5.kapitola - Návšteva
5. kapitola – Návšteva
...Malé blonďavé dievčatko nadšene pribehne k vianočnému stromčeku. Nájde svoj darček a nedočkavo roztrhne farebný baliaci papier. Vytiahne vodové farbičky. Zostane trochu sklamaná, ale potom sa vrhne mame okolo krku...
...Do nemocnice vojde dvojica. Otec s dcérou čakajú na chodbe nemocnice. Po malej chvíli príde mamička a nesie v náručí biely vankúšik s malým bračekom...
...V detskej izbe si na farebnom koberci dievčatko skladá hrad z kociek, priplazí sa k nej malý brat a so smiechom všetko rozhádže...
...Skupinka detí stojí v polkruhu. Vystúpi blonďavé dievčatko v červených šatách a začne recitovať. Pri poslednom slove sa pomýli a všetky ostatné deti aj rodičia v hľadisku sa začnú smiať...
...Cez okno do izby prilieta sova. Otec jej berie list, usmeje sa na dievča raňajkujúce vedľa neho. Zlomí pečať a začne čítať. Potom objíme svoju dcéru a ide veľkú novinu oznámiť manželke...
...Staručký obchodník podáva šťastnému asi 10-ročnému dievčatku malú sivú mačičku...
...Malá slečna sedí s múdrym klobúkom na hlave, potom šťastne vyskočí a uteká k chrabromilskému stolu...
...Tri dievčatá sa prechádzajú po malej vianočne vyzdobenej dedinke, zrazu sa jedna zohne a hodí do kamarátky guľu. Ďalšia ju hodí do snehu. Smejú sa a vyhadzujú sneh do vzduchu...
...Dievča sedí pri bratovej posteli a číta mu rozprávku...
...Vysoká hnedovláska kričí na svoju kamarátku, tá sa so slzami rozbehne preč. Tretia kamarátka ich bezradne pozoruje...
...Po metlobalovom ihrisku lietajú hráči v červených a zelených habitoch. Hnedovlasá chrabromilčanka strelí gól. Študenti na tribúnach kričia a vyskakujú...
...Rodičia sa hádajú a kričia po sebe. V susednej izbe sedí dievča s malým plačúcim bratom na kolenách...
...Skupinka žiakov na okraji zakázaného lesa sleduje profesora ako privádza krásneho veľkého hipogrifa. Profesor zavolá vysokého hnedovlasého chalana s uhladenými vlasmi, ten prestrašene príde k nemu, potom sa ukloní hipogrifovi. Ten mu poklonu vráti chlapec sa roztrasie a potom uteká čo najrýchlejšie preč...
...Tri dievčatá utekajú za posledným odchádzajúcim čiernym vozom. Všade je blato, začne pršať. Rezkým krokom vykročia k hradu, preskakujú kaluže. Keď dorazia do hradu, je už zamknuté, musia zavolať profesorku. Tá im strháva body a kričí na nich...
Pomaly som otvorila oči. Už bola tma a cez veľké okno oproti posteli svietil do miestnosti veľký biely mesiac. Zase som ich zatvorila a pokúšala sa spomenúť si čo sa stalo a kde som. Hrozne ma bolela hlava. Ako som sa sem dostala a kde som? Prečo som tu? Čo sa stalo? Opatrne som otvorila oči a pokúsila sa sadnúť si. Keď som sa však chcela zaprieť rukami do postele, aby som sa mohla posunúť vyššie, pocítila som v ľavej ruke ostrú bolesť. Zaskuvíňala som a potichu zanadávala. Začala krútiť hlava, tak som si zase ľahla a zavrela oči. Niekto odhrnul záves.
„Slečna Thonksnová, už ste hore?“ zašepkal niekto
„Mhm...“ zamrmlala som a neochotne otvorila oči. Zase som si chcela sadnúť, ale tá osoba ma zatlačila naspäť na vankúš.
„Ležte!“ zasipela a zasvietila svetlo.
„Kde som a prečo?“
„Ste v nemocničnom krídle. Idem zavolať vaše priateľky. Ony vám všetko vysvetlia.“ Povedala pani, v ktorej som konečne spoznala našu lekárničku a odišla.
Chvíľu som tam len tak ležala a snažila si na niečo spomenúť, ale potom som to vzdala.
„Nimi!“ vykríkla Juli a vrhla sa mi okolo krku.
„Ako sa cítiš?“ spýtala sa ustarane Ann a sadla si na vedľajšiu prázdnu posteľ.
„No, už to bolo aj lepšie, ale inak si nesťažujem.“
„Nevieš si predstaviť, ako sme sa o teba báli!“
„Čo sa vlastne stalo?“
„Ty si to nepamätáš?“
„Nie!“
„No, boli sme na tvoroch a mali sme robiť so stromostrážcami.“ začala rozprávať Ann.
„Ale my sme si zobrali zlú klietku. Vastne ich niekto vymenil a v tej našej bol sciurus jedovatý.“ Pokračovala Juli.
„No a ty si ho chcela vytiahnuť, lenže keď si sa ho dotkla, začala si strašne kričať, dusiť sa kašľať...“
„Jednoducho, popichal ťa a jed začal hneď pôsobiť.“ Skrátila to Juli
„Hrozne sme sa vystrašili a chceli sme nájsť Hagrida. Ale nebol tam.“ Nedala sa prerušiť Ann.
„Lebo akurát pomáhal druhej skupinke chytiť stromostrážcu, ktorý im utiekol do lesa.“ Doplnila ju Juliet.
„Nevedeli sme, čo máme robiť a Juli trošku prepadla panike.“ Uškrnula sa Annie.
„Našťastie tam bol Turpin!“ zahovorila to Juli, “Rýchlo ti stiahol ruku svojim šálom a odniesol ťa sem.“
„Ty si nás medzi tým prestala vnímať.“ Doplnila Ann.
„A keď som vysvetlila, že to bol sciurus jedovatý, madam Pomfreyová už vedela čo má robiť. Čo bolo potom, už nevieme, lebo nás poslali preč.“ Ukončila to Juliet.
Chvíľu som bola ticho a triedila si myšlienky. Postupne som sa začala na všetko rozpamätávať.
„Prepáč Juli.“ Ozvala som sa do ticha.
„A za čo prosím ťa?“ Asi som ju dosť prekvapila.
„Že som ti neverila, že je to jedovaté. Môžem si za to sama.“
„To nie je pravda, ty za to nemôžeš.“
„Ale keby som bola poslúchla a nechytala toho scurisa jedovatého, nič by sa nestalo.“
„Našťastie to dopadlo dobre.“ Usmiala sa Juli.
„Koľko je vlastne hodín?“ spomenula som si odrazu. Dnes som mala predsa robiť rozhovor s tým reportérom!
„Deväť. Prečo?“
No, to už nestíham. Budem sa mu musieť ospravedlniť. Hádam to pochopí.
„Len, že je už riadna tma.“ vymyslela som si narýchlo.
„Madam Pomfreyová nám povedala, že si ťa tu ešte aspoň týždeň nechá.“
„Až týždeň?! Veď sa tu unudím na smrť!“
„Neboj sa, budeme za tebou každý deň chodiť.“ Sľúbila Ann, „Ale teraz už musíme ísť. Dostali sme hrozne dlhú úlohu z transfigurácie.“
„No tak fajn.“ Sklamane som sa usmiala. Dievčatá už odchádzali, keď som si ešte na niečo spomenula.
„Baby, mohli by ste mi zajtra doniesť taký zošit? Mám ho na nočnom stolíku.“ Zakričala som na nich.
„Jasné.“ A boli preč. Ležala som tam a bezmyšlienkovite pozerala do stropu. Už som poznala naspamäť každý kúsok odlupujúcej sa farby na plefóne, keď som začula:
„Už je po návštevných hodinách chlapče!“
„Mám povolenie od profesorky McGonagalovej!“ začula som povedomý hlas.
„Dobre teda,“ ozvalo sa po chvíli, „ale budete potichu, pretože tu máme aj iných pacientov!“
„Samozrejme.“
Pri mojej posteli sa odhrnuli závesy a niekto vošiel dovnútra, potom zase zatiahol. Bola tma, takže som nevedela, kto to je.
„Ahoj Nimi. Spíš?“
„Nie.“
„To som rád.“ Povedal a sadol si na vedľajšiu posteľ. V mesačnom svetle som spoznala Thomasa Turpina. So vzdychaním som sa posadila a chvíľu zhlboka dýchala, lebo sa mi začala točiť hlava.
„Si v pohode?“ spýtal sa ustarostene.
„To je v poriadku, už je to oveľa lepšie.“ Odpovedala som potichu a mlčala. Dievča vzchop sa trochu, veď ti už druhý raz za 2 dni zachránil život! Mala by si sa mu aspoň poďakovať. Nemôžeš tu len tak čušať. Po trápnej chvíli ticha som sa konečne dokopala aspoň ku krátkemu, ale výstižnému: „Ďakujem.“
„To nestojí za reč, urobil by to každý.“
„Už druhý raz za dva dni si mi zachránil život. Vážne ti ďakujem, dúfam, že ti to raz budem môcť nejako oplatiť...“
„Pozri, sneží.“ Prerušil ma potichu.
Pozrela som sa do okna. Na čistej oblohe žiaril veľký mesiac, stovky hviezd a do toho poletovali drobné chumáčiky snehu. Trblietali sa v bielom svetle mesiaca.
„To je nádhera“ zašepkala som a s tichým úžasom pozorovala výhľad z okna.
„Poznám niečo krajšie.“ Povedal po chvíli. Pozeral sa na mňa a zvláštne sa usmieval. Zarazene som sa naňho pozrela a proti svojej vôli som sa začala červenať. Prisadol si ku mne a odhrnul mi vlasy z očí. Zvláštnejší pocit som nikdy nezažila. V duchu som sa sama so sebou hádala. Nevedela som prísť na to, či ho vážne ešte stále nenávidím.
Je to ten najväčší sukničkár a podvodník na celej škole!
Ale zachránil mi život!
Mnohým dievčatám ho zničil.
Mala by som mu byť vďačná!
Vďak a láska je niečo úplne rozdielne.
Veď netvrdím, že ho milujem! Len už to nieje nenávisť.
A čo to teda je?
...Neviem.
„Prečo som si ťa nevšimol už skôr?“ chytil ma za ruku.
„Lebo tu bolo ešte veľa dievčat, ktoré s tebou chceli chodiť.“ Vyhŕkla som zo seba. Vzápätí som to však oľutovala. To som nemala.
Smutne a sklamane sa na mňa pozrel, postavil sa a podišiel k oknu.
„Prepáč, ja som to tak nemyslela!“ snažila som sa napraviť svoju chybu. Odkryla som perinu a s námahou sa postavila. Všetko ma bolelo, ale zatla som zuby a prišla k oknu.
„Čo prosím ťa robíš?“ spýtal sa zdesene, keď ma uvidel na nohách.
„Neviem, asi som sa zbláznila.“ Usmiala som sa a sadla si na najbližšiu stoličku, lebo sa mi začala krútiť hlava. Zažmúrila som oči a zhlboka dýchala.
„Si v poriadku?“ spýtal sa zase a ja som len ticho prikývla.
„Poď naspäť do postele!“ rozhodol a pomohol mi vstať.
„Ďakujem, už to zvládnem.“ Chcela som sama prejsť do postele, ale trochu som stratila rovnováhu. Našťastie ma zachytil a pomohol mi dostať sa do postele.
„Vďaka.“ Zase som sa začala červenať.
„Nemáš za čo.“ Usmial sa a sadol si zase na moju posteľ. „Už by som mal pomaly ísť.“
Smutne som sa naňho pozrela. Nechcela som tu zase ostať sama.
„Ak chceš, prídem aj zajtra.“
Prikývla som. „Ale keď tu nebudú baby.“
„Neboj sa, ja si dám pozor.“ Pošepkal a pobozkal ma na čelo. „Dobrú noc.“
Potichu odišiel a ja som zostala taká zaskočená, že som sa mu ani nepozdravila.
waw
(P.D.S., 15. 12. 2007 17:10)