Autor: Ginevra Black Veková hranica:9+
Žáner: návraty Beta-reading: ja
"Harry, si si istý, že to zvládneš?", bojazlivo sa spytovala Hermiona kým kráčali podzemným tunelom k starému Gauntovskému sídlu." Určite",vysúkal zo seba Harry, pretože telo mu horelo nenávisťou ku Snapeovi, takže nevládal ani rozprávať. "Harry, nemali by sme na ten dom uvrhnúť protiodmiestňovacie kúzlo?", piskľavým hlasom sa opýtal Ron. "Áno, môžeš to urobiť.",jemne drsným hlasom odpovedali Harry a Hermiona naraz."Antišup",vykríkol Ron. "WOW",odrazu skríkla pani Potterová."Ginny, buď ticho a dávaj pozor", zahriakol ju Ron. No kdesi začuli známy hlas:"Dobrý deň, pekné od vás, že ste prišli, začneme? Kto pôjde pr..."."AVADA KEDAVRA", Z Harryho prútika vystrelil zelený pás a zasiahol Snapa do hrude na mieste, kde sa nachádza srdce."Ron, Hermiona, Ginny ste v poriadku? Utekajte k Blesku, Ginny, prosím, poď mi pomôcť so Snapeom, musíme ho rýchlo dostať k Hrdozobcovi. O desať minút už boli všetci vo vzduchu a mierili k Dumbledorovej hrobke.
Podľa istej príručky starej mágie, ktorú našli pri upratovaní Albusovej kancelárie, človek,ktorý bol zabitý neodpustiteľnou kliatbou povstane, ak na jeho hrob položia mŕtve telo toho, kto dotyčného zabil.Má to však jeden háčik: vraha musel zabiť svedok vraždy a navyše neodpustiteľnou usmrcujúcou kliatbou. "Harry, tam dole je tuším Dumb...", zvyšok zanikol v hlasitom potiahnutí oboch dievčenských nosov, ktoré sa doposiaľ neozývali."Pristávame!",zavelil Harry.
Pristávací manéver trval asi pol minúty a Weasleyovci pri ňom skoro spadli z metly, také mali skrehnuté prsty.
Zato Hrdozobec a jeho posádka pristáli elegantne."Harry, vezmeme Snapea, ty nás počkaj pri hrobke!",zvolala Hermiona a ako povedala aj urobila.
O chvíľu sa už schovávala za stromom v Zakázanom lese."Pozor, na tri",zakričal Harry, "jeden, dva, triii", a hodil telo Severusa Snapea na hrobku najväčšieho čarodejníka na svete.Na chvíľu sa noc zmenila na deň a po silnom zaburácaní sa z bieleho kameňa vynorila čiasi hlava."Dobrý deň, Harry,pani Potterová, pani Weaseyová, pán Weasley", Dumbledore sa na chvíľu odmlčal a pohľadom si premeriaval ich ohúrené tváre a potom pokračoval poznámkou : "Zem si toho pamätá veľmi veľa." Na to sa všetci rozosmiali.
Druhá kapitola
Všetci štyria mlčky hľadeli na preťahujúceho sa Dumbledora. Omámení tým, čo videli.
Lenže nevedeli, čo ešte uvidia.
Prvá sa spamätala Ginny. Postupne začala rozoznávať v okolí smrťožrútske “tábory“.
Okamžite sa spýtala striebrovlasého čarodejníka: „Pán profesor, máte pri sebe prútik?“.
Dumbledore jej síce neodpovedal priamo, zato však prútikom rýchlo odstránil žltý záblesk,
ktorý k nemu letel.
Harry sa netváril veľmi vystrašene, ale skôr premýšľavo. Keby sme mohli nazrieť do jeho
mysle, našli by sme tam jedinú otázku: „Kedy bude rozhodujúci zápas? Dnes?“. A Dumbledore mu na jeho nevyslovenú otázku okamžite odpovedal. „Veru áno, Harry, dnes.“
Potter nestihol ani len okom mihnúť a pred ním stál Ten, čo uniká pred smrťou. Našťastie si
Harryho nevšimol, pretože sa k nemu primiestnil chrbtom. Asi na to nemyslel, pretože hneď začal páliť rôzne, dosť nepríjemné až smrtiace kliatby.
Harry váhal len sekundičku. Potom vyslovil osudnú kliatbu: „Avada kedavra!“ . Pán zla
nestihol už vôbec nič urobiť. Hermione, Ginny a Ronovi tým spôsobil obrovskú radosť. On však ešte nemal vyhraté.
Harry James Potter sa po svojej druhej a asi aj najťažšej vražde premiestnil do stredu Godrickovej úžľabiny. Tu už poľahky našiel spoločný hrobček svojich rodičov. „Radšej ho levitujem“, preblesklo mu hlavou. Ako povedal, tak urobil.
Skočil za náhrobný kameň, ktorý stál za ním a vytiahol svoj cezmínový prútik. „Mobilicorpus!“, zvolal.
To je posledné, čo si pamätá.
Takmer vzápätí sa ozval strašlivý výbuch a z hrobu vyskočila žena s tmavočervenými vlasmi
a za ňou muž čiernymi, neposednými vlasmi, ktoré si neprestajne šuchoril.
Žena ukázala kamsi k inému náhrobku a vykríkla: „James, to je Harry, náš synček a – James, on je v bezvedomí!“. Jej manžel sa poškrabkal po brade a potom pomaly prehovoril. „Ja ho vezmem, Lily, ty sa premiestni ku Kančej hlave do Rokvillu.“
Žena poslúchla usmiala sa na Jamesa a Harryho a premiestnila sa. Jamesovi to trvalo len o niečo dlhšie. Okamžite a opatrne sa rozhliadli po okolí a zašepkali sťa jeden: „Potichy ku hradu!“, čo ich trochu rozosmialo .Ihneď si však spomenuli na svoje slová.
„Počkaj, preberme Harryho!“ prosebným hlasom povedala Lily. James mlčky súhlasil.
Lily už mala pripravený prútik a potichu zvolala: „Ennervate!“. Z prútika vyšľahla tajomná
sila a prebrala najmladšieho Pottera k životu.
3.kapitola
Vo Veľkej sieni sa po smrťožrútskom nálete rozpútala neutíchajúca vrava.
„Ako to, že Dumbledore žije?“
„Kde je ten slávny Potter?“
„Kam sa podel Ten-čo-uniká-pred-smrťou?“
A mnoho iných otázok sa šírilo po štyroch fakultných stoloch, ba aj profesorský stôl šumel hlasmi, ale tam panovala iná otázka: „Bude Dumbledore zase riaditeľom?“
No zrazu sa otvorili obrovské dvere na konci siene a medzi bystrohlavským a bifľomorským stolom kráčal sám Albus Dumbledore. Prvé štyri ročníky Chrabromilu, Bystrohlavu a Bifľomoru sa na Briana pozerali ako na prízrak plus niektorí profesori ako Scarecrowová, Weasley, Maximeová a Fire.
Prvá myšlienka riaditeľa bola: „Wow, keď na mňa takto zízajú, čo budú robiť, keď uvidia Potterovcov a dozvedia sa, že Voldemort je preč.“
Než žiaci pochopili, že prízrak by sa na nich neusmieval, McGonagallová roztlieskala staršie ročníky. Postupne sa k nim pridali štvrtáci a Slizolin. Pokým Dumbledore prišiel k svojmu zlatému kreslu, už mu tlieskala celá sieň.
A možno mu tlieskali aj hradné steny a veže, vrátane okien. Veď najväčší potlesk predsa najväčšiemu čarodejníkovi modernej histórie patrí, nie?
Tento potlesk trval najmenej pol hodiny a utíchol až na asi sto deväťdesiate ďakujem. Potom Albus prehovoril. „Milí študenti a vážení profesori! Dovoľte mi pár krát povedať ĎAKUJEM. Po prvé: Vám všetkým za toto nádherné privítanie. Po druhé: rodine Potterovej a Weasleyovej za to, že mi umožnili návrat sem k vám. Po tretie: ešte raz pánovi Harrymu Potterovi za zničenie Lorda Voldemorta. Po štvrté: profesorke McGonagallovej za skvelé doterajšie vedenie Rokfortu. Teraz ho prevezmem ja. A naposledy: ďakujem madam Pomfreyovej za rýchlosť pri mojom liečení. A teraz Vás prosím o zvláštnu pozornosť“-mávol prútikom a všetci boli vo svojich slávnostných habitoch-„ pre našich hosťov: Harryho Pottera,“- Dumbledore ukázal na dvere a naozaj – zčista-jasna vchádzal Harry-„Jamesa Pottera, Lilien Potterovú, Ginevru Potterovú, Ronalda Weasleyho, Hermionu Weasleyovú a Remusa Lupina!“
Všeobecný úžas sa len ťažko dal vyjadriť slovami, bolo to skoro neuveriteľné vidieť niekoho, o kom ste vedeli, že je bez mála devätnásť rokov mŕtvy.
Veľká sieň opäť burácala potleskom, i keď bez podpory slizolinskej fakulty.
Ale Dumbledorove bystré oči ihneď zbadali nedostatok: hostia si nemali kam sadnúť. Pošepol to Minerve a Veľká sieň, hoci bola obrovská, sa ešte zväčšila pod jej kúzlom.
Potom pričarovala k Chrabromilu ďalší stôl, oveľa kratší, len so siedmimi stoličkami. Inak, to boli skôr kreslá, ako stoličky, pretože boli vypchaté perím a potiahnuté zamatovým damaškom.
Ďalším problémom bol zasadací poriadok. Teraz vynaliezol riešenie Rem. „Môj návrh je takýto: ja si sadnem za vrch stola James, Harry a Ron naľavo odo mňa a oproti ich manželky a je po probléme!“ Ostatní mu to odsúhlasili, keďže nič iného nevynašli.
Dumbledore si, keď sa všetci usadili, zavolal Takmer bezhlavého Nicka a čosi mu pošepkal. Ten prikývol a tváril sa nadmieru vážne, keď následne letel k dvom hlavným prefektom. Chrabromilčanka a bystrohlavčan sa zdvihli zo svojich stoličiek a nad hosťovský stôl vyslali zlatočervenú stuhu, ktorá sa všelijako vrtela až vytvorila vetu:
Vitajte opäť v Rokforte!
Re:otázky
(Ginevra Black, 12. 1. 2008 21:08)