humanizmus a renesancia
Humanizmus a renesancia
Kontext doby
Zatiaľ čo stredoveký
občan sa cítil byť v prvom rade občanom kresťanského sveta,
v začiatkoch novoveku sa jeho záujem posúval ku nacionalizmu a rástol
jeho záujem o svetskú vládu. Politici začali preberať moc z rúk
biskupov a svetská moc začala preberať postupne moc z rúk moci
cirkevnej. Štát prestával byť služobníkom božím, náboženstvo sa stávalo jeho
vlastnosťou. Kým v stredoveku bol štát v cirkvi, teraz bola cirkev v štáte.
V renesancii sa prelínajú
filozofické, prírodovedné, štátno právne, etické a náboženské problémy,
z ktorých neskôr vyrastajú samostatné odbory a vedné disciplíny. Už
nespadajú tak ako v antike pod filozofiu, ani ako v stredoveku pod
teológiu, ale stávajú sa rovnoprávnymi vedami. Dokonca renesancia kritizuje
scholastiku. K tomuto duchovnému obratu prispeli aj myšlienky neskorej
scholastiky, ako napríklad vyššie hodnotenie individuálneho (Duns Scotus),
štúdium jazykov, požiadavka R. Bacona, aby veda a filozofia stavali na bezprostrednej skúsenosti
a pozorovaní prírody, či nominalisti (Occam) zrušením puta medzi vierou
a vedením. Celú veľkosť tohto obratu však môžeme naplno pochopiť, ak
zameriame svoju pozornosť na celkový kultúrno dejinný vývoj v tomto období.
V jeho rozmanitých súvislostiach možno nájsť dôvody celkovej premeny doby
a tzv. obratu od stredoveku ku novoveku.
Vynálezy a objavy
Vynálezmi tejto doby,
ktoré radikálne zmenili tvár stredovekej Európy boli kompas, ktorý umožňoval plavbu po svetových moriach a otvoril vek
zámorských objavov, strelný prach,
ktorý otriasol rytierstvom a tým nielen vojenstvom, ale celou sociálnou
štruktúrou, a kníhtlače, ktorá
otvorila možnosť vzdelania a duchovného pohybu veľkému množstvu ľudí. Postupne sa kryštalizujú aj dve vedné disciplíny
- astronómia ako veda o maxime
(zdôvodňuje heliocentrizmus, predst. Kopernik, Rethicus, Galilei…) a medicína
ako veda o minime, o ľudskom
tele (predst. Vesalius = Kolumbus ľudského tela -
vytvoril atlas ľudského tela).
Novoveká prírodoveda
Stredovek veril, že Zem
je nehybným stredom vesmíru, okolo ktorého krúžia všetky planéty. Zásluhou Koperníka (1473 – 1543) bol tento
systém vyvrátený a jeho miesto zaujala teória, že Zem je hviezdou medzi
hviezdami a krúži okolo Slnka a vlastnej osi. Giordano Bruno (1548 – 1600) poznal Koperníkove myšlienky
a prijal ich. Vyjadril ich v myšlienkach nekonečnosti univerza
a večnosti sveta. Svet je podľa neho dynamickou jednotou a kozmos
veľkým živým organizmom ovládaným a pohybovaným jediným princípom. Tento
princíp, ktorý všetko ovláda a oduševňuje nazýva Bruno bohom. To ešte
neodporuje cirkevnému učeniu, čo mu však odporuje je boží vzťah ku svetu
v jeho učení. Boh podľa neho nestojí nad svetom a mimo neho, ale je
vo svete, je jeho dušou a dušou celého kozmu. Ztotožnil teda boha
s prírodou a neskôr, keďže odmietol svoje učenie odvolať, bol upálený
na námestí v Ríme. Johan Kepler
(1571 – 1630), významný mysliteľ doby matematicky formuloval zákony pohybu planét. Okrem toho hlásal
matematický ideál poznania, ktorý predurčil podobu prírodovedy
v nasledujúcom období. Ešte dôkladnejšie než on formuloval
a aplikoval princípy čisto kvantitatívnej, matematickej a mechanickej
prírodovedy Galileo Galilei (1564 –
1642). Vytvoril základy mechaniky a stal sa otcom dnešnej prírodovedy.
Základný význam majú jeho experimenty s voľným pádom a z toho
odvodené všeobecné zákony pohybu.
Humanizmus a renesancia
Humanizmus vytýčil ideál
vzdelania čisto ľudského a nie teologického, vzdelania inšpirovaného
antikou a nie stredovekom. Za jeho pôvodcov možno označiť Petrarcu (1304 – 1374) a Boccacia, ktorý začali zhromažďovať
a vykladať klasickú literatúru. Najvýznamnejším filozofom ranej renesancie
sa však stal Mikuláš Kuzánsky (1407
– 1464). Bol najprv advokátom, neskôr kňazom. Významné sú jeho práce
pojednávajúce o astronómii (pred Kopernikom) o hodnote individuality,
o tom, že Boh stvoril svet podľa matematických princípov a my ho
musíme skúmať tak isto a iné. Za počiatok všetkého filozofovania
považoval, tak ako pred ním Sokrates, vedenie o nevedení. Preto svoje
učenie nazýval nevedomou učenosťou. Vo svojich náboženských myšlienkach šiel až
k ideálu univerzálnej tolerancie, ktorá nevylučuje ani nekresťanské
učenia. Ďaľším mysliteľom je Plethon
(1355 – 1450), ktorý bol pravoslávnym teológom a prednášal
o Platónovej filozofii. Tvrdil, že svet existuje večne, nemá začiatok
a koniec, cieľom ľudského života je krása. Svojimi prednáškami si získal
vládcu Florencie pre plán založiť platónsku akadémiu. Jej zakladateľom sa
neskôr stal Marsilio Ficino (1433 –
1499). Človek je podľa neho najdokonalejším z božských výtvorov
a dôležitá je aj jeho myšlienka dôstojnosti človeka a jeho usilovanie
sa o slobodu. Takisto tvrdil, že existencia rôznych náboženstiev dokazuje
božskú rozmanitosť, ktorá plodí krásu. Ďaľším predstaviteľom Florentského
novoplatonizmu bol Pico della Mirandola
(1463 – 1494), ktorého hlavným prínosom je učenie o ľudskej slobode.
Slobodu voľby chápal ako podmienku činu a jeho morálneho hodnotenia.
Aristotelov vplyv sa objavil v diele Pietra
Pomponazziho (1462 – 1525), ktorý stotožňoval boha s prírodou, čím
napomohol ku vzniku panteistickej línie stredovekej renesančnej filozofie.
Humanizmus a reformácia sa stretávajú v diele Erazma Rotterdamského, ktorého hlavným dielom je „Chvála
bláznivosti“ obhajujúce predovšetkým ideu slobody a dôstojnosti človeka.
Znevážil vo svojom satirickom diele všetky dovtedajšie nedotknuteľné autority
vrátane cirkvi, pápeža a kráľov a žiadal uplatniť jedinú najvyššiu
autoritu – kritický rozum. Ďalším významným mysliteľom bol Michael de Montaigne. Požadoval toleranciu medzi náboženstvami
a venoval sa aj praktickej politike. Základom jeho filozofie je
skepticizmus – nedôvera dogmám a snaha všetko si overiť a rozumovo
zhodnotiť. Zatiaľ čo humanizmus ostával záležitosťou učencov, renesancia, ktorá
z neho vyrástla zasiahla všetky obory života: vedu, lekárstvo, právo,
obchod, umenie a iné.
Reformácia
Humanizmus ako hnutie
učencov nemohol uspokojiť náboženskú potrebu más, ktorým už nepostačovala
formálna cirkevná prax, ani teoretická teológia. Reformátormi boli Wyclif (jeho učenie sa stalo
teoretickou základňou husitov), Zwingli,
Luther a Kalvín.
Martin Luther (1438 – 1546) nebol filozof, ani vedec, ale zbožný človek jednajúci len
z pohnútok tohto citu. Potieral nárok cirkvi byť jediným prostredníkom
medzi bohom a človekom, zavrhoval predaj odpustkov, ktoré boli
bezprostredným podnetom jeho vystúpenia. Namiesto viditeľnej cirkvi odkazuje
jedinca na seba samého. Možnosť vykúpenia vidí iba vo viere, v Písme –
v enanjeliách a preto je jeho učenie nazývané evanjelickým.
V stanovisku ku filozofii hovorí, že rozum a viera, teológia
a filozofia sa nemajú miešať. Stavia rozum a vieru dokonca ostro
proti sebe ako sme to mali možnosť vidieť napr. u Tertulliana. Jeho
reformácia teda nehlásala slobodné bádanie a uvoľnenie z teologických
väzieb, ale len slobodu bádania v Písme. Všetko ostané bolo pre neho bez
ceny. Aj tak však protestantizmus prispel k tomu, že vo všetkých
oblastiach duchovného života bola zlomená stredoveká vláda cirkvi. Napriek
tomu, že bol Luther nepriateľom filozofie (rozum označoval dokonca ako diablovu
slúžku) jeho vystúpenie tvorí v dejinách zlom a kľúčový bod pre celé
ďalšie novoveké myslenie.
Sociálne a právne prevraty na prahu novoveku
Pomerne stabilná
štruktúra stredoveku sa začala rúcať. Pokiaľ v stredoveku platila
príslušnosť k určitému stavu ako osud, ktorý chce boh a ktorý nemožno
meniť, teraz vystupujú jednotlivci, ktorí sa vlastným pričinením pozdvihli nad
svoj stav. Okrem toho prichádza k vzostupu miest a meštianstva
a k začínajúcemu kapitalistickému spôsobu výroby a hospodárstva.
So stredovekou ideou univerzálnej cirkvi rozbitou protestantizmom padla aj
stredoveká jednotná kresťanská ríša a nahradili ju národné štáty,
prebúdzajúc pocit národného vedomia. Zmenená európska situácia si vyžadovala
nové právne a štátnické myslenie, ktoré našla v dielach Machiavelliho, Grotiusa, Hobbesa, Morusa,
Campanellu a iných.
Nicolo Machiavelli (1469 – 1527)
Je klasikom renesančnej
sociálnej filozofie a súčasne zakladateľom modernej politickej teórie.
Základnou myšlienkou jeho diel, ktoré vychádzajú
z jeho pomerov a veľmi konkrétnej situácie je požiadavka, aby
z rozdrobenosti Talianska vzišiel silný, jednotný, centralizovaný národný
štát. Cieľ je vznešený, treba mu podriadiť všetky prostriedky. To je jeho
politický imperatív.
O štáte:
M skúmal dejinný postup vzniku, rozmachu
a zániku štátov, v ktorých videl večný kolobeh. Tvrdil, že tyrania,
alebo cisárska moc mestá utláčajú. Republiku treba uprednostniť pred ostatnými
formami vlády. Každá republika musí na svojich občanov pôsobiť náboženstvom
(zastrašovaním a podnecovaním) a zákonmi (službou spoločným záujmom). Čisté formy monarchie, aristokracie, demokracie
považuje za nestabilné, pretože stavajú záujmy jednej skupiny proti záujmom
druhej. Zo všetkých síl bojuje hlavne proti feudalizmu a proti jeho
pilieru – šľachte. M ako jeden
z prvých zavádza do teórie politiky pojem štát. Chápe ho ako ľudský
výtvor, ktorý zahŕňa vzťahy vládnucich a ovládaných, existenciu
organizovanej politickej moci, zákony a súdnictvo.
Človek a vladár:
Vo svojom učení vychádza M zo svojho pohľadu na
človeka, ktorý je podľa neho vo svojej podstate pokrytecký, zbabelý,
ziskuchtivý a dobro koná len z nutnosti. Zisk, alebo obrana majetku
je najmocnejším z ľudských záujmov. Na tom treba podľa neho založiť
politiku, ktorú prezentuje ako určitý súbor pravidiel manipulácie z ľuďmi.
Ak si vladár chce udržať moc, musí sa naučiť uplatňovať schopnosti, podľa toho,
ako si ich vyžadujú okolnosti. Preto M nehovorí o ideálnych, ale o skutočných vlastnostiach, ktoré
vladár potrebuje. Preto má byť vladár schopný dodržiavať zákony a dané
slovo, ale keď to situácia vyžaduje, použiť aj silu a nebáť sa porušiť
sľub. Má byť „líškou a levom“. Lev
padne ľahko do pasce a líška sa neubráni pred vlkmi. Treba byť líškou, aby
sme poznali pasce a levom, aby sme vyľakali vlkov. „Vladár má budiť zdanie
súcitnosti, oddanosti, nábožnosti, ľudskosti, čestnosti a má taký aj byť.
Ak však vznikne situácia, že treba byť iný, musí byť schopný tieto vlastnosti
zmeniť na ich opak. Musí byť teda pripravený obrátiť sa tam, kam duje
vietor a kam sa zvrtne osud.“
Záver:
M je politickým realistom
a pragmatikom. Odmietol populárne
diela opisujúce ideálne štátne zriadenia, ktoré podľa jeho slov nikto nevidel.
Jeho najväčším prínosom je vyslobodenie politiky z područia morálky, jej
emancipácia. Usúdil, že v rámci
politiky neexistujú prostriedky vznešené a nízke, ale len efektívne
a neefektívne, z čoho vychádzal jeho názor, podľa ktorého politika
nemá žiaden vzťah ku morálke. Hlavným záujmom má byť ochrana vlasti
a jej slobody a tomu treba podriadiť všetko ostatné.
Thomas Morus (1479 – 1535)
Je predstaviteľom tzv.
sociálnej utópie, tvorcom pojmu „utópia“.
Dielo:
Jeho slávnym dielom je:
„Knižka skutočne zlatá a rovnako užitočná ako zábavná o najlepšom
štáte a o novom ostrove Utópia“ (kľudne píšte len Utópia).
Kniha má dve časti. Prvá
je spoločenskou kritikou anglických pomerov. More tu opisuje a kritizuje
obdobie vyháňania roľníkov z pôdy a ohradzovanie pozemkov, ktoré
podľa neho viedlo ku rastu biedy, nezamestnanosti a zločinnosti. Analyzuje
tento stav a v druhej časti knihy ponúka svoju víziu ideálnej
spoločnosti. Je presvedčený (a odvoláva sa na Platóna) o tom, že ľudské pomery
možno šťastne usporiadať len zrušením súkromného vlastníctva. „Pokiaľ bude
súkromné vlastníctvo existovať, väčšina ľudí bude trpieť pod bremenom chudoby
a biedy.“ Podľa neho bohatí tvoria zákony na to, aby si mohli udržať
a zväčšiť bohatstvo a upevniť svoju moc. Na ostrove Utópia „nikto
nemá nič a predsa sú všetci bohatí.“ Vládne tu všeobecná pracovná
povinnosť, dominuje roľníctvo. Cieľ ľudskej existencie je podľa Mora
v šťastí. Základnou cnosťou obyvateľov Utópie je krédo žiť podľa prírody.
Za základ v štáte
pokladá spravodlivosť. Dokonalým právom na ostrove Utópia je to, že zákonov je
málo a sú jasné z zrozumiteľné pre všetkých. Prebytok zákonov pokladá
za nespravodlivosť, pretože zväzujú ľudí. V otázkach náboženstva je
obhajcom náboženskej tolerancie: „...náboženské presvedčenie nesmie byť nikomu
na ujmu“. Vojnu pokladajú obyvatelia Utópie za zverskú a nesprávnu vec.
Vojensky zasahujú len na obranu vlastného územia, alebo aby iný národ
oslobodili spod tyranskej nadvlády a útlaku.
Komentáře
Přehled komentářů
Zdravim,
z tohto som urobil referat na Fei-kr,vsetko fajn, ale nemam vypisane knihy z ktorych bola tato praca cerpana. Nedalo by sa to prosim Vas do pondelka do 10:30 doplnit?
Dakujem pekne
podakovanie
(Matej Krampl, 18. 3. 2010 19:56)Dakujem pekne za uverejnene materialy a takisto za pohodovu nosku s marusincom. Metodka 4ever
knihy
(Pan narocny, 9. 5. 2010 10:29)