Najkrajšia túra (výstup na Rysy)
Keď sa spomenie slovo Rysy, tak priemerne rozhľadeným turistom sa vybaví rovnomenný vrchol vo Vysokých Tatrách. Niektorí, ktorí hľadajú v horách ticho a pokoj, zostanú podráždení, lebo vďaka vodcovi proletariátu sa z výstupu na tento vrchol stala doslova stádovitá akcia, takže s tichom a pokojom to má len málo spoločné. Ak sa vám však pošťastí absolvovať výstup mimo hlavnej turistickej sezóny a budete mať šťastie na inverznú oblačnosť, bude to pre vás nezabudnuteľný zážitok. Niečo podobné som zažil v jeden septembrový deň.
19.september 2005
Noc bola jasná, rovnako jasno je aj skoro ráno. Predo mnou je vyše dvojhodinová cesta vlakom z Banskej Bystrice na Štrbu a odtiaľ zubačkou na Štrbské Pleso. Kritická situácia je, kvôli prestupu, vo Vrútkach. Našťastie, rýchlik z Prahy nemá meškanie, takže nasledujúci prestup na Štrbe sa zdá byť zrealizovateľný. Pohodlne sa usadím v „kupéčku“ a sledujem krajinu za oknom. Stále je bezoblačná modrá obloha. Okolité hory už dostávajú jesenný nádych. Za Kraľovanmi, po ľavej strane, sa nad údolím týči Šíp so svojimi svetlými skalami. V kombinácii so žltnúcimi stromami vytvárajú nádhernú scenériu. Sem sa raz budem musieť ísť pozrieť.
Pomaly sa blížime k Ružomberku a modrú farbu oblohy nahrádza sivá farba oblakov. Nahováram si, že je to hmla alebo nízka oblačnosť. Za Ružomberkom sa vlak naozaj ponorí do hmly a opustí ju až za Liptovským Mikulášom. Lenže namiesto modrej oblohy je aj tu len zamračené. Blížime sa k Štrbe a ja odhadujem, kde v lese sa nachádza železničiarske chata, kde sme každoročne trávili letné dovolenky. Zdá sa, že s tou oblačnosťou to nebude až také zlé, lebo nevidieť Panorámu na Štrbskom Plese ani žiadne iné budovy, tak sa presviedčam, že hory budú čisté. Bez problémov stíham zubačku a pred deviatou hodinou som na Plese. Je tu pomerne hustá hmla, ale takmer úplné bezvetrie. V tomto čase je tu výrazne menej návštevníkov, takže žiadne masové orgie na vrchole nehrozia.J
Pri liečebnom dome Helios odbočujem z cesty a ponáram sa do lesa. Hneď prvé metre ma presviedčajú, že prechádzka sa už skončila a predo mnou sú prvé výškové metre na pomerne krátkej vzdialenosti. Toto prvé stúpanie v lese, trvajúce 17 až 20 minút (už ho poznám takmer naspamäť), si treba jednoducho pretrpieť. Uuuuf, mám to za sebou. Teraz už nasleduje až po Popradské pleso celkom príjemná časť s peknými výhľadmi... ...no, tie výhľady si zatiaľ musím odpustiť, lebo stále je navôkol nepreniknuteľná hmla. Na niektorých miestach však už ´cítiť´ slnko za tou bielou masou.
K Popradskému plesu ani neodbočujem, beztak tam nič nenafotím, a hneď pokračujem k rázcestiu pri Žabích plesách. Tesne pred rázcestím sa začína hmla trhať a po ľavej strane sa vynára Patria, Bašty a Satan. Ešte prejdem niekoľko metrov striedavo v hmle a pod slnkom, až definitívne ostáva hmla za mnou. Príjemné počasie mi dovoľuje pokračovať, aj napriek tomuto ročnému obdobiu, len v krátkom tričku. Spätné pohľady do Mengusovskej doliny sú nádherné. „Biele more“ je z ľavej strany ohraničené Popradským hrebeňom, zprava je Patria. V diaľke sa črtá časť hrebeňa Nízkych Tatier s Kráľovou holou a jej typických vysielačom. Dreveným mostom prejdem ponad Žabí potok a serpentínami sa dostanem až k Žabím plesám. To je pohľad! Krásna modrá hladina plesa ladí s okolitými štítmi, ktoré sa zdajú byť tak neuveriteľne blízko, modrá obloha, a „mlieko“ v južnej časti. Postupujem ďalej k úseku zabezpečenému reťazami. Teraz je to pohoda, netreba čakať na nikoho z opačného smeru. Pamätám sa, ako tu raz jednému Poliakovi z batohu vypadla fľaša z vodou a letela rovno na ľudí pod ním. Len zázrakom si „nenašla“ ani jedného z čakateľov pod reťazami.
Po niekoľkých minútach som už v Slobodnom kráľovstve Rysy a pri Chate pod Rysmi. Po „leninových stopách“ pokračujem do Sedla Váhy. Až tu začínajú naozaj tie krásne výhľady. Neviem, čo skôr fotiť, tak fotím všetko dookola (doma potom zisťujem, že veľa záberov sa opakuje). Ešte niekoľko metrov a budem hore. Záverečné metre už vedú po pomerne rozbitom svahu. Ani sa tomu veľmi nečudujem, keď si uvedomím, koľko ľudí sem počas leta chodieva, a hlavne, koľkí z nich dodržiavajú turistické značky. Konečne som na vrchole. Spolu so mnou si to môžu povedať ďalší piati, ktorí sem vyšli už predo mnou. Žiadny pretlak ľudí. V lete, keď som bol na neďalekom Kôprovskom štíte, tak boli Rysy tak obsypané ľuďmi, že takmer nebolo vidno skaly. Dnes to, našťastie, nehrozí. Môžem fotografovať odkiaľ chcem a koľko chcem. Je to neuveriteľný pohľad. Tie biele oblaky pod nami sa takmer nehýbu. Príjemné slnečné počasie s takmer úplným bezvetrím dopĺňajú takmer úplnú pohodu. Úplná by bola, keby som nebol limitovaný odchodom vlaku. Preto po hodine a dobrom obede schádzam nadol. Ani cestou s5 to nie je prehustené, takže veľmi rýchlo sa dostávam k chate, kde si dám čaj a hneď opúšťam slobodné kráľovstvo blížiac sa k Žabím plesám. Stále panuje príjemné ´babskoletné´ počasie. Cestou si všímam popri chodníku rozkvitnuté zvončeky. Tesne pred Popradským plesom sa znovu dostávam do hmly, ktorá ma až po Štrbu neopustí. Cestou rozmýšľam, ako budú fotografie vyzerať na monitore. V každom prípade, hlavné, že sú. To dúfam! Už som mal to „šťastie“, že som absolvoval túto istú túru, a keď som cestou s5 fotil pri Popradskom plese asi 50. záber, tak som pochopil, že som asi zle založil film (nasledujúce myšlienky, tesne po tomto „krutom“ zistení, sú nepublikovateľné). To som však mal ešte klasickú zrkadlovku, a nie digitál. Na druhý deň som si preto túru zopakoval...
Našťastie, fotografie sú perfektné. Výlet, aj s novým rýchlostným rekordom pri výstupe, sa podaril. Keďže sa s niečim len tak neuspokojím, už začínam plánovať nejaký podobný výstup na Veľký Choč alebo Kráľovu holu, odkiaľ by – vďake polohe oboch vrcholov – mohol byť pri inverzii ešte lepší výhľad. To však niekedy nabudúce...