Poviedka-Rozhovor s Bohom
7. 11. 2007
Zomrela som 26. januára 1981. Ako? Predávkovala som sa. Áno viem. Hlúpa smrť. Veľmi hlúpa smrť. No taká som bola. Mladá, pekná a závislá. Keď som predstúpila pred Boha, povedala som mu: „Bože pošli ma do najtemnejšieho a najhorúcejšieho pekla. Zaslúžim si to.“ Viem mohlo mu to pripadať trochu komické, no ja som to myslela smrteľne vážne(Myslíte, že sa dá po smrti myslieť niečo smrteľne vážne?). Môj život bol jedno veľké smetisko hriechov. Boh sa však len usmial a povedal: „Myslím, že pôjdeš do neba.“ Toto ma na Bohu naozaj veľmi rozčuľuje. Je vždy strašne stručný, a tak ja nechápavá som sa opýtala: „A to už ako Bože?“
„Budeš sa kajať. Uvidíš všetkých dobrých ľudí a príde ti ľúto, že si nemohla žiť taký život ako oni.“ Chvíľu som sa nad tým zamyslela. Viete, chvíľa tam hore, v nebi, je ako vašich desať rokov. A tak po desiatich rokoch uvažovania a rozmýšľania som dospela k prekvapivému záveru. Nebo nie je vlastne vôbec dobré riešenie pre človeka, akým som bola, a s ľútosťou musím podotknúť ešte som, ja.
„Chcem ísť do pekla,“ odvetila som mu rozhodne a skrížila som si ruky na prsiach, aby som mu naznačila, že to urobím aj keď mi to zakáže. Boh sa však len znovu usmial svojim povznášajúcim úsmevom a po ďalších desiatich rokoch mi odvetil: „Nie Natália, myslím, že pôjdeš do neba,“ a zmizol. Vôbec som nebola prekvapená, robieval to často. Posledný krát som na neho vyplazila jazyk a sadla som si trucovito na oblak. Áno. To bol zas jeden z mojich nespočetných hriechov. Vyplazila som jazyk na Boha. Dokonca spoza jeho chrbta. No nemohla som si pomôcť. Nahneval ma nie? Ako som takto sedela na oblaku, 100, 200, 300 rokov, začal sa mi celý môj krátky a vzrušujúci život premietať pred očami.
Už od samého malička som bola problémové dieťa. Bola som zvedavá, čo sa mnohým ľuďom nanajvýš nepáčilo. Pozerala som sa tetkám pod sukne, kreslila po stenách, pretože sa na nich moje farbičky najkrajšie vynímali, strkala som hlavu do zábradlia a potom ma z tadiaľ museli vysekávať. Podľa mňa však takéto veci robí každé normálne decko. Moji rodičia si to však zjavne nemysleli. Keď som mala šesť a mala som nastúpiť do školy, poslali ma naši k psychológovi. Keďže som bola malá a o psychológoch som nemala ani potuchy, na návštevu som sa tešila. Mama mi povedala, že si sadnem do kresla a budem sa rozprávať s jedným milým pánom. Pre mňa to bola celkom sľubná vidina, keďže s mamou a otcom som toho nikdy veľa nenahovorila. Tak som sa ocitla v slnkom osvetlenej miestnosti, kde na stenách viseli rôzne zvláštne obrazy, z ktorých sa mi krútila hlava. Sadla som si na kreslo a uprela moje veľké, hnedé oči na pána, ktorý sedel oproti. A však skôr ako som stihla otvoriť ústa, otvoril ich on a spýtal sa ma veľmi čudnú otázku: „Akú farbu vidíš?“ pričom zobral zo stola papierik celý natretý na žlto. Túto otázku som považovala za úplne zbytočnú, a tak som mu odpovedala: „Ujo vy ste slepý? Ja mám kamaráta, ktorý je slepý, ale on nosí paličku. Vy paličku nepotrebujete?“ Ten pán sa na mňa len krivo pozrel a zobral zo stola ďalší papierik. Tentoraz na ňom bol nejaký čudný obraz, ktorý sa mi vôbec nepáčil, a tak som mu to aj povedala: „Ten obraz je škaredý. Kreslili ste ho vy? Ak hej, tak si myslím, že by ste to už viac robiť nemali.“ Psychológ očervenel ako paprika, nafúkol sa ako balón a vykríkol: „Von! Von z mojej kancelárie!“ Nebola som zvyknutá, že by na mňa kričali, a tak som s plačom vyšla z miestnosti. Vrhla som sa mame do náručia a povedala, čo sa stalo. Tá len zhíkla a bežala sa ospravedlňovať a klaňať ujovi psychológovi. Do teraz som sa vlastne nedozvedela, čo také strašné som spravila. Zrejme bol ten obraz jeho, alebo také niečo.
Vidíte. Toto je jasný príklad toho, že som často krát nechcela byť zlá. Len som jednoducho povedala, čo mi ležalo na srdci. To sa však mnohým nepáčilo. Ľudia často krát neradi počujú pravdu.
Potom prišli školské časy a s nimi znovu kopa problémov. Bola som ryšavé, pekné dievčatko, no na svoj vek príliš malé. Chybu v mojej výške som si aj patrične odpykala. Bála som sa chodiť do školy. Chlapci v našej triede nevydržali jeden jediný deň bez toho, aby ma nezbili. Jedného dňa som sa naštvala a oznámila mame, že sa prihlásim na aikido. Mama na mňa pozrela s mierne zakalenými očami a povedala: „Choď, mne je to jedno. Daj sa aj zabiť.“ Pre mňa to bola veľmi povzbudivá odpoveď, keďže som sa bála, že mi to nedovolí. Myslím, že bola vtedy vo veľmi zvláštnej nálade. Až neskôr, keď som sa dozvedela čo to o alkohole, som zistila, že bola opitá. Pohádala sa s otcom. Snáď už po stý raz. Vždy keď sa to stalo vytiahla z chladničky fľašku vodky a spila sa do nemoty. Po maminom zvolení som začala usilovne chodiť na tréningy. Spočiatku to bolo veľmi ťažké. Moje malé ochabnuté nôžky bez svalov ma nechceli poslúchať. Ja som si však tvrdohlavo išla za svojim cieľom. Cvičila som všade, kde sa len dalo. Doma, v škole, na telesnej a mysľou som vždy bola na predchádzajúcej hodine. Moje úsilie bolo nakoniec jedného dňa odmenené. Deň pred tým som oslávila jedenáste narodeniny a s dobrým pocitom, že som znovu o rok staršia, som kráčala do školy. Cestu mi však zahatal jeden zo spolužiakov. Najväčší, najtlstejší a najhlúpejší. Zahnal sa po mne svojou objemnou rukou, no ja som sa zohla a unikla z jeho dosahu. Nohou som ho kopla do lýtka a podareným ťahom zložila k zemi. S radosťou som pozerala ako sa tá obrovská masa sadla triasla na chodníku od strachu. To bol deň môjho víťazstva, no možno by bolo lepšie, keby nikdy neprišiel. Ako som už spomenula, problémy ma prenasledovali celý život, a tak som sa im nevyhla ani teraz. Po mojom víťaznom dni sa to so mnou viezlo stále dolu vodou. Už som nebola len neposlušné decko. Bola som trýzniteľ malých i väčších detí, každým víťazstvom vo mne narastal pocit sebadôvery. Až sa stala jedného dňa vec, ktorá sa už nikdy nedala vrátiť späť. Zbila som svojho spolužiaka. To by bolo ešte v poriadku. On však nedopatrením padol hlavou na roh lavice a rozbil si lebku. Dostal otras mozgu a tri mesiace musel ležať v nemocnici. Na ten deň sa pamätám akoby to bolo dnes. Stojím v triede a všade okolo mňa spolužiaci. Všetci na mňa pozerajú s hrôzou v očiach. Uprostred kruhu leží chlapec a všade naokolo krv. Nebola som schopná vyroniť ani slzičku. Bola som otrasená, znechutená zo seba samej. I keď by ste si možno mysleli, že malé dieťa nemôže chápať strašné dôsledky svojich činov, ja som im porozumela až príliš. Nikdy pred tým som nevidela krv a dúfala som, že ju už nikdy neuvidím. Rodičia chlapca požiadali o vylúčenie mojej osoby zo školy a riaditeľka s radosťou vyhovela ich prosbe. Mala aspoň o jeden problém menej. A však pred tým ako ma vyhodili, stihla ešte oznámiť mojim rodičom, že som príliš agresívne dieťa a mali by s tým niečo bezpodmienečne urobiť. Preto som sa po druhý krát ocitla u psychológa. Tentoraz som však vedela do čoho idem, a tak som vstupovala do miestnosti s patričným krikom. Opakovalo sa znovu to isté. Čudné otázky, moja prostorekosť, ospravedlnenia. Nakoniec psychológ vyšiel z dverí svojej pracovne a povedal vetu, ktorá vystihuje môj život do poslednej bodky: „Také dieťa, ako Natália som ešte v živote nevidel. Naozaj vám ho nezávidím. Ľutujem každého, kto sa s ňou kedy stretne. Privedie ho do veľkých problémov.“ Potom sa škodoradostne uškrnul a odišiel. Asi takto vyzeralo moje ranné detstvo. Samé intrigy, plač, hádky, psychológovia. Potom však prišla puberta a moja zlá povesť sa ešte zhoršila...
„Tak čo hmmm?“ ozvalo sa zrazu popri mojej pravici. Prudko som sa otočila, až som takmer narazila do nosa najväčšieho z najväčších.
„Kde si toľko bol?“ opýtala som sa nadurdene a obrátila sa mu chrbtom.
„Ále, len taký malý prípad,“ konštatoval Boh a objavil sa rovno predo mnou.
„Ako to prosím ťa robíš?“
„Čo? Toto?“ povedal Boh a znovu sa premiestnil. „Jednoducho. Preto som Boh nie? Ale prezradím ti jednu fintu chceš?“ usmial sa a pozrel na mňa potmehúdskym pohľadom.
„Keď to musí byť,“ poznamenala som otrávene.
„Ale no tak, trochu viac nadšenia. Ja ti to teda poviem, ale si jediná kto to vie, tak im to potom neprezraď.“
„Myslím, že to nebude nič tak prevratného, že by som to potrebovala vykvákať celému svetu.“
„Nebu dievča, nebu,“ zatrilkoval Boh a pokračoval. „Tak teda. Dokáže to každý.“
„Čo?“
„No predsa toto,“ povedal a ihneď sa zjavil tesne predo mnou.
„Aha. Ale prečo to potom nikto nerobí?“ opýtala som sa, hľadiac na Boha prekvapeným výrazom.
„Lebo o tom nikto nevie,“ vykríkol Boh až v oblakoch zahrmelo.
„No nie, to sa mi snáď sníva. Boh a škodoradostný. Keby toto ľudia vedeli, tak by sa do toho nebíčka možno tak netešili. Neverím. Ako môžeš byť tak...och,“ vykríkla som zúfalo. Pomaly ale isto sa moje predstavy o nebi začali rúcať a ja som nevedela, ako to zastaviť.
„Môžem. A ako,“ odpovedal Boh a z chuti sa zasmial. Jeho smiech bol tak zvonivý a zároveň dunivý, až sa všetky oblaky na nebi zatriasli a narazili do seba. V tom zahrmelo, zablýskalo sa a z oblakov začali padať kvapky veľké ako ping - pongové loptičky.
„Tak ale toto je už vrchol!“ zvolala som napajedene a chcela som využiť informáciu, ktorú mi pred chvíľou Boh poskytol. Ale ako to len urobiť? ,Želaj si, že sa chceš premiestniť. Želaj si, že sa chceš premiestniť,´ pošepkal mi nejaký hlas. A tak som si to priala. Fungovalo to. Objavila som sa na susednom oblaku. Bola to fakt bomba. Svoj pohľad som však znovu zapichla do Boha a pokračovala: „Prečo si to urobil, keď vieš, čo to spôsobí.“ Mračila som sa. „Ľudia nemajú radi dážď, tak prečo im to robíš.“ Boh sa medzi tým ku mne priblížil a s pokojným pohľadom, aký môže vykúzliť len on, na mňa hľadel. Á do šľaka, tuším som znova urobila niečo zlé. Ja sa toho snáď nikdy nezbavím. Kričala som na Boha. Som hlúpa, hlúpa, hlúpa hus. Teraz ma určite potrestá.
„Vidím, že sa učíš,“ poznamenal Boh. „No aj tak vieš toho stále žalostne málo. Čo keď ľudia dážď potrebujú? Z čoho sú myslíš napájané rieky, jazerá, moria. Áno z podzemnej vody, ale tá sa tu neobjavila náhodou. Bez vody a dažďa by ste tu vy, ľudia neboli. Neboli by stromy, vtáky, všetko by bolo suché, zničené. Čo myslíš ako sa rodí pšenica, prečo sú tu oblaky?Snáď nie preto, aby som na nich mohol sedieť. Nie. Zapamätaj si, že všetko zlé, je na niečo dobré. Každá vec má svoju úlohu, ktorú si zodpovedne plní, a tak je to aj s dažďom. Aj do pekla idú ľudia, aby sa polepšili. Nie je to ich trest. Je to dar. Dar odo mňa,“ Boh dokončil a spýtavo sa na mňa zahľadel.
A čo som urobila ja? Zahanbene som sklopila hlavu a pozerala som na svoje nohy.
„Pôjdem do pekla, že?“ spýtala som sa tichučko. Stále som nezdvihla hlavu. Nedokázala som sa mu pozrieť do očí a možno tam uvidieť odpoveď, ktorú som vlastne ani nechcela počuť. Teraz, aj keď mi vysvetlil, že ísť do pekla je dar, mala som stále neodvratný pocit, že v pekle by som sa vôbec necítila dobre. Áno, najprv som tam síce chcela ísť, no teraz...
„Bože prosím neposielaj ma do pekla. Bojím sa. Určite sú tam oveľa horší ľudia ako ja. Napríklad tí, čo zabili. Ja som nikdy nezabila. Ani by ma to nenapadlo. Pošli ma do neba, sľubujem, že budem dobrá...“ Hodila som sa mu do náručia. Hlas sa mi zlomil a moja slza sa pridala do miliónov iných, ktoré čakala ešte dlhá púť k zemi. Možno padne niekomu do oka a on uvidí veci z iného uhla pohľadu. Môjho. Ale ako? Horšie či lepšie? Čo keď to dopadne presne ako v Snehovej kráľovnej? Kto vie...
„Ticho, tichúčko, utíš sa... ešte som sa vôbec nerozhodol. Ale myslím, že ťa pošlem do neba. Je to však len na Tebe. V prvom rade musíš veľa premýšľať. O svojom živote. Musíš prísť na správnu odpoveď . Na odpoveď k otázke, ktorú ani ja sám nepoznám. Verím ti. Viem, že na to prídeš, len ti musím dať čas. Veľa času,“ tíšil ma Boh a jemne hladil moje ryšavé vlásky.
„Nie prosím, ty rozhodni. Ja na nič neprídem. Vo svojom živote sa vôbec nevyznám. Prečo si vlastne ešte nerozhodol? Kde si bol celý ten čas?“ povedala som plačlivo a odtisla sa od neho preč.
„Zomrela jedna babička. Bol som sa o ňu postarať.“
„Ty máš na všetkých čas, len na mňa nie.“
„To nie je pravda...pozri Natália...tá babička v živote vykonala len jeden hriech a to ten, že si želala, aby jej muž zomrel. Bol chorý a veľmi sa trápil. Preto chcela, aby som si ho vzal k sebe. To však vôbec nie je hriech, keď chceme ukončiť trápenie toho, koho milujeme. Jednoducho som ju poslal do neba. Bez žiadneho rozmýšľania a obáv....ale u teba...u teba je to iné. Viem, že si popáchala trošičku viac hriechov, ako by sa patrilo,“ pri týchto slovách sa Boh uškrnul a pokračoval ďalej. „No ja verím, že je v tebe veľa dobra. V každom z nás je dobro aj zlo. Zakorenené hlboko v našej duši. U mnohých sa semienko dobra neuchytí a zahynie. U teba rozkvitalo, no nevedomky, svojou prostorekosťou , neuváženosťou a tým, že ti neustále ubližovali, si ho udupala. Ono však nezahynulo. Ešte stále je tam, len ho treba zobudiť. Pokropiť troškou vody a znovu rozkvitne. Práve preto musíš mnoho premýšľať. Len ty sama musíš prísť na to, ako ho znovu vypestovať, nájsť vodu, ktorá ho oživí. Skús to dobre?“ Ja som len mlčky prikývla a zahľadela sa do jeho očí. Uvidela som v nich, niečo, čo by som v nich nikdy nečakala. Obrovské trápenie, bolesť a žiaľ.
„Teba niečo trápi,“ hlesla som a zahľadela sa na neho skúmavým pohľadom.
„Áno trápi. Tam dolu, u vás, je stále viac a viac zla a ja som už unavený. Už nevládzem robiť sudcu. Ale musím. Až do konca.“
„Prečo mi to vlastne všetko hovoríš?“ spýtala som sa.
„Neviem, ale ešte s nikým som sa toľko nerozprával ako s tebou. Možno preto, že ťa toho ešte veľa čaká a ja ťa chcem na to pripraviť.“
„Ale čo? Čo ma čaká?“
„Na to musíš prísť sama,“ odvetil Boh a slabo sa usmial.
„Teraz ťa tu nechám. Musíš byť sama a premýšľať. Ak budeš čokoľvek potrebovať, stačí si na to len spomenúť. Ešte sa vrátim. Dobre?“ Ja som len slabo prikývla a objala si zohnuté kolená. Bolo mi z toho všetkého nejako smutno. Smutno z toho, že je Bohovi smutno, smutno z toho, že vôbec netuším, čo také mám v tom svojom živote hľadať, aby som prišla na odpoveď, na ktorú ani sám Boh nepozná otázku. A či niečo potrebujem? Áno. Niečo, na čo by som si mohla vystrieť moje ubolené nohy. Z toľkého sedenia na oblaku ma všetko rozbolelo. Ako náhle som si to pomyslela, objavila sa predo mnou obrovská, baldachýnová posteľ. Bola obložená drevom, záclonka povievala v jemnom vánku a veľká perina bielej farby sa hojdala v rytme vetra. Vyzula som si topánky, položila ich na kraj postele a hodila sa do obrovskej perinky. Bola to super. Vykríkla som od radosti, no keďže sa znovu nebezpečne rozhrmelo, ihneď som s tým prestala. Vložila som si nohy pod mäkučké páperie a zakryla sa až po uši. Zahľadela som sa na belasé nebo, len kde tu preťaté slnečným lúčom a začala som znovu premýšľať.
Čo také sa mohlo stať v mojom živote, čo by mi dalo odpoveď na tú záhadnú otázku? Neviem. Možno rozvod mojich rodičov. Alebo môj odchod z domu? Čo to len mohlo byť? Keď som mala dvanásť, hádky mojich rodičov začali byť neznesiteľné. Otec chodil každý deň domov opitý. Bil mamu aj mňa. Mama z toho bola strašne nešťastná a tak pila tiež. Bol to jeden zamotaný kolotoč. Každý deň stále to isté do kola. Hádky, bitka, krik. Jedného dňa som si povedala dosť, zbalila som si veci a odišla. Jednoduché riešenie zložitého problému. Bol v tom však jeden háčik. Nemala som kde bývať. Všetci, čo sa do vtedy tvárili ako kamaráti, ma odmietli. Jeden nemohol, lebo mal chorú mamu, druhý mal obidve ruky zlomené. Neviem síce ako mi otvoril dvere, to však nebolo podstatné. Všetci sa na mňa jednoducho vykašľali. Ako som tak blúdila ulicami, sama len s príručným kufríkom v ruke, naďabila som na mladého chlapca. Akonáhle som ho uvidela, zaľúbila som sa. Určite si myslíte, že láska na prvý pohľad neexistuje, no kto to nezažil, nevie o čom hovorím. Bol to úžasný pocit. Len jedna vec mi neustále vŕtala v hlave. Musím ho spoznať. Zoznámiť sa s ním. Patril ešte medzi tých oneskorených hipisákov, ktorí sa presúšali po uliciach ako tiene a robili neporiadok. Mal dlhé vlasy zopnuté do gumičky, opieral sa o stenu a fajčil. Ani neviem čím ma upútal. Nebolo to krásou ani ničím podobným. Mal niečo v očiach. Tajomnosť, duševnú krásu. Podišla som k nemu a povedala: „Dáš mi prosím ťa?“ Do vtedy som nikdy nefajčila. Chcela som však nejako upútať jeho pozornosť. Podarilo sa. Skúmavo na mňa pozrel a pomaly bez slova mi podal cigaretu. Asi viete, čo sa stalo, keď som sa nadýchla. Začala som neznesiteľne kašľať, chrochtať, takmer som sa zadusila a on sa len smial a smial.
„Prečo si to spravila?“ spýtal sa ma nakoniec. Neodpovedala som. Zobrala som mu po druhý raz z ruky cigaretu a nadýchla sa. Tentoraz som to urobila správne. Tak ako mi to opisovali bývalí kamaráti. ,Nezabúdaj. Až do pľúc.´
„Učenlivá,“ povedal a uznanlivo na mňa pozrel. Bola som na seba hrdá. Pekná pochabosť čo? Po tomto zoznamovacom obrade, sme sa dali do reči. Ani neviem prečo, vyrozprávala som mu môj príbeh. Prečo som odišla z domu a ako som sa objavila na tejto bohom zabudnutej ulici. Dlho len počúval a nič nepovedal. To sa mi na ňom páčilo. Zaujímali ho problémy ostatných. Potom som sa spýtala na jeho minulosť. Dozvedela som sa, že vyrastal v detskom domove. Keď dovŕšil osemnásty rok, bol nútený z tadiaľ odísť, a preto je už rok na ulici. Prácu si nezohnal a možno ani nechcel. Nikdy mi to neprezradil. Všeobecne mi toho o svojej minulosti vlastne veľa nepovedal. Mňa to však vtedy nezaujímalo. Čím viac som s ním bola, tým radšej som ho mala. Rozprávali sme sa o hudbe o filmoch, o všetkom. Neustále sme zisťovali, že toho máme viac a viac spoločného. Hneď keď som mu povedala, že nemám kde bývať, oznámil mi, že má malú garsónku na kraji mesta a môžem sa tam ihneď nasťahovať. Ako mi nezabudol so smiechom pripomenúť, vo všetkej počestnosti. Tak som mala byt, spoločnosť a k životu mi nič nechýbalo. Stále mi však nedalo spávať, ako je možné, že má peniaze na garsónku, keď nepracuje. Až neskôr som sa dozvedela, že je drogový díler. Neviem prečo, ale vôbec mi to neprekážalo. Teda až dovtedy, dokým nezačal ponúkať drogy aj mne.
Bol máj lásky čas. Ja som sedela na lavičke pred naším malým bytíkom a pofajčievala. Robila som to odvtedy, čo som ho po prvý raz stretla. Ako sa hovorí, zachutilo mi to. Tentoraz som však cigaretu potrebovala. Nefajčila som z rozkoše ani z nervozity...mala som absťák. Prvý raz mi Adam ponúkol jointa asi dva mesiace po tom, čo sme sa prvý raz uvideli. Najprv som váhala, no nakoniec ma premohlo nutkanie vyskúšať niečo nové. Konečne som mohla zapadnúť medzi jeho partiu, no nie? Spočiatku som však mala iný úmysel. Povedala som si, že ho od toho odnaučím. Chyba. Nedá sa to. Nikdy to neskúšajte, iba ak ste veľmi silná osobnosť. Ja som ňou nanešťastie nebola, a tak to so mnou aj skončilo. Adam ma stiahol so sebou do víru špinavých obchodov a nečestných machinácii. A to všetko len za jediným cieľom: zohnať niekde heroín, či aspoň marihuanu. Začala som s tým Adamovi pomáhať. V kruhoch ľudí, zasvätených do týchto obchodov sme boli už známa dvojica. Každý závislý na nás ukazoval prstom a vravel si: „Hen to sú tí, čo ho majú stále dosť.“ Áno najprv sme mali, no časy sa zmenili. Našou osudnou chybou bolo popoludnie 24. augusta 1980. V ten mesiac sa nám objednávky na kokaín len tak kopili na stole. Jeden chcel päť sáčkov, druhý sto a my sme nemali ani len potuchy, kde na ne zoženieme peniaze. Mnohí by si určite pomysleli, že objednávky sa nemusia vždy vybaviť, no veľmi ľahko by ste pochopili ako rýchlo sme potrebovali peniaze, keby oproti vám stál chlapík s desiatimi búchačkami za opaskom. Samozrejme, mali sme veľa peňazí z predošlých objednávok, tie však stihol Adam preflákať po rôznych baroch a ruletách. Mohla som mu milión ráz vysvetľovať, že nás tým privedie do poriadnych problémov, no on ma nepočúval. Bol jednoducho závislý. Závislý na príliš veľa veciach.
A čo sa teda stalo? Potrebovali sme súrne nejaké peniaze, preto Adam vymyslel plán. Do teraz neviem pochopiť ako sa mi mohol zdať perfektný, dokonca prefíkaný. Mala som prísť do kostola, ja ktorá som tam ani jediným prstom nikdy nevkročila a vyspovedať sa farárovi. Samozrejme, že by to bolo veľmi ušľachtilé. Menšia spoveď by sa mi zišla. Bolo však za tým niečo iné. Mala som odlákať farárovu pozornosť, zatiaľ čo Adam mal potiahnuť celú kasičku s peniazmi na opravu staručkej strechy kostola. Možno by to aj bolo vyšlo, keby nebola kasička zaistená poplašným systémom. Viem. Kto by čakal, že kostol bude mať také vybavenie, keď nemá peniaze ani na opravu strechy. Systém sa okamžite zapol a po kostole sa rozozvučal zvuk sirény. Farár vybehol z kazateľnice a ozlomkrky sa rozbehol za utekajúcim Adamom. Ja som rýchlo otvorila dvierka a utekala ďalším východom von. Ten však viedol cez kazateľnicu, kde sa práve modlil pomocný kňaz. Akonáhle ma zbadal zatarasil mi cestu a oznámil mi, že tu nemám čo robiť. Bolo mi to jedno. Sotila som do neho a rozbehla sa ďalej. On sa však nenechal. Načiahol sa a s kamenným výrazom na tvári ma na poslednú chvíľu zachytil. Snažila som sa ešte brániť. Nepomohlo. Bol príliš silný. O niekoľko minút neskôr som stretla aj Adama. Na rukách mal putá a za sebou kňaza, tentoraz však v policajnom obleku.
Neskôr, keď sme spisovali na policajnej stanici zápisnicu, spýtala som sa Adama, komu o našom pochabom pokuse hovoril. Nakoniec vysvitlo, že sa s tým vyťahoval pred jedným chlapíkom v krčme. Samozrejme. Mala som chuť vytriasť mu dušu z tela. Našťastie mu však nespomenul, na čo potrebuje peniaze. Policajti nevedeli, že sme drogoví díleri. Pri sebe sme vtedy nemali ani jeden joint. V našej brandži sa zásadne takéto veci na záťahy nebrali. Dali nám teda podmienečný trest za krádež cudzieho majetku a poslali nás domov. To bolo však najmenej. Väčší problém, ktorý sa vôbec nevyriešil, boli peniaze. Nakoniec sme predali Adamovu garsónku, keďže sme si už nemohli dovoliť kradnúť. Bola to jediná možnosť, ako ostať nažive. Od veľkých výrobcov kokaínu sme nakúpili nadostač pre nás aj pre zákazníkov a skoncovali sme s dílerstvom. Bolo to najlepšie riešenie, aké sme vtedy mohli spraviť, i keď život mi to aj tak nezachránilo. Ostali sme na ulici, ako úplní bezdomovci.
Po tom všetkom, čo sme spolu s Adamom preskákali, sme sa zblížili ešte viac. Musím povedať, že som ho naozaj milovala. Nebolo to žiadne prvotné zaľúbenie ani nejaká pochabá láska. Vedela som, že čokoľvek sa stane, či jeden ochorie a či budeme ďaleko od seba, vždy sa budeme milovať. Aj keď sme boli teraz bez domova, to najdôležitejšie sme mali. Seba. Nanešťastie sme však mali aj kokaín. Posledný. Chceli sme s tým skoncovať. Navždy. Nikdy sa k tomu nevrátiť. Možno by sa nám to aj spoločnými silami podarilo, ale bohužiaľ nebolo nám to súdené. Večer 26. januára som si dala moju poslednú dávku. Adamovi som zomrela rovno v náručí. Diagnóza – predávkovanie kokaínom, podchladenie. Ale ja som ešte nechcela zomrieť! Chcela som mať deti, muža a žiť šťastný život. Niekedy. Raz. Mala som predsa ešte dosť času, či nie? Chcem to vrátiť všetko späť. Len stisnúť gombík a byť znovu malé dievčatko. Nechcem kradnúť, fajčiť, drogovať, nechcem zbiť svojho spolužiaka, nechcem odísť z domu, chcem byť znovu Niekto s veľkým N. Nie len handrová bábika v rukách osudu. Už viem čo musím spraviť. To je tá otázka. Quo vadis...Kam pôjdeš?
Zadriemala som. Bolo mi zima. Myslela som, že keď otvorím oči, opäť budem ležať na lavičke, triasť sa od zimy a plakať Adamovi do náručia. Nestalo sa. Ocitla som sa v panensky bielej posteli s hodvábnym vankúšikom pod hlavou. Hodnú chvíľu mi trvalo, kým som pochopila, kde som. Ostala som mierne v šoku, keď som na pár krokov od seba zbadala mužskú postavu. Bol celý zahalený v bielom. Mal čierne prenikavé oči, v ktorých sa odzrkadľoval smútok. Bol to Boh. Ten, v ktorého som nikdy neverila. Moja záchrana, moje utrpenie. Hľadel rovno na mňa. Videl ako otváram oči, ako pomaly vstávam a upieram na neho vyzývavý pohľad. Mal pravdu. Tak ako vždy. Predsa len som na to prišla. Jedine to je riešenie. To je tá otázka a k nej jasná odpoveď. Pozrela som mu do očí. Cítila som, že to vie. Vie, že som to dokázala. On tú odpoveď dávno poznal. Len ma naťahoval, učil a spoznával.
„Naozaj to tak chceš?“ spýtal sa hlasom plným neistoty. Slabo som prikývla.
„Fajn...urobím to. I keď by som nemal. Ale kto určuje pravidlá. Ja nie?“ usmial sa a podišiel bližšie.
„Ty vieš ako sa mi odvďačíš,“ povedal.
„Viem,“ prikývla som. „Môžeš sa na mňa spoľahnúť.“ Cítila som sa krásne. Niektorí ľudia hľadajú pravdu, svoj osud a poslanie celý život, no nikdy ho nenájdu. Ja som nehľadala a predsa som ho našla. Moje srdce sa naplnilo radosťou. Radosťou z pravdy. Radosťou z toho, že môžem niečo dosiahnuť, že môžem niečo napraviť.
„Budeš mi chýbať,“ ozval sa Boh potichu. Podišiel ku mne a vtisol mi bozk na čelo. „Nikdy na Teba nezabudnem.“
„Ani ja na teba. Veľa si ma naučil. Mal si predsa len pravdu. Všetko zlé je na niečo dobré.“ Ešte raz som mu darovala môj uslzený pohľad, zavrela som oči a skočila.
Okolo bola všade tma. Celé telo ma bolelo. Z diaľky som začula krik. Tichý a úpenlivý. Prosebný.
„....naozaj Bože, sľubujem. Prosím vráť mi ju. Postarám sa ti o ňu. Budem ju milovať a ctiť. K droge sa už nikdy nepriblížim, len mi ju prosím vráť...“ Na tvár mi dopadlo niečo horúce. Bola to slza. Ešte stále som neotvorila oči. Musela som sa zmieriť so všetkým, čo sa stalo. S mojim malým tajomstvom. Tým, ktoré nikomu nikdy nesmiem povedať. Kto by mi aj veril, že mám dohodu s Bohom. Že ho milujem, že od teraz verím. Nikto.
Slabo som sa usmiala. Svaly na tvári som mala ochabnuté, bolesť mi zožierala celé telo. To mi však neprekážalo. Bola som šťastná. Nad hlavou sa mi znovu ozval výkrik. Tentoraz šťastný, dokonca šokovaný.
„Doktor, doktor, poďte rýchlo sem!“ Viem koho je to hlas. Adam. Neopustil ma. Tak ako sme si to raz sľúbili. V dobrom aj v zlom. Raz si to sľúbime aj pred tebou Bože. Ďakujem ti za všetko. Ďakujem.
„Budeš sa kajať. Uvidíš všetkých dobrých ľudí a príde ti ľúto, že si nemohla žiť taký život ako oni.“ Chvíľu som sa nad tým zamyslela. Viete, chvíľa tam hore, v nebi, je ako vašich desať rokov. A tak po desiatich rokoch uvažovania a rozmýšľania som dospela k prekvapivému záveru. Nebo nie je vlastne vôbec dobré riešenie pre človeka, akým som bola, a s ľútosťou musím podotknúť ešte som, ja.
„Chcem ísť do pekla,“ odvetila som mu rozhodne a skrížila som si ruky na prsiach, aby som mu naznačila, že to urobím aj keď mi to zakáže. Boh sa však len znovu usmial svojim povznášajúcim úsmevom a po ďalších desiatich rokoch mi odvetil: „Nie Natália, myslím, že pôjdeš do neba,“ a zmizol. Vôbec som nebola prekvapená, robieval to často. Posledný krát som na neho vyplazila jazyk a sadla som si trucovito na oblak. Áno. To bol zas jeden z mojich nespočetných hriechov. Vyplazila som jazyk na Boha. Dokonca spoza jeho chrbta. No nemohla som si pomôcť. Nahneval ma nie? Ako som takto sedela na oblaku, 100, 200, 300 rokov, začal sa mi celý môj krátky a vzrušujúci život premietať pred očami.
Už od samého malička som bola problémové dieťa. Bola som zvedavá, čo sa mnohým ľuďom nanajvýš nepáčilo. Pozerala som sa tetkám pod sukne, kreslila po stenách, pretože sa na nich moje farbičky najkrajšie vynímali, strkala som hlavu do zábradlia a potom ma z tadiaľ museli vysekávať. Podľa mňa však takéto veci robí každé normálne decko. Moji rodičia si to však zjavne nemysleli. Keď som mala šesť a mala som nastúpiť do školy, poslali ma naši k psychológovi. Keďže som bola malá a o psychológoch som nemala ani potuchy, na návštevu som sa tešila. Mama mi povedala, že si sadnem do kresla a budem sa rozprávať s jedným milým pánom. Pre mňa to bola celkom sľubná vidina, keďže s mamou a otcom som toho nikdy veľa nenahovorila. Tak som sa ocitla v slnkom osvetlenej miestnosti, kde na stenách viseli rôzne zvláštne obrazy, z ktorých sa mi krútila hlava. Sadla som si na kreslo a uprela moje veľké, hnedé oči na pána, ktorý sedel oproti. A však skôr ako som stihla otvoriť ústa, otvoril ich on a spýtal sa ma veľmi čudnú otázku: „Akú farbu vidíš?“ pričom zobral zo stola papierik celý natretý na žlto. Túto otázku som považovala za úplne zbytočnú, a tak som mu odpovedala: „Ujo vy ste slepý? Ja mám kamaráta, ktorý je slepý, ale on nosí paličku. Vy paličku nepotrebujete?“ Ten pán sa na mňa len krivo pozrel a zobral zo stola ďalší papierik. Tentoraz na ňom bol nejaký čudný obraz, ktorý sa mi vôbec nepáčil, a tak som mu to aj povedala: „Ten obraz je škaredý. Kreslili ste ho vy? Ak hej, tak si myslím, že by ste to už viac robiť nemali.“ Psychológ očervenel ako paprika, nafúkol sa ako balón a vykríkol: „Von! Von z mojej kancelárie!“ Nebola som zvyknutá, že by na mňa kričali, a tak som s plačom vyšla z miestnosti. Vrhla som sa mame do náručia a povedala, čo sa stalo. Tá len zhíkla a bežala sa ospravedlňovať a klaňať ujovi psychológovi. Do teraz som sa vlastne nedozvedela, čo také strašné som spravila. Zrejme bol ten obraz jeho, alebo také niečo.
Vidíte. Toto je jasný príklad toho, že som často krát nechcela byť zlá. Len som jednoducho povedala, čo mi ležalo na srdci. To sa však mnohým nepáčilo. Ľudia často krát neradi počujú pravdu.
Potom prišli školské časy a s nimi znovu kopa problémov. Bola som ryšavé, pekné dievčatko, no na svoj vek príliš malé. Chybu v mojej výške som si aj patrične odpykala. Bála som sa chodiť do školy. Chlapci v našej triede nevydržali jeden jediný deň bez toho, aby ma nezbili. Jedného dňa som sa naštvala a oznámila mame, že sa prihlásim na aikido. Mama na mňa pozrela s mierne zakalenými očami a povedala: „Choď, mne je to jedno. Daj sa aj zabiť.“ Pre mňa to bola veľmi povzbudivá odpoveď, keďže som sa bála, že mi to nedovolí. Myslím, že bola vtedy vo veľmi zvláštnej nálade. Až neskôr, keď som sa dozvedela čo to o alkohole, som zistila, že bola opitá. Pohádala sa s otcom. Snáď už po stý raz. Vždy keď sa to stalo vytiahla z chladničky fľašku vodky a spila sa do nemoty. Po maminom zvolení som začala usilovne chodiť na tréningy. Spočiatku to bolo veľmi ťažké. Moje malé ochabnuté nôžky bez svalov ma nechceli poslúchať. Ja som si však tvrdohlavo išla za svojim cieľom. Cvičila som všade, kde sa len dalo. Doma, v škole, na telesnej a mysľou som vždy bola na predchádzajúcej hodine. Moje úsilie bolo nakoniec jedného dňa odmenené. Deň pred tým som oslávila jedenáste narodeniny a s dobrým pocitom, že som znovu o rok staršia, som kráčala do školy. Cestu mi však zahatal jeden zo spolužiakov. Najväčší, najtlstejší a najhlúpejší. Zahnal sa po mne svojou objemnou rukou, no ja som sa zohla a unikla z jeho dosahu. Nohou som ho kopla do lýtka a podareným ťahom zložila k zemi. S radosťou som pozerala ako sa tá obrovská masa sadla triasla na chodníku od strachu. To bol deň môjho víťazstva, no možno by bolo lepšie, keby nikdy neprišiel. Ako som už spomenula, problémy ma prenasledovali celý život, a tak som sa im nevyhla ani teraz. Po mojom víťaznom dni sa to so mnou viezlo stále dolu vodou. Už som nebola len neposlušné decko. Bola som trýzniteľ malých i väčších detí, každým víťazstvom vo mne narastal pocit sebadôvery. Až sa stala jedného dňa vec, ktorá sa už nikdy nedala vrátiť späť. Zbila som svojho spolužiaka. To by bolo ešte v poriadku. On však nedopatrením padol hlavou na roh lavice a rozbil si lebku. Dostal otras mozgu a tri mesiace musel ležať v nemocnici. Na ten deň sa pamätám akoby to bolo dnes. Stojím v triede a všade okolo mňa spolužiaci. Všetci na mňa pozerajú s hrôzou v očiach. Uprostred kruhu leží chlapec a všade naokolo krv. Nebola som schopná vyroniť ani slzičku. Bola som otrasená, znechutená zo seba samej. I keď by ste si možno mysleli, že malé dieťa nemôže chápať strašné dôsledky svojich činov, ja som im porozumela až príliš. Nikdy pred tým som nevidela krv a dúfala som, že ju už nikdy neuvidím. Rodičia chlapca požiadali o vylúčenie mojej osoby zo školy a riaditeľka s radosťou vyhovela ich prosbe. Mala aspoň o jeden problém menej. A však pred tým ako ma vyhodili, stihla ešte oznámiť mojim rodičom, že som príliš agresívne dieťa a mali by s tým niečo bezpodmienečne urobiť. Preto som sa po druhý krát ocitla u psychológa. Tentoraz som však vedela do čoho idem, a tak som vstupovala do miestnosti s patričným krikom. Opakovalo sa znovu to isté. Čudné otázky, moja prostorekosť, ospravedlnenia. Nakoniec psychológ vyšiel z dverí svojej pracovne a povedal vetu, ktorá vystihuje môj život do poslednej bodky: „Také dieťa, ako Natália som ešte v živote nevidel. Naozaj vám ho nezávidím. Ľutujem každého, kto sa s ňou kedy stretne. Privedie ho do veľkých problémov.“ Potom sa škodoradostne uškrnul a odišiel. Asi takto vyzeralo moje ranné detstvo. Samé intrigy, plač, hádky, psychológovia. Potom však prišla puberta a moja zlá povesť sa ešte zhoršila...
„Tak čo hmmm?“ ozvalo sa zrazu popri mojej pravici. Prudko som sa otočila, až som takmer narazila do nosa najväčšieho z najväčších.
„Kde si toľko bol?“ opýtala som sa nadurdene a obrátila sa mu chrbtom.
„Ále, len taký malý prípad,“ konštatoval Boh a objavil sa rovno predo mnou.
„Ako to prosím ťa robíš?“
„Čo? Toto?“ povedal Boh a znovu sa premiestnil. „Jednoducho. Preto som Boh nie? Ale prezradím ti jednu fintu chceš?“ usmial sa a pozrel na mňa potmehúdskym pohľadom.
„Keď to musí byť,“ poznamenala som otrávene.
„Ale no tak, trochu viac nadšenia. Ja ti to teda poviem, ale si jediná kto to vie, tak im to potom neprezraď.“
„Myslím, že to nebude nič tak prevratného, že by som to potrebovala vykvákať celému svetu.“
„Nebu dievča, nebu,“ zatrilkoval Boh a pokračoval. „Tak teda. Dokáže to každý.“
„Čo?“
„No predsa toto,“ povedal a ihneď sa zjavil tesne predo mnou.
„Aha. Ale prečo to potom nikto nerobí?“ opýtala som sa, hľadiac na Boha prekvapeným výrazom.
„Lebo o tom nikto nevie,“ vykríkol Boh až v oblakoch zahrmelo.
„No nie, to sa mi snáď sníva. Boh a škodoradostný. Keby toto ľudia vedeli, tak by sa do toho nebíčka možno tak netešili. Neverím. Ako môžeš byť tak...och,“ vykríkla som zúfalo. Pomaly ale isto sa moje predstavy o nebi začali rúcať a ja som nevedela, ako to zastaviť.
„Môžem. A ako,“ odpovedal Boh a z chuti sa zasmial. Jeho smiech bol tak zvonivý a zároveň dunivý, až sa všetky oblaky na nebi zatriasli a narazili do seba. V tom zahrmelo, zablýskalo sa a z oblakov začali padať kvapky veľké ako ping - pongové loptičky.
„Tak ale toto je už vrchol!“ zvolala som napajedene a chcela som využiť informáciu, ktorú mi pred chvíľou Boh poskytol. Ale ako to len urobiť? ,Želaj si, že sa chceš premiestniť. Želaj si, že sa chceš premiestniť,´ pošepkal mi nejaký hlas. A tak som si to priala. Fungovalo to. Objavila som sa na susednom oblaku. Bola to fakt bomba. Svoj pohľad som však znovu zapichla do Boha a pokračovala: „Prečo si to urobil, keď vieš, čo to spôsobí.“ Mračila som sa. „Ľudia nemajú radi dážď, tak prečo im to robíš.“ Boh sa medzi tým ku mne priblížil a s pokojným pohľadom, aký môže vykúzliť len on, na mňa hľadel. Á do šľaka, tuším som znova urobila niečo zlé. Ja sa toho snáď nikdy nezbavím. Kričala som na Boha. Som hlúpa, hlúpa, hlúpa hus. Teraz ma určite potrestá.
„Vidím, že sa učíš,“ poznamenal Boh. „No aj tak vieš toho stále žalostne málo. Čo keď ľudia dážď potrebujú? Z čoho sú myslíš napájané rieky, jazerá, moria. Áno z podzemnej vody, ale tá sa tu neobjavila náhodou. Bez vody a dažďa by ste tu vy, ľudia neboli. Neboli by stromy, vtáky, všetko by bolo suché, zničené. Čo myslíš ako sa rodí pšenica, prečo sú tu oblaky?Snáď nie preto, aby som na nich mohol sedieť. Nie. Zapamätaj si, že všetko zlé, je na niečo dobré. Každá vec má svoju úlohu, ktorú si zodpovedne plní, a tak je to aj s dažďom. Aj do pekla idú ľudia, aby sa polepšili. Nie je to ich trest. Je to dar. Dar odo mňa,“ Boh dokončil a spýtavo sa na mňa zahľadel.
A čo som urobila ja? Zahanbene som sklopila hlavu a pozerala som na svoje nohy.
„Pôjdem do pekla, že?“ spýtala som sa tichučko. Stále som nezdvihla hlavu. Nedokázala som sa mu pozrieť do očí a možno tam uvidieť odpoveď, ktorú som vlastne ani nechcela počuť. Teraz, aj keď mi vysvetlil, že ísť do pekla je dar, mala som stále neodvratný pocit, že v pekle by som sa vôbec necítila dobre. Áno, najprv som tam síce chcela ísť, no teraz...
„Bože prosím neposielaj ma do pekla. Bojím sa. Určite sú tam oveľa horší ľudia ako ja. Napríklad tí, čo zabili. Ja som nikdy nezabila. Ani by ma to nenapadlo. Pošli ma do neba, sľubujem, že budem dobrá...“ Hodila som sa mu do náručia. Hlas sa mi zlomil a moja slza sa pridala do miliónov iných, ktoré čakala ešte dlhá púť k zemi. Možno padne niekomu do oka a on uvidí veci z iného uhla pohľadu. Môjho. Ale ako? Horšie či lepšie? Čo keď to dopadne presne ako v Snehovej kráľovnej? Kto vie...
„Ticho, tichúčko, utíš sa... ešte som sa vôbec nerozhodol. Ale myslím, že ťa pošlem do neba. Je to však len na Tebe. V prvom rade musíš veľa premýšľať. O svojom živote. Musíš prísť na správnu odpoveď . Na odpoveď k otázke, ktorú ani ja sám nepoznám. Verím ti. Viem, že na to prídeš, len ti musím dať čas. Veľa času,“ tíšil ma Boh a jemne hladil moje ryšavé vlásky.
„Nie prosím, ty rozhodni. Ja na nič neprídem. Vo svojom živote sa vôbec nevyznám. Prečo si vlastne ešte nerozhodol? Kde si bol celý ten čas?“ povedala som plačlivo a odtisla sa od neho preč.
„Zomrela jedna babička. Bol som sa o ňu postarať.“
„Ty máš na všetkých čas, len na mňa nie.“
„To nie je pravda...pozri Natália...tá babička v živote vykonala len jeden hriech a to ten, že si želala, aby jej muž zomrel. Bol chorý a veľmi sa trápil. Preto chcela, aby som si ho vzal k sebe. To však vôbec nie je hriech, keď chceme ukončiť trápenie toho, koho milujeme. Jednoducho som ju poslal do neba. Bez žiadneho rozmýšľania a obáv....ale u teba...u teba je to iné. Viem, že si popáchala trošičku viac hriechov, ako by sa patrilo,“ pri týchto slovách sa Boh uškrnul a pokračoval ďalej. „No ja verím, že je v tebe veľa dobra. V každom z nás je dobro aj zlo. Zakorenené hlboko v našej duši. U mnohých sa semienko dobra neuchytí a zahynie. U teba rozkvitalo, no nevedomky, svojou prostorekosťou , neuváženosťou a tým, že ti neustále ubližovali, si ho udupala. Ono však nezahynulo. Ešte stále je tam, len ho treba zobudiť. Pokropiť troškou vody a znovu rozkvitne. Práve preto musíš mnoho premýšľať. Len ty sama musíš prísť na to, ako ho znovu vypestovať, nájsť vodu, ktorá ho oživí. Skús to dobre?“ Ja som len mlčky prikývla a zahľadela sa do jeho očí. Uvidela som v nich, niečo, čo by som v nich nikdy nečakala. Obrovské trápenie, bolesť a žiaľ.
„Teba niečo trápi,“ hlesla som a zahľadela sa na neho skúmavým pohľadom.
„Áno trápi. Tam dolu, u vás, je stále viac a viac zla a ja som už unavený. Už nevládzem robiť sudcu. Ale musím. Až do konca.“
„Prečo mi to vlastne všetko hovoríš?“ spýtala som sa.
„Neviem, ale ešte s nikým som sa toľko nerozprával ako s tebou. Možno preto, že ťa toho ešte veľa čaká a ja ťa chcem na to pripraviť.“
„Ale čo? Čo ma čaká?“
„Na to musíš prísť sama,“ odvetil Boh a slabo sa usmial.
„Teraz ťa tu nechám. Musíš byť sama a premýšľať. Ak budeš čokoľvek potrebovať, stačí si na to len spomenúť. Ešte sa vrátim. Dobre?“ Ja som len slabo prikývla a objala si zohnuté kolená. Bolo mi z toho všetkého nejako smutno. Smutno z toho, že je Bohovi smutno, smutno z toho, že vôbec netuším, čo také mám v tom svojom živote hľadať, aby som prišla na odpoveď, na ktorú ani sám Boh nepozná otázku. A či niečo potrebujem? Áno. Niečo, na čo by som si mohla vystrieť moje ubolené nohy. Z toľkého sedenia na oblaku ma všetko rozbolelo. Ako náhle som si to pomyslela, objavila sa predo mnou obrovská, baldachýnová posteľ. Bola obložená drevom, záclonka povievala v jemnom vánku a veľká perina bielej farby sa hojdala v rytme vetra. Vyzula som si topánky, položila ich na kraj postele a hodila sa do obrovskej perinky. Bola to super. Vykríkla som od radosti, no keďže sa znovu nebezpečne rozhrmelo, ihneď som s tým prestala. Vložila som si nohy pod mäkučké páperie a zakryla sa až po uši. Zahľadela som sa na belasé nebo, len kde tu preťaté slnečným lúčom a začala som znovu premýšľať.
Čo také sa mohlo stať v mojom živote, čo by mi dalo odpoveď na tú záhadnú otázku? Neviem. Možno rozvod mojich rodičov. Alebo môj odchod z domu? Čo to len mohlo byť? Keď som mala dvanásť, hádky mojich rodičov začali byť neznesiteľné. Otec chodil každý deň domov opitý. Bil mamu aj mňa. Mama z toho bola strašne nešťastná a tak pila tiež. Bol to jeden zamotaný kolotoč. Každý deň stále to isté do kola. Hádky, bitka, krik. Jedného dňa som si povedala dosť, zbalila som si veci a odišla. Jednoduché riešenie zložitého problému. Bol v tom však jeden háčik. Nemala som kde bývať. Všetci, čo sa do vtedy tvárili ako kamaráti, ma odmietli. Jeden nemohol, lebo mal chorú mamu, druhý mal obidve ruky zlomené. Neviem síce ako mi otvoril dvere, to však nebolo podstatné. Všetci sa na mňa jednoducho vykašľali. Ako som tak blúdila ulicami, sama len s príručným kufríkom v ruke, naďabila som na mladého chlapca. Akonáhle som ho uvidela, zaľúbila som sa. Určite si myslíte, že láska na prvý pohľad neexistuje, no kto to nezažil, nevie o čom hovorím. Bol to úžasný pocit. Len jedna vec mi neustále vŕtala v hlave. Musím ho spoznať. Zoznámiť sa s ním. Patril ešte medzi tých oneskorených hipisákov, ktorí sa presúšali po uliciach ako tiene a robili neporiadok. Mal dlhé vlasy zopnuté do gumičky, opieral sa o stenu a fajčil. Ani neviem čím ma upútal. Nebolo to krásou ani ničím podobným. Mal niečo v očiach. Tajomnosť, duševnú krásu. Podišla som k nemu a povedala: „Dáš mi prosím ťa?“ Do vtedy som nikdy nefajčila. Chcela som však nejako upútať jeho pozornosť. Podarilo sa. Skúmavo na mňa pozrel a pomaly bez slova mi podal cigaretu. Asi viete, čo sa stalo, keď som sa nadýchla. Začala som neznesiteľne kašľať, chrochtať, takmer som sa zadusila a on sa len smial a smial.
„Prečo si to spravila?“ spýtal sa ma nakoniec. Neodpovedala som. Zobrala som mu po druhý raz z ruky cigaretu a nadýchla sa. Tentoraz som to urobila správne. Tak ako mi to opisovali bývalí kamaráti. ,Nezabúdaj. Až do pľúc.´
„Učenlivá,“ povedal a uznanlivo na mňa pozrel. Bola som na seba hrdá. Pekná pochabosť čo? Po tomto zoznamovacom obrade, sme sa dali do reči. Ani neviem prečo, vyrozprávala som mu môj príbeh. Prečo som odišla z domu a ako som sa objavila na tejto bohom zabudnutej ulici. Dlho len počúval a nič nepovedal. To sa mi na ňom páčilo. Zaujímali ho problémy ostatných. Potom som sa spýtala na jeho minulosť. Dozvedela som sa, že vyrastal v detskom domove. Keď dovŕšil osemnásty rok, bol nútený z tadiaľ odísť, a preto je už rok na ulici. Prácu si nezohnal a možno ani nechcel. Nikdy mi to neprezradil. Všeobecne mi toho o svojej minulosti vlastne veľa nepovedal. Mňa to však vtedy nezaujímalo. Čím viac som s ním bola, tým radšej som ho mala. Rozprávali sme sa o hudbe o filmoch, o všetkom. Neustále sme zisťovali, že toho máme viac a viac spoločného. Hneď keď som mu povedala, že nemám kde bývať, oznámil mi, že má malú garsónku na kraji mesta a môžem sa tam ihneď nasťahovať. Ako mi nezabudol so smiechom pripomenúť, vo všetkej počestnosti. Tak som mala byt, spoločnosť a k životu mi nič nechýbalo. Stále mi však nedalo spávať, ako je možné, že má peniaze na garsónku, keď nepracuje. Až neskôr som sa dozvedela, že je drogový díler. Neviem prečo, ale vôbec mi to neprekážalo. Teda až dovtedy, dokým nezačal ponúkať drogy aj mne.
Bol máj lásky čas. Ja som sedela na lavičke pred naším malým bytíkom a pofajčievala. Robila som to odvtedy, čo som ho po prvý raz stretla. Ako sa hovorí, zachutilo mi to. Tentoraz som však cigaretu potrebovala. Nefajčila som z rozkoše ani z nervozity...mala som absťák. Prvý raz mi Adam ponúkol jointa asi dva mesiace po tom, čo sme sa prvý raz uvideli. Najprv som váhala, no nakoniec ma premohlo nutkanie vyskúšať niečo nové. Konečne som mohla zapadnúť medzi jeho partiu, no nie? Spočiatku som však mala iný úmysel. Povedala som si, že ho od toho odnaučím. Chyba. Nedá sa to. Nikdy to neskúšajte, iba ak ste veľmi silná osobnosť. Ja som ňou nanešťastie nebola, a tak to so mnou aj skončilo. Adam ma stiahol so sebou do víru špinavých obchodov a nečestných machinácii. A to všetko len za jediným cieľom: zohnať niekde heroín, či aspoň marihuanu. Začala som s tým Adamovi pomáhať. V kruhoch ľudí, zasvätených do týchto obchodov sme boli už známa dvojica. Každý závislý na nás ukazoval prstom a vravel si: „Hen to sú tí, čo ho majú stále dosť.“ Áno najprv sme mali, no časy sa zmenili. Našou osudnou chybou bolo popoludnie 24. augusta 1980. V ten mesiac sa nám objednávky na kokaín len tak kopili na stole. Jeden chcel päť sáčkov, druhý sto a my sme nemali ani len potuchy, kde na ne zoženieme peniaze. Mnohí by si určite pomysleli, že objednávky sa nemusia vždy vybaviť, no veľmi ľahko by ste pochopili ako rýchlo sme potrebovali peniaze, keby oproti vám stál chlapík s desiatimi búchačkami za opaskom. Samozrejme, mali sme veľa peňazí z predošlých objednávok, tie však stihol Adam preflákať po rôznych baroch a ruletách. Mohla som mu milión ráz vysvetľovať, že nás tým privedie do poriadnych problémov, no on ma nepočúval. Bol jednoducho závislý. Závislý na príliš veľa veciach.
A čo sa teda stalo? Potrebovali sme súrne nejaké peniaze, preto Adam vymyslel plán. Do teraz neviem pochopiť ako sa mi mohol zdať perfektný, dokonca prefíkaný. Mala som prísť do kostola, ja ktorá som tam ani jediným prstom nikdy nevkročila a vyspovedať sa farárovi. Samozrejme, že by to bolo veľmi ušľachtilé. Menšia spoveď by sa mi zišla. Bolo však za tým niečo iné. Mala som odlákať farárovu pozornosť, zatiaľ čo Adam mal potiahnuť celú kasičku s peniazmi na opravu staručkej strechy kostola. Možno by to aj bolo vyšlo, keby nebola kasička zaistená poplašným systémom. Viem. Kto by čakal, že kostol bude mať také vybavenie, keď nemá peniaze ani na opravu strechy. Systém sa okamžite zapol a po kostole sa rozozvučal zvuk sirény. Farár vybehol z kazateľnice a ozlomkrky sa rozbehol za utekajúcim Adamom. Ja som rýchlo otvorila dvierka a utekala ďalším východom von. Ten však viedol cez kazateľnicu, kde sa práve modlil pomocný kňaz. Akonáhle ma zbadal zatarasil mi cestu a oznámil mi, že tu nemám čo robiť. Bolo mi to jedno. Sotila som do neho a rozbehla sa ďalej. On sa však nenechal. Načiahol sa a s kamenným výrazom na tvári ma na poslednú chvíľu zachytil. Snažila som sa ešte brániť. Nepomohlo. Bol príliš silný. O niekoľko minút neskôr som stretla aj Adama. Na rukách mal putá a za sebou kňaza, tentoraz však v policajnom obleku.
Neskôr, keď sme spisovali na policajnej stanici zápisnicu, spýtala som sa Adama, komu o našom pochabom pokuse hovoril. Nakoniec vysvitlo, že sa s tým vyťahoval pred jedným chlapíkom v krčme. Samozrejme. Mala som chuť vytriasť mu dušu z tela. Našťastie mu však nespomenul, na čo potrebuje peniaze. Policajti nevedeli, že sme drogoví díleri. Pri sebe sme vtedy nemali ani jeden joint. V našej brandži sa zásadne takéto veci na záťahy nebrali. Dali nám teda podmienečný trest za krádež cudzieho majetku a poslali nás domov. To bolo však najmenej. Väčší problém, ktorý sa vôbec nevyriešil, boli peniaze. Nakoniec sme predali Adamovu garsónku, keďže sme si už nemohli dovoliť kradnúť. Bola to jediná možnosť, ako ostať nažive. Od veľkých výrobcov kokaínu sme nakúpili nadostač pre nás aj pre zákazníkov a skoncovali sme s dílerstvom. Bolo to najlepšie riešenie, aké sme vtedy mohli spraviť, i keď život mi to aj tak nezachránilo. Ostali sme na ulici, ako úplní bezdomovci.
Po tom všetkom, čo sme spolu s Adamom preskákali, sme sa zblížili ešte viac. Musím povedať, že som ho naozaj milovala. Nebolo to žiadne prvotné zaľúbenie ani nejaká pochabá láska. Vedela som, že čokoľvek sa stane, či jeden ochorie a či budeme ďaleko od seba, vždy sa budeme milovať. Aj keď sme boli teraz bez domova, to najdôležitejšie sme mali. Seba. Nanešťastie sme však mali aj kokaín. Posledný. Chceli sme s tým skoncovať. Navždy. Nikdy sa k tomu nevrátiť. Možno by sa nám to aj spoločnými silami podarilo, ale bohužiaľ nebolo nám to súdené. Večer 26. januára som si dala moju poslednú dávku. Adamovi som zomrela rovno v náručí. Diagnóza – predávkovanie kokaínom, podchladenie. Ale ja som ešte nechcela zomrieť! Chcela som mať deti, muža a žiť šťastný život. Niekedy. Raz. Mala som predsa ešte dosť času, či nie? Chcem to vrátiť všetko späť. Len stisnúť gombík a byť znovu malé dievčatko. Nechcem kradnúť, fajčiť, drogovať, nechcem zbiť svojho spolužiaka, nechcem odísť z domu, chcem byť znovu Niekto s veľkým N. Nie len handrová bábika v rukách osudu. Už viem čo musím spraviť. To je tá otázka. Quo vadis...Kam pôjdeš?
Zadriemala som. Bolo mi zima. Myslela som, že keď otvorím oči, opäť budem ležať na lavičke, triasť sa od zimy a plakať Adamovi do náručia. Nestalo sa. Ocitla som sa v panensky bielej posteli s hodvábnym vankúšikom pod hlavou. Hodnú chvíľu mi trvalo, kým som pochopila, kde som. Ostala som mierne v šoku, keď som na pár krokov od seba zbadala mužskú postavu. Bol celý zahalený v bielom. Mal čierne prenikavé oči, v ktorých sa odzrkadľoval smútok. Bol to Boh. Ten, v ktorého som nikdy neverila. Moja záchrana, moje utrpenie. Hľadel rovno na mňa. Videl ako otváram oči, ako pomaly vstávam a upieram na neho vyzývavý pohľad. Mal pravdu. Tak ako vždy. Predsa len som na to prišla. Jedine to je riešenie. To je tá otázka a k nej jasná odpoveď. Pozrela som mu do očí. Cítila som, že to vie. Vie, že som to dokázala. On tú odpoveď dávno poznal. Len ma naťahoval, učil a spoznával.
„Naozaj to tak chceš?“ spýtal sa hlasom plným neistoty. Slabo som prikývla.
„Fajn...urobím to. I keď by som nemal. Ale kto určuje pravidlá. Ja nie?“ usmial sa a podišiel bližšie.
„Ty vieš ako sa mi odvďačíš,“ povedal.
„Viem,“ prikývla som. „Môžeš sa na mňa spoľahnúť.“ Cítila som sa krásne. Niektorí ľudia hľadajú pravdu, svoj osud a poslanie celý život, no nikdy ho nenájdu. Ja som nehľadala a predsa som ho našla. Moje srdce sa naplnilo radosťou. Radosťou z pravdy. Radosťou z toho, že môžem niečo dosiahnuť, že môžem niečo napraviť.
„Budeš mi chýbať,“ ozval sa Boh potichu. Podišiel ku mne a vtisol mi bozk na čelo. „Nikdy na Teba nezabudnem.“
„Ani ja na teba. Veľa si ma naučil. Mal si predsa len pravdu. Všetko zlé je na niečo dobré.“ Ešte raz som mu darovala môj uslzený pohľad, zavrela som oči a skočila.
Okolo bola všade tma. Celé telo ma bolelo. Z diaľky som začula krik. Tichý a úpenlivý. Prosebný.
„....naozaj Bože, sľubujem. Prosím vráť mi ju. Postarám sa ti o ňu. Budem ju milovať a ctiť. K droge sa už nikdy nepriblížim, len mi ju prosím vráť...“ Na tvár mi dopadlo niečo horúce. Bola to slza. Ešte stále som neotvorila oči. Musela som sa zmieriť so všetkým, čo sa stalo. S mojim malým tajomstvom. Tým, ktoré nikomu nikdy nesmiem povedať. Kto by mi aj veril, že mám dohodu s Bohom. Že ho milujem, že od teraz verím. Nikto.
Slabo som sa usmiala. Svaly na tvári som mala ochabnuté, bolesť mi zožierala celé telo. To mi však neprekážalo. Bola som šťastná. Nad hlavou sa mi znovu ozval výkrik. Tentoraz šťastný, dokonca šokovaný.
„Doktor, doktor, poďte rýchlo sem!“ Viem koho je to hlas. Adam. Neopustil ma. Tak ako sme si to raz sľúbili. V dobrom aj v zlom. Raz si to sľúbime aj pred tebou Bože. Ďakujem ti za všetko. Ďakujem.
Komentáře
Přehled komentářů
Zatím nebyl vložen žádný komentář