3.kapitola - Pošta
3.kapitola - Pošta
Keď som konečne dorazila do izby, baby už boli vybalené a zanietene o niečom diskutovali na Julinej posteli.
„Ja sa asi vybalím až zajtra!“ povedala som unavene a hodila sa na svoju posteľ.
„Prečo si tam bola tak dlho?“
„Tohoroční prváci vyzerajú na poriadne nechápavých! Za nič na svete si nemohli zapamätať, že sa majú držať pri sebe a dvoch som musela zháňať po celej škole.“
„Prečo ti vlastne nepomohol druhý prefekt?“ mudrovala Juli „Kto to vlastne je?“
„David Moon, ale momentálne leží v nemocničnom krídle. Skoro ho zrazil voz s testralom. Našťastie to nič vážne nebolo.“
„Ty máš teda šťastie dievča! Teraz budeš musieť všetko zvládať aj za neho.“
„Čo sa dá robiť.“ povzdychla som si a vybrala sa k svojmu kufru, vybrať si aspoň uterák a zubnú kefku.
V kúpeľni som strávila asi hodinu. Nemohla som si pomôcť, proste som potrebovala horúcu sprchu. Keď som odtiaľ konečne vyšla spolu s množstvom pary, baby ešte nespali. Stále sedeli na Julinej posteli a rozprávali sa.
„Prečo pre pána ešte nespíte?“ nechápavo som nad nimi pokrútila hlavou.
„My ešte vôbec nie sme unavené!“ protestovala Annie a Juliet iba neprítomne prikývla a hrýzla si peru. Asi nad niečím rozmýšľala.
„No, vy možno nie, ale ja áno, tak teda dobrú noc.“ zívla som a prezliekla sa do pyžama. Keď som však zaliezla do postele, uvedomila som si, že sa mi vlastne vôbec nechce spať. Vyliezť z postele sa mi však už tiež nechcelo, tak som tam len tak ležala. Dievčatá boli nejako moc ticho.
„Myslíš, že už spí?“ počula som šepkať Ann po hodnej chvíli.
„Určite, podľa toho, aká bola unavená už spí najmenej 10 minút.“ odpovedala Juliet, tiež však pošepky.
„Myslíš, že by sme jej to mali povedať?“ Toto sa mi prestáva páčiť!
„No ja neviem! Ktovie, ako by reagovala.“
„Podľa mňa je dosť múdra a samostatná na to, aby si to vedela aj sama ustrážiť.“
„Asi máš pravdu. Tak jej to teda nepovieme.“ uzavrela to Juliet.
„To bude najlepšie,“ počula som, ako Ann prelieza do svojej postele, „dobrú noc.“
Čo to má znamenať? Čo predo mnou taja? Prečo bude lepšie, keď mi to nepovedia a na čo mám prísť sama? Ja sa z nich raz zbláznim. Veď vedia, že nenávidím, keď mi niečo zataja. No, ale teraz taktiež nevedia, že som ich počula. No veď počkajte, ja sa to predsa raz dozviem!
„Dobré ránko, Nimi!“ Juli so mnou zatriasla, „Vstávame, ideme na raňajky!“
„Už idem.“ zívla som a pomaly sa začala psychicky pripravovať na to, že musím vyliezť z postele. Po pár minútach osobného vnútorného boja som odhrnula perinu a najvyššou rýchlosťou akou som dokázala (čo bolo asi 2 kroky za minútu) som sa vydala smerom k môjmu kufru, ktorý ešte stále stál nevybalený pri mojej skrini. Prečo nemohol niekto vymyslieť aj kúzlo „Vybaliť!“? Nejakou zvláštnou zhodou okolností sa mi podarilo nájsť ten správny habit. Obliekla som sa a s hrebeňom v ruke som sa pobrala do kúpeľne, kde som po 10 minútach vyhrala urputný súboj so svojimi vlasmi. No, pravdupovediac bola to skôr taká výhra - kompromis, ale nič lepšie som v tej chvíli nemohla dosiahnuť. Baby už na mňa čakali.
„Môžeme ísť!“
„No konečne, asi ťa budeme musieť budiť skôr!“ sťažovala sa Ann
„Dokedy ste boli ešte večer hore.“ snažila som sa nenápadne dozvedieť niečo, čo ma trápilo celý večer.
„Už ani nie dlho...Ešte asi hodinku po tom, čo si zaspala.“
V spoločenskej miestnosti nikto nebol, tak sme tadiaľ len rýchlo prešli a vydali sa do Veľkej siene.
„Bré ráno Thonksnová!“ ozval sa niekto za mnou. Riadne som sa mykla a nahnevane sa otočila.
Samozrejme, že to bol akurát ten, koho som vôbec netúžila stretnúť. Môj milovaný spolužiak Thomas Turpin, v celej svojej kráse. Od kedy sa mi vlastne zdraví? Myslela som, Že nie som hodna jeho kráľovskej krásy a nestojím za tú námahu, ktorá by ho stála jeden pozdrav.
„Dobré.“ zamrmlala som znechutene a pozrela sa na baby, ktoré sa zo záhadných dôvodov veľmi zvláštne usmievali.
„Čo sa tak škeríte?“ Začína mi to liezť na nervy!
„Nič...“ ostali trochu zaskočené, „Prečo si taká podráždená?“
„Mám len zlý deň.“
„No to bude s tebou veselé, ak budeš celý rok takáto.“
„Ja som sa vážne snažila byť veselá, ale dnes to nejde.“ akurát sme vošli do Veľkej siene, „Ešte aj to počasie so mnou súhlasí.“
„Ale nie,“ Juli zostala sklamaná pri pohľade na sivú zamračenú oblohu, „veď ešte včera bolo pekne.“
„Čo sa dá robiť,“ povzdychla si Ann, „dúfam, že sa vyčasí, kým pôjdeme do Rokvillu.“
„Pošta.“ prerušila som ich monotónne.
Otvoreným oknom prilietavali sovy, celé premočené. Ako vždy som čakala list od mamini a dnes by mal ešte prísť aj rozvrh. Vážne som nečakala, keď sa Juli ozvala:
„Hej Nimi, pozri, čo všetko ti prišlo.“
Neochotne som sa prestala venovať svojim raňajkám a pozrela som sa pred seba. Skoro mi oči vypadli, keď som pred sebou uvidela slušnú kôpku listov.
„Kto všetko ti píše?“
Načiahla som sa za všetkými tými listami. Prvý balíček bol Denný Prorok. Nechápem na čo ho ešte odoberám, keď ho aj tak nečítam. Ako vždy som ho hodila niekde do tašky. Na Dejinách mágie mi bude krížovka užitočná. To druhé bol rozvrh.
„Super, dnes budú tvory.“ Mám rada tú hodinu. Hagrid je síce dosť svojský profesor, ale mám ho rada. Na všetko si treba zvyknúť.
„Čo ti ešte prišlo?“
„Nie ste nejako zvedavé?“
„Ale no tak!“ Sú hádam viac zvedavé ako ja!
Zobrala som do ruky ostatné listy. Jeden bol v žltkastom pergamene. Bolo na ňom úhľadným malým písmom napísané moje meno. Ten bude od mamy. Prečítam si ho neskôr. Ten druhý bol v bielej, teraz mokrej a špinavej obálke. Meno odosielateľa bolo nečitateľné, pretože atrament sa rozmazal, ale pod tým bolo napísané:
Externý žurnalista pre Denný prorok
To bude nejaká reklama, alebo zase potrebujú potvrdiť, že ho budem odoberať. Asi im pošlem, že už to nechcem. Táto správa počká.
Ďalší list sa ani nedal nazvať listom. Bol to skôr zdrap pergamenu, zrejme vytrhnutý z nejakého zošita. Kto si zas robí srandu? Zo zvedavosti som to otvorila:
Milá sestrička!
Veľmi pekne ti ďakujem za včerajšiu exkurziu po našej novej škole. Mám pocit, že sa tu vážne stratím. Aj moji spolužiaci ti ďakujú. Prajem ti pekný deň.
S pozdravom Tvoj milovaný brat Benjamin
PS.: Maminka poslala nejaké čokoládové žabky, tak ti ich pošlem do izby.
„Tak od koho to je?“
„Beny sa asi včera večer veľmi nudil!“ s úsmevom som im podala list.
Dievčatá si ho zobrali a spoločne čítali. Potom sa začali smiať a Ann na mňa hodila tie jej psie oči.
„Čo je?“
„Však sa podelíš s tými žabkami.“
„Ty si teda prípad!“ pousmiala som sa a vstala od stolu, „Ideme?“
„Jasné, my už sme dávno dojedli.“
Už som chcela odísť, keď som si všimla, že som zabudla na jednu správu. Posledný list bol v maličkej ružovej obálke. Baby si to ani nevšimli, tak som ho radšej nenápadne strčila do vrecka. Asi by nebol najlepší nápad čítať to pred nimi, súdiac podľa farby obálky a nepodareného srdiečka miesto odosielateľa.
Do prvej hodiny sme mali ešte asi pol hodiny, tak sme išli do izby. Nepochopím, načo sme museli vstávať tak skoro!
Baby sedeli na Julinej posteli a niečo si šepkali. Mala som sto chutí povedať im, že šuškať si pred inými ľuďmi je neslušné, ale zahryzla som si do jazyka. Navyše, hneď keď uvideli môj pohoršený pohľad, Juli si hneď zobrala nejakú knihu a Ann začala niečo urputne hľadať v kufri.
Sadla som si na svoju posteľ a vytiahla tie ostatné neotvorené listy. Najprv som sa rozhodla otvoriť list od Maminky. Nešetrne som roztrhla obálku a vytiahla hnedkastý pergamen popísaný úhľadným čitateľným písmom.
Ahoj Nimphadora!
Akú ste mali cestu? Dúfam, že dobrá, veď Rokfordským expresom to vždy bolo úžasné. Našli ste ešte voľné miesta? Predpokladám, že dievčatá nejaké chytili. Neboli žiadne problémy? Aké to je byť prefektkou?
Čo Benjamin, páči sa mu tam? Veľmi sa tešil, tak dúfam, že ho to bude držať aspoň do prázdnin. A do akej fakulty ho zaradili? Verím tomu, že je s výberom spokojný. Múdry triediaci klobúk sa zatiaľ nikdy nepomýlil. Dúfam, že mu pomáhaš a nerobíte nijaké hlúposti. Čo by si o nás pomysleli, hneď na začiatku školského roka. Prvý dojem je veľmi dôležitý, už som to písala aj Benjaminovi, ale nezabudni mu to občas pripomenúť. Ako sa u profesorov zapíše na prvý raz, tak zostane zapísaný! Poslala som mu nejaké čokoládové žabky a kázala som mu, nech sa s tebou rozdelí, tak dúfam, že sa zachová čestne a podelí sa s tebou.
Ako sa majú dievčatá? Ani som sa s nimi nestihla stretnúť. Je to škoda, ale určite ešte budeme mať príležitosť porozprávať sa. Rozhodne ich odo mňa pekne pozdravuj.
Dostali ste už nový rozvrh? Nezabudni mi ho poslať, som zvedavá, ako to tento rok vyriešili.
Dávajte si na seba pozor a jedzte veľa vitamínov, teraz je zlé počasie a dá sa ľahko ochorieť. Dážď hlásia na najbližšie dva týždne, takže sa s tým budete musieť zmieriť. Ak bude pršať, neopovážte sa ísť do Rokvillu! Budete mať ešte dosť príležitostí, toho sa neboj.
Odpíš mi čo najskôr. Ocko vás všetkých pozdravuje.
Maminka
„Mamina vás pozdravuje.“ oznámila som babám cestou k písaciemu stolu.
„Ďakujeme,“ odpovedali zborovo „aj my ju.“
Vytiahla som si nový pergamen, zobrala do ruky pero a načmárala som odpoveď.
Ahoj mami!
Cesta bola dobrá. Dievčatá nám chytili kupé. Žiadne problémy neboli. Byť prefektka je super, pribudli nejaké tie povinnosti, ale nie je to nič hrozné. Banjaminovi sa tu veľmi páči. Je v chrabromile a je s tým spokojný. Neboj sa, budem mu pomáhať a dohliadnem na neho. Dievčatá sa majú dobre a tiež ťa pozdravujú. Rozvrh sme už dostali, tiež ti ho pošlem.
Dáme si pozor a kým pôjdeme do rokvillu, hádam sa ešte vyčasí.
Aj ty ocina pozdrav.
S láskou Nimphadora.
Priložila som do obálky kópiu rozvrhu, napísala adresu a nechala obálku ležať na stole. Neskôr ju zanesiem.
Vrátila som sa na svoju posteľ a vytiahla ďalšiu obálku. Našťastie, list z Denného proroka už ako-tak uschol, takže som ho mohla normálne otvoriť. Dala som si záležať na tom, aby som ho nepoškodila pri otváraní. Prekvapilo ma, keď som vytiahla rukou písanú správu, ktorá bola bohužiaľ celá rozmočená a veľká časť správy bola dosť nečitateľná. Dala som sa teda do lúštenia.
Slečna Nimp....do.........T....nksno.....
Pracuje......ko externý žu.......lista za Den............rok. Moment.........som v skúšobnej dobe, na základe toho, že som stále štu..............dostal som možno..........acovať na rubri.........ýkajúcej sa Stredn.........školy čarodejn.............Rokfort.
Rá......y som vás požiada.......o ro..hovor ako novú prefek...........eskôr náš rozh......... uverejnil v tejto rubrike. Ak....udete súhlasiť, pros...... napíšte mi čo najsk.........aj s dátu...........odinou, kedy by to.....lo možné. Naše stretnu.........ebude nutné. Rozhovor uskutoční............mocou špeci.........ho zošit...... kt.........som vám taktie.........oslal. Doň..... ...osím napíšte všet.........eci potrebné pr.....aše stretnutie.
Dúf........v našu vydar..........oluprácu.
S pozdra.................el ..................,externý ........rnalista Den..............roka
Tak to teda nebola reklama. Toto by ma teda nebolo napadlo! Zaujímalo by ma, ako sa ten reportér volá. Škoda, že sa to tak rozmazalo. Načiahla som sa za obálkou. Naozaj v nej bol starý zošit. Našťastie bol chránený vode odolným kúzlom, takže sa mu nič nestalo. Prečo ho nenapadlo chrániť pred vodou aj list? Možno je zošit chránený už od výroby. Otvorila som starý obdratý zošit. Nebol ani veľmi hrubý, skôr len pár pergamenov zviazaných do kopy. To asi nebude veľmi dlhý rozhovor. Zobrala som do ruky pero a napísala na prvú stranu krátky odkaz:
Ďakujem, rada s vami urobím rozhovor. Bude mi to vyhovovať dnes večer okolo 20:00. Dúfam, že to nebude problém. S pozdravom Nimphadora T.
Chvíľu som čakala, čo sa stane, ale nič sa nedialo. Už som chcela zošit zatvoriť, keď sa zrazu kúsok pod mojím odkazom začali objavovať písmená. Postupne som z nich poskladala krátku odpoveď: Budem vás čakať! Chvíľu som na to zarazene hľadela, ale potom som si spomenula, ako mi mamina rozprávala o podobných spôsobov komunikácie. Zvláštne, prečo aj mne taký nedala? Zobrala som ho a odniesla do môjho nočného stolíka.
Potom som sa poobzerala po izbe a zamyslene strčila ruky do vreciek. V jednom z nich som nahmatala malú obálku. Skoro som na ňu zabudla! Rýchlo som ju vytiahla a sadla si na svoju posteľ. Chvíľku som si ju obzerala. Bola to malá ružová obáločka, v ľavo bolo čiernym atramentom napísané moje meno a na mieste, kde býva napísaný odosielateľ niekto nakreslil malé krivé srdiečko. Kto by to len mohol byť? Žeby som mala tajného ctiteľa? Zamyslene som roztrhla obálku a vytiahla z nej poskladaný kúsok ružového pergamenu. To teda vystihol, ružová je moja „obľúbená“ farba! Rozložila som ho a začala čítať.
Drahá Nimi!
Už piaty rok sme spolužiaci a ja som si nevšimol, akú si krásu stretávam každý deň. Asi som sa do teba zamiloval. Rád by som sa s tebou stretol niekde sám. Príď dneska o 20:30 do núdzovej miestnosti, budem ťa tam čakať.
Thomas T.
Šokovane som sa pozerala na ten kúsok pergamenu. Chvíľu mi trvalo, kým som sa spamätala. Potom som si to prečítala ešte raz a konečne pochopila obsah tohto veľmi krátkeho listu. Hneď na to som pocítila, ako sa začínam červenať. Inštinktívne som sa stiahla dozadu a otočila sa chrbtom k dievčatám. Neviem prečo som to urobila, aj tak by ma cez tie červené závesy, Čo máme na posteliach nemohli vidieť.
Toto som teda vážne nečakala. No už len to mi chýbalo! Mám tam ísť? To asi nebude dobrý nápad. Veď je to najväčší školský sukničkár, ak sa nájde niekto, s kým ešte nechcel chodiť tak som to asi len ja a baby. Navyše, určite by som nestihla prísť načas na ten rozhovor s redaktorom Denného proroka. Kašlem na Turpina, aj tak nemám záujem!
Skryla som ružový list do nočného stolíka a vystrela sa na posteľ.