Daniela už dlhšiu dobu bojovala s ťažkou chorobou. Napriek tomu ma zaskočila správa, že boj s ňou prehrala. Nikdy sa predsa nevzdávala a jednoducho sme všetci akosi predpokladali, že choroba sa nakoniec vzdá márneho boja s jej pevnou vôľou a optimizmom. Žiaľ, nestalo sa tak a nám zostáva len spomínať na skvelú kynologičku, o ktorú sme prišli až príliš skoro.
Väčšina z nás, postihnutých láskou ku psom, stretávala Danielu na cvičisku agility, pretekoch, v Únii nevidiacich a slabozrakých, ale mohli sme ju stretnúť aj na poľovačke s vernou maďarskou vyžlou Hajou, jej splneným snom. Do vyžiel sa zamilovala počas pobytu vo Švajčiarsku a zaumienila si, že jedna predstaviteľka tohto plemena ju bude sprevádzať životom.
Po návrate na Slovensko, sa začala obzerať po šteniatku a šťastnou zhodou okolností natrafila na veľmi zaujímavý a na Slovensku vtedy začínajúci šport agility. Ešte skôr, ako do jej života vstúpilo vytúžené šteniatko, zapojila sa aktívne do diania agility klubu. V lete roku 1995 si konečne priniesla domov vytúžené šteniatko – Haju zo Starých Levíc. Prežili spolu dva nádherné prázdninové mesiace, keďže Daniela vyštudovala špeciálnu pedagogiku a na jednej škole v Petržalke sa venovala deťom v špeciálnej triede a začali sa venovať agility. S Danielou prišiel do klubu nový vietor, bola zanietená fanúšička, organizátorka, trénerka, pretekárka a propagátorka tohto športu, aktívne prispievala do časopisov. Stála pri zrode strešnej organizácie agility, Slovenského klubu agility, neskôr ASKA a svojím aktívnym pôsobením v týchto organizáciách výrazne pomohla rozvoju agility na Slovensku. Ale nevenovala sa len agility. Samoštúdiom sa jej podarilo to, čo málokomu – pripravila Haju na poľovné skúšky, keďže jej snom bolo odchovať šteniatka. Preto jej chovateľská stanica niesla názov Splnený sen. Haja úspešne zložila niekoľko poľovných skúšok a keďže mala poľovanie v krvi, zúčastnili sa niekoľkých pravých poľovačiek. Prvé šteniatka sa narodili v roku 1998 a neskôr pribudli ešte dva vrhy. Hajini potomkovia sú veľmi úspešní a to ako na poli výstavnom, tak aj poľovnom, vďaka čomu patrí Danielina chovateľská stanica medzi najúspešnejšie chovateľské stanice a bola dokonca Klubom chovateľov maďarských stavačov vyhlásená za chovateľskú stanicu roka.
Agility však hralo v jej živote stále najdôležitejšiu úlohu, čo sa odrazilo aj na jej pozoruhodných úspechoch: Stala sa dvakrát Majsterkou Slovenska v agility a taktiež reprezentovala Slovensko na Majstrovstvách sveta v agility. Chcela však dosiahnuť viac a tak do ich svorky v roku 2000 pribudla Csaka, na ktorú si počkala 3 roky, od kedy sa zoznámila s plemenom parson jack russel teriér. Danieliným snom bolo stať sa rozhodkyňou, ale jej plány v roku 2001 zmarila krutá diagnóza. V tom čase sa zoznámila s fenoménom vodiaci pes a začala sa zaujímať o výcvik týchto psíkov.
Na sklonku roku 2002 sa stala aktívnou členkou Výcvikovej školy pre vodiacich psov Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska. Spočiatku sa jej práca týkala výchovy šteniatok, jej činnosť sa však veľmi rýchlo presunula na výcvik vodiacich psov pre nevidiacich. Pre Danielu bola táto práca skĺbením lásky ku kynológii a zmyslu pre pomoc hendikepovaným ľuďom. Jej rukami prešli viacerí psi – jej prvá, Ajda, je dnes vynikajúcim pomocníkom nevidiacemu mladému mužovi v Trenčíne. Danka priniesla, podobne ako do agility, aj do tejto práce nové názory. Vďaka jej elánu a rozhodnosti pokročili mnohé veci vpred. Daniela nám ukázala, ako sa dá bojovať a nevzdávať sa. Do svojich posledných dní aktívne pôsobila vo výbore SKA/ASKA a pomáhala cennými radami. Všetkým nám ukázala, aké dôležité je nevzdávať sa, ani keď nám osud nepraje. Chýba nám ako spolupracovníčka, priateľka, trénerka. Naďalej však ostáva naším vzorom pri práci so psami a ľuďmi. Ďakujeme jej za všetko a budeme pokračovať v jej úsilí najlepšie ako vieme.
Bude nám všetkým v našom malom kynologickom svete chýbať.
Podľa spomienok Janky Baďovej a kolegov z Výcvikovej školy pre vodiacich psov napísala Andrea Huršanová