15. Deň D - Skoré ranné hodiny
15. Deň D – Skoré ranné hodiny
Rokfort, Chrabromilská veža, dievčenská spálňa, 19. September, 4.25
Hermiona opretá do podušiek ticho driemala nad roztvoreným zápisníkom opierajúc si hlavu o Remyn dlhý krk. Hodiny a hodiny sa rozprávali , spoločne zvažovali všetky možnosti, ktoré by ju mohli zastihnúť a teraz unavené a vystresované dievča na chvíľu zaspalo. Remy sklonila hlavu, pozerala na ňu a ticho, upokojujúco vrnela. Čas sa pomaly napĺňal.
„Koľko je hodín?“ zašomrala nezreteľne Hermiona a pomaly skĺzla hlbšie pod prikrývku.
,Už je takmer čas,´ Remy neprestávala vrnieť a Hermionine viečka sa zachveli.
„Chcela by som to prespať,“ zamraučala a silnejšie sa pritisla k šupinatému krku.
,Tak spi,´ dračica sa zavlnila a nenápadne sa pevnejšie ovinula okolo dievčaťa. Hermiona pootvorila oko a zaškúlila na hodinky.
„Uhmmm!“ zastonala žmurkajúc na dlhú ručičku, ktorá práve minula päťku a posunula sa o kúsok ďalej. Znovu zažmurkala vyháňajúc hmlu spod viečok a roztvárajúc oči doširoka, civela na číselník. Vzápätí sa vytrhla z dračieho objatia , s očami oko taniere a s tvárou rozžiarenejšou než svetlica, prenikavo zavrešťala. „Wuayá!“ nadskakovala posediačky na posteli, pumpovala zovreté päste do vzduchu a zmietala sa v malom víťaznom tanci. „Nič sa nestalóóóó!“ jačala a so širokým úsmevom na tvári sa hodila späť do perín. „Nič, vôbec nič sa nestalo! Ach, Remy, ja som taká šťastná! Vieš čo to znamená? To je odklad, odklad o celé štyri roky!“ kričala a objímala dlhý krk, ktorý sa k nej nápadne tisol. „Ach! Nevieš si prestaviť, aký je to pocit,“ privrela oči a zhlboka, slobodne sa nadýchla s plných pľúc. Dračica sklonila hlavu a priblížila sa tesne nad tvár dievčaťa. Hermiona otvorila oči , pozrela do veľkých zlatých očí a uvoľnene sa usmiala. V nasledujúcom okamžiku po jej tvári prebehol krátky kŕč a črty tváre sa skrútili v rýchlo miznúcej grimase bolesti.
,Čo sa deje?´ zaujímala sa Remy , ale to už Hermiona sedela vzpriamene uprostred postele a civela si na dlaň ľavej ruky, po ktorej teraz švihajúc tenkými chvostíkmi liezli malé, pestrofarebné zlaté hady . Neboli príliš dlhé, ale rýchle sa pohybovali smerom k prstom. Vydesená triasla rukou a pokúšala sa odhodiť ich, ale hady vytrvale pokračovali vo svojej ceste. Na koži ľavého zápästia s jemným svrbením začalo čoraz zreteľnejšie vystupovať farebné tetovanie. Hermionine oči liezli z jamiek. Vedela čo to je, pretože od okamžiku, keď sa dozvedela o zásnubných dohodách, prečítala o tom každý riadok, ku ktorému sa mohla dostať.
„Ale..ale...to...toto sú záväzné reťazce! To sa už predsa dávno prestalo používať! To mi nemôžu urobiť! Nie, to...to ...nie, to mi nemôžu urobiť! “ drmolila a zúrivo si trela ruku v márnom pokuse odstrániť obrazce, ktoré sa čoraz jasnejšie črtali na jej bielej koži. Zlaté háďatá zatiaľ dosiahli štvrtý prst a preplietajúc sa navzájom vytvorili nádherný snubný prsteň. V okamžiku, keď hady znehybneli, pocítila zhon mágie ženúci sa jej žilami a na posteľnú prikrývku spadlo niekoľko pergamenov ovinutých farebnými stuhami a zapečatených ťažkými zlatými pečaťami. V tom istom okamžiku, keď Hermionin prsteň znehybnel, objavili sa prstene a záväzné tetovania aj na rukách mužov, s ktorými ju mágia na základe dávno dohodnutých magických podmienok zviazala. Hermiona, biela ako krieda civela nehybne v hlbokom šoku pred seba . Jej oči vnímali tetovanie, prsteň aj pergameny, ale v tomto momente nebola schopná žiadnej reakcie. Dračica sediaca vedľa nej sa po chvíli nepokojne pohla a jej zlaté oči zažiarili.
,Cora?´ spýtala sa pokusne a keď sa nedočkala žiadnej reakcie, vstúpila opatrne do mysle šokovaného dievčaťa. Prekvapená a na niekoľko sekúnd dezorientovaná, ocitla sa na pustej pláni, po ktorej sa preháňal studený vietor. Široko, ďaleko, kam len oko dosiahlo nebolo vôbec nič, len zrnká piesku prevaľujúce sa pod nápormi vetra. ,Cora!´ zavolala teraz silnejším hlasom a rozprestrela svoju mágiu s oveľa väčšou dôverou. Prázdny priestor zazvonil dutou ozvenou a vietor začal pláň bičovať v mohutných nárazoch. Telom dračice preletela vlna znepokojenia. Jej mláďa bolo v hlbokom odmietnutí situácie v ktorej sa ocitlo , začalo odpojovať základné životné funkcie a vchádzalo do hlbokej kómy. Mohla urobiť len jedinú vec a ona neváhala ani okamžik. Vyslala mocný prúd magickej energie, zobrazila sa priamo uprostred pustiny, roztiahla krídla, niekoľkými mocnými zábermi vzlietla a plachtiac nad planinou začala spievať. Keď sa prvé tóny rozozvučali v Hermioninej mysli, jej stuhnuté telo povolilo a vytreštené oči sa zatvorili. Nevedome, šmátrajúc rukami kolo seba sa uložila na bok, kolená si pritiahla k hrudi a zhlboka dýchala. Remy neprestávala spievať. Vietor nad holou pláňou postupne odumrel a pustatina sa znovu začala zapĺňať. Jasavé , zvonivé tóny slabli, preplnená myseľ už neponúkala ozvenu a mágia sa teplými vlnami hnala spolu s krvou žilami. Telo nehybne ležiace na prikrývke sa začalo nenápadne meniť. Dračica zmĺkla, vytiahla svoje vedomie z mysle mláďaťa a nespokojne odfrkla. ,Píliš skoro,´ zavrčala, nazlostene zazrela na tuho zmotané pergameny a odmiestnila sa. Proces premeny začal a nič na svete ho už nemohlo zastaviť.
Londýn, Šikmá ulička, redakcia Denného Proroka, 19. September , 4.50
Redakcia Denného Proroka v tak skorú hodinu ráno doslova kypela životom. Redaktori oživene prechádzali z jednej kancelárie do druhej a miestnosť hlavného redaktora bzučala hlbokými hlasmi mužov ponorených do rušnej diskusie. Rotačky v tlačiarni bežali na plný výkon a chrlili tisícky výtlačkov mimoriadneho ranného čísla. Stovky sov doručovali tlač pravidelným odberateľom a prenášadlá mizli s tučnými balíkmi zviazaných novín zmluvným kolportérom. O niekoľko minút prví čitatelia otvoria noviny a Denný Prorok sa pripravoval na reakciu. Všetci zamestnanci boli v pohotovosti a nervózne pokukovali po hodinách. Veľký balík čerstvo vytlačených novín udrel doprostred šéfredaktorovho stola a miestnosť na niekoľko sekúnd onemela. Daniel Ruppert , šéfredaktor Denného Proroka na sekundu zúžil oči, siahol po jednom výtlačku a pomaly ho rozprestrel. Vzápätí sa mu na tvári objavil široký úsmev. ,Áno! Toto číslo určite vojde do dejín žurnalistiky! Odteraz už nikto nepovie, že Denný Prorok je bezcenná handra!´ pomyslel si víťazne so žiarou v oku a zľahka prikývol . Desiatky rúk sa chamtivo natiahli a bleskovo rozobrali noviny ležiace na stole. Nad každým číslom sa skláňalo viacero hláv a odborné debaty prepukali už pri prvom náhľade.
Mŕtvi sa vracia! Chaos na ministerstve! Bol Sírius Black naozaj vrahom? Sírius Black, vrah alebo obeť? Wizengamot otvára prípad masového vraha! Je čarodejnícka verejnosť bezpečná pred svojvôľou ministerských úradníkov? Do väzenia bez procesu! Dnes Black a zajtra to môžete byť Vy! Justičné omyly v praxi! Bartemiusa Croucha st., vedúceho Odboru pre presadzovanie čarodejníckeho práva, našli aurori doma pod „ Imperiusom!“ Kto nám v skutočnosti vládne?
Titulky článkov vhodne dopĺňané pohyblivými obrázkami nedávnych udalostí zapĺňali prvých pätnásť strán tohto unikátneho výtlačku a svojou otvorenosťou vyrážali dych. Peter Pettigrew prilepený na dverách ministrovho kabinetu, s rukami a nohami naširoko roztiahnutými, pripomínajúci karikatúru pentagramu. Zväčšený záber pergamenu pribodnutého vedľa jeho hlavy, ktorý detailne popísal všetky jeho zločiny, chaotické a neodborné jednanie členov ministerskej ochranky a ich zjavná nekompetentnosť pri stretnutí s neznámymi kúzlami , spolu s nelichotivými snímkami Fudgeho jačiaceho z plného hrdla a vytriešťajúceho oči v plnom telovom záväzku na podlahe ministerstva pred dverami svojej úradovne , predpovedali búrku nevôle a približujúce sa represálie. Ale redakcia bola pripravená a tento krát boli odhodlaní neustupovať. Dnes ukážu ministerstvu, čo to znamená ,Sloboda tlače´!
Rokfort , súkromné komnaty riaditeľa školy, 19. September , 5.30
Z nočného stolíka sa ozval melodický trilok a Albus Dumbledore zachumlaný až po nos pod belasou prikrývkou sa neochotne pomrvil Vystrčil svoj kľukatý nos spod okraja prikrývky, slastne sa natiahol vzpínajúc ruky nad hlavou a prevalil sa na bok.
„Ojchich!“ vykríkol a z očí mu vytryskli slzy bolesti. „Prekliata brada!“ zamumlal, opatrne ponoril obe ruky pod okraj prikrývky a mraštiac sa vyslobodzoval si bradu spod tela. „Na môj veru, je najvyšší čas zbaviť sa jej!“ vyhlásil do priestoru , keď sa mu to konečne podarilo. „Začína to byť nepohodlné,“ šomral, odhrnul prikrývku a posadil sa na okraj postele. Šmátrajúc bosými nohami po papučiach siahol po prútiku a navyknutým pohybom odblokoval kozub, aby umožnil jednému z domácich škriatkov priniesť mu obvyklú šálku ranného čaju. Spokojne sa škrabkajúc po zarastenej hrudi prešiel k šatníku a stojac medzi dvermi pohládzal pohľadom desiatky pestrofarebných habitov. Po niekoľkých sekundách náročného rozhodovania vytiahol obradné, svetlo fialové rúcho so širokým zlatým olemovaním, zhrabol pripravenú bielizeň a popiskujúc si , zmizol v kúpeľni.
Na okrúhlom stolíku pri krbe sa so zablysnutím objavil podnos s čajovou súpravou a tanier s niekoľkými koláčikmi. Malý domový škriatok lusknutím prstov vymenil belasé povlečenie postele za svetlo zelené a upratal rozhádzanú posteľ.
Dumbledore sa vynoril z kúpeľne so širokým úškľabkom na tvári a šialeným blikotom v očiach. Usadil sa, zdvihol krehkú porcelánovú šálku naplnenú tmavým, silným čajom a labužnícky usrkujúc, premýšľal o nadchádzajúcich hodinách. Pripravovaná svadba bola plánovaná na desiatu hodinu, všetci Weasleyovci boli umiestnení v hosťovských komnatách a slečnu Grangerovú si pozve do riaditeľne hneď po raňajkách. O jej povoľnosti nepochyboval ani na okamžik vzhľadom k elixírom, ktorými vylepšovali všetky jej nápoje po celý predchádzajúci týždeň. ,Obrad zaberie len pár minút a potom, potom... ,´ slastne privierajúc oči pri predstave celej hory drobností čakajúcej na jeho dychtivé ruky, položil šálku a vstal. Urovnal si habit , obzrel sa po izbe a v dobrej nálade prešiel úzkou chodbičkou , ktorá oddeľovala jeho súkromné miestnosti od riaditeľne. Už po niekoľkých krokoch však začul niečo rušivé. Namiesto spevu fénixa, ktorým ho Félix každé ráno vítal, sa za zatvorenými dverami na náprotivnej strane chodby ozývali neobyčajné zvuky. Zamračil sa, zrýchlil krok , odhodlane rozrazil dvere a skamenený úžasom, bez jediného bliknutia v belasých očiach , šľahajúc pohľadom z miesta na miesto , zízal na dianie v riaditeľni.
V nasledujúcej sekunde desiatky sov, ktoré doteraz bojovali o miesto na jeho pracovnom stole, vzlietli a vrhli sa na neho v snahe čím skôr doručiť naliehavé správy. Ich akcia bola taká blesková, že ani veľký Albus Dumbledore nestihol zareagovať a vytiahnuť prútik. Obsypaný bojujúcimi sovami v zmätku zaspätkoval a zvrhol sa dozadu. Jeho nečakaný manéver síce niektoré z poštových sov odhodil, ale niekoľko ďalších skončilo pod jeho telom. Následný škrekot a ich skôr agresívne pokusy oslobodiť sa , vážne poškodili jeho sluch, habit a v konečnom dôsledku aj kožu. Keď sa mu konečne podarilo vytiahnuť z habitu prútik a znehybniť väčšinu dotieravých vtákov, vyzeral, akoby prešiel cez mlynček na mäso. Dotrhaný, špinavý, krvavý s visiacimi kusmi bývalého slávnostného habitu a vlastnej kože, vtrhol do miestnosti. Len náhodou sa vyhol plameňom šľahajúcim z krbu, ale revu, ktorý sa odtiaľ ozýval sa vyhnúť nemohol. Podľa jeho odhadu sa ho teraz snažilo kontaktovať najmenej dvadsať veľmi nahnevaných, alebo veľmi odhodlaných osôb a ani jedna z týchto možností sa mu nepáčila. Vlnou prútika vyzberal od sov všetky obálky a pergameny a preniesol ich na dosku stola.
„Expecto Patronum!“ zasyčal zlostne mávajúc prútikom. Strieborný fénix vystrelil z jeho konca , zamával krídlami a čakal na príkazy. „Hagrid, príď okamžite do riaditeľne! Dumbledore!“ mávol nahnevane koncom prútika a strieborný vták so zábleskom zmizol. Riaditeľ pozrel nerozhodne na kozub, kde sa neustále vzdúvali vlny zelených plameňov, ale keď pocítil, ako mu za golier z poraneného ucha a hlavy tečie horúci pramienok krvi, zablokoval kozub a vrátil sa späť do spálne. Bez jediného pohľadu do veľkého zrkadla okolo ktorého prechádzal, vrhol do kozuba trochu prachu a so zašomraním: „Nemocničné krídlo,“ vkročil medzi smaragdový oheň.
Madam Pomfreyová, zdravotná sestra a liečiteľka, videla za svojej bohatej praxe už naozaj kadečo, ale keď Dumbledore celý zakrvavený, špinavý a otrhaný vystúpil z kozuba , zalomila rukami.
„Albus!!“ zajačala bez ohľadu na zvyšok pacientov, ktorí ležali na posteliach a hnala sa k nemu s prútikom vystrčeným ďaleko pred seba. Dumbledorove oči sa vydesene rozšírili a tak, keď sa k nemu rozbehnutá liečiteľka priblížila, uhol sa jej z cesty s eleganciou toreadora, na ktorého útočí rozzúrený býk. Poppy zmetená nečakaným manévrom zabudla zabrzdiť a zakopnúc o nízky schodík pred kozubom, vletela hlavou napred s vytreštenými očami do plápolajúcich zelených plameňov.
„Humbubm!“ vykríkla dusiac sa popolom, ktorý Dumbledore zvíril a zmizla. Jej odchod prevádzalo dunivé prašťanie v kozube, akoby sa sieť trhala na kusy. Dumbledorovi spadla sánka. Stál zamrznutý v polovičke obratu , nevidiacimi očami civel do studeného ohniska kozuba, kde s posledným škrípavým prasknutím vyhasol magický oheň .
„A..Albus? Kam to Poppy išla?“ ozvala sa profesorka Sproutová , ktorej posteľ bola umiestnená presne oproti kozubu, s hrôzou v hlase. Jej priškrtený, udýchaný hlas prebral Dumbledora z omámenia. Pomaly, takmer s námahou odtrhol oči od prázdneho ohniska , pozrel na rozstrapatenú kolegyňu a zdvihol prútik.
„Exequor!“ zahrmel, švihol tvrdo prútikom a sledoval, ako sa červený blesk kliatby ženie do kozuba. Výboj zmizol v komíne, Dumbledore sa otočil k Sproutovej a vzápätí ho niečo obrovskou silou udrelo do chrbta, zdvihlo do vzduchu a mrštilo naprieč celou nemocnicou.
„Albus! Albúúús!“ jačala Sproutová a pokúsila sa zastaviť ho. Hrabla po svojom prútiku, ktorý mala na nočnom stolíku a tak posledné, čo Dumbleodre počul, než narazil tvárou do protiľahlej steny bolo rinčanie skla a trieštenie dreva, keď Pomona v náhlivosti strhla celý nočný stolík k zemi. Potom tam bola obrovská bolesť, z roztriešteného nosa a úst mu tryskala krv a skôr, ako ho obostrela milosrdná tma, počul ešte viac výkrikov odrážajúcich sa od stien.
Malý Hangleton, 19. September, 5.35
Tábor bol prekvapivo tichý. Ranná rosa sa trblietala na tráve a namáčala tmavú plachtovinu dvoch stanov pritúlených pod korunami rozložitých stromov. Uprostred malej čistiny bolo vykopané ohnisko plné dohorievajúcich kusov dreva. Veľký kovový ražeň ležal vedľa veľkej hromady nalámaných vetiev a dve hrubé drevené rázsochy teraz osamelo trčali po oboch stranách kamenného kruhu . Pomedzi husté koruny stromov sa predierali prvé slnečné lúče a tancovali na spadanom lístí. Remus, rozvaľujúci sa na prikrývke povedľa ohniska zdvihol hlavu a so záujmom pozrel na malú skupinu mužov, ktorí sa práve vynorili spomedzi stromov. Blížili sa k nemu ľahkými krokmi a živo medzi sebou diskutovali.
„..je to príliš nebezpečné!“ prudkým pohybom ruky uzatvoril diskusiu najstarší z nich a zvalil sa na prikrývku, ktorú mu Lupin vyčaril priamo pred nohami. Prstami si prečesal čierne , prešedivené vlasy a pozorným pohľadom sivých očí preletel po tábore.
„Čo je nebezpečné?“ Remus zdvihol spýtavo jedno obočie a postupne skenoval tváre mužov , ktorí sa usádzali okolo ohniska.
„Jedno opustené údolie severne od dediny,“ odpovedal jeden z nich a uškrnul sa. „Chcel som sa na to pozrieť bližšie, ale Alan si myslí, že je to príliš nebezpečné,“ rozhodil rukami a usadil sa pohodlnejšie. Dlhé, svetlo hnedé vlasy zviazané do nízkeho chvosta sa mu čiastočne uvoľnili a tenké, zvlnené pramienky mu padali cez tmavo hnedé oči s dlhými čiernymi mihalnicami. Netrpezlivým pohybom si ich zastrčil za uši a s očakávaním vzhliadol hore.
„Tss!“ odfrkol si Alan a zamračil sa. „ Je to plné jedovatých hadov. Nedostal by si sa ani cez prvé krovie,“ zaškľabil sa posmešne a siahol k pripravenému drevu.
„Počkaj!“ Remus sa vzpriamil a s podozrením sa na neho pozrel. „Čo tým myslíš?“
„Presne to, čo som povedal,“ pokrčil plecami Alan. „Nečudoval by som sa, keby v tom kroví bolo aj niekoľko ľudských kostier. Nikdy som nevidel také obrovské množstvo jedovatých hadov na takom malom priestore. Podľa správnosti by tam vôbec nemali byť. Nie je to pre ne to najvhodnejšie životné prostredie.“ Remus zvraštil čelo a zamyslene štúral palicou v ohnisku. Po chvíli zdvihol hlavu a žujúc si peru hľadel na Alana.
„Možno tam nie sú dobrovoľne,“ povedal napokon, „ a to je to, čo ma znepokojuje. Také veľké sústredenie hadov tak blízko muklovskej dediny a s Riddlom v okolí...,“ pokrútil ustarostene hlavou.
„Mohli by sme to vyčistiť, je nás tu dosť,“ navrhol najmladší z nich a v očiach sa mu zablyslo, „ ten hadík , čo ste priniesli v noci, bol celkom chutný,“ doložil a škeril sa ako rarach. Remus pozrel na pohodený ražeň a zachechtal sa. Hneď však zvážnel a spýtavo pozrel k Alanovi. Ten zvažujúc zúžil oči a váhavo prikývol.
„Asi by to bolo najrozumnejšie riešenie,“ povedal pomaly, ale keď videl, ako sa v Johnových očiach zaiskrilo vzrušením, okamžite ho hamoval. „Aby bolo jasné, nikto z nás tam nepolezie! Najlepšie bude, keď to vypálime.“
„Tssss!“ zasyčal John nespokojne. „Príliš mokré miesto pre ohníček. Dym by bolo vidieť až do Londýna.“
„Nie ak to vypálime diabolským ohňom,“ namietal Alan a posadil sa rovnejšie, „okrem toho si myslím, že tam majú nory a obyčajný oheň by nemal žiaduci účinok. Proste by zaliezli pod zem a všetko by bolo ešte po starom.“
„Ako hlboko myslíš, že to treba zobrať?“ Stanley bol najmladší z nich a nebol si celkom istý, či dokáže udržať pekelné plamene dostatočne dlho, aby vypálili pôdu do hĺbky.
„No, ak prehĺbime tú úžľabinu o dva metre, malo by to stačiť,“ mienil Alan a zvyšok mužov sa nedôverčivo na neho pozrel. Remusove obočie letelo ku korienkom vlasov a brada mu mierne poklesla. Ale rýchle sa spamätal a krútiac hlavou vstal z prikrývky.
„Kedy myslíš, že by sme to mali urobiť?“
„Načo odkladať,“ pokrčil plecami Alan a tiež sa hrabal hore, „čím skôr, tým lepšie. Celkom určite vo dne, v noci tam nikoho nepustím.“
„Čo muklovia?“
„Je skoro a dedina je za kopcom, ak pohneme zadkami, môžeme byť o hodinku v pelechu.“ To už stáli na nohách všetci a John sa ponáhľal k stanom zobudiť zvyšok svorky.
O štvrť hodiny , po rýchlom vysvetlení situácie a rozdelení úloh , sa celá skupina premiestnila severne od Malého Hangletonu a dvanásť vlkolakov zdvihlo prútiky očakávajúc Alanovo znamenie. Remus hľadel medzi konáre hustého krovia, ktoré pokrývalo takmer celé dno úžľabiny, ale nemohol vidieť ani hadí chvostík, nieto celého hada. Ale bolo ešte príliš skoro, slnko vyšlo len pred niekoľkými minútami a pre hadov bolo ešte veľmi chladno. No aj keď žiadneho z nich nevidel, cítil mágiu, ktorou bolo toto miesto nasýtené, ako špongia . Po chrbte mu prebehli zimomriavky , pevnejšie zovrel v dlani prútik a zašpicatil uši. Z náprotivnej strany údolia sa ozvalo tiahle vlčie vytie a keď doznelo, zdvihol prútik a sústredene sa mračiac vytvoril nízko pri zemi veľmi zložitý pohyb, ktorý zakončovalo prudké švihnutie.
„Tartatus ihnis!“ zahrmel ostro , z jeho prútika vyšľahol biely blesk ktorý sa zaryl do pôdy pod jeho nohami a vzápätí sa okolo celého údolia rozpútalo ohnivé peklo. Vyzeralo to, akoby sa všetko v ňom skladalo z tekutých plameňov, ktoré bleskovo pohltili akýkoľvek náznak hmoty. Remus prútikom starostlivo riadil silu ohňa a neustále kontroloval priebeh vypaľovania. Oheň už dosiahol zrúcaniny chatrče, ktorá stála medzi stromami uprostred úžľabiny a vzápätí ju celkom obalil. O niekoľko sekúnd celé údolie doslova vybuchlo. Plamene vyšľahli do obrovskej výšky a vzápätí sa rozleteli do strán poháňané tlakovou vlnou, ktorá sa okamžite hnala hore po svahu. „Scutum maximum!“ zareval Remus a podobné výkriky sa ozývali okolo celého údolia. Ohnivá vlna narazila do striebristého štítu, ktorý držal pred sebou takou silou, že ho zrazila na kolená. Len s námahou udržal prútik v rukách po celý čas, čo okolo neho plamene burácali. Pomaly ustupoval až za magické zábrany, ktoré oheň nepustili ďalej a keď ich prekročil, ostrými pohybmi prútika ich uhasil.
Komentáře
Přehled komentářů
no nazdar, kolik těch tetovaček a hadů bylo? chúďa Hermiona... ale ten poprask okolo Siriuse - paráda! A předstala Brumbála, jak se sebou háže na posteli ve snaze vyprostit vousy zpod sebe - kdyby nebylo tak brzy, chlámu se jak šílená ;-)
jdu rychle na další
téda
(Lily, 1. 8. 2010 21:50)
ty se překonáváš.. tahle kapitola dává pojmu "Harry Potter" doslova nový význam.. celou dobu tu sedím s otevřenou pusou, vykulenýma očima a občas ze mne vyjde cosi jako chicht a grrr.. nebo něco mezi tím..
Vážně úchvatné.. těším se na další kapču i když si myslím že bude asi hodně obtížné ji napsat a taky vymyslet všechny důsledky co z této plynou.. trochu doufám, že bude dřív než v neděli, protože to už budu na dovolené:) Tak hodně štěstí do dalších bombastických nápadů..
.....
(soraki, 28. 8. 2010 7:09)