Tami sa na čiernom žrebcovi niesla ako páv. Jej čierne oblečenie splývalo s jeho srsťou avšak biele vlasy s ňou ostro kontrastovali. Rozdávala úsmev na každú stranu, popravde vypadala trochu desivo. Ako malý démon, až teraz mali ľudia dôvod si myslieť o nej, že je čarodejnica alebo iné pekelné stvorenie. Tatsumi jej to radšej nepovedal, vedel si totiž živo predstaviť ako by to dopadlo. Katastrofálne a to nie len pre neho ,ale aj pre blízke okolie.
Dorazili do menšieho mestečka. Tatsumi tu už pár krát bol takže sa tu trochu vyznal. Mestečko sa volalo Vernantez a bolo celkom priateľské. Zosadli pri jednom hostinci, ktorý mal dosť nezvyčajné meno U morskej čajky, keďže more ani jazero neboli v blízkosti mesta. Zaviedli koňov do stajne. Tatsumi hodil pacholkovi mincu ,aby sa o nich postaral. Vošli do hostinca, posadili sa do rohu. Odtiaľ mohol vidieť všetkých ľudí v miestnosti aj vchodové dvere. Objednali si u hostinského večeru, Tami sa do nej s chuťou pustila. Do hostinca práve vstúpili ďalší cestujúci. Obchodník v ošúchanom hnedom kabáte a jazdeckých nohaviciach sa nervózne obzeral po okolí. Potom tu boli dvaja zrejme žoldáci. Tvárili sa nadmieru dôležito a vystavovali na obdiv svoje zbrane. Posledný bol muž, celý zahalený do čierneho plášťa s červenou podšívkou. Na hlave veľký čierny klobúk s perom. Nebolo mu vidieť do tváre takže sa nedal odhadnúť jeho vek. Tami dojedla , zadívala sa na čiernoodenca , niečo jej na ňom prišlo čudné.
„Tatsumi, ten muž v čiernom...“ Tatsumi sa zadíval na muža , o ktorom hovorila. Pod klobúkom sa leskli jeho oči, nedala sa však rozoznať farba.
„Čo je s ním?“ spýtal sa Tami, ktorá si ho zvedavo prezerala.
„Zdá sa mi na ňom niečo čudné. Akoby nebol človek.“ Povie potichu.
„A čo by bol, upír?“ muž neznateľne pohne hlavou, započúva sa do rozhovoru ich dvoch.
„Čo ja viem, upíri ,ale vraj nemôžu na slnko, nie?“ zaujíma sa Tami.
„Tento je možno výnimka.“ uškrnie sa Tatsumi. Muž si pristaví hostinského a niečo mu hovorí.
„Toto vám posiela pán naproti.“ Postaví pred nich hostinský šálku horúcej čokolády pre Tami a pohár vína pre Tatsumiho. Obidvaja sa pozrú na muža naproti nich, pokynie im na pozdrav. Tami sa naňho usmeje, v tieni klobúka jej úsmev opätuje tak ,aby ho nikto nevidel.
„Tami, počkaj.“ Zastaví ju Tatsumi predtým než sa napije.
„Prečo?“
„Nevieme či nenakázal hostinskému do toho niečo hodiť.“
„Si strašný paranoik, prečo by to už len robil? Nie je lovec ,či hej?“ vytrhne mu šálku z ruky.
„Nie, to nie je.“
„No vidíš. Tak sa nemáme čoho báť.“ Pije plnými dúškami. Na tvári jej zostanú čokoládové fúzy.
„Si špinavá.“ Smeje sa Tatsumi. Tami sa oblizne ako mačka a provokatívne sa naňho zadíva. Do tváre sa mu nahrnie krv a on teraz vypadá akoby ubehol maratón. Pre zmenu sa teraz rozosmeje Tami.
„Je ti niečo smiešne?!“ hnevá sa na ňu. Tami sa pokúša zastaviť ďalší príval smiechu, takže to vypadá, že sa dusí a pritom horlivo krúti hlavou.
„S tebou nie je normálna reč.“ Urazene sa od nej otočí.
„A-a.....ale, v-veď........som nič........ne........nepovedala.“ zalyká sa smiechom a po lícach jej stekajú slzy. Tatsumi sa nafúkne ešte viac, teda keď je to vôbec možné a odmieta sa s ňou baviť.
„Ale Tatsumi, no tak. Veď to bola len sranda.“ Skáče okolo neho pretože od nej stále odvracia hlavu.
„Tak si zostaň urazený!“ zahučí po ňom, otvorí dvere a je fuč. Za ňou vyjde čierno odetý muž, ktorý ich neustále sledoval. Tatsumi si uvedomí, že odišla. Nervózne sa dvihne a hľadá ju po miestnosti.
„Do riti!“ vykĺzne mu z úst. Zastaví hostinského, pýta sa ho či ju nevidel odchádzať. Povedal mu, že videl ako vyšla z hostinca. Tatsumi bol už vo dverách , keď za ním hostinský zakričal, že za ňou vyšiel aj ten muž, ktorý im predtým poslal víno a čokoládu. Rozbehne sa do ulíc, musí ju nájsť kým sa jej niečo stane.
„Blbý Tatsumi! Vôbec nechápe srandu!“ nadáva mu Tami ako ide potemnelími uličkami mesta.
„To by som tiež povedal.“ Ozve sa odkiaľsi. Tami sa vystrašene rozhliada. Na múre jednej z budov niekto sedel. Postavil sa, čierny kabát za ním vial, zrazu tam už nebol.
„Nemala by si sa tu túlať sama ,keď je noc.“ ozvalo sa. Otočila sa , stál za ňou.
„Ale.....ako?“ podarilo sa jej vykoktať. Ruky sa jej triasli, snažila sa potlačiť strach, ktorý v nej vyvolával. Strach z neznámeho, z toho čo nepozná a čo je skryté za závojom temnoty. „Myslím , že by si mi neverila.“ povedal tak akosi smutne. Tami sa v tej chvíli zdal unavený, smutný z toho chaosu, ktorý sa nazýva život.
„Prečo by som ti neverila?“ Muž dvihne pohľad od zeme kam ho predtým zavŕtal,
„to je zložité. Ja sám som tomu spočiatku neveril.“ Tami mohla konečne vidieť jeho oči, boli podobné jej. Šedé ,ale jeho boli farby mesačného striebra, na rozdiel od jej tmavých ako búrkové mračná.
„Skús to.“ prestávala sa báť. Vyžarovala z neho samota a zúfalstvo, také aké videla u Tatsumiho. Niekedy, keď si myslel , že sa nedíva sa mu toto isté odrážalo v očiach. Avšak z tohto muža to vyžarovalo celé jeho telo. Pripadalo jej to ako dym, ktorý sa okolo neho rozprestieral a nedovolil mu pohliadnuť do očí.
„Najprv sa predstavím, keď dovolíš. Môžeš ma volať Ian, len Ian.“ Uklonil sa.
„Teší ma ja som Tami.“ Smiala sa , všetok strach z nej razom vyprchal.
„Smeješ sa nádherne.“ Tami si rukami prikryla ústa, začala sa červenať. To vyvolalo Ianovi na tvári úsmev.
„Aj ty si hneď krajší ,keď sa usmeješ.“ Celú dobu čo sa rozprávali ich niekto pozoroval schovaný v tieni.
„Tak povieš mi to už?“
„Naozaj to chceš vedieť?“ váhavo prikývla. So zatajeným dychom čakala čo povie.
„Som upír.“ Zašeptal.
„Čože? Nepočula som ťa.“
„Hovorím, že som upír!“ povedal trochu hlasnejšie než mal v úmysle. Tami najprv naňho vydesene pozerala ,ale potom sa usmiala.
„Ty neutečieš?“ pýtal sa jej prekvapený tým, že ešte neutiekla s hysterickým krikom ,ale bo sa mu nevysmiala.
„No a čo. Tak si upír a čo ja s tým.“ Rozhodila rukami.
„Nebojíš sa, že by som ťa chcel zakusnúť?“
„Nehryzú len upíri a keby si to chcel spraviť ,už by si to spravil dávno a nevykecával sa so mnou , nie?“ jej úprimnosť ho šokovala. Najprv cítil jej strach. Srdce jej bilo ako o život. A keď jej to povedal , nič. Bola úplne pokojná.
„Budeš na mňa ďalej zízať ako na blázna?“ mávla mu rukou pred očami. Ian sa spamätal, zatriasol hlavou, chcel sa presvedčiť či to nie je len sen.
„Si v šoku ako keby ja som bola upír a ty nevinná panna.“ Uškrnie sa naňho. Uličnícky na ňu pozrie,
„tak ja nevinná panna?“ obidvaja sa začnú hlasno smiať. Postava v tieni sa vzpriami, teraz je ten správny okamžik, keď nedáva pozor. Vyskočí z tieňa, spopod plášťa vytiahne striebornú dýku. Ian sa otočí v pravú chvíľu ,aby útočníka zbadal. Schmatne Tami a uskočí stranou. „Myslím, že by sme mali zmiznúť.“ Chytí ju za ruku, ťahá ju za sebou čoraz temnejšími uličkami.
„Ian ,kam ma to vlečieš?“ Tami ledva popadá dych, srdce až v krku.
„Musíme sa mu stratiť.“ Zahýba do ďalšej uličky.
„Ale komu?“ zastavia sa. Slepá ulička ,on by mohol zmiznúť ,ale nechce tu nechať Tami, i keď. Nie, nenechá ju napospas lovcom. Videl čo dokážu. Onedlho sú počuť kroky, na opačnom konci uličky sa objaví postava.
„To by som do teba nepovedal Ian, že si tak budeš strážiť obyčajné žrádlo.“ Zachraptí postava.
„Mám diétu ,po ľudskej krvi sa strašne priberá.“ Hovorí naoko sebaisto. Tami odstrčí za seba.
„To si tu len ty? No tak, to ma uráža.“ posmieva sa lovcovi. Z tieňa vystúpia ďalší. Dokopy ich bolo päť.
„Sakra!“ Ian prižmúri oči.
„Ian ,kto sú tí ľudia?“ Tami sa znovu naplno zmocňuje strach.
„Prašivé krysy , ktoré si hovoria lovci.“ zasyčí. Päť to bude len tak-tak, ak majú kuše tak som nahraný ,kalkuluje upír v hlave. Postavy sa začnú približovať. Tvoria okolo nich kruh, ktorý sa pomaly uzatvára.
„Zostaň čo najviac vzadu.“ Prehovorí k Tami. Vystrelí z miesta, chytá ruku prvého, vrazí mu lakeť pod bradu. Lovec sa s chrčaním zviezol na zem . Ostatný začnú byť ostražitejší. Postaví sa proti ďalšiemu, druhý ho obíde zozadu. Tretí a štvrtý sa zakrádajú k Tami. Tá zamestnaná pozorovaním Iana si ich nevšimne.
„Au, pustite ma!“ Ian sa otočí. Dvaja z lovcov chytili Tami. Chcel ísť k nej , lovec mu zastúpi cestu. Ianovi začnú červenať oči a rásť tesáky. Dávno odhodil svoj klobúk, teraz jeho svetlá čuprina povieva vo vánku.
„Tsu!“ vykríkne Tami ,keď jej silnejšie stisnú ruky. Prvého lovca, ktorý drží Tami niečo ovalí po hlave. Tatsumi odhodí už nepoužiteľný kus dreva. Druhý Tami pustí dobrovoľne, no vrhne sa na Iana, ktorý bojuje s ostatnými dvoma.
„Tatsumi, prosím pomôž mu!“ zakričí na neho Tami. Tatsumi je dvoma skokmi pri Ianovi. Vykryje zaňho ranu dýkou. Po chvíli sa všetci zvyšný lovci váľajú po zemi.
„Mali by sme ísť, mohlo by ich byť viac.“ Povie Tatsumi nekľudne sa rozhliadajúc po okolí. Do hostinca došli v poriadku a nikto ich už neprepadol. Tatsumi zatiahne Iana do ich izby. „Tak vyklop to!“
„Vyklop čo?“ Tatsumi naňho zle pozrie.
„Prečo po tebe idú lovci?“
„Pre to isté prečo idú aj po tebe.“ Ian je úplne kľudný a prezerá si poničený klobúk. Tami poslali pre niečo na jedenie a pitie, aby sa mohli v kľude porozprávať.
„Nepovieš jej to?“
„Čo?“
„To ,že si vlkolak .“ Tatsumi sa zahladí do jeho tváre, ktorú už neskrývajú žiadne tiene. „Nemôžem.“ Vzdychne si.
„Tak to je riadna blbosť.“ odtuší Ian.
„Ja som jej povedal , že som upír.“
„Ale ty si nespravil to čo ja.“ Ianovi uviaznu slová v hrdle, keď uvidí Tatsumiho zmučený výraz .
„To si vážne spravil!“ ozve sa asi za päť minút.
„Sám dobre vieš, že keď je spln neviem sa ovládať.“ Sedel na posteli hlavu zloženú v rukách. Ian naňho neveriacky pozeral, no mal pravdu, keď je spln Tatsumi o sebe nevie. Vtedy preberá nad jeho telom i mysľou vlčia polovica.
„Stále nemôžem uveriť , že si to spravil.“
„Čo spravil?“ ozve sa od dverí , v ktorých stojí Tami s podnosom.
„To nie je nič pre teba škvrne. Tak nechaj dospelých jednať.“ Ian sa tváril smrteľne vážne, dávalo mu to dosť zabrať pri pohľade na tie dobroty čo priniesla.
„Jaké škvrne! Sám vypadáš na sedemnásť tak čuš!“ Ian sa zatvári urazene a začne sa s ňou hádať.
„No dovoľ, náhodou už mi dávno bolo tridsať, tak si nevyskakuj pískľa!“
„Tak tridsať ,ale mozog máš zrejme stále zakrpatený!“ doberá si ho.
„Pche! Šteňa krpaté!“ Tami naňho vyplazí jazyk a pustí sa do pirohov, ktoré priniesla. Tatsumi sa na to pozeral s úsmevom na tvári, tie nadávky , ktorými sa častovali. Pripadali mu ako starý manželia. Tami priniesla do je ho života radosť a smiech, ktoré sa vytratili pred mnohými rokmi. Zdvihol sa , prešiel k nej. Bezhlasne ju objal. Tami prestala jesť pirohy a vyjavene sa naňho pozerala.
„Tatsumi čo je? To kvôli tomu ,ako som zmizla?“
„Nie, ja len jednoducho som to tak cítil. Nemôžem?“ pozrel sa jej do očí.
„Môžeš.“ objala ho tak až spadli na zem.
„Nechcem vás rušiť hrdličky, ale tí lovci sa za chvíľu vrátia.“ Začervenala sa , keď si uvedomila čo robí.
„Máš pravdu, lenže teraz sa z mesta nedostaneme, musíme počkať do rána.“ Povedal Tatsumi. Tami nakázali ísť spať, nepotrebovali ,aby zaspávala v sedle. Po značných protestoch si konečne ľahla.
„Choď spať. Budem dávať pozor.“ Ian prikývne, zvalí sa na druhú posteľ. Tatsumi sedel pri okne, sledoval čo sa deje vonku. Všetkými zmyslami vnímal aj to najmenšie šustnutie. Vypadá to tak , že lovci si dali pauzu , usúdil asi o tretej v noci. Do rána sa už nič nestalo. Zaplatili hostinskému, vyviedli koňov pred stajňu. Ian obdivoval čierneho žrebca. Ulice začínali ožívať. Trhovníci otvárali stánky, ich krik sa rozliehal do širokého okolia. Núkali svoj tovar okloidúcim. Pomedzi ľuďmi sa motali malý zlodejíčkovia v podobe detí. Občas sa ozval zdesený výkrik ,keď niekto zistil , že jeho peniaze aj zlaté hodinky zmizli v dave v úplne cudzom vrecku. Tami sa uškrnula nad šikovnosťou malých chmatákov. Nenasadli na kone, boli by príliš nápadný. Pomaly sa presúvali ku bráne mesta. Za ňou vysadli , udržiavali pomalí klus , keď boli preč z dohľadu stráží, kopli koňov do slabín a pelášili čo im sily stačili. Hodinu jazdy od mesta spomalili. Z vražedného tempa prešli do chôdze. Aj keby nechceli tak sa lovcom aspoň na chvíľu zbavili. Tami trápilo množstvo otázok, už to nemohla vydržať tak sa opýtala.
„Ian mám na teba dotaz?“ Ian sa otočil v sedle. Ryzák , na ktorom sedel pomerne dosť fučal po dlhom behu.
„Čo také?“ Tami sa rozžiarili oči,
„Akoto, že môžeš ísť na slnko? Myslela som , že upíry nesmú na denné svetlo.“ Ian nasadil šibalský úsmev.
„Vedel som, že ti to nedá. Je to hlúposť, že upíry nemôžu na slnko. Nechápem čo to tí ľudia vymysleli.“ Tami hltala každé jeho slovo, chcela sa toho dozvedieť čo najviac. Existencia upírov ju dosť prekvapila, o vlkolakoch vedela ,ale o upíroch nie.
„Medzi nami a ľuďmi sú len minimálne rozdiely.“ Tatsumi sa uškrnul, vraj minimálne, asi ako ja a nejaká mačka. Tami bola čím ďalej zvedavejšia a nadšenejšia.
„A cesnak?“
„Ten milujem.“ zasmial sa Ian nad jej otázkou.
„Čo kríže a svätená voda?“ vyhŕkla naňho.
„Asi ako pohľad na obrovského pavúka, strasie ťa ,ale aj tak ho pristúpiš.“ Dodal ironicky. „Striebro ti tiež nevadí?“ Ian sa pri vyslovení toho slova otrasie. Zrazu má v očiach čudné prázdno,
„tá jediná vec ma dokáže zabiť.“ Tami sklopí oči, opäť ich však zdvihne, trápi ju ešte jedna otázka.
„Posledná otázka.“ Tatsumi nadvihne obočie, to tak skoro končí s výsluchom, to sa ďaleko nedostala.
„Ako je to s krvou?“ Ianovi sa zdvihne nálada pri pomyslení na ten sladký nápoj, ktorý mu dáva život.
„Môžem piť krv akéhokoľvek teplokrvného živočícha.“
„Takže nepiješ ľudskú krv?“ Ian sa začervená ako keby sa ho pýtala koho mal minulí týždeň v posteli. Medzi upírmi si nerozprávajú kto pije a kto nepije, pokladá sa to za urážku pýtať sa na to.
„Spočiatku som pil aj ľudskú krv. Lenže je to ako piť roztavené železo. Ľudská krv je strašne olovnatá a mastná. Machroval som, že ju pijem. Ale jedenkrát som nebol opatrný, doplatil som na to. Zachránil ma iný upír , otvoril mi oči pretože dovtedy som bol slepý.“
„A akú máš najradšej?“ Hodí po nej pohľadom, pery sa mu roztiahnú do úsmevu. „Nehovorila si, že to bude posledná otázka? Najviac mi chutí krv vysokej. Taký mladí srnec alebo jeleň.“ Oblizne sa. Tami nasadí kyslí ksicht, že som sa vôbec pýtala. Krúti nad ním hlavou. Obráti sa na Tatsumiho, on len mykne plecami a ďalej pokračujú v ceste.
© 2024 eStránky.cz Tvorba www stránek | Závadný obsah? | Zpracování dat