ako boli chodiť po zemi- príbeh bez konca...
Smútok
Bolo skoré ráno a na 15 ročnú Sheilu sa zúfalými očami pozeralo jej vlastné zrkadlové ja. Ešte stále sa nezobudila z minulo týždňovej nočnej mory, ktorú jej však osud nevsunul do snov, ale rovno do života. Prešiel iba necelý týždeň odvtedy, čo jej povedali tých pár slov, ktoré ju tak neuveriteľne zložili, ale pre Sheilu ubehli aj roky, ak nie storočia. Nikdy by neverila, že život sa dokáže tak rýchlo pokaziť, nikdy by si nepomyslela že raz bude chcieť zomrieť taká mladá. Celé jej šťastie sa rozbilo s tou sobotňajšou šálkou čaju, ktorú dievčina pustila po troch tak zraniteľných slovách: ,,Denis je mŕtvy...´´ Viac už Sheila ani nepočula, vnímala slová, videla tváre, ale svet už nebol pre ňu...Ak jej osud zobral Denisa, nech si zoberie aj ju, veď Denis bol jej silou, aj jej záchranou iba on bol v týchto časoch jej slnkom, rozjasňujúcim tmavé dni. A teraz bol preč...preč ako tie chvíle, ktoré ich spájali a napĺňali. Chvíle, keď sedeli na moste a pozerali sa do kalnej vody tečúcej deň za dňom slabšie, ale bola to ich voda, voda čistejšia než krištáľ, jej tok bol silnejší než celý svet, než dospelácke reči a zákazy. Oni nepotrebovali slová, nepotrebovali prázdne sladké rečičky, ich oči hovorili rečou úst ich úsmev hovoril to čo srdce. Denis bol jej prvým aj posledným chlapcom, ako si naivne myslela tie nekonečné osamotené a tiché roky, ba aj storočia. A teraz týždeň po tej nehode stála tu, pred zrkadlom, ktoré by ešte pred pár dňami rozbila ako všetky veci, ktoré ju hnevali, ktoré obviňovala z tej strašnej Denisovej nehody, ktorá vlastne ani nehodou nebola. Ale to si Sheila nepripúšťala, tak ako si nepripúšťala, že Denis zomrel lebo nevládal žiť v tom hroznom svete a znášať údery, ktoré mu život zasadzoval tak presne a tak často. Možno, že ona bola na vine, vylievala si svoju zlosť na ňom, zavaľovala ho ťažkosťami, nepozerajúc na jeho oči zasklené slzami, utrápené, také zničené, ktoré sa z láskou pozerali do jej očí, vždy si myslela, že on je ten silný, že on to znesie. Ako veľmi sa mýlila, ako sa len plietla. Veď práve on bol ten kto sa taký mladý rozhodol, brať do rúk ihly, niekoľkokrát použité, naplnené tou hrôzou, ktorá ho nakoniec zabila. Ale Sheila vlastne v toto všetko veriť nechcela, chcela kričať, trhať, biť, obviňovať všetkých a všetko, ale myšlienky sa nezastavovali a nútili ju pozerať ten film, ktorý nemal konca deň čo deň. Film výčitiek, sĺz, Denisa, striekačiek, drog, rodičov a znova od začiatku. Rodičia ju tíšili celý uplynulý týždeň, no čím viac hovorili, tým sa viacej oddeľovali od sveta svojej dcéry. Hoci ju zo začiatku chápali, deň za dňom, hodina za hodinou, strácali svoju dcéru rovno pred očami. Jedno ráno v polovici toho hrozného týždňa sa stalo to, čo sa dalo predvídať už dávno. ,,Sheila, bol to tvoj chlapec, ja viem, ale sú aj iní, veď uvidíš. Veď si musíš všimnúť ,že Denis nebol práve najslušnejší, keď tak nehorázne skoncoval z povinnosťami, nechal tu všetkých umárať sa smútkom. My vieme, že to bolí, ale nemôžeš sa na všetko vykašľať, zaťažovať svoju staršiu sestru aby za teba všetko robila, vzchop sa a začni opäť žiť. Denisovi už nepomôžeš, pomôž aspoň sebe, on by to tak chcel. Prestaň sa umárať a obviňovať nás z jeho viny veď my a ani ty si mu tú striekačku nevpichla do žily! ´´ V tej chvíli to Sheilina mama prehnala a Sheila už stála na nohách pripravená biť sa z vlastnou matkou za slová, ktoré jej tak poľahky, bez citu vychádzali z úst. ,,Ty...ty ...Denis bol tým najlepším chlapcom akého svet videl bol jediným, ktorý ma chránil pred svetom, on mi nahrádzal vašu lásku, on bol ten, kto ma naozaj ľúbil bez ohľadu na známky, na svet, na náladu...´´ Toto však pani Couliová, Sheilina matka, nemohla nechať tak. Jej dcéra na ňu kričala zo zaťatými päsťami a toto ona znášať nemienila. ,,Ešte raz, ešte raz ,Sheila, a tvoja tvár sa zaleje krvou, takto sa so mnou rozprávať nebudeš. Bolí to, ja viem, ale nevylievaj si to na mne, ja som tvoja matka. Nikto za to nemôže, že tvoj milý si zobral život, lebo nedokázal niesť zodpovednosť a odplatu za svoje chyby, priznaj si, vlastne bol zbabelý, bol zbabelec, čo zahodil život za hlavu lebo sa nepostavil problémom zoči voči, správal sa ako padavka, čo uteká pred každou ťažkosťou. Ty žiješ tak si rob svoje povinnosti a konečne nám pomôž. Uvedom si bol to vlastne chudák, ktorého nechali rodičia.´´ O sekundu neskôr si už pani Couliová rukou držala líce, ktorou zakrývala červený fľak v tvare ruky. A tá ruka odtlačená na jej líci patrila jej dcére. ,,Odpusť mami, ale bez chýb žiť nevieme!´´ vyprskla zo seba nenávistne Sheila. Pani Couliová volala za svojou odchádzajúcou pätnásťročnou dcérou nadávky, vyhrážky i vľúdne slová, ale jej dcéra utekala preč, ďaleko od hlasu, ktorý jej spôsoboval hnev i toľkú bolesť. Sheila utekala ďaleko od domu, k diaľnici. Tam si sadla na zvodidlá a počúvala hluk áut...iba sedela a čakala na vhodnú chvíľu, na to pravé auto ktoré ju konečne zbaví povinností, výčitiek, strachu a života. Čakala, ktoré auto nespomalí pri pohľade na ňu. Hnevalo ju ,že vodiči šliapali na brzdy, lebo sa báli, že skočí pod ich kolesá a budú musieť všeličo vysvetľovať, možno im aj zoberú auto na prehliadku a prešetrenie prípadu a na čom budú rozvážať svoje zanedbané ale zazobané detičky. Prešlo sto áut, pár cestovných autobusov, z ktorých na ňu kývalo množstvo škôlkárov pre ktorých bol život ružovou záhradou, ale nikto nezastavil, načo míňať svoj čas. Sheila bola rada, bála sa, že by ju niekto presvedčil neurobiť to, načo sa chystala. Sedela na zvodidlách už pár hodín a čakala spomínajúc na krásnu jemnú tvár s očarujúcim úsmevom, ktorý jej tak často dodával silu i šťastie a tie rozviate neupravené vlasy, ktoré ju šteklili po nose. ,,Kam si odišiel? Prečo si ma tu nechal? Ja ťa predsa ľúbim...´´ S tými slovami rozhodnutá dať zbohom životu, vykročila s plačom, počúvajúc sladké slová, ktoré jej už hádam aj pred rokmi rozprával Denis. Počula škrípanie bŕzd, trúbenie vodičov a vedela, že zachvíľu bude koniec. No v tom ju zachytila čiasi ruka a strhla ju na späť. Taká nahnevaná Sheila ešte nebola. Bola tak blízko aby opäť videla Denisa a niekto ju zastavil. Zvrtla sa na päte a už druhý raz v svojom živote strelila ani nevediac komu facku. A ten niekto bol ...chlapec.... S hnevom a slzami bila do hrude, do tváre, ktorú prvý raz videla: ,, Ty hajzel... ako si mohol. Je to môj život, ja s ním aj skončím...Nemám prečo žiť tak ma láskavo nechaj vbehnúť pod kolesá auta, ktoré zmiernia môj žiaľ. Pu-sti ma!´´kričla a kričala, zatiaľ čo sa jej teplé slzy hnevu kotúľali po tvári. Konečne prvýkrát od jeho smrti plakala kvôli nemu. Ona sa nehnevala na neznámeho, ona sa hnevala na Denisa, on ju tu nechal, on ju opustil a ona bez neho nemohla žiť, jej slnko zhaslo nemal jej kto dávať silu, teplo. Plakala dlho, už nevládala, cítila čosi no nevedela čo, možno zomieram ,pomyslela si. Zomierala od túžby byť s ním, chytiť ho za ruku cítiť jeho silu, ich šťastie. Zviezla sa na zem pri zvodidlách, nohy ju neposlúchali, celá sa triasla. Teraz sa zrútil nielen jej svet ale aj ona. Bála sa že ju neznámi bude dvíhať z tvrdej zeme, že zavolá políciu, že bude musieť ísť domov. Ale nič sa nedialo, nepočula nijaké hlasy, cítila iba teplé náručie, silu, silu, ktorú jej dodával iba Denis. Vedela, že by ju neopustil. Všetci ju klamali, Denis žije! Otočila tvár, hľadala Denisove modré oči, ale pozerala do hnedých. Pri jej tvári, leskla sa tvár plná hnevu, plná radosti, plná sĺz a strachu. Ani stopa po súcite, ktorý ona ani nechcela. Tá tvár jej bola tak nádherne blízka, že hoci sa hnevala, jej plač zanikával, no bolesť ostávala aj keď sa v jej vnútri zapálil malý ohníček nádeje. Schúlila sa v náruči neznámeho, oprela hlavu o plece a plakala. Neznámy nevyriekol ani slovo, ani povzdych a ani keď sa začalo stmievať neodtiahol ruky od svojej chránenkine. Hoci nebol o veľa starší ako dievča pred ním cítil, že ju musí chrániť, cítil, že to dievča ho potrebuje. Dlho ju kolísal v náručí, až kým nezaspala. Po niekoľkých hodinách sa Sheila zobudila plná strachu, kde ju neznámy odvliekol. Keď zistila, že sú stále pri zvodidlách v jednom náručí, pri diaľnici plnej áut vydýchla si. Pozerala sa do tváre spiaceho chlapca s hnedými očami, pri ktorom sa cítila tak bezpečne. Tá tvár jej bola známa a taká blízka, hoci sa ničím nepodobala na Denisovu.
Do žeravých uhlíkov zafúka vetrík
Sheila ešte stále pozerala do zrkadla a vlastne ani nevidela, kto sa v ňom odráža. Premietala si minulo týždňový film a na konci filmu si sťažka vydýchla a pousmiala sa na seba do zrkadla.. ,,Tento film bude mať určite pokračovania. Zatiaľ bol the end tohto dielu šťastný, veď ešte stále žijem.´´ myslela si Sheila a konečne začala vnímať svet. Bola sobota, plná noviniek a hlavne bez rodičov. Tí išli na dvojdenný zájazd z roboty a opäť ich nechali napospas osudu. Ale to predsa nebolo nič nové, aj tak ich Francis a Chuan, Sheiliní rodičia, ktorých však ona najradšej volala ich menami, lebo rodičmi by ich už nazvať ani nemohla, odchádzali preč často a ich domovom bola práca. Sheila sa dnes mala stretnúť s Mikom a aj keď si to nepriznávala, ten chlapec bol jej balzamom, jej liekom na dušu i lekárom srdca. Priťahoval ju, ale ona to dusila v sebe, bála sa, že by to bol podfuk voči Denisovi. Veď bol iba týždeň mŕtvy a ona chodí von s iným. Ale idú sa iba učiť...To nič neznamená...
O niekoľko hodín už Sheila čakala v chodbe na Mika. Ani nevedela ako ten čas letí a už vôbec nechápala ako mohla hodinu a pol zabrať iba svojou úpravou, veď sa ide iba učiť...s Mikom. Čakala, sedela na schodoch, nervózne mädliac ruky, keď zazvonil zvonček. Rýchlo vstala, obzrela sa zbežne v zrkadle a potom udýchaná akoby práve zbehla dole schodmi otvorila dvere. Úsmev jej však zamrzol aj s dlho pripravovaným pozdravom na perách. Vo dverách stála jej sestra, Magie, úplne opitá, špinavá a zhúlená. Magie mala sedemnásť a jej práve kúpené značkové tenisky boli totálne roztrhané a zničené ani čoby ich nosila už piata generácia. ,, Sheilinka moja, ty si aká vyfintená, ale toho očného tieňu tam maš vééľa...´´ Magie ledva rozprávala a s tej námahy hneď omdlela. Sheila pozerala ako obarená. Toto je jej sestra? To slušné dievčatko s čistými jednotkami sa dakam stratilo. Ale kto ju tak zničil, kto z jej porcelánovej tváričky urobil starenu so zakaleným pohľadom a smradľavým dychom? Netušila, kto alebo čo ju tak doriadil, ale teraz ani nemala šancu zistiť to...Musela sa postarať o svoju sestru. Oprela si ju o plece, prehodila Magienu ruku cez jej krk a chcela ju vyviesť hore schodmi ale to bola teda riadna fuška, lebo magie už predsa nemala 28 kilo. A tak ju Sheila dostala na prvé tri schody a potom vyšie. Boli asi v polovici, keď sa opäť ozval zvonček. Sheila práve nemohla otvoriť keďže držala sestru a tak zo strachu pred rodičmi vyviedla Magie až do ich izby...Potom zbehla dole a náhlivo otvorila s pripravenou rečou, že nech chvíľku ešte počkajú. Ibaže človeku ktorý stál pred dverami toto povedať nemohla. Bol to Mike. Ako vždy svetovo nahodený a s plnou náručou kníh. ,,Ahoj,...hmmm...asi som prišiel nevhod, tuším ešte nie si....ako by som to...pripravená ísť sa učiť alebo sa mýlim?´´ ,,Nie v pohode, prečo ja...´´ A vtedy už nemohla ďalej klamať, lebo vedela, že je celá strapatá smrdí od alkoholu a už nevravela vôbec nič o jej mejkape, ktorý bol nerovnomerne rozpitý po celej tvári. Nemohla vydržať to napätie a tak mu to všetko povedala a pridala k tomu aj svoje pocity a dojmy, proste všetko čo cítila, lebo tak to robila vždy. Nenechávala si svoj názor pre seba, vždy povedala čo si myslí a bila sa za svoju pravdu až dokonca. Nevedela ustúpiť v žiadnom prípade, nevedela sa nesmiať ak to bolo smiešne, nevedela neplakať ak to bolo nefér. Mala svoje názory a tie neskrývala hoci jej už dávno všetci vraveli že sa z nej dá čítať ani z knihy, ale to nebola vôbec pravda, lebo oni si síce prečítali všetko ale ničomu nerozumeli. Bola proste knihou napísanou v jazyku ktorému rozumela len a len ona. Mike sa ani nesmial a ani sa neotočil na päte aby išiel domov a nechal ju nech si svoju zhúlenú sestru opatruje sama. Vošiel do predsiene zložil si bundu a hneď išiel hore do Magienej izby. Pomohol Sheile dopratať Magie do kúpelne kde ju ona zatiaľ osprchovala kým on dole v práčovni pral jej šaty...Sheila sama nevedela zo seba dostať ani slovo po celý ten dlhý čas, čo sa snažili zakryť dôkazy oMagienom prečine.
Tesne po tom čo skončili sa znova ozval zvonček tentoraz Sheila vedela, že to bude Francis a Chuan a tak sa rýchlo umyla a išla otvoriť. Tesne za ňou sa tiahol Mike. Obidvaja to zahrali dokonale a povedali, že magie už išla spať a oni sa ešte učia. ,,A ty si ešte tu Mike? Veď je už po desiatej.´´podpichla nemiestne Francis môjho spriaznenca. Mike to pochopil a tak náhlivo schytil bundu a s pozdravom sa vyparil z domu. Pomaly šťasná, že sa jej to podarilo uhrať sa Sheila vytrácala do svojej izby. ,,Miláčik, môžeš mi vysvetliť čo tu robil Mike tak neskoro? To je dosť čudné...Dúfam, že sa nestalo nič, no veď vieš, či ste sa náhodou neunáhlili v istých veciach, veď vieš, čo chcem povedať.´´ načala nezmyselnú a trápnu tému Francis, ale ani to ma neprekvapovalo, lebo jej sa to stávalo často. ,,To čo chceš povedať má aj meno, a nie nič sa nestalo, preboha, čo si o mne vôbec myslíš. Som v svojej izbe keby dačo, ale nemusela by si ma už otravovať. Vopred ďakujem,Francis.´´ Otrávene odpísala svoju mamu Sheila. To však nezostalo bez povšimnutia a znova sa začala jedna z tých nezmyselných hádok, ktoré nemali žiadny zmysel, lebo ani keby sa čo dialo ani jedna z nich si nepripúšťala svoj omyl. A aj keď si to Sheila nepripúšťala tú tvrdohlavosť zdedila po svojej matke.Sheila neznášala keď ju porovnávali s matkou, ona sa proste cítila ukrivdená, veď ona neni taká povrchná v citoch čí v názoroch ale sama zisťovala, že predsa majú niečo spoločné. Ale iba to jediné a nič viac. A tak sa znova hádali, hádali o tom, ako sa má Sheila správať, že neni medzi kamarátkami, že nemá všetko vravieť nahlas, že si to má nechať pre seba a to práve Sheila ani nevedela ani nechcela. Mala svoje priority a nemeinila ich meniť. A tak sa hádali, kým neprišiel aj otec a hádala sa aj s ním. Hádka bola nekonečná a keď sa konečne Sheila dostala do čistého a bezpečného ovzdušia svojej izby myslela, že ju celú rozkope. Bola opäť taká nahnevaná, taká rozľútostená. Sadla si za stôl vybrala z vrecka nohavíc zapaľovač a hrala sa s ním. Šťuk a bol oheň, zhasla ho jemným fúknutím a znovu odznova aj keď jej matka vravela aby to nerobila,že dom vybuchne z nazbieraného plynu a práve preto to robila ešte častejšie. A čo keby aj vybuchol no nič sa nestane. Svet nestratí nikoho kto by bol za niečo hoden. Ach, aká bola sklamaná zo sveta, nik nevnímal jej slová, zabúdali na ne ako na jarný vetrík,Nik ju nevnímal ako mysliacu osobu z citmi, iba ako lacnú napodobeninu svojprávneho človeka, ako malé decko, ako namysleného tínedžera, čo sa chce iba zviditeľniť tým, že vykrikuje hovadiny na plnú hubu. A všetko toto ju donútilo aby urobila čosi, načo predtým nemala guráž hoci na to tak často myslela. Pár minút po jedenástej vyšla z domu cez okno, po pristavenom rebríku na ktorom včera Chuan opravoval balkón. A východ bol dokonale pripravený a ani sa nemusela namáhať. Aspoň raz jej otec pomohol. Sheila mala na sebe rifle, čiernu blúzku a číny. Hoci bolo vonku dosť chladno nevadilo jej to lebo aj tak bežala. Bežala ako keď sa ponáhľala na diaľnicu, ale tentoraz bežala k rieke, mala v pláne prejsť sa po priehrade prevetrať sa hlavu a nadránom sa vrátiť domov. Ako vždy mala zo sebou svoju obľúbenú hračku- oheň. Tentoraz to boli zápalky. Nikdy nefajčila a preto ich ani nepotrebovala, ale akosi bola z ohňom spriahnutá. Cítila, že ju oheň vystihuje, rýchlo zbĺkne pomaly dohorieva. Tak ako ona. Teraz už bola na začiatku priehrady a vyťahovala prvú zápalku, škrtla o okraj škatuľky až kým nezasvietil žltý plamienok. Držala zápalku až kým plameň nepohltil celý kúštiček drievka a nepopálil jej prsty. Takto pokračujúc prechádzala sa hore dolu po priehrade. Mala ešte toľko veľa času bolo iba pol dvanástej, keď zistila že v škatuľke už je iba posledná zápalka. A čo teraz? Čo bude robiť? Sadla si na okraj chodníka, hoci betón bol už poriadne chladný a premýšľala. Ako vždy keď bolo ticho premietal sa jej v hlave celý film zo všetkými scénami, nevynechávajúc tie veselé, ktoré jej teraz spôsobovali ešte väčšiu bolesť. Veď sú tak ďaleko, sú minulosťou tak prečo ju ešte stále trápia? Musela sa z dakým porozprávať, už opäť plakala, jej líca kropili slané slzy tichého plaču a tak sa rozhodla. Zobrala škatuľku z jednou zápalkou a znova sa rozbehla. A keď zastala, týčil sa pred ňou vysoký žltý dom ponorený do tmy okrem jedného okna. Ani nevedela ako už brala do rúk kamienok a hodila ho do okno, kde sa svietilo. Netrvalo dlho a okno zapraskalo a pomaly sa otváralo. Vykukla hnedá strapatá hlava, zakývala jej a zmizla. O pár minút sa ozvalo šťuknutie zámky a predné dvere sa otvorili. Vo dverách sa zjavil Mike. Nič sa nepýtal iba s krátkym pozdravom ju pozval dnu a potom znova zamkol. ,,Tak ahoj ako?´´ Čo takto podvečer?´´ Sheila mala čo robiť aby sa mu nehodila okolo krku. Všetko nazýval tak jemne...že podvečer, veď už bola polnoc. ,,Vieš,ja ťa nechcem otravovať, ale chcem ti niečo povedať aj keď neviem ako ti to poviem musím sa niekomu zveriť, už to nevydržím, nikto ma nebere vážne, som taká sama.´´ vypustila to ako lavínu Sheila zo seba a už sa nadýchla aby pokračovala, keď ju Mike zobral za ruku a jemne ju ťahal po schodoch do svojej izby. Keď boli v izbe Mike jej stručne oznámil, že je sám doma a čakal kedy bude pokračovať, ale Sheila si teraz prezerala Mikovu izbu. Nikdy tu ešte nebola iba raz jej Mike ukázal ktoré je jeho okno, keby dačo. Vtedy tomu nechápala ale teraz vedela, že jej ponúkol pomoc keby ... ,, Sheila, si v poriadku?´´ opatrne sa spýtal. ,,Jasné,...vlastne vôbec, všetko je tak nanič, nemám kam ísť som taká sama, nik ma nechápe, Bože, čo mám robiť?´´ zašepkala zúfalo a neodtŕhala oči od sviečky, ktorá vytvárala slabučké svetlo, ktoré v nej vyvolávalo ďalšie a ďalšie spomienky, záblesky: sviečky na Denisovom hrobe, sviečky, ktorými mal popretkávanú izbu, plamienky jeho očí, ktoré len tak svietili, keď bol šťastný...bolo toho veľa...nemohla to zniesť, tie spomienky, nové rany, ktoré spôsobovali. Mike jej opatrne chytil ruku a slabo stisol. Nevravel nič, čakal kým začne sama od seba, nechcel ju nútiť. ,,Strácam svoj život, topí sa mi vo vode, horí v plameňoch krutého ohňa, divoká rieka mi ho odplavuje, vietor pichľavý ho odvieva, už viem ako chutí zlo, ako som si vždy vrúcne priala aby ma obišlo. Všetko to začalo, nepochopením zo strany tých dokonalých dospelých, nebrali ma vážne a ani neberú, som pre nich decko, roztopašný tínedžer. Vravia mi, že sa mám správať dospelo, ale keď začnem vyjadrovať svoj názor, radšej by zasa boli aby som bola decko, čo prosilo o odpustenie pri ich nohách keď iba malým náznakom spriahlo sa ich príkazom. Chcú aby sme boli dospelý aby sme sa tak správali a o pár minút prídu, objímajú nás a vravia : ,,Škoda, že už nie si taký malý drobec, čo mi bol po pás.´´, ale sami majú neustále narážky na výšku, či hmotnosť a tak:,, Veď ty vyzeráš na piatačku, si najmenšia z triedy pravda?´´ Ako ich len neznášam, ako vždy vravia, že chceme mať posledné slovo, lebo keď ho nebudeme mať mi tak určite oni a to bude ich víťazstvo. Koľko dôvodov som už mala, aby som ich nenávidela, aj tak sa od nich v každom prípade dozviem, že sem tak či tak nepatrím. Nikdy som si nemyslela, že dačo také poviem, ale chcem čo najskôr vypadnúť z domu, ísť dakam na gympel, dakam ďaleko preč. Aj tak je škola pre mňa vykúpenie z každodenného domáceho stresu. V škole je vždy tak svetovo, prídem domov a celý svet je už len zhoreniskom po veľkom ohni. Som tak zúfala, stratila som Denisa, zhaslo moje Slnko, ja som ho zabila...´´ no v tom ju Mike prerušil:,, Nie, nie ty si ho nezabila on sám sa rozhodol vpichnúť si tú striekačku do ruky, on vedel, že sa mu strácaš, že vás drogy odlúčia, on to vedel a predsa zabíjal svoje trápenia v tom humuse...´´ Mike bol prvýkrát trochu rozrušený lebo sa Sheila opäť začala obviňovať, ale aj ona sa začala hnevať, veď sa správal ako Francis:,, Ja som tú striekačku tou drogou napustila...Nechápeš a on si ju potom iba vpichol...! Nechápeš tomu? Ja som naňho zvaľovala všeličo, čo nebolo jeho vina, ja som ho ubíjala svojimi problémami, keď som dobre vedela, že má svoje vlastné, ktoré ho ťažili, ale ja som neváhala a každý deň som mu svojimi problémami prilievala ďalšiu dávku do striekačky...naozaj tomu nechápeš? Ja som ho zabila, tým že som naňho váľala všetky problémy a pomaly ho tým zabíjala.......nechápeš tomu.....nechápeš tomu ako všetci ostatný....si ako ostatný....´´kričala Shiela a v očiach mala more, prelievajúce cez brehy. Mike sa odhodlane pustil do vysvetľovania:,, Viem, ja ťa možno nechápem, nemôžem predsa myslieť rovnako ako ty. Ibaže ty chceš všetko vedieť, ty chceš odhaliť nevyriešiteľné záhady života, ty chceš stretnúť všetkých a okúsiť všetko a ak sa dačo nevydarí rúca sa ti svet. Ale ja? Koľko vecí neviem, ale vyrovnám sa s tým, v hlave nemám kompas, ale určite sa nestratím, ja nemusím byť víťaz v každom súboji, nevadí mi ak ma posledný predbehnú, nemusím byť najlepší, prvé miesto nič nerieši, mávnem rukou a vyrovnám sa zo životom. Aj tak zistím, že ani do jedného sveta nepatrím...Náročky vytŕčam z davu, lebo dav občas..hmm..neladí so mnou. Neviem sa zaradiť, neviem kam patrím, asi mám vlastnú skupinu, ktorá má jedného člena ale mne to navadí, som sám sebou, som rád, že som na svete, som rád, že som tu, som rád, že som tu s tebou. Záleží mi na tebe, pochop to. Už odvtedy čo sme sa prvýkrát stretli, cítim, že sme za jedno. Ty sčasti chápeš mňa a ja viem z teba prečítať aspoň pár strán. Sme v tom spolu, nikdy nie si sama. Rozumnieš?´´
Vlastná cesta
Aké ticho, neznesiteľné ticho, zostalo po Mikových slovách. Nik sa ani nepohol, len vietor z otvoreného okna im strapatil vlasy. Sheila nevydržala to ticho, nezniesla ten pocit, že možno má pravdu, že David bol len zbabelec, čo začal s drogami, že neuniesol to, čo každý zvládnuť má: život. Jej srdce búchalo z celej sily, nechty zarývala do dlaní, duša sa v nej zmietala, chcela bežať... Postavila sa a tak ako jej duša chcela, aj urobila. Vlasy odvieval vietor, hlasy jej búšili v hlave... Zvádzala boj so svetom. Videla pred sebou more, more otázok a cítila, že všetci sú na opačnej strane ako ona. Bola vari hračkou, ktorú si život mohol len tak pohadzovať? Zrazu sa kdesi zjavilo pódium a ona stála na ňom. Všetci sa jej smejú, hádžu na ňu svoje obavy, ona je vinná? Kat jej dáva slučku okolo krku a tá sa pomaly priťahuje. Kdesi v duši mala zrkadlo, čo ukazovalo, že je len čiernou ovcou osudu, a jej pastierom je len smútok či vari smrť ? Jazvy na srdci od prútu sveta pálili jej vnútro. Vari o tomto je život? Každý deň je ako pokazený magnetofón, stará páska, niečo čo sa opakuje dookola. Jej slzy prosili už tak dávno o lásku. Jasné , že v hĺbke duši vedela o láske svojich rodičov, ale tí? Veď oni nechápu, ach tak strašne veľa nechápu, len zapletajú nekonečnú pavučinu samoty a nepochopenia. Hľadala skrýš, kde by ju tie hlasy nenašli, dúfala, že noc ju zahalí, že skryje oceán v jej očiach, veď práve teraz mohli by ju zazrieť oči tých nechápavých ľudí, lebo keď svitne ráno a slnko svojimi lúčmi otvorí dvere novému dňu, opäť bude jednou z tých slávnych a silných, čo svoju zlomenú dušu skryli pod tvrdú schránku – telo. „Prečo sa láska láskou nazýva? Mali by jej radšej meno smrť dať,“ zachvel sa tichý hlások v búrlivom prúde vzduchu a slza, čo padla ani mŕtva na zem, svojou bolesťou by hádam aj trávu spálila. Smiech dávno zomrel, ona len chodila dávať kvety a zakryť to teplo, čo sálalo z hrobu šťastia. Zastala, už bola pred domom. Vyliezla po rebríku a hodila sa na posteľ, počula len svoj dych – ozýval sa v prázdnej izbe. Mala pocit, že nie je sama, že v izbe dýchajú tisícky ľudí. Ktosi jej šepkal, ale nerozumela slovám. No áno už to začula: „ Neplač, ak si sa na ceste životom potkla, to je dôkaz toho, že vôbec kráčaš. Možno máš pocit, že si len kvapkou v mori, ale môžeš byť tou, ktorá sfarbí oceán.“ Ktosi, dáka sila o ktorej vždy vedela, že tu možno je, Boh, jej dal opäť nádej, cítila v sebe silu, nie veľa ale predsa. Načiahla ruku a po dvoch týždňoch opäť zapla svoju vežu a hudbu, ktorá čakala vo vnútri.
Milovala tú hudbu, našla sa v nej, srdce jej vždy poskočilo, keď počula gitary a bubny, hnev pomaly odchádzal a mohla rozmýšľať, milovala slová tých piesní, boli o nej, o svete, o tolerancii. A už sa ozvali tichučké tóny a po nich paličky a bubny, ten pravdivý hlas sa rozliehal v jej ušiach. Neprešlo veľa času a so slepou vierou v zajtrajšok zaspala, no tentoraz pokojne. Zobudila sa do ďalšieho prázdninového letného dňa, všetci odišli bola len sama a magie ešte spal hlbokým spánkom. Vyšla na balkón nadýchla sa čerstvé vzduchu. Počula kroky, počula hudbu z vedľajšej ulice, mala dobrú náladu cítila sa ako v reklame na nescafé, pustila hlasnejšie hudbu, svoju hudbu, ktorú jej starší ľudia na ulici často vyhadzovali na oči, aká je hlasná a tie slová... No vedela, že mnohí uvedomelí sa v jej hudbe, v hudbe ulice našli, že mnohí sa tam našli ako anarchisti v Ezopových bájkach. Milovala tie opovrhujúce pohľady na jej vizáž, na hudbu, ktorú mala pred tým stále pri sebe. S lúčom slnka, v pyžame začala poskakovať a spievať slová jednej z piesni, ktorá práve hrala. ,,Vyhrám boj so svetom,´´ zamrmlala si pre seba, keď ju prerušil akýsi hlas. ,,Budúcnosť patrí tým, čo veria kráse svojich snov...´´ Mike bol pod balkónom a s čudným úsmevom, trochu pobaveným pohľadom pozeral ku Sheile. Sheila nevedela, čo má urobiť, čo povedať a tak sa pre istotu začala červenať. Mike však mal slov dosť. ,, Tvoja tvár má farbu tvojho srdiečkového pyžama,´´usmial sa, no Sheila mala pocit, že on vybuchne smiechom. ,, Ahoj, čo tu takto, sleduješ ma?´´ Snažila sa zakryť svoje rozpaky. ,, Čosi, len som sa prišiel pozrieť, či si doma, alebo ....alebo inde. A keď som ťa videl opantanú v tej hudbe musel som sa chvíľku pozerať, a priznávam aj pozerať. Môžem ťa o niečo poprosiť? Nikdy nechoď do karaoke baru!´´ a začal sa smiať, vybuchol smiechom, ktorý držal v sebe. V Sheilinej hlave behali myšlienky, rozmýšľala ako sa má zachovať, chcela niečo povedať a nezakoktať sa, chcela povedať niečo smiešne a inteligentné zároveň, no už nebolo času na rozmýšľanie, Mike na ňu už pozeral a čakal, čo z nej vylezie. ,,No a, teba predbiehajú poslední!´´ povedala trošku urazeným hlasom, no v tej chvíli vedela, že zasa to pokašľala, nič lepšie už povedať nemohla, začínala sa opäť červenať. Mike nachvíľu skamenel, úsmev mu trochu zamrzol pri spomienke na včerajšiu noc, kedy vylial svoju dušu, svoje názory do Sheilinho srdca. Mal pocit, že ho trochu sklamala, vysmievala sa z jeho pocitov, zatiaľ čo on počúval jej myšlienky a slová, ona vyťahovala jeho svet na hanbu sveta. No predsa sa slabučko usmial sa a pomaly sa otáčal: ,,Prepáč je skoro ráno, nemal som sem vlastne tak skoro chodiť idem už..pa.´´ Sheila pozerala za odchádzajúcim Mikom a vedela, že ho sklamala, rozmýšľala prečo povedala takú blbosť, veď to ani nechcela povedať a ani to tak nemyslela, veď chápala jeho slovám, no teraz sa ukázala ako pekná krava. Rozmýšľala, že na neho zakričí alebo a rozbehne, ale potom by to bolo ako vtieranie. Radšej vošla do izby, zavrala balkón, pozrela sa do zrkadla a usmiala sa. ,,Patrí mi budúcnosť...´´
Komentáře
Přehled komentářů
Tento pribeh bol velmi napinavy a vzrusujuci aspon ze sheila dostala rozum
Supééééér
(BIvuSH, 25. 4. 2009 15:02)