Tieto slová síce nevyšli z mojej hlavy no strašne ma zaujali, dúfam že autorka sa nenahnevá že ich tu zverejnujem :) ale vážne, je to strašne krásne...aj ked smutné..
Sama v tmavej miestnosti pozerám von oknom, a rozmýšľam, aké je to niekde vonku, niekde ďaleko od tejto klietky bolesti a spomienok. Niekde hlboko v mojom vnútri zhasína posledný malý plamienok života. Som zlomený šíp vystrelený kdesi do nekonečna, nič netušiaci, kde a kedy nastane jeho posledný osudný zlom. Čas sa vie rútiť vpred hroznou rýchlosťou, najmä keď po tom človek najmenej túži... Stojím v tieni a z posledných síl pozorujem slnko druhých, mňa sa už dávno nedotýka... Všetko preteká pomedzi prsty ako obyčajný zdanlivo neškodný piesok, no stále dokáže zanechať hlboké jazvy na duši, zvlášť keď je človek na pokraji síl, na pokraji citov vybičovaných bolesťou. Veci často nie sú také, akými sa zdajú byť, cítim sa byť stratená uprostred myšlienok, hľadania zmyslu všetkého, hľadania aspoň malej istoty, istoty, že slnko spočinie opäť aj na mojej tvári, no hlavne v mojej duši, ktorá súrne potrebuje pookriať... Sú veci, momenty, na ktoré človek čaká občas až do konca života, neviem či to skutočne stojí za to, ale v tej chvíli po tom už na tom zrejme až tak nezáleží... Je to bludný kruh, život je zložitý hlavolam, ktorý zrejme nejde rozlúštiť. Všetko mi zrazu pripadá stále komplikovanejšie, beznádejnejšie, ubíjajúcejšie, šialenejšie... Možno sa zo mňa stáva blázon, nechcem... Možno existuje daň za šťastie, možno bolesťou možno vykúpiť šťastie, ale za akú cenu? Koľko ma to ešte bude stáť? Život býval v podstate jednoduchý, ťažký, ale priamočiary, taký prehľadnejší... Dnes všade navôkol len zradná hmla, nevidím na cestu a nik mi nepomôže nájsť bezpečný smer... Život je bludný labyrint... __________________________________________________ Hudba mojej duše sú dávno len ponuré akordy, pomaly a súčasne tak rýchlo utíchajúce, nesmelo zoslabnuto tiché bolestné povzdychy miešajúce sa s tým prenikavým tichom, čo je tu stále naokolo, naveky... Vyhľadávam ho, no súčasne nenávidím, v podstate som voľná, ale v klietke, môžem všetko a predsa nič, čo by som chcela... Aj nič je občas priveľa... Vytrhla by som si srdce, vyhnala vlastnú dušu z tela a z diaľky ju odzadu odstrelila, telo dorezala do krvi a spálila vo vlastnej bolesti... Naučili ma lietať a vzápätí bez slova odtrhli krídla, už nehľadím na spravodlivosť tohto sveta, žiadna neexistuje, všetko stratilo zmysel, dávno ho nehľadám... Sú veci, ktorým sa je darmo sa vzpierať, zvlášť keď niet takmer síl... __________________________________________________ Čas zastal v bolesti, ach, tak dávno... Premôcť tak tieň času, zastaviť tok spomienok, premeniť city na kameň, život uhasiť ako oheň... Nedá sa uniknúť, vždy ťa čosi vráti nasilu späť, nechá ťa zmietať sa v krutosti života. Mám strach, sú veci, ktoré sú mocnejšie ako ja. Život je pomalé strácanie všetkého, čo milujeme, vyhasínanie tlejúceho plamienku nádeje, strácanie ilúzií a síl, asketizmus, zúfalstvo, beznádej... Aspoň tak to zrejme vidí niekto hlboko na dne priepasti, z ktorej niet úniku, a ľudia v bezpečí sa zhora smejú do očí, asi vlastnej hlúposti. Áno, aj tak to býva... Zabíja ma choroba mojej duše, napriek všetkej fyzickej bolesti, vo vnútri to vždy bolí najviac, rozpínajúci sa požiar, upálenie zaživa, čo spáli aj posledné slzy, no nechá bezcitne žiť... Už roky prosím, nech je všetkému koniec, ale akoby sa dial pravý opak. Niečo vraví „nepýtaj sa prečo, aj tak nedostaneš odpoveď.“ Chcela by som vedieť, akú cenu má šťastie a kto vyberá daň... ___________________________________________________ Stále viac mám pocit, že v knihe môjho života bolo dávno bolestne vytrhnutých zopár dôležitých stránok, ktoré zmenili neskutočne veľa vecí. Sú prosto preč a nikdy viac to nepôjde vrátiť späť. Je neskoro... Ostal po nich len zmätok, sklamanie, bolesť a strach, čo ešte bude... Čo teraz? Treba sa pokúsiť ísť ďalej, napriek všetkému, ale za akú cenu? Občas mám chuť aj to málo, čo ostalo, zahodiť a zmiznúť nenávratne z tohto sveta, v podstate ma tu nič a nik nedrží. Keď chceš zomrieť, ľudia ťa obvinia zo slabosti a zbabelosti, no aj tak je to v podstate každému jedno, každý si hľadí svoje aj tak, ľahko sa vraví o tom, čo človek nepozná... Je to zvláštny pocit chodiť po tomto svete s myšlienkou „najradšej by som zomrela“... Čo robí človeka šťastným, čo mu dáva zmysel, pre čo vlastne žiť? Zdravie, láska, priateľstvo, rodina, práca...? Naozaj neviem, nemám vlastne nič z toho a sotva niekedy budem mať... Zdravie už nikdy nebude, vzájomnú lásku som nikdy nepoznala, nemám v podstate ani skutočných priateľov, k rodine nemám slov a práca, najprv musím doštudovať, čo asi nezvládnem v takomto stave... Chodím po uliciach stále viac nepríčetne, často sa pristihnem, že pozerám niekam donekonečna a v duchu predýchavam bolesť, ktorá má oberá aj o poslednú akú-takú radosť zo života... Tušila som, že raz príde ďalší zlom, no dosť mi podlomilo kolená, aj keď som s tým rátala, ale nemyslela som, že to bude až v takom rozsahu... Je ťažké byť na všetko stále sama, ale dnes viem, že to už sotva niekedy bude inak... Naozaj neviem dokedy to ešte vydržím a či vôbec má zmysel snažiť sa vydržať... Zrazu mi všetko pripadá také zbytočné, nepodstatné, ubíjajúce... nejak NEMÁM NA TO ŽIŤ, kým ma prenasledujú tiene minulosti... Neznasam ludi s predsudkami a mudrcov, ktori tvrdia, ze kazdy si je strojcom vlastneho stastia a zalezi len na nom, aky ma zivot... Ludia si nevedia predstavit tolko veci. Hovori sa, ze clovek si nevie predstavit to, co nikdy neprezil. Neviem ake je mat starsiu sestru, neviem ake je to letiet lietadlom, neviem ako zomieraju stromy, neviem ako chuti bozk, neviem ake je to, ked ta ma niekto rad... Viem ako boli strata, ake je to vidiet umierat milovaneho cloveka pred ocami, viem ako bolia omrznute prsty, ako sa citi nemilovane dieta, aky paralyzujuci moze byt strach ci neuspech, aka vycerpavajuca moze byt nespavost, nepochopenie alebo cakanie, aky zranujuci moze byt vysmech a lahostajnost, aka bolestna moze byt bezmocnost alebo nevyliecitelna choroba, ake ubijajuce moze byt ponizovanie alebo mlcanie, na kolko problemov moze natrafit obycajny pravak... Neviem si predstavit, ake krasne moze byt pohladenie, ake zblizujuce moze byt pochopenie, ake oslobodzujuce moze byt odpustenie alebo ake tisive moze byt objatie... Ak nieco aj clovek zazije na vlastnej kozi, este si nemusi vediet predstavit, ako to preziva iny. To, co je pre niekoho epizodou v zivote, moze byt pre ineho zrutenim sveta, to, co je pre niekoho celozivotnym stastim, moze byt pre ineho epizodou v zivote. Pre niekoho moze byt samota tou najdesivejsou predstavou, iny ju uvita. Jedna eskimacka mudrost hovori, ze na bolest je kazdy sam, len na smiech su dvaja - jedna zo skutocnosti, ktore ma bolia stale viac... "Citim ako tato zem, pada niekam, kam nechcem, uz viem ako chuti zlo, vzdy som si prial/a/, aby ma obislo... Kazdy pocit dusi prach, v mojej hlave nic len strach... 100 rokov samoty vravi za vsetko, chcem to raz zabalit niekde bez svedkov... Kto z vas vie do mojich oci vratit spat, co uz davno stracaju, nech znovu sa na svet jasne divaju?" __________________________________________________ azda som hlupa a slaba, nedokazem sa mat rada, nemam sil ani vstat, uz len sedim v prachu v bolesti a vlastnom strachu a cakam na zvrat... marna je prosba o pomoc, stale nieco brzdi krok, bolest telo ako obruc zviera, nepusti az kym neumieram... zivot samy paradox, obraciam sa k bohu a pritom neverim ze ma nad nami moc... zhluk slov obcas zo mna vyjde, zmysel nehladajte nikde, tazko je vobec hovorit, ked nemam pre co zit... neistota sa stale v mojej dusi rozpina, fantasticka je to zas novina... moderna poezia zufaleho samovraha, odpuste, ze tu utechu hlada...
o laske....
(Helena.kisss, 24. 3. 2011 15:24)