Vyzradená pravda
Vyzradená pravda
Pokračujú ďalej , rozprávajú sa o hocičom. Do ďalšieho mesta to je pol dňa cesty. Okolo nich sa rozprestierajú obilné polia, zlatisté more sa vlní v rytme vetra. Slnko pripeká a cesta sa tiahne do diaľky za obzor. Všetkých tá horúčava ubíja. Po obede sa zastavujú pretože sa už nedá cestovať.
„To teplo je strašné.“ Vzdychne Tatsumi a žuchne sebou do trávi pod strom, kde je ešte tieň a dá sa to nejako vydržať. Tami si sadne vedľa neho a zhlboka dýcha, to teplo jej nerobí dobre.
„Tami je ti dobre?“ opýta sa jej starostlivo Tatsumi.
„Je mi len trochu zle.“ prizná si.
„Pila si dnes vôbec niečo?“ húkne na ňu Ian.
„Nie.“
„Tebe šibe! Musíš byť dehydrovaná!“ krúti nad ňou hlavou.
„Ian ,ukľudni sa.“ poprosí ho Tatsumi. Tami aj napriek hlasnému nadávaniu Iana zaspala na Tatsumiho ramene.
„Zrejme dostala úpal.“ Skonštatuje Tatsumi, priloží jej ruku na čelo, sála horúčavou. Odzátkuje čutoru ,namočí nejaký kus látky a opatrne jej ho priloží na čelo ,aby ju nezobudil.
„Ian o niečo ťa chcem poprosiť.“ Ian sa naňho zvedavo pozrie.
„Za dva dni bude úplnok. Vezmi Tami a odíďte.“ Ian naňho vytreští oči. „Nepozeraj tak na mňa, je to pre jej dobro.“
„No dobre tak je ,ale to ju chceš opustiť už nastálo?“ položí mu otázku stále prekvapený jeho prosbou.
„Bude to tak lepšie, časom by prišla na to kto som a ja jej nechcem ublížiť viac než som jej už ublížil.“ Zahľadí sa kamsi do diaľky ,premýšľa aké to bude mať následky, keď Tami zmizne z jeho života. Spolu s ňou sa po čase vytratí aj radosť a smiech , ktorým ho znovu naučila. Tami sa zamrví na jeho ramene. Všetko počula a teraz jej to vŕta v hlave. Čo sa stane za úplnku a ako jej ublížil? Bojí sa odpovedi ,ale aj tak ju chce poznať. Samým rozmýšľaním zaspí, veď Tatsumi vyžaruje také upokojujúce teplo. Prebudí sa za dve hodiny opretá o strom. Tatsumiho ani Iana nikde. Zdvihne sa, ale zatočí sa jej hlava a musí sa oprieť o strom.
„Dávaj si pozor. Máš úpal tak nerob prudké pohyby.“ povie jej Ian, zhodí na zem kopu dreva a začne pripravovať oheň. Po chvíli sa vráti aj Tatsumi, v ruke má bažanta a zajaca. Tami sa posadí a oprie sa o kôru stromu. Pozerá sa ako obaja pripravujú jedlo. Keď sa na ňu Tatsumi zadíva uhne pohľadom, nechce aby tam videl obavy, ktoré má. Tatsumi spozná, že s ňou niečo nie je v poriadku.
„Tami je ti niečo?“ nedá mu to a opýta sa.
„Nie, čo by mi malo byť?“ zaprie odvracajúc od neho hlavu. Žeby niečo tušila, nie , spala, nemohla nič počuť. Tatsumi premýšľa prečo sa chová tak čudne. Ian ich pozoruje so zvláštnym pohľadom. Tami premôže obavy, ktoré má a prisadne si k nim.
„Vonia to pekne.“ Ohodnotí ich spoločné kuchárske umenie. Ian sa poteší ,že ho pochválila. Po jedle si Tami ľahne k ohňu.
„Dnes budem strážiť ja.“ Kývne Ian, Tatsumi si teda ľahne na bok a pozoruje plamene. Po pol hodine sa mu začnú zatvárať viečka a zaspí. Tami si ho prezerá, premýšľa nad rozhovorom, ktorý viedol s Ianom, keď si mysleli , že spí. Tatsumimu sa pravidelne nadvihuje hrudník, ako do seba nasáva vzduch. Neposedné čierne vlasy mu padajú do čela. Spí kľudne , necíti žiadne nebezpečenstvo. Tami tiež začnú oťažievať viečka, nakoniec zavrie oči a prenesie sa do nekľudnej ríše snov. Sníva sa jej o úplnku a ako Tatsumi odchádza. Beží za ním, kričí, ale jej krik nie je počuť. Chce ho dobehnúť, stále jej však uniká až zmizne úplne. V tejto chvíli sa Tami zobudí. Prudko sa posadí a popadá dych. Ian si ju nezúčastnene prezerá,
„nočná mora?“ Tami kývne a znovu si ľahne. Pozrie sa na Tatsumiho, akoby sa chcela presvedčiť či tam ešte je. Ležal úplne presne ako predtým a spal. Tami sa zamrví, aby si našla lepšiu polohu. Za desať minút je tvrdá, tento krát sa jej nesníva žiadni sen.
Ráno ju niekto budí, zavrčí a chce ho odohnať. Dotyčný sa však nenechá odbiť, trasie s ňou ďalej.
„No dobre, veď už som hore!“ znechutene otvorila oči. Začínalo svitať. „Preboha , však je strašne skoro.“ Obidvaja sa za ňou len otočili a ďalej sa pripravovali na cestu. Tami po nich zazerala a nechcela sa pohnúť z miesta. „Vyrážame skoro ,aby sme mali viac času než začne poobedňajšia páľava.“ „Ahhh, no dobre! Už idem.“ Poskladala pokrývku, ktorou bola zakrytá, zbalila ostatné veci a dala ich do sedlových vakov. Všetci traja vysadli na kone a pobrali sa pomaly preč. V hlave jej vírila nočná mora a slová Tatsumiho. „Úplnok.“ Zašeptá. Ako s tým súvisí úplnok.
„Tami. Tami. Tami!“ skríkne po zamyslenom dievčati.
„Čo, čo je?!“ trhne sebou.
„Musíme pridať, keď chceme do mesta prísť pred poludním.“
„Fajn.“ Popoženie žrebca. Ian s Tatsumim spravia to isté a dobehnú ju. Idú volným klusom, krátko pred poludním sa pred nimi objavia hradby mesta. „Konečne!“ zavýskne Tami a ako bielovlasý démon sa vrúti do mesta v plnom trysku. Z cesty jej uskakujú nadávajúci mešťania, iný sa za ňou pobavene obzerajú. Obidvaja mladíci( Ian a Tatsumi ak by ste nepochopili) vojdú omnoho kľudnejšie a rehocú sa z plného hrdla. Tami sa otočí ,aby zistila kde sú jej priatelia. Keď uvidí ako sa smejú pomyslí si niečo o bláznoch na ulici. Ubytujú sa v malom hostinci v strede mesta. Predpokladajú, že ich tu lovci nebudú hľadať. V hostinci zatiaľ Tami hltá jeden pohár vody za druhým.
„Dávaj pozor lebo za chvíľu z teba bude vodník.“ Podpichne ju Ian.
„Som len smädná.“
„Ak budeš takto pokračovať bude tu za chvíľu púšť.“ uchechtne sa. Tami konečne prestane piť a obzrie sa po Tatsumim.
„Hej, je ti niečo? Si nejako ticho.“ Tatsumi sa na ňu otočí a usmeje sa. Ubezpečí ju, že je všetko v poriadku. Tami sa vybaví spomienka, na ktorú vďaka Tatsumimu už takmer zabudla.
„Tami, všetko bude v poriadku. A teraz už bež!“ prikázal jej otec. Prikývla, začala utekať. Ozval sa strašný rev. Tami sa otočila, videla ako sa otec po niečom ohnal a počula mľaskavý zvuk kovu trhajúceho mäso.
„Tak bež už!!!“ zvreskol na strachom zmeravenú dcéru. Otočila sa na podpätku a bežala čo jej sily stačili.
To bolo posledný krát čo videla otca.
„Tami? Hej, čo je ti?“ pýtal sa jej Ian sediaci vedľa nej. Tami mala neprítomný pohľad, trhane dýchala a na čelo jej vystúpil studený pot. Tatsumiho prebral zo snenia Ianov vystrašený hlas. Otočil sa na Tami, zamrazilo ho po celom tele. „Doktora, okamžite priveď doktora!“ zakričal na hostinského. Ten ako sa pozrel na Tami len roztrasene prikývol a bežal preč. Tatsumi zhrnul poháre zo stola a položil naň Tami.
„Otec. Nie. Spln. Nechcem utiecť.“ Hovorila ako v tranze. Všetci v krčme na nich pozerali so strachom v očiach. Zavŕzganie stoličky. Pohľady sa obrátia na odvážlivca, ktorý si dovoli znehodnotiť ticho prerušované len šeptanými výkrikmi Tami.
„Odveďte si tú čarodejnicu!“ muž s mastnými ,ulízanými vlasmi ukazoval na Tami a kričal nech ide do najhlbších pekiel. Tatsumi začínal mať toho dosť. Zovrel päste až sa nechty zaryli do mäsa.
„Tatsumi, kľud! Ja to vybavím.“ prikázal mu upír zotrvávajúc pohľadom na Tami. Vystrel sa a zhlboka nadýchol. Otočil sa na slizniaka rozkrikujúceho sa po celom hostinci.
„Chceš vidieť obludu, máš ju mať.“ Povedal šeptom, s posledným slovom stál pred mužom a držal ho pod krkom. Pierre La Crou ako sa volal, gúľal očami a chrčal , prskajúc pri tom na Iana sliny.
„Nevieš, že slintať je neslušné?“ zosilnel zovretie. Osadenstvo hostinca vystrašene cúvlo do druhého rohu krčmy, čo najďalej od zúrivého Iana.
„Čo sa to tu deje!?“ ozval sa nový hlas. Ian stočil zrak k nemu. Plavovlasý upír sa meral pohľadom s vlastníkom hlasu. Bol to už starší muž, asi štyridsať ročný, hnedé vlasy sem tam prestupovali šediny. Zelené oči si prísne premeriavali mladíka uprostred miestnosti.
„Ian myslím, že už toho bolo dosť.“ Ozval sa z rohu Tatsumi. Tami sa tam stále zmietala v zajatí bolestnej spomienky. Ian pustil ulízaného muža a utrel si od neho ruky do kapesníka zastrčeného za vestou.
„Kto ste?“ pristúpil pred muža. Okolo neho sa pretiahol hostinský a bedákal nad svojím hostincom.
„Volali ma. Som doktor.“
Situácia v hostinci sa upokojila, Tami preniesli do izby, kde ju položili na posteľ. Doktor vyhnal Iana aj Tatsumiho von ,aby nezavadzali.
Vlkolak nekľudne prechádzal sem a tam po chodbe a nadával na Inana.
„A vraj ja sa mám ukľudniť.“ Povedal ironicky.
„Potreboval zraziť hrebienok. Mal šťastie, že som mu neukázal svoje zuby, to by sa už posral. Už takto som cítil ako sa potí strachom.“ Tatsumi sa naňho zhnusene pozrel. Ian mykol plecami a pokračoval vo svojej činnosti, teda v rátaní múch v pavúčej sieti. O päť minút vyšiel doktor a kývol na nich. Sadli si dole v hostinci a doktor si objednal víno. V hostinci bolo zase plno, len slizniak chýbal. Keď sa Ian objavil na schodisku všetok hovor utíchol, prešiel celú miestnosť pohľadom a pokračoval za Tatsumim a doktorom k pultu. Keď videli , že sa nechystá škrtiť nikoho ďalšieho, začali sa znovu rozprávať, za chvíľu bolo v miestnosti hlučno ako obyčajne. Vďaka tomu nikto nepočul čo doktor rozpráva.
„Zažila akýsi druh šoku. Zrejme nejaké spomienky z minulosti. Smrť niekoho blízkeho alebo videla nejaký násilný čin či bola jeho súčasťou. To neviem. Dal som jej niečo na upokojenie. Bohužiaľ, neviem čo s ňou bude, keď sa zobudí.“ „Ako to ,že neviete?“ Spýtal sa Tatsumi plný výčitiek.
„Neviem či bude úplne v poriadku. Tým myslím psychicky. Taký silný šok som ešte nevidel. A podľa toho čo som zistil, tá udalosť z jej spomienok bola už dávnejšie. Čiže aj ten čas kedy sa šok objavil je zvláštny.“ Mladíci sa po sebe pozreli.
„To je vaša sestra?“ spýtal sa ich.
„Čože ,nie. Prečo?“ vyhŕkli obaja naraz.
„No chcel by som zistiť odkiaľ má také biele vlasy.“ Tatsumi sa zrazu rozosmial. Ian s doktorom sa naňho prekvapene pozerali.
„Pardon. Môžete sa jej to spýtať, keď sa zobudí. Bol by som totiž rád ,keby ste sa na ňu prišli ešte raz pozrieť.“
Kým sa oni traja dole rozprávali Tami sa prebrala.
Čo sa stalo? Otvorila oči. Rozhliadla sa, spoznala izbu, v ktorej sa ubytovali. A kde sú chalani? Chcela sa naddvihnúť ,ale bolelo ju celé telo. Po chvíli vzdala šancu, že by ich išla hľadať. Veď oni sa vrátia, a keď nie nakopem ich do zadku. Kútik úst sa jej zdvihol do úsmevu. Ako toto vyriešila začala premýšľať nad spomienkou, ktorá sa jej vybavila. Nevedela prečo ,ale niečo jej pripomínala, no nemohla si spomenúť čo. O chvíľu zaspala vyčerpaná a so zlým pocitom. Tatsumi o polnoci nakukol do izby, Tami pokojne spala. Zavrel potichu dvere a vošiel do druhej izby, ktorú s Ianom narýchlo prenajali.
„Spí.“ Oznámil mu sucho. Podišiel k oknu a sadol si na podokenicu.
„Myslím, že fráze typu: nevyčítaj si to a nie je to tvoja vina, ťa neutešia, čo?“ uškrnul sa. Tatsumi ho ignoroval.
„Ale v tomto prípade to fakt nie je tvoja vina. Ty to zviera nevieš ovládnuť. Keby som to spravil ja, to by bolo iné. Ja sa totiž viem krotiť.“
„To som si všimol.“ Zdvihol sa a posadil sa na jednu z postelí.
„Počuj Tatsumi, ona nevie, že si to bol ty. A ani na to nikdy nepríde, tak prečo ju odháňaš?“
„Sám si to povedal. Neviem to zviera ovládnuť. Čo ak by som jej pri jednom splne ublížil, čo potom? Vieš si predstaviť čo by to znamenalo?“
„Ty si k nej nejako prirástol.“ Odfrkne si Ian.
„Asi preto, že mi po takmer päťdesiatich rokoch ukázala čo je smiech.“ Usmeje sa sám pre seba a hľadí kdesi pred seba. Ian ho ponechá jeho myšlienkam a vykradne sa z izby. Už tri dni nič nejedol a má ukrutný hlad.
Ráno Tami zobudí vlastné škvŕkanie v žalúdku. Malátne sa vyhrabe z postele a zívajúc zíde do krčmy. Sadne si za jeden zo stolov a začne sa obzerať po hostinskom. V miestnosti bolo len pár ľudí, cestujúci, ktorý tu len prespávali a pred cestou sa chcú naraňajkovať. A pár nočných návštevníkov, ktorých zdolal alkohol a zaspali ako boli, sa teraz pomaly prebúdzali. Tami konečne zbadala hostinského. Zamávala naňho a on prikráčal k nej .
„Mohli by ste mi priniesť niečo na raňajky, prosím.“ Usmiala sa naňho. Za chvíľu pred ňou pristál tanier s chlebom, klobásou a volským okom a pohár medoviny. Tami sa hladne pustila do jedla. Keď bola asi v polovici vošiel do miestnosti Ian. Nadvihol jedno obočie, keď ju zbadal. Opatrne, ako keby ho mala pohrýzť si k nej prisadol.
„Dobré ráno.“ Vyložil si lakte na stôl a podoprel si hlavu. Tami sa naňho len pozrela a veselo prežúvala ďalej. Tomu sa vraví ignorácia, pomyslel si. O niečo neskôr zišiel dole aj Tatsumi. Bol sa pozrieť na Tami ,ale v izbe nebola. Teraz dúfal , že ju nájde dole v krčme , a že niekam neutiekla. Zaradoval sa, keď ju zbadal sedieť za stolom s Ianom. Tami dávno dojedla a teraz si prezerala dosku stolu.
„Dobré ráno, Tami.“ Pozdravil ju. Žiadna odpoveď, ani len nezdvihla pohľad od stolu.
„Je s ňou niečo?“ spýtal sa Inana sadajúc si na stoličku.
„Čo ja ti viem. Totálne ma ignoruje a ako vidím teba tiež.“ povedal pobavene. Pripadalo mu to ako keby s nimi Tami hrala akúsi hru. Tatsumi jej zamával rukou pred očami ,ale ani len nemrkla. V mysli sa však nahlas chechtala. To máte za to, že ste ma nechali v tej izbe samu. Dobre viem aké následky môže spôsobiť šok, heheh!
„Tami no tak, prestaň s tou hrou!“ Tatsumi bol vytočený ,ale aj vystrašený. Čo ak takáto zostane navždy? Pri tej myšlienke sa zhrozil. Do hostinca práve vošiel doktor. Tatsumi k nemu okamžite pribehol.
„Doktor, chvalabohu. Poďte rýchlo nevieme ,čo s ňou je!“ naliehal naňho a ťahal ho k dobre sa zabávajúcemu dievčaťu.
„Ako, že neviete? Už niečo povedala ?“
„Je totálne apatická. Jak peň.“ Skonštatoval pričom sa na Tami sladko usmial. Vrhla po ňom vražedný pohľad, tak aby to nevidel Tatsumi ani doktor. Vedela , že Iana neoblafla ,ale Tatsumi jej naletel. Ian to s ňou veselo hral ďalej. „Doktor k nej podišiel a vyzval ju ,aby išla s ním,
„no tak poď dievča. Pozrieme sa na teba.“ Chytil ju za ruku a vyviedol ju hore schodmi. Ian a Tasumi ich nasledovali. Presne ako minule im aj teraz zabuchol dvere pred nosom. Ian sa oprel o zábradlie pri schodoch a Tatsumi o stenu. Desať minút sa nič nedialo, keď sa zrazu strhli na strašný smiech. Priskočili ku dverám ,ktoré sa prudko otvorili. V nich stál doktor a utieral si slzy od smiechu.
„Bože, človeče tak vyklopte ,čo sa deje?!“ zhúkol Ian.
„T- to nech vám.... vy- vysvetlí ona!“ začal schádzať po schodoch stále sa príšerne smejúc. Obidvaja sa otočili do izby. Tam, hompáľajúc nohami, usmievala sa a veselo im kývala Tami.
„Bré ráno!“ pozdravila veselo. Tatsumi na ňu treštil oči a Ian sa len pochechtával , tušil, že to len hrá.
„Ja ťa zabijem!“ vyhŕkol zrazu Tatsumi a rozbehol sa za Tami, ktorá začala zdrhať.
„Najprv ma chyť!“ výskala a behala po celom vrchnom poschodí hostinca. Tatsumiho hnev rýchlo prešiel a teraz sa smial spolu s ňou. Vzdať sa ,ale nehodlal. Chytil ju a začal štekliť.
„D –dos- sť....Tat....sumi. Ja .....ja ....sa....po- po....čúram. P- prestaň....už!“ kričala medzi smiechom. Tatsumi ju prestal štekliť a zvážnel. Z ničoho nič ju objal.
„Hlupaňa. Skoro som dostal infarkt ako som sa bál.“ Tami sa mu ticho smiala na ramene.
„Čo sa smeješ?!“ začínala ho znovu štvať.
„Ak ma nepustíš tak sa naozaj za chvíľu počúram. Včera som toho vypila trochu veľa.“ Vyvliekla sa z jeho medvedieho objatia a odbehla preč.
„Kedy jej to mieniš povedať?“ ozvalo sa mu za chrbtom.
„Vezmem ju na tunajší jarmok. Tam jej to poviem.“ Zdvihol sa zo zeme, na ktorej predtým kľačal.
„Ako myslíš.“ Povedal Ian a odišiel dolu schodmi.
„Tami?“ zaklopal na dvere. Chcel ich otvoriť, pribuchla mu ich pred nosom, pričom ho doňho riadne tresla.
„Počkaj! Prezliekam sa!“ Keď vyšla von mala na sebe tmavomodrú blúzku a tak isto tmavo zelenú sukňu po kolená. Vo vlasoch mala tmavo zelenú stužku. Usmial sa,
„nechceš ísť na jarmok?“ zatvárila sa prekvapene. Dala hlavu na stranu , priložila si prst k ústam.
„A kto by ma ochránil, keby ma chceli okradnúť?“
„Predsa tvoja verná garda.“ Ponúkol jej ruku a ona sa doňho zavesila. Z hostinca vyšli so smiechom do už pomerne rušného mesta. Kam sa pozreli všade boli nejaké stánky, falošný čarodejníci, šašovia a iný cirkusanti. Zastavili sa pri muzikantoch a tanečníkoch. Tami sa predrala dopredu a nadšene tlieskala. Jeden tanečník si ju všimol, pritancoval k nej. Vzal ju za ruku a vtiahol ju do víru ostatných umelcov ,vlniacich sa v rytme melódie vyludzovanej na všemožných nástrojoch. Tami sa veselo smiala a hýbala sa do rytmu hudby. Tanečníci okolo nej vytvorili kruh. Tami predvádzala svojmu partnerovi v kruhu jeden z najvášnivejších tancov aké kedy Tatsumi videl.
„A to má pätnásť.“ povedal si pre seba vlkolak. Hudba skončila a obecenstvo sa pomaly rozchádzalo, predtým však obdarilo tanečníkov aj muzikantov búrlivým potleskom, i keď väčšinu z neho si zrejme vyslúžila jeho bielovlasá Tami. Jeho? Odkedy takto začal rozmýšľať? Potriasol hlavou.
„Tatsumi, Tatsumi pozri čo mi dali!!“ kričala zadýchane na mladíka stojaceho opodiaľ. V rukách držala nádherne zdobené zrkadlo. Rám bol strieborný, bola to úžasná zlatnícka práca. Samotné zrkadlo by toľko nezaujalo, len vďaka rámu to bol skvost.
„Však je krásne?“ takú šťastnú ju ešte nevidel, no striehol sa dotknúť zlovestne sa blýskajúceho zkrášovadľa. Prechádzali od stánku k stánku, od jednej atrakcie k druhej. Pomaly sa začalo schyľovať k večeru. Tami pozrela na oblohu . Už sa stmieva, kričalo celé jej vnútro. Dnes je spln! Tak preto, preto ma sem vzal. Chcel sa rozlúčiť. Ale to nesmie! On nesmie odísť! Čo je na splne také dôležité? Začala premýšľať, Tatsumi čakal v rade na jablká v karameli a bol čím ďalej nervóznejší.
Jej otec sekol vlkolaka, jasne to videla. Potom sa objavil Tatsumi so sečnou ranou na hrudi a prisahala by, že ho predtým v dedine nezahliadla. Rana bola hlboká aj napriek tomu bol Tatsumi schopný deň na to chodiť. Potom tie oči v dedine, také oči nemá človek. Jeho sila a mrštnosť. Potom , idú po ňom lovci, ktorí prenasledujú aj Iana. A nakoniec, bojí sa splnu. Ale prečo, prečo na to nemôžem, sakra, prísť? Mozog jej pracoval na plné obrátky , nedokázala uveriť tomu čo sa jej pomaly rysovalo v hlave.
„Tami, tu máš to jablko.“ Podal jej jablko na špajle poliate karamelom. Akoby nič sa doňho zahryzla. Chýbal jej ten posledný kúsok skladačky a to Tatsumiho rozhodnutie opustiť ju.
„Tami , ja, musím ti niečo povedať.“ Začal okľukou.
„Ja už to viem, chceš odísť!“ Tatsumi bol vykoľajený, odkiaľ to mohla vedieť. „Chceš odísť pretože by si mi mohol ublížiť, keď zostaneš! Ublížiš mi ak odídeš!!!“ slzy jej stekali po bledých lícach. Otočila sa a vbehla do davu. Tatsumi ju okamžite stratil z dohľadu.
„Sakra, kam mohla bežať?!“ Ako to vie? A čo vlastne všetko vie? Už nemám moc času. Rozbehol sa do hostinca, chcel jej dať ešte jednu vec.
„Tami?“ zabúchal na dvere jej izby.
„Nie je tam.“ Ian stál vedľa neho.
„Ian ,musíš ju nájsť, niekam utiekla!“
„Už viem, zahliadol som ju. Ale hneď sa mi stratila.“ Stihol umlčať jeho otázky. „Keď ju nájdeš, daj jej toto.“ Podal mu malý kožený váčok. Ian sa súcitne usmial a zmizol mu spred očí. Tatsumi si zišiel do stajne po koňa. Valach začínal byť v jeho prítomnosti nervózny. Upokojil ho pohladením po šiji. Vysadol a rozbehol sa tryskom preč, rýchlo sa stmievalo. Tami unavená behom zamierila do hostinca. Pred ním ju čakal Ian. Pozerali na seba mlčky, akoby medzi nimi prebiehal telepatický hovor.
„Odišiel však?“ hlas sa jej triasol zúfalstvom. Ian prikývol, načiahol ruku s váčkom. Tami si ho vzala, roztvorila ho. Bol v ňom zlatý prívesok s retiazkou. Hlava vlka sa blýskala v zapadajúcom slnku. Znovu nadobudnutá sebakontrola ju opustila a ona dovolila slzám vykĺznuť z očí. Krištáľové kvapôčky sa leskli na slnku presne ako medailón, ktorý si tisla na hruď. Nemôže ho nechať odísť, jednoducho nemôžem! Zavesila si prívesok na krk a rozbehla sa do stajne. Ian sa za ňou otočil a nasledoval ju.
„Nemôžeš za ním ísť, zabije ťa! A ani nevieš kam.“ Snažil sa ju odradiť od neveľmi peknej sebevraždy.
„Viem to. Viem, že ma môže zabiť. Viem aj to, že to on bol vtedy v našej dedine a všetkých zabil.“ zastala s rukou na remene sedla.
„Ale ja som ho potom ošetrovala. Nie som teda zaňho zodpovedná? A nechcem byť už sama ako v tú noc.“ Dodala šeptom. Vysadla na čierneho žrebca a rozbehla sa do rodiacej sa noci. Ian zakrútil hlavou a jal sa sedlať svojho koňa, nemôže ju nechať s tou beštiou samu.
Tasumi si toto miesto vybral náhodne. Bol to opustený cintorín, nikto sem nechodil ,ľudia sa báli , že tu straší. A tiež to bolo dosť ďaleko od mesta, od miesta kde je teraz jediná osoba ,ktorej nechce ublížiť. Koňa poslal preč, nervózne zviera uvítalo, keď ho plesol po zadku a mohlo sa rozbehnúť kade ľahšie. Našiel si voľnejšie miesto, kde neboli ruiny nejakých hrobov. Vyzliekol sa do naha, sadol si a čakal kým vyjde mesiac. Začali mu tŕpnuť prsty. Otvoril oči, sfarbovali sa do žlta. Mesiac pomaly vychádzal spoza kopcov a bol obrovský.
Tami hnala koňa na pokraj síl. Musí to stihnúť! Musí! Opakovala si tie slová ako modlitbu.
Tatsumi pocítil prvé kŕče v svaloch. Prvé odozneli a nasledovali ich ďalšie. Už nesedel ,kľačal na všetkých štyroch.
Tami zbadala utekajúceho siváka. Ten bol Tatsumiho, prebleslo jej hlavou a popohnala koňa.
Tatsumi zacítil povedomý pach, pach potravy. Nanešťastie tá potrava páchla po koňovi a Tami. V hlave mu blysla spomienka na Tami ktorá spravila kotrmelec ako sa snažila chytiť zajaca. Túto spomienku však okamžite zakryla chuť loviť. Prestával sa ovládať. Tami zoskočila z koňa, rozbehla sa k nemu.
„Ostaň...ostaň kde si!“ chrapčal Tatsumi, z posledných síl udržiaval tú šelmu na uzde. Tami zastala na mieste. Tatsumi sa zvíjal v bolestiach a ona sa mala len tak pozerať? Spravila krok.
„Okamžite....odtiaľto.....vypadni!!!“ bolo jediné čo ešte dokázal povedať. Potom sa prehol , hlavou k nebu a strašne zreval. Ľudský výkrik sa postupne menil na rev zvieraťa. Kosti začali praskať a meniť podobu. Svaly rástli a mohutneli. Cez kožu mu začala rásť srsť čierna ako polnoc bez hviezd. Tami sa pritom výkriku striasla a zhíkla. Bola prikovaná k zemi. Nedokázala sa pohnúť a tak len pozorovala ako sa z kedysi čiernovlasého mladíka stáva vlk. Zviera už len ticho kňučalo, nie nebolo to zviera. Vlkolak nie je zviera. Vlkolak je tá beštia čo nosia ľudia v sebe a majú strach ju vypustiť. Len ľudia dokážu byť ešte krutejší než vlci. Tami vystrašená ,ale odhodlaná sa pohla ku šelme, ktorá ešte stále ticho kňučala.
„Tatsumi?“ oslovila chlpatú hromadu na zemi.
Ian skoro uštval koňa ,aby sa tam dostal včas. Teraz hľadal Tami kým spraví nejakú hlúposť. Ľudský výkrik meniaci sa na rev beštie.
„Tatsumi.“ Vyšlo mu z úst. Rozbehol sa tým smerom. Prišiel práve na čas.
Tami už bola od vlkolaka len na dva kroky. Naťahovala ruku ,aby sa ho dotkla. V tom sa stalo niekoľko vecí naraz. Šelma zrazu zrevala a vrhla sa po Tami. V tom istom okamžiku Ian strhol Tami stranou. Rýchlo sa postavil a pozoroval premeneného Tatsumiho.
„Si v poriadku?“ nemohol ho spustiť z očí.
„Hej. Čo tu robíš?“
„Zachraňujem krk jednej pobláznenej husi.“ Uškrnul sa. Tami sa naopak zaškľabila a vyplazila naňho jazyk.
„Zmizni odtiaľto! Odlákam ho.“
„Nie.“ Ian skoro spadol.
„Ako?“ nevychádzal z údivu.
„Neodídem.“ Hrdo dvihla hlavu a dala ruky v bok ,to však nestačilo skryť strach, ktorý sa jej zračil v očiach.
„Nemusíš tu kvôli nemu zostávať. Pochopil by to. Momentálne síce nie, ale to nie je podstatné.“ Usmial sa na vlkolaka, ktorý si ich premeriaval lačným pohľadom.
„Dokážem to!“ povedala si pre seba. Jeden krok, druhý, tretí. Už bola pred Ianom.
„Čo to robíš, zabije ťa!“ kričal po nej. Chcel ju zadržať, vyšmykla sa mu.
„Tsu.“ Vlkolak sa postavil na zadné, takto mal asi dva metre. Tami postupovala pomaly, načiahla pred seba ruku.
„Nerob to!“ skočil pred ňu. Vtedy sa beštia zahnala a odhodila Iana do jedného masívneho náhrobku. Upír stratil vedomie. Tami pokračovala, jeden krok a ďalší. Už bola takmer pri ňom. Vlkolak nesúhlasne zareval. Neustúpila. Posledný krok, zviera cúvlo dozadu. Zohlo sa, oňuchalo Tami ruku. Dotkla sa pri tom jeho ňufáku. Bol vlhký a studený. Beštia jej zrevala priamo do tváre. Privrela oči. Strach sa jej pomaly zmocňoval ,no ona ešte nemohla prestať. „Tsu.“ Dodávala si odvahu vyslovovaním jeho mena. Šelma ju nechala pristúpiť k sebe. Tami využila šancu a objala vlkolaka.
„Tsu, zobuď sa!“ vlkolak jej s revom zaryl drápy do chrbta. Tami vykríkla bolesťou.
„Tsu , to som ja! Zobuď sa prosím!“
Ian sa prebral, počul výkrik.
„Kriste, len to nie!“ zaúpel ,keď videl Tami objímať vlkolaka a ten jej zarýva pazúry do chrbta.
Niekde v Tatsumiho mysli....
Kto ma to budí? Ja mám predsa spať. Vždy to tak bolo .Nechajte ma!
„Tsu zobuď sa! Počuješ, Kriste, zobuď sa!“ Tami stekali po tvári slzy bolesti a zúfalstva. Ian sa dvihol a začal zamestnávať vlkolaka ,aby ju nemohol ešte viac doriadiť. Už takto ak prežije bude sa pekne dlho liečiť.
„Tsu! Tsu!“
Nechajte ma spať! Mám spať! Ale chcem to? Čo vlastne chcem?
„Hej! Hej, vlčko, tu som! Pekné sústo! No tak!“ kričal Ian, snažil sa upútať jeho pozornosť.
„Tsu ,ja ťa prosím! Zobuď sa!“ zúfalý výkrik bielovlasého dievčaťa prenikol vlkolakovi do hlavy, až tam kde driemalo Tatsumiho vedomie.
Kto je Tsu? A kto je ona? Chcem to vôbec vedieť? Čo chcem?
Obraz smejúcej sa Tami s Tatsumim.
Tsu. To som ja. Ale ona.
Tami ako spí, predbieha Tatsumiho na koni....
To dievča. Poznám ho? Áno. Ale odkiaľ? Kto je to, chcem to vedieť. Áno, ja chcem.
Ian poskakoval sem a tam zabraňujúc vlkolakovi trafiť ho, pričom doňho bola stále zavesená Tami a kričala na Tatsumiho.
Chcem to vedieť. Kto je to dievča? Čo je to za pocit pri srdci, keď ho vidím?
Tami ako sa láduje kurčaťom, džgá doňho hríbovú polievku. Plače mu na remene. A nakoniec. Obraz Tami ako ju kameňujú a ona sa chúli do klbka bolesťou.
Tami!
Tatsumiho vedomie sa preberie a začne bojovať so šelmou vo svojej hlave. Chce získať nadvládu nad telom ,beštia mu ho však tak ľahko nedá.
Vlkolak sa zrazu chytí za hlavu. Ian sa vystrie a prestane poskakovať. Dokázala to?
„Tsu?!“ Tami skríkne mocne ako vládze. Vlkolak zreve a odhodí ju preč. Dievča narazí do stromu , snaží sa zdvihnúť, bezvýsledne.
Pomaly si kľaká, opiera sa o strom a dvíha sa na roztrasené nohy. Vydržať, ešte chvíľu, opakuje si. Vlkolak sa drží za hlavu a vydáva všemožné pazvuky a škreky. Vyje, vrčí, snaží sa dostať nevítaného hosťa z hlavy. Tatsumi zaháňa šelmu do najtemnejšieho kúta svojej mysle. Tam ,kde predtým bol uväznený aj on sám . Tam, kde sú tie najtemnejšie myšlienky a najhroznejšie nočné mori. Kde vládnu démoni a nedostane sa sem ani jeden lúč svetla.
Vlkolak začal šalieť. V návale zúrivosti vytrhol jeden z náhrobkov a hodil ho po osobe zodpovednej za tú strašnú bolesť hlavy. Ian len tak-tak stihol Tami odtiahnuť ,aby ju kamenný náhrobok nezabil. Vlkolak stratil akúkoľvek kontrolu. Ničil všetko vo svojom dosahu, vrážal do stromov a náhrobkov. Tami v Ianovom náručí sa na to len bezmocne prizerala. Slzy jej začali tiecť v nových prúdoch.
„Tatsumi!!“ vytrhla sa Ianovi z náručia. Vlkolak sa strhol, prestal ničiť všetko okolo seba. Obrátil svoje žlté oči na plačúce dievča. Už v nich nebolo to šialenstvo ani chuť loviť. Boli iné ,také známe.
„Tatsumi?“ vykročila k nemu s otázkou v očiach. Vlkolak sa prikrčil a výstražne zavrčal. Tami znova načiahla ruku ,aby sa ho dotkla.
„Nie, Tami, nechoď! Môže to byť pasca!“ snažil sa ju zastaviť, beznádejne.
„Ian ,to je on! Je to Tatsumi!“ dotkol sa jej ňufákom ruky, ako predtým. No teraz necúvol. Tami mu začala prechádzať rukou po zarastenej tvári.
„Tsu?“ zdvihla pohľad nech sa stretne s tým vlkolakovím. Bol v ňom strach. O ňu. Usmiala sa a prudko ho objala.
„Tsu!“ vlkolak si ju privinul do náručia, tento krát jej drápy nezaryl do chrbta ,namiesto toho začal jemne vrnieť. Tami ukolísaná vlkolačou uspávankou sa konečne prepadla do blahodárneho spánku.