2. Neznámy
Zbehla dolu schodmi neďaleko svojej izby, prešla úzkou chodbou a otvorila dvere vpravo. Vstúpila do kuchyne. Nebola to veľmi veľká miestnosť. Pri stene oproti dverám bol neveľký kredenc na riad a v pravo vedľa neho stal sporák. V strede miestnosti stal starý stôl poznačený rokmi a okolo neho stoličky. Boli tam aj poličky na zaváraninové poháre, miešky s mukou, soľou, cukrom a iným korením, zväzky cibule a cesnaku a mnohých ďalších vecí, v kúte stala metla s lopatkou a vedľa sporáka košík z drevom. Na hladkom povrchu sporáka sa varili raňajky a nádherne voňali po celej kuchyni. Pri stole sedel starší muž a mlade dievča z hnedými vlasmi a rovnako modrými očami ako mala jej sestra a pri sporáku príjemná žena s plavými vlasmi.
„Dobré ráno!“ ozvala sa Airin a šla si sadnúť vedľa sestry.
„Dobré ráno.“ odpovedali jej všetci naraz.
„Ako si sa vyspala?“ spýtal sa muž.
„Vlastne celkom dobre.“ Usmiala sa naňho. Dobre vedela že naráža na to že bola dlho hore. Potom sa otočila k sestre a pošepla jej „ zase sa mi sníval ten čudný sen. Ta pekná žena sa na mňa pozerala. Na mňa.“ Posledne dve slova zvýraznila.
„Podľa mňa je to hlúposť. Určíte je to len obyčajný sen.“ odbila ju sestra.
Airin už predtým rozprávala sestre Nariji o svojom sne - nesne ale ta to považovala za hlúposť. Airin sa preto hnevala na sestru lebo vedela že takéto sny ako bol ten o žene sa normálne nesnívajú. Aj teraz sa na Nariju zamračila a ďalej jej nič nehovorila. Obrátila pozornosť na plavovlasú ženu. „Kde je Janny?“
„Je v záhradke. Šla po rajčiny.“ Milo odvetila žena
Janny bola najmladšia cera Mavra a Isany. Ich ďalšie dve deti už vyrástli a odišli z rodného domu. Z troch dievčat o ktoré sa teraz Mavro a Isana starali bola najstaršia ich dcéra. Janny mala už 21 rokov a bola o päť rokov staršia od Nariji. Airin mala iba 14 rokov a zanedlho bude mat narodeniny. (Už sa na ne veľmi tešila.) Aj keď bola Janny od nej staršia o šesť a pol roka veľmi dobre si rozumeli. Aj jej povedala o sne a ona, na počudovanie Airin, jej verila.
Ozval sa vrzgot dverí a všetky hlavy sa inštinktívne pozreli vpravo k dverám do záhradky.
Bola to Janny z malým košíkom v rukách. Okrem rajčín doniesla aj zopár jabĺčok, ktoré poukladala na misku a potom si sadla oproti Airin. Airin na ňu veľavýznamne pozrela. Janny to pochopila. Jedli dobre raňajky a potichučky sa rozprávali o sne, tak aby to nikto nepočul, ale nedošli k nejakému názoru.
Po raňajkách šla Janny pomôcť mame z domácimi prácami a Airin si išla upratať izbu. To znamenalo upratať zopár vecí na miesto, poutierať prach a pozametať. Airinina izba nebola veľká a tak s tým nemala veľa práce. Priamo oproti dverám bolo okno a pod nim jeden koniec postele. Ta sa čelom opierala o stenu vľavo a hneď vedľa nej bol malý nočný stolík na ktorom ležala kniha. Airin vzala knihu a uložila ju na poličku. Utrela prach z šatníka stojaceho za dverami aj z písacieho stola. Keď bola zo všetkým hotová zišla dolu do kuchyne a našla tam dve kuchárky. Tetu Isu a Janny.
„Hotovo“ povie veselo „môžem isť teraz von?“
„Ideš za Neimy?“ spýtala sa teta.
„Áno teta Isa idem za ňou.“ odpovedala Airin a polozila si ruky na operadlo stoličky.
„Dobre tak chod ale na obed sa vráť a môžeš zobrať zo sebou aj Neimy.“
Airin sa usmiala, zobrala z misky dve jabĺčka a vyšla z kuchyne. Jedno jablko sa schovala do vrecka a do druhého z chuťou zahryzla. Obula sa, vyšla zo dverí a prešla po krátkom chodníku na kraj cesty. Bolo naozaj krásne. Na chvíľu sa zahľadela na cestu vpravo. Viedla k moru. Ako rada by sa poprechádzala po pláži... ale teraz ešte nie možno tam zájde poobede aj z Neimy. Potom jej pohľad zablúdil k domu oproti. Ich novy sused sa snažil dokončiť strechu svojho nového domu už tretí deň a jeho syn mu usilovne pomáhal. Pousmiala sa. Snáď sa mu to už dnes podarí dokončiť. Každým dňom to vyzeralo že strechu dokončí ale vždy mu v tom niečo zabránilo. Airin sa na chvíľu zahľadela na chlapca. Bol celkom pekný. Ani sa nečudujem že sa Nariji páči pomyslela si. Chlapec na ňu pozrel, usmial sa a zakýval jej. Tiež sa na neho usmiala a odkývala mu potom pohľadom prešla na horný koniec ulice. Prechádzali sa tam niekoľký ľudia no bolo ich malo. Rozbehla sa hore ulicou. Na konci zastane a rozhliadne sa. Na tejto ulici už bolo viac ľudí ale nikde nevidela svoju kamarátku a tak išla ďalej. Netrvalo dlho a našla Neimy. To čo videla ju však poriadne nahnevalo. Okolo Neimy stalo niekoľko ďalších detí a posmievali sa jej a šťuchali do nej. Ona tam len ticho stala pri stene jedného domu a vyzeralo to že sa už už rozplače. Airin, priam rozzúrená, dobehne k skupinke a postaví sa medzi Neimy a útočníkov priamo oproti chlapcovi v jej veku. Zamračila sa na neho.
„Zase ty? Už som ti raz hovorila že máš nechať Neimy na pokoji.“ zaťala päste „nechci aby som vám to zopakovala ešte raz Horn.“
Chlapec sa jej pozrie do očí s pohŕdaním.
„A čo mi asi tak urobíš?“
Airin naňho pozrie svojim zlostným pohľadom, ktorý neveští nič dobré. Je všeobecne známe že okolo Airin sa občas dejú zvláštne veci a tiež to že aj keď je dievča je bojovný typ.
„Naozaj to chceš vedieť?“ zablýska sa jej v očiach.
Horn zneistie. V vidí jej odhodlanie a zúrivosť a okrom toho vie že by mohol dopadnúť ako niekoľko chlapcov ktorý sa postavili proti nej. To by rozhodne nechcel. Hlavne nie pred svojou bandou. Posmešne sa uškrnie.
„Nechajme tie chudery decká. Aj tak sú to len úbožiačky. Poďme sa zabaviť inde.“
Všetci sa ako na povel rozbehli ulicou vedúcou na trh. Airin napadlo že zrejme idú zase niečo ukradnúť.
„Si v poriadku Neimy? Nič sa ti nestalo?“ spýta sa jej milým hlasom.
Neimy na ňu pozrela svojimi zvláštnymi očami a pokrútila hlavou. Neimy bola vystavená takýmto situáciám od malička. Všetci sa jej stranili. Možno sa jej báli alebo nezniesli jej pohľad. Všetko to bolo preto, že Neimy nebola ako iné deti. Mala plavé vlasy ako jej kamarátka ale na rozdiel od Airin mala jedno oko nebovomodré ale druhé hnedé. To bola jej veľká zvláštnosť. Napriek tomu ju jej rodičia ľúbili. No aj tie krásne časy s rodičmi rýchlo pominuli. Jej mama zomrela aj s jej bračekom pri pôrode. Neimyn otec bol nešťastný zo straty milovanej manželky a syna a jediným jeho šťastím sa stala Neimy. Venoval jej všetku svoju lásku ale i on nakoniec zomrel v boji a Neimy zostala sama. Mala už len babku ale ta sa jej vzdala a tak skončila v sirotinci. Zanedlho sa však stretla s Airin a prekvapilo ju že jej neprekáža to aká je. Stali sa z nich priateľky a vďaka Airin sa Neimy cítila znovu šťastne.
I dnes bola veľmi rada že vidí Airin.
„Som v poriadku.“ povedala smutne.
„Kašli na nich Neimy. Sú to totálny tupci. Hádam by si sa nenechala vyprovokovať takými obmedzencami.“
Neimy sa usmiala. Už to bolo v poriadku a teraz si už mohli isť užívať deň. Airin vybrala jabĺčko z vrecka a dala ho Neimy. Išli sa prejsť po ich malej dedinke.
Poprechádzali sa ulicami dediny, poobzerali si čo je nového na trhovisku a našťastie nestretli Horna, zašil aj na lúky za dedinou a pomaly nastal obed.
„Mali by sme ísť. Teta Is nás bude čakať.“ povedala Airin a vstala z mäkkej trávy. „máme prísť na obed. Teda aj ty!“ usmiala sa na Neimy.
„Tvoja teta je taká dobrá. Nikdy na mňa nezabudne. Akoby som patrila do rodiny.“ odvetila trochu smutne.
Potom vstala a obe sa rozbehli k dedine dolu miernym kopcom. Uháňali ulicami a zastavili sa až keď už nevládali. Obe zhlboka dýchali keď Airin zrazu stuhla. Na zátylku cítila akési mravenčenie. Akoby ju niekto pozoroval ale neotočila sa. Neimy spozorovala že sa s ňou niečo deje a chcela sa opýtať čo ale Airin ju zarazila a naznačila jej aby sa ponáhľali. Nemala s toho dobrý pocit. Išli okolo malých obchodíkov a potom zahli za roh. Airin rýchlo zašla k úzkej uličke a potiahla Neimy za rukáv aby sa rýchlo skryla. Krátko nato prešiel okolo uličky veľmi zvláštny muž. Mal na sebe tmavý plášť siahajúci takmer po zem a kapucňu mal stiahnutú do čela aby mu nebolo dobre vidieť tvár. No aj tak si mohli všimnúť jeho zvláštnu pokožku a žiariace oči z mačacími zreničkami. V tej chvíli však obe kamarátky nečakane prekvapili niečie ruky. Jedna zakryla ústa Neimy a druhá Airin a potom sa ozvalo tiché pssst...
Naraz sa pozreli na toho komu patrili tie ruky. Stál za nimi vysoký sympaticky muž. Mal plavé vlasy a zelené oči. Najzvláštnejší bol však jeho odev. Aj keď bol prostý pôsobil omnoho honosnejšie ako odev kohokoľvek z dediny. Vlastne nepodobal sa na žiaden aký kedy dievčatá videli.
„Kto.. kto ste pane?“ potichučky koktala Airin keď sa konečne zmohla na slovo.
„A prečo ste nás takto vystrašili?“ dodala Neimy ktorá sa z toho šoku ešte poriadne nespamätala a zízala na muža.
Ten len priložil prst k perám a potiahol ich viac do uličky lebo v tej chvíli podivný chlap v plášti zastal a akoby načúval. Po dlhej chvíli sa čudák zase pohne po ulici ďalej. Ešte dlhú chvíľu sa však nikto neodváži ani pohnúť.
„Ešte že som vás našiel skôr než on. Boli ste vo veľkom nebezpečenstve.“