List z neba
Volám sa Ariachnael, ale môžete mi hovoriť Ari. Chcel by som vám porozprávať svoj príbeh, ale aby ste ho lepšie pochopili, skúste si predstaviť krajinu, v ktorej som žil, áno žil, pretože príbeh, ktorý hovorím sa nestal vo vašej dobe, ale dávno predtým ako vynašli počítač či mobilný telefón, bolo to na samom počiatku tohto letopočtu. Možno vás trochu odradila skutočnosť, že som žil tak dávno, pomyslíte si: ,,Zasa nejaký historický dokument,“ ale môj príbeh je stále aktuálny i vo vašej ,,modernej“ dobe. Nuž, teda žil som v Izraeli, v malej osade neďaleko Genezaretského jazera, ktoré sme podľa zvykov nazývali i more. No a aby som nezdržiaval, tak sa vrátim k tomu príbehu. Človek zažije iba raz v živote lásku na celý život, lásku, ktorej sa nedá zbaviť ani na ňu zabudnúť, lásku, ktorú sa nedá utopiť v čase (hovorí sa, že čas lieči), skrátka cit, ktorý nie je iba cit a trvá naveky. Mne sa táto láska ukázala už v mladosti. Bola to dcéra Jaira, bohatého predstaveného synagógy. Nijaké dievča nebolo pre mňa krajšie ako ona, bola taká bledučká, maličká, útlučká, ach ako som miloval jej nevinnosť a jemnosť, túžil som ju ochraňovať, držať jej krásnu malú rúčku a nikdy ju nepustiť. Jej tvár i celá jej úžasná postava žiarila medzi ostatnými tmavými ľuďmi. Jej pôvab, krása, jemnosť sa nedala porovnať s ničím, len jeden kvet, najkrajší zo všetkých tunajších kvetov by jej čnostiam mohol byť podobný a práve podľa neho som ju nazval Šošannáh (ľalia), alebo vo vašom jazyku Zuzana. Nuž, ale v mojej obrovskej láske bol nie jeden, ale dva „malé“ háčky, vo zvykoch a v opätovaní. Aby ste ma rozumeli, tak to vysvetlím, ako je v našej krajine zvyk jazeru hovoriť more, tak je i zvykom už v detstve sa zasnúbiť a moja Šošannáh už bola zasnúbená za iného z rovnakej vrstvy. To bol prvý háčik, ale ten druhý bol pre mňa oveľa bolestnejší, mala rada chlapca z Gergezkého kraja a keďže tento kraj bol pohanský a otec Šošannáh bol predstavený synagógy (predstaviteľ židovského náboženstva), tak jej lásku nepovoľoval. Z toho pohľadu bola moja situácia beznádejná, ale ja som stále dúfal, že moja láska ku nej bude opätovaná. Z tohto všetkého vidieť, že to bolo pre mňa bolestné obdobie, ale to horšie ešte len malo prísť. Moja Šošannáh ochorela, bola bledšia, ako obvykle a jej choroba jej dovoľovala byť len v posteli. Keď ochorela ona, ochorel som i ja. Prosil som Boha, aby jej bolesť prešla na mňa, každý deň som prišiel za ňou, aby som jej mohol utrieť pot z čela a potešiťju dobrým slovom. Ona ešte väčšmi upadla do choroby, keď zistila, že jej milý sa na ňu vo vašej reči jednoducho povedané vykašlal, lebo zistil, že mu je nanič choré dievča. Otec Šošannáh minul skoro všetok majetok na jej liečbu, ale lekári neuspeli. No a potom nastal ten deň, ten najbolestnejší deň v mojom živote. Moja Šošannáh odchádzala hoci mala sotva trinásť rokov a ja som cítil, akoby som odchádzal s ňou. Celá rodina sa s ňou rozlúčila a na mňa nevyšiel čas, dostal som sa k nej keď už bola mŕtva. Padol som na kolená rovno pred ňou, prosil som ešte väčšmi Boha, aby mi ju vrátil, aby som jej aspoň mohol povedať, že ju strašne milujem a potrebujem, ale už bolo všetko stratené. Naklonil som sa nad jej prekrásnu tvár a dal som jej bozk, ktorý mal byť prvý i posledný, ach na jej pery nikdy nezabudnem, voňali ľaliou, ktorá zomrela skôr než úplne rozkvitla. Nemohol som sa postaviť, moje srdce akoby zomrelo s ňou. Chytili ma za ruky nejaký dvaja jej príbuzní a chceli ma vyhodiť von, ale ja som sa nejako pozviechal a snažil sa odísť sám. Vonku bol strašný plač a nariekanie, na tých ľudí bol hrozný pohľad, ale na mňa asi tiež nebol veľmi pekný pohľad. Vtom všetkom sa udialo niečo udivujúce. Videl som veľký zástup, v strede kráčal zvláštny muž, zďaleka som cítil ako z neho vyžaroval život, ktorého som mal v sebe tak málo. Keď v slnku viali jeho vlasy, ozývala sa v mojej duši radosť i keď bola zaliata smútkom. Nevedel som si to vysvetliť. Nevedel som ako sa volá, ale v zástupe ho niektorí nazývali prorokom, druhí učiteľom, iní zas mesiášom či synom Dávida. Pri tomto mužovi bol i otec Šošannáh a žiadal ho, aby mu uzdravil dcéru, ale v tom sa niekto ozval a povedal: „Tvoja dcéra umrela, načo ešte unúvaš učiteľa?“ Keď to tajomný muž počul, povedal otcovi Šošannáh: „Neboj sa, len ver!“ Potom zobral pár chlapíkov čo mu boli najbližšie a šli smerom k domu, kde ležala moja Šošannáh. Keď vošiel do tej izby a videl ako všetci kvília a nariekajú, opýtal sa ich: „Prečo sa plašíte a nariekate? Dievča neumrelo, ale spí.“ Keď to všetci počuli, hrozne ho vysmiali, no ja som počul hlas srdca, i keď som myslel, že zomrelo, ako hovorí: „Ver! Ver tomu, čo hovorí!“ a ja som veril a odrazu som naplno ožil. On vyhnal všetkých von lebo neverili i ja som musel odísť, ale ostatné som sa dozvedel neskôr. Muž podišiel k lôžku Šošannáh, chytil ju za ruku a povedal: „Dievča, hovorím ti vstaň!“ a moja Šošannáh vstala a chodila, bola živá, živá ako predtým.Tento muž, Ježiš ako som sa potom dozvedel, mi vzkriesil moju Šošannáh a bol natoľko skromný, že nechcel, aby sa to niekto dozvedel. Všetko sa potom zmenilo, otec Šošannáh už nikdy nebol zlý a nemal proti môjmu pôvodu vôbec nič. Ale, čo je pre mňa hlavné, dala si ma zavolať moja Šošannáh. Povedala mi, že ma cítila a počula, že hlavne kvôli mne sa vrátila. Hovorila o mužovi, ktorý ju poslal späť k žijúcim so slovami, že ju tam na zemi niekto veľmi potrebuje, že uvidí Mesiáša (Božieho Syna).Tak sa najhorší deň môjho života stal najkrajším, Pán Boh mi dal Šošannáh a videl som židmi očakávaného Mesiáša. Čo k tomu dodať, otec Šošannáh sa zmenil k lepšiemu, požehnal nás a ja som odvtedy najšťastnejší, mám Pána Boha, svoju Ľaliu a teraz perfektný život v nebi. Aby ste ma rozumeli, najhlavnejšie je nájsť Mesiáša, keď ho nájdeš, dostaneš vieru, nádej a lásku.
Richi M.