Smrt život pokračuje?..
Smrť je bránou do nového života, iného "tela", cestou k šťastiu duše.
Kresťanská tradícia nás nenecháva v pochybnostiach: smrť je čosi
konečné. Národy Východu však vedia, že smrť je len "zmenou šatu" a že
sa znova vraciame na Zem v novom tele. 0 tom sú presvedčení aj mystici
všetkých čias...
Tibetskí
lámovia, ktorí bežne dokážu vystúpiť zo svojho tela, to vedia celkom
iste...Keď sa blíži smrť, organizmus človeka je pripravený: spúšťa
procesy znecitlivenia. Takto je smrť sama osebe bezbolestná. Nanajvýš z
nejakého dôvodu bolí telo. Ale postupne aj jeho funkcie zaniknú a aj
ono prestane bolieť. Keď pľúca prestanú pumpovať vzduch, srdce biť,
mozog zomiera a po ňom zvyšok tela. Tento proces trvá asi tri dni. Keby
sme mali vyvinuté "tretie oko", mohli by sme vidieť nezvyčajný jav:
človek naposledy vdýchne a vtedy sa pomaly nad jeho telom začína
formovať obláčik. Pláva v podobe striebornej šnúry, zvyčajne z okolia
pupka.Hustne a naberá tvar tela, ktoré opúšťa a vzápätí sa nad ním
začne vznášať. Táto strieborná šnúra spája fyzické telo s astrálnym
(obláčik). Postupne sa stáva čoraz tenším až nakoniec zmizne. Až vtedy
je fyzické telo mŕtve a "hmla", čiže naše vedomie alebo duša, "odletí"
do iného života.
Takmer všetky kultúry sa zhodujú v tom, že mŕtveho treba pochovať až po
troch dňoch a mnohé národy dokonca po celý tento čas mŕtveho strážia.
Rozhovory pri truhle, žiaľ, zúfalstvo a plač či nepotrebný pohyb
vzďaľujúca sa duša pociťuje ako bolesť prechádzajúceho chladu. Po
uvedenom čase duša pokojne odíde a dostáva sa do iných sfér. To, čo sa
deje potom, opisujú rôzne kultúry odlišným spôsobom, hoci princíp je
rovnaký: "súdny deň", komnata spomienok, film minulého života, súdna
stolica, sebahodnotenie a podobne. Napríklad v tibetskej tradícii nik
nikoho nesúdi, iba človek sám, čo je najprísnejší sudca. Človek vidí
akýsi "film svojho života" jeho najdôležitejšie chvíle, pričom sa
vciťuje aj do postavenie druhých osôb, ktorým povedzme ublížil: vníma a
preciťuje to, čo si ony mysleli, čo cítili...
Povedané veľmi zjednodušene, potom duša postupuje na sebe vlastnú
úroveň: znamená to, že na tú úroveň, na ktorú sa svojím myslením,
konaním, cítením dostala. Po nevyhnutnom štádiu odpočinku "spánku"
(ktorého dĺžka takisto záleží od duchovnej úrovne človeka) sa duša učí,
čo urobila zle, čo nezvládla. Stretáva sa so svojimi duchovnými
majstrami, ktorí jej radia, akú lekciu
musí absolvovať, aby získala skúsenosť a postúpila na vyšší stupeň v
hierarchii dokonalosti. Podľa niektorých východných učení v tomto
období je aj určené, či v novom vtelení má byť mužom, alebo ženou, v
akých podmienkach má žiť, aby sa čo najviac naučila a dozvedela to, čo
sa naučiť má. Podľa tibetskej tradície prichádzame na svet raz ako muži
raz ako ženy podľa toho, akú lekciu máme spracovať, prebrať.
Po absolvovaní cyklu znovuzrodení už vieme, že sa sem nevrátime. Osoby,
ktoré sú na Zemi poslednýkrát, majú zvyčajne ťažký život. Neuvedomujeme
si, že sú to vlastne šťastní ľudia, ktorí trpia, aby sa očistili od
karmických dlhov a očistili sa na ďalšiu cestu, na ktorej už nebudú
musieť získavať skúsenosti prostredníctvom hrubohmotného tela. Lebo
život pokračuje ďalej, po špirále...
Podľa spomínanej tradície takéto duše pri návrate do sveta tieňov dlhší
čas odpočívajú, "obnovujú sa", aby znova začali púť, ale už v inej
skutočnosti, v inom rozmere. Tam, kde je bezpečne, teplo a dobre.
Prečo sa potom ľudia tak veľmi boja smrti, keď nás tam čaká pokoj,
láska? Na druhej strane mnohí, ktorí sa rozhodnú pre odchod z tohto
sveta vlastnou rukou, sú , presvedčení, že ich problémy a starosti smrť
vyrieši. To vôbec nie je pravda. Vrodený strach pred smrťou núti
človeka prežiť na Zemi to, čo mu je "zapísané". Inak by jeho duchovný
rozvoj nebol možný. Samovražda nič nevyrieši ani neurýchli. Samovrah sa
bude na Zem vracať dovtedy, kým si neodrobí nezvládnutú lekciu, a to
väčšinou za sťažených podmienok. Z tohto pravidla výnimky neexistujú.
Samovražda je akt proti životu nielen telesnému, ale aj duchovnému.
Keď nadíde náš čas, nebojme sa smrti. Tam, na druhej strane, nás čakajú
bytosti, ktoré nám chcú pomôcť. Boh nie je trestajúci ani pomstivý, iba
my sme mu dali takéto ľudské prívlastky. Boh je láska, a preto každý,
aj ten "najhorší" z nás, má šancu - ak zmení svoju nenávisť či túžbu po
pomste, strach na lásku a súcit.