedať. Zmohla sa len na pokrútenie hlavou. Do očí sa jej drali slzy, no zakázala si plakať. Stále sa dívala Tatsumimu do očí, nachádzala v nich strach o ňu , oňho samotného vôbec. „Prečo, prečo sa toľko bojíš o mňa a o seba vôbec?!“ sklopila pohľad, už to nemohla vydržať.
„Pretože o teba nechcem prísť. Tami. Po takmer päťdesiatich rokoch si ma naučila znovu sa smiať.“
„To je smiech taký dôležitý?“
„Pre mňa áno. Je to dôkaz, že žijem.“
„Ale...“ umlčal ju prstom na ústach.
„Myslím, že je zbytočné ti zakazovať za mnou chodiť po zotmení. Však.“ Usmial sa na ňu. Vo dverách sa objavil Ian.
„Tami čo sa stalo? Vytrielila si z tej izby akoby ťa naháňali všetci diabli.“ „Diablov by som sa nebála....“ štverala sa na nohy a snažila sa vliezť k Tatsumimu pod perinu,
„teraz už nie, keď mám na svojej strane vlkolaka a upíra.“ Zakutrala sa do paplónu, hlavu si položila na Tatsumiho hruď a zavrela oči. Vlkolak si ju k sebe tesnejšie privinul a hladil ju po vlasoch.
„Je naozaj zvláštna. Iný by už boli za morom a ona sa tu túli k vlkolakovi .“ upír dal si ruky v bok a vyšiel z miestnosti, aby tých dvoch nerušil.
Tami spokojne driemala s úsmevom na tvári. Tatsumi ju neprestajne hladil po vlasoch, oči mal naplnené láskou a nehou. Chcel sa o ňu starať, veď ona je jeho slniečko, ktoré vykuklo spoza mračien.
Blížil sa večere. Tatsumi sa snažil opatrne postaviť, nezobudiac pri tom Tami. Ťažkopádne sa zdvihol zo starej postele. Na jeho smolu príšerne zavŕzgala.
„Uf, nezobudila sa!“ Oddýchol si. Zobral nejaké veci a chystal sa odísť.
„Kam si myslíš, že ideš?“ zamrzol s rukou na kľučke.
„Ty si chcel ísť sám ,že?“ nedokázala skryť sklamanie v hlase. Tatsumi sa otočil s ospravedlňujúcim výrazom v tvári.
„Tami, pochop to. Znovu budem musieť bojovať s tou beštiou. Tento krát by si nemusela mať také šťastie.“ Zadíva sa na obväzy, ktorými má dievča obviazaný celý chrbát.
„Pomôžem ti. A je mi jedno čo ma to bude stáť pokiaľ tú príšeru porazím.“ Tatsumiho jej odhodlanosť dojímala, no mal príšerný strach. Čo keby sa ráno prebral a vedľa neho by bolo rozdrásané telo Tami.
„Neprežil by som ak by som o teba prišiel.“ Dievča ostalo zarazene sedieť. Keď sa spamätala ,zliezla z postele, prišla k Tatsumimu a ticho ho objala. Zaborila si hlavu do jeho košele.
„Nič sa mi nestane. A ak áno, môžeš mi ráno vynadať.“ Zašeptala. „Tvrdohlavec.“ Bolo jediné , čo jej Tatsumi povedal.
Slnko zapadlo, zrodila sa noc a mesiac sa vydal na svoju púť po oblohe. Z lesa sa ozývalo vytie. Ani človeka, ani zvieraťa. Vyl vlkolak. Bojoval s niekým kto chcel nadvládu nad jeho telom. Z bezpečnej vzdialenosti ho pozorovali dvaja ľudia. Vlastne len jeden človek, mladé dievča s vlasmi bielymi ako chumáčiky obláčikov. Druhý bol svetlovlasý upír. Obaja napäto sledovali vlkolakov boj.
Po nekonečne dlhej hodine, o ktorej si Tami myslela, že ani neskončí vlkolak prestal vyvádzať. Teraz sa rozhodne, buď Tatsumi vyhral alebo ho beštia premohla.
Vlkolak zavetril. Otočil sa smerom k čakajúcim priateľom. Tami sa oči rozšírili strachom.
„Tsu?“ otázka horko-ťažko prešla jej ústami. Vlkolak mierne prikývol. Tami sa zjavil na tvári úsmev. Rozbehla sa, skočila vlkolakovi do objatia.
„Dokázal si to! Tsu! Dokázal!“ smiala sa radosťou i úľavou.
„Tami.“ Oslovil ju Ian. Dievča bolo zavŕtané vo vlkolakovej čiernej srsti a hmkalo si nejakú pieseň.
„Tami. Tatsumi si musí nájsť nejakú potravu, inak zoslabne.“ Dievčina sa s tichým mrmlaním postavila.
„Počuješ? Šup, choď si niečo nájsť!“ frnkla vlkolakovi do nosu a veselo sa usmiala.
„Zdá sa mi to alebo s ním hovorí ako so psom?“ Upír sa uškrnul, sadol si pod strom, do čela si stiahol klobúk na znamenie ignorácie celého sveta. Tami sa po chvíli začala nudiť, sadla si teda vedľa Iana a pospevovala si.
„Spievaš krásne moncherri.“ Tami sa strhla na povedomý hlas. Ian tvrdo spal a ničoho si nevšimol. Začala sa nekľudne obzerať, pristavila sa na tmavom tieni, ktorý sa opieral o neďaleký strom. Tieň sa pohol smerom k nim, vystúpil na mesiacom osvetlenú čistinku. Stredne vysoká ,urastená postava s do copu spletenými čiernymi vlasmi sa kruto usmievala. Tami triasla Ianom ,aby sa zobudil.
„Ian!“ hlas sa jej chvel strachom.
„Toho nezobudíš. Je slabý, musí spať a to práve robí.“ Uškrnul sa na dievča. „Ian, prosím, zobuď sa!“ naliehala na upíra. Z toho muža, čo ich predtým naháňal má nevie prečo panický strach.
„Už som ti povedal, že sa nezobudí!“ schmatol ju za plášť a zdvihol na nohy. „A teraz mi povedz. Kde je Romanelli?!“ ochromená strachom nebola schopná vydať ani hlásku.
„Som trpezlivý , momentálne mi ,ale trpezlivosť dochádza. Tak, kde je?!“ zatriasol ňou tak prudko až jej roztrhal oblečenie.
Halenka sa jej rozpárala až k boku, snažila sa dať jej kúsky k sebe ,aby zakryla svoje telo pred jeho lačným pohľadom.
„Ne- neviem.“
„Čo si vravela?“ v očiach mu nebezpečne zaiskrilo.
„Neviem, kde je Tatsumi.“ Muž pokrútil hlavou, prstom ju pohladil po líci, prešiel až ku kľúčnej kosti. Chcel zísť ešte nižšie ,zastavila ho Tamina ruka.
„To nevieš, že klamať sa nevypláca?“ snažil sa jej rozhrnúť potrhanú halenku. Tami protestovala ,no bola príliš slabá.
„Ale ona neklame.“ Ozvalo sa pri nich. Ian chytil muža za límec a odhodil ho niekoľko metrov ďalej. Tami, ktorú už nič nedržalo na nohách sa zosunula na zem. Kŕčovito si držala kúsky halenky pri sebe a potláčala vzlyky.
„Musel si sa do toho vložiť? Také pekné dievča. Chcel som sa len trochu pobaviť, keď už tu Romanelli nie je.“
„Myslím, že budeš mať možnosť sa pobaviť.“ V očiach upíra sa zaleskol chlad. Presne vtedy sa blízko ozvalo vlkolačie vytie.
V temnote zažiarili dve žlté oči.
„Ale ti to trvalo.“ Vyčítal mu upír. Vlkolak vyskočil na svetlo. Čierna srsť sa leskla ako obsidián. Zavrčal smerom k lovcovi.
„A ja ,že sa už neukážeš.“ Z kabáta vytiahol strieborné dýky. Tatsumimu sa zúžili zrenice, zavrčal temnejšie pripravený bojovať.
„Tak ty sa chceš hrať psíča?!“ napriahol sa, aby hodil jednu z dýk. Pohyb však nedokončil, zostal strnulo stáť s očami vyvalenými a v tvári nechápavý výraz. Zvalil sa na zem a zostal ležať bez pohnutia, len ticho penil hnevom. Z tieňa vystúpila ďalšia postava.
„Doktor?“ Tami užasnuto hľadela na hnedovlasého muža. Uvedomiac si, že z jej halenky toho moc nezostalo a všetci si ju nepokryto prezerajú , sa začala červenať. Doktor sa pousmial, podišiel k dievčaťu a prehodil cez ňu svoj plášť. Ian sa zaškľabil, že mu pokazili taký zaujímavý výhľad, otočil sa radšej na ležiaceho lovca.
„Čo ste mu vlastne spravili?“ spýtal sa, keď doňho štuchol topánkou a on mohol len zlostne gúľať očami.
„Paralyzoval som mu svalstvo. Pár hodín sa nebude môcť hýbať.“ cez tvár mu prebehol krutý úsmev, lovca z neho zamrazilo až do morku kostí.
„Tak počkať!“ otočili sa už na spamätanú Tami.
„Ako ste vedeli, kde sme? A vy viete o Tatsumim?“
„Sledoval som ho sem až z mesta.“ Tami nadvihla obočie v spýtavom geste. „Tunajší kováč mi za pár pohárikov vyzradil niekoľko informácií. Vraj si uňho niekto objednal strieborné dýky.“ Vysvetlil im nadšene.
„A prečo ste nezakročili skôr ako mi roztrhol halenku!?“ Doktor sa jemne začervenal,
„V lese sa mi na chvíľu stratil.“ Tami neveriacky zakrútila hlavou ,ale nechala to tak. Omráčil lovca ,síce neskoro ,ale pomohlo to. Tatsumi zatiaľ čo sa oni vybavovali podriemaval pod stromom. Tami si k nemu prisadla a škrabkala ho na hlave.
„Ešte niečo. Ako viete o ňom?“ kývla smerom ku vlkolakovi.
„Asi máte krátku pamäť mladá slečna. Dnes ráno som vás aj pána Tatsumiho ošetroval.“ Tami sa vybavil obraz izby hostinca a ako počúvala hlasy za dverami.
„Ian vás zavolal?!“ prudko vstala, zatočila sa jej hlava a musela na chvíľu zavrieť oči. Keď ich otvorila vrhala naštvané pohľady po upírovi. Nevšimla si, že sa opiera o strom ,pretože ledva stojí.
„Áno, zavolal ma pán Ian...“ nemohol dohovoriť, prerušil ho príval výčitiek na upírovu adresu.
„Ian , ako si to mohol spraviť!? Bolo to strašne nezodpovedné! Tatsumiho mohli dať upáliť alebo ho zraniť striebrom! Ako si vedel, či sa mu dá veriť?!“ kričala a zúrivo gestikulovala rukami.
„Tami ,dosť.“ Nechcel kričať, no dievča neprestávalo.
„Tak dosť ty soplanda! Čo si myslíš, že si?! Mal som vás tam nechať umrieť?“ Fajn, nabudúce to urobím, aby si bola spokojná!!“ vyčerpane si sadol na zem a zhlboka oddychoval. Tami zostala zaskočená, tie slová ju dosť vzali. Najhoršie bolo to, že Ian im chcel len pomôcť. Chcel ich zachrániť.
„Ian.“ tón jej hlasu by sa dal nazvať čistým zúfalstvom.
„Prosím ťa nerozplač sa, lebo si ma dá ten vlkolak na večeru.“ Ukázal rukou na varovne vrčiaceho Tatsumiho.
„Ian ja, ja....“ rezignovane sklopila hlavu, nevedela či si upíra dokáže udobriť. „Prepáč.“ Vyšlo z nej nakoniec. Ian zdvihol pohľad na ňu, unavene kývol. Ľahol si na zem, hruď sa mu dvíhala nepravidelne. Tami začala panikáriť.
„Ian, Ian, čo ti je?!“ priskočila k nemu, od strachu nevedela ,čo si počať.
„Nič mi nie je. Som len unavený, to je všetko.“ Odvetil namáhavo. Dýchal čoraz pomalšie a povrchnejšie. Akoby sa mu s každým nádychom zmenšovali pľúca a on nemohol vdýchnuť viac vzduchu.
„Ale veď mi tu kolabuješ priamo pred očami!“ zakričala v snahe prinútiť ho, aby stratil aspoň trochu zo svojho kľudu a začal ju brať vážne.
„Ešte len budem, ak sa čoskoro nenapijem.“
„Tým myslíš krv?“
„No mlieko mi teraz moc nepomôže.“ Uchechtol sa.
„Tak ti nejakú zoženieme.“ Postavila sa na nohy, keď sa však zarazila. Kde tú krv zobrať?
„Ale, kde ju mám nájsť?“ vyslovila otázku nahlas.
„Kde asi, myslíš, že fľaše s krvou rastú len tak na stromoch? Nájdi nejaké zviera, ja si už potom poradím.“ Dievča sa obrátilo na Tatsumiho, vlkolak prikývol a rozbehol sa preč. Tami si sadla k Ianovi, nezostávalo jej nič iné než čakať. Doktor usúdil, že čakanie bude zrejme dlhé, takže si spravil provizórnu stoličku z paralyzovaného lovca. Muž pod váhou doktorovho tela ešte viac vypúlil oči a sťažka zachripel.
Čakanie sa jej zdalo večné. Pokaždé, keď začula šumenie lístia sa napäla v očakávaní. No to sa len vietor hral v korunách stromov. Stočila pohľad na Iana, zdal sa jej čoraz bledší. Už to dlho nevydrží, pomyslela si. Priložila ruku na jeho čelo, bolo ľadové. Znovu šumenie lístia , tento krát sa už ani neotočila. Šumenie silnelo, odvrátila teda pohľad od upíra a zahľadela sa kamsi do kríkov odkiaľ vychádzal zvuk. Najprv sa objavili jeho oči, žlté zrenice svietili v tme ako dve svetlušky. Hneď na to sa vynoril z kríkov aj zvyšok jeho tela. Bol bez úlovku. Tatsumi zavrtel hlavou v zamietavom geste.
„Nič si nechytil?“
„Skôr nič nenašiel . Zver ho musela zacítiť a utiekla.“ Poznamenal doktor. Tami so zničene povzdychla. Prebehla pohľadom svojich priateľov až spočinula na blonďavom mladíkovi vedľa nej. Kto by si pomyslel, že niekto ako on či Tatsumi sú tým ,čím sú? Veď obaja vypadajú až nadpozemsky. Ako anjel či démon. No kto z nich je ten anjel a kto démon. Myšlienky sa jej zlievali dohromady až konečne dospela k záveru , čo by mala urobiť. Jemne zatriasla s upírom, aby ho zobudila.
„Ian, mám pre teba krv. No tak Ian , počuješ?“ upír sa neprebral, no pri slove krv sa mu trochu povytiahli špicáky. Tatsumi, doktor aj lovec nechápavo pozerali, čo má za lubom. Tami sa naklonila k Ianovi a šepkala mu do ucha. „Ian, napi sa. Počuješ ma? Mám pre teba čerstvú krv. Napi sa, pi Ian!“ Upír zasyčal, tesáky sa mu vysunuli úplne. Tami v ňom prebúdzala stále väčšiu chuť po krvi. Naklonila sa tak, aby mal lepší prístup a pritiahla si jeho hlavu bližšie. „Nie!“ ostatný už pochopili, čo chce spraviť. Bolo neskoro. Ostré zuby sa prerezali cez jemnú pokožku , hladno sa jej zahryzol do krku a hltavo pil jej krv. Každým hltom z nej pomaly vysával život. Tami si hrýzla spodnú peru, nechcela z úst vypustiť ani jeden vzlyk. Po brade jej stiekol malý pramienok krvi z prekusnutej pery.
„Tak dosť už! Zabiješ ju!“ doktor sa už nemohol dívať, priskočil k upírovi a odtrhol od neho dievča. Ian iba zasyčal a padol naspäť na zem, spokojný a najedený.
„Hlupaňa, mohol ťa úplne vysať! V tomto stave vôbec nevníma!“ Tami zhlboka dýchala a snažila sa udržať obsah žalúdka tam , kde má byť. Hlava sa jej krútila, ako keď raz vypila otcovi fľašu ginu. Dva dni sa potom len liečila z bolesti hlavy. Doktor jej pritlačil kapesník na dve malé, ešte stále krvácajúce ranky. „Hlupaňa, čo si si myslela?!“ okríkol ju ešte raz. Vložil ju do vlkolakovho náručia so slovami, že sa ráno vráti ,odišiel. Tami zaspala rýchlo, u Tatsumiho sa cítila v bezpečí aďalšia strata krvi ju oslabila. Tatsumi ju celú dobu pozoroval, ani si neuvedomil, že mesiac už zapadol a on sa premenil naspäť. Všimol si toho až, keď sa zadíval na svoju ruku objímajúcu dievča okolo ramien. Prekvapilo ho, že premena prebehla bez zvyčajnej bolesti. Opatrne ju položil na zem a šiel si vziať svoje veci. Oblečený si znovu sadol ku Tami a vzal ju do náručia. Jemne ju kolísal a hladkal po bielych vlasoch. O chvíľu sa začal prebúdzať Ian. Mátožne sa posadil a chytil sa za hlavu, treštila mu ako po noci s najlepším alkoholom. Začal sa rozhliadať naokolo, zrakom zavadil o nehybné telo lovca. Dlho sa ním nezaoberal a znovu sa díval okolo seba. Spýtavo pozrel na Tatsumiho a Tami v jeho náručí.
„Takže zohnala tú krv?“ vlkolak prikývol s kamennou maskou na tvári.
„Čoho bola , že mi tak treští hlava? Nevidím tu žiadnu mršinu.“ Hľadal telo zvieraťa , z ktorého pil.
„Jej.“ Ian stuhol, neveriacky sa naňho pozrel a potom sa uškrnul.
„Robíš si zo mňa blázna? Ja predsa ľudskú krv nepijem.“
„V noci si jej pil teda dosť.“ Hlas mu klesol do takých nížok, že to znelo takmer ako vrčanie.
„Vravím ti , ja ľudskú krv nepij....“ Tatsumi odkryl kapesník z Taminho krku. Na bielej pokožke sa vynímali dve malé, červené ranky. Ian nasucho preglgol. „Už mi veríš? Prečo si to nechal zájsť tak ďaleko? To si si nemohol nájsť niečo na jedenie?!“
„Bohužiaľ, všetko živé mi zožral alebo vyplašil jeden zamilovaný vlkolak!“ odsekol podráždene upír.
„Zamilovaný?!“ vykríkol Tatsumi a vzápätí očervenel.
„Trepeš blbosti.“ Snažil sa zakryť rozpaky.
„Sakra!“ uľavil si Ian. Tami sa zamrvila a otvorila oči.
„Čo tu vyvádzate? Nemôžem spať.“ Pozrela hore na červeného vlkolaka.
„Si v poriadku? Nemáš horúčku, si celý červený.“ Priložila mu ruku na čelo. Tatsumi pri tom dotyku sebou trhol. Tami nadvihla obočie. Nič nepovedala. Otočila sa na zízajúceho upíra. Ian nevedel od rozpakov kam s pohľadom. Snažil sa vyhnúť jej očiam, no keď ho oslovila už nemohol uhýbať.
„Je ti lepšie?“ opatrne sa spýtala nervózneho upíra. Pevne sa jej zahľadel do šedých hlbín. Starosť, ktorá z nich vyžarovala ho zarážala.
„Hej, hej som v poriadku!“ Zakoktal sa a hneď nato sčervenel. A kto je tu teraz zamilovaný, posmieval sa mu v duchu Tatsumi a pri tom sa nepokryto škeril. „Čomu sa smeješ?!“ spražila ho zlostným pohľadom. Tatsumi okamžite schladol. „Dobrí chlapec.“ Usmiala sa, potľapkala ho po hlave.
„Čo som pes?!“ ohradil sa vlkolak, no po jej ďalšom zúrivom pohľade radšej stíchol. Tami sa mu zavrtela v náručí, našla si lepšiu polohu a zavrela oči. Cítila sa strašne slabá.
Keď si bol vlkolak istý, že spí a nebude ich počuť zahlásil:
„Nerád ti to hovorím Ian , ale zrejme sme skončili pod papučou.“ Ian súhlasne prikyvoval. Nikto z nich si nevšimol, že sa Tami pri tých slovách usmieva.