11. Ariane
11. Ariane
Kúsok trávnika na konci záhrady bol posypaný lúčnymi kvetmi uprostred ktorých sedelo malé, asi šesťročné dievčatko a s vážnou tvárou starostlivo spletalo stonky margarét . Dlhé, svetlo hnedé vlasy sa jej vlnili okolo okrúhlej tváre a oči farby tmavého medu s nadšením blýskali po tráve vyhľadávajúc ďalšie kvety, pretože reťaz ešte stále nebola dosť dlhá. Ale v záhrade už žiadne rozkvitnuté margaréty neboli. Žiadostivo sa pozerala cez plot, kde sa beleli desiatky ďalších, ale tam nesmela. Rodičia jej prísne zakázali vychádzať na pozemky za domom bez ich sprievodu. Smutne pozrela na reťaz uvitých kvetov a znovu jej pohľad zablúdil k rozkvitnutým margarétam na lúke. Opatrne sa obzrela k domu, ale nikto tam nebol. Bola sama a chcela tie kvety. Jej venček bude najkrajší na svete a mamička uvidí, že ona je už veľké dievča a dokáže to spraviť sama. Pomaly, váhavo pristúpila k zadnej bránke. Trochu vystrašená sa obzrela cez plece, či tam neuvidí prísnu tvár matky a keď sa nikde nič nehýbalo, stlačila kľučku a potiahla. Nič sa nestalo. Bránka bola zamknutá a jej nezostávalo nič iné, len žiadostivo pozerať cez plot. To ju rozhnevalo. Oveľa rozhodnejšie stlačila kľučku a mykla ňou. Jej túžba a hnev sa zliali do jediného poryvu sily, ktorý ju obkolesil a tiché kliknutie zámky jej na perách vyvolalo víťazný úsmev. Trhnutím bránku otvorila, hodila ponad plece pohľad k domu, či ju nikto nevidí a vybehla von.
Zaujatá kvetmi vôbec si nevšimla, že kríky rastúce pri rohu plota sa trasú a minuloročné uschnuté lístie šuchoce oveľa viac, než by mohol spôsobiť vlahý vetrík vanúci z polí. Necítila pohľad troch párov očí, ktoré ju pozorovali spomedzi splete konárov a vysokých stoniek buriny. Prehŕňala sa steblami tráv , ktoré sa kývali vo vetre , vyberala spomedzi nich stonky margarét a trhala ich čo najnižšie, aby venček bol pevný a nerozpadol sa. Presne tak, ako to minule urobila mamička. Ale napriek všetkej opatrnosti, sa jej ruka pošmykla a v dlani jej zostal jeden nerozvinutý puk. Zastavila sa a smutne sa naň pozrela.
„Chúďatko, teraz sa už nikdy nebudeš môcť rozvinúť,“ poľutovala púčik, potom sa naň usmiala a držiac ho v natiahnutej dlani vrúcne si želala, aby rozkvitol. Niekoľko sekúnd sa nedialo nič, ale potom sa okvetné lístky začali pohybovať a postupne sa roztvárali, kým jej na dlani neležal plne rozvitý kvet. Šťastne sa zasmiala a vyhodila ho do vzduchu dívajúc sa za ním, ako sa otáča a leskne v slnečných lúčoch. A chlapci ukrytý v kríku vytreštili oči. Zízali na tancujúce dievča a pokúšali sa pochopiť, čo sa tam vlastne odohralo.
„Ako to urobila?“ spýtal sa malý plavovlasý chlapec s jasnými belasými očami, ktoré sledovali let kvetu vo vzduchu.
„To...to je nejaký trik?“ blabotal nezreteľne jeho kamarát, žmurkal veľkými hnedými očami obrúbenými dlhými zahnutými mihalnicami a neisto sa pozeral po tvárach svojich priateľov v zločine. Dnes mali v pláne preskúmať východnú časť dediny, kam ich zvyčajne rodičia nepúšťali. Ale ich zvedavosť bola väčšia, než strach z trestu a tak tu teraz ležali v spadanom lístí a s otvorenými ústami civeli na dievčatko, ktoré občas vídali s matkou v miestnom obchode, ako sa jej podarilo nejakým nepochopiteľným trikom prinútiť puk rozvinúť sa do plného kvetu na jej dlani. Jeho zvedavosť vzplanula ako požiar a v očiach sa mu zablyslo. ,To by mohlo byť zaujímavé,´ pomyslel si a začal sa posúvať dozadu, aby mohol vyliezť spod kríka.
„Čo robíš?“ zasyčal na neho Roby a zamračil sa chmátajúc po ňom rukou, aby ho zadržal. „Počuje nás!“
„Chcem vedieť, ako to urobila,“ vysvetlil cúvajúc bez ohľadu na šušťanie lístia pod jeho rukami.
„Ak nás tu niekto uvidí, otec mi rozseká zadok na maderu,“ sipel Jack, ale liezol za ním obzerajúc sa cez plece k dievčaťu, ktoré si ich našťastie nevšímalo.
„Chalani, počkajte!“ šepkal naliehavo Róbert a nervózne pokukoval k Ariane. „Čo keď to nebol trik? Čo ak to je čarodejnica? Viete, taká o ktorých hovoril otec Dominik,“ šepotal a jeho tvár obelela. Pehy, ktorými mal posypaný nos a lícne kosti, mu ostro vystúpili a ryšavé vlasy sa mu na hlave zježili.
„Ti šibe?“ Patric sa nedôverčivo zachechtal a pokrútil hlavou. „Čarodejnice sú staré baby s veľkou bradavicou na nose, s čiernym kocúrom na pleci , majú hrb a lietajú na metle. Toto je normálne dievča , ktoré pozná nejaký trik. Možno patrí k nejakému cirkusu, čo ty vieš?“
„Žiadny cirkus tu teraz nie je,“ odporoval ešte chabo Roby, ale pochybnosti sa objavili aj na jeho tvári súčasne s krvou, ktorá mu zafarbila líca. Kamaráti ho však nepočúvali a už obchádzali krovie, aby sa dostali na lúku za záhradami. Frflúc o nezodpovedných faganoch, ktorí nepočúvajú dobré rady nakoniec vyliezol z kríku aj on a túlal sa za nimi.
„Hej, ty!“ Jack sa zastavil na okraji lúky a vyzývavo vykrikoval. Ariane sa zvrtla na päte a prekvapene zažmurkala.
„Ako si to urobila?“ pridal sa Patrick a strmým krokom kráčal cez vysokú trávu. Dievča pred ním vystrašene ustúpilo zvierajúc v rukách kyticu margarét.
„Čo?“ spýtala sa nechápavo a jej pohľad preskakoval z jedného na druhého a potom na otvorenú bránku do záhrady.
„Ten kvet! Ako si urobila, aby rozkvitol? Je to trik? Ukáž nám ho, aj ja to chcem vedieť,“ Patrick sypal jednu otázku za druhou nedávajúc jej priestor na odpoveď. Dievča len vypliešťalo oči a pomaly ustupovalo. Ale chlapci ju obkolesili a zabránili jej odísť z lúky. Jack cestou zdvihol kvet, ktorý už spadol do trávy a teraz ho pozorne skúmal.
„Obyčajný kvet,“ poznamenal po chvíli a ľahostajne ho odhodil zdvíhajúc pohľad k Ariane. Zamračene si ju prezeral, potom ju nečakane zdrapol za ruku a otočil ju dlaňou hore. „Kde si ho mala schovaný?“ vybafol na ňu až sa vydesene mykla a pokúsila sa uvoľniť si ruku.
„Čo? Ja som nič...,“ začala sa triasť a zúfalo hľadela k domu. Mala prísne zakázané čarovať a hovoriť o mágii pred muklami. Ale títo chlapci boli takí neústupní a ona sa začínala naozaj báť.
„Ukáž nám, ako si to urobila a my ťa necháme ísť,“ okríkol ju hrubo Patrick, ktorého táto šaráda začínala hnevať.
„Nič som neurobila, určite sa vám niečo len zdalo!“ snažila sa vytrhnúť si ruku s pevného zovretia a oči sa jej zaliali slzami. Ale oni zase začali naliehať. Bránila sa, pokúsila sa ujsť. Neskôr si nikto z nich nepamätal, kto zasadil prvú ranu, ale vzápätí to bolo, akoby sa pretrhla hrádza. Údery len tak pršali . Nedopravení a rozzúrení chlapci ju udierali päsťami, kopali do nej, trhali jej vlasy. Hrôzou skamenená sa najskôr skrútila do klbka a chránila sa rukami, ako sa najlepšie dalo, ale potom konečne vykríkla. V momente, keď prvý zvuk opustil jej pery sa chlapci spamätali zo zúrivého amoku, vydesene sa na seba pozreli a v nasledujúcej sekunde sa rozbehli preč. V behu sa občas obzreli za seba na dievča skrútené na podupanej tráve, ktoré neprestávalo kričať na ratu. To ich behu ešte pridávalo krídla a čoskoro všetci traja zmizli medzi plotmi. Z domu vybehla vysoká, tmavovlasá žena a bežala cez záhradu s tvárou stiahnutou v grimase strachu a hrôzy.
„Ariane! Ariane!“ kričala divoko sa obzerajúc pátrala, odkiaľ prichádza krik. Len čo dobehla na koniec záhrady, okamžite zaznamenala otvorenú bránku a dieťa skrútené do klbôčka v tráve za plotom. Vrhla sa k nej, zdvihla ju do náručia a letela naspäť. Nezdržiavala sa zatváraním bránky, ale pohľadom prehľadávala telo svojej dcéry, ktorá pomaly v jej náruči prestávala kričať, len prerývane vzlykala a triasla sa ako list osiky.
Pamäť sa posúvala v skokoch. Vydesená tvár matky, zúrivá tvár otca a bratov. Prútik zvieraný v otcovej ruke tak silno, že mu hánky úplne zbeleli. A potom studené a nezúčastnené tváre aurorov, ktoré odvádzali otecka preč. A už sa nikdy nevrátil a to všetko je jej vina! Jej vina! Mamička plače a to je jej vina, bratia sú zamĺknutí a smutní a to je tiež jej vina! Už nikdy, nikdy nebude čarovať! Ach! Nech sa len otecko vráti! Ona už bude poslúchať a nikdy nebude čarovať pred muklami!
Mučivý pocit viny jej skrúcal vnútornosti, zahmlieval mozog. Jej telo sa začínalo znovu triasť v záchvate paniky, ale odrazu to všetko prestalo. Počula hlas, hlas človeka, ktorému dôverovala najviac na svete. Abe!
„Ariane! Ariane upokoj sa, všetko je v poriadku, nikto sa na teba nehnevá a otecko sa čoskoro vráti.“
„Abe, ja už budem naozaj dobrá!“ fňukala a obzerala sa, kam sa brat schoval. Ach! Tam je! Vychádza z hmly a pomaly sa blíži k nej.
„Ja viem, viem že budeš, Ariane. Otecka to poteší, ale vieš, čo by ho potešilo ešte viac?“ spýtal sa a roztopašne na ňu žmurkol.
„Čo?“ spýtala sa dychtivo a pristúpila k nemu bližšie.
„Keď budeš opatrne používať svoju mágiu tak, ako sa na správnu čarodejnicu patrí. Musíš a naučiť, ako ovládať svoju náladu, to rodičov poteší najviac.“
„Aj teba to poteší?“ spýtala sa a s dôverou ho vzala za ruku vzhliadajúc k nemu s láskou.
„Áno, aj mňa to poteší,“ odpovedal s úsmevom a viedol ju doprostred miestnosti, kde boli dva hrubé vankúše. Usadil ju na jeden z nich, sadol si oproti nej a začal jej vysvetľovať prvé cvičenie. Počúvala pozorne a v snahe potešiť milovaného brata nasledovala starostlivo a vytrvalo jeden krok za druhým. Cvičenie bolo dlhé a pocit viny bol postupne slabší a slabší, až nakoniec zostal z neho len nepatrný zvyšok. Potom sa všetko znovu ponorilo do tmy.
Draco sa vytiahol zo stmavnutej mysle dievčaťa a ustato sa zrútil do stoličky vedľa postele. Chvíľu sťažka oddychoval, potom vytiahol prútik a skontroloval zdravotný stav spiaceho dievčaťa.
„Dobre, všetko to trénovanie, ktoré som podstúpil kvôli Sorpiusovi, teraz využijem naplno,“ vydýchol takmer nečujne a obzrel sa. Za kreslom stála Dab a trpezlivo čakala, kým skončí, aby ho mohla premiestniť domov. Bolo naozaj šťastie, že rodina nevlastnila domáceho škriatka, pretože situácia bola aj tak už dosť komplikovaná. Odstrániť psychický blok, ktorý si Ariane Dumbledore vybudovala počas a po útoku chlapcov, nebolo jednoduché. Vina za nešťastie rodiny, ktorú cítila ju zvierala tak silno, že bolo takmer nemožné preniknúť cez mocný štít, ktorý postavila okolo svojho magického jadra. Noc čo noc zatláčal pamäť o útoku chlapcov do najtemnejšieho rohu neupraveného skladiska, ktorým bola dievčenská myseľ. Možno, keby mal čas, pokúsil by sa tam poupratovať, ale takto len zastrčil spomienku pod iné, oveľa príjemnejšie. Keď sa Ariane uzdraví a začne trénovať meditáciu tak, ako ju to naučil, uprace si svoje spomienky sama v rámci cvičenia Oklumencie. Jeho zásah bude v tom čase považovať za samoliečivý proces, ktorý vyvolala správa o návrate strateného otca domov. On aspoň dúfal, že sa Percival Dumbledore v zdraví vráti k svojej rodine, pretože to bolo zásadnou podmienkou úspechu celej ich akcie. Potrel si tvár obidvomi rukami a kývol na Dab, aby ho premiestnila.
„ Ako to dnes išlo?“ spýtal sa Harry skôr, než sa jeho nohy dotkli drevenej dlážky. Mierne sa zakolísal pri dopade, ale Dab ho pozorne ustálila a okamžite bežala do kuchyne priniesť veľký pohár rozpustenej čokolády zmiešanej so smotanou. Táto kalorická a súčasne energetická bomba ho udržiavala v stave pokračovať v liečbe aj ďalší deň.
„Oveľa lepšie,“ odpovedal ustato a klesol do kresla, ktoré mu Dab pohotovo pristrčila. Natiahol si nohy a upíjajúc čokoládu, pozoroval, ako si ho Harry ustarostene premeriava. „Konečne som prenikol cez jej štít a začal ju učiť meditačné techniky používané na kontrolu a regulovanie magickej energie. Reagovala na to veľmi pozitívne,“ dodal s úsmeškom na perách. „Možno preto, že som v jej mysli vystupoval ako jej brat Aberforth. Je celkom jasné, že ho zbožňuje a urobí pre neho prvé posledné. Ale aj tak je podstatné, aby sa jej otec vrátil,“ dopil, položil pohár a zamračil sa. „Ako to išlo?“ vrátil Harrymu otázku a s prižmúrenými očami očakával odpoveď. Harry sa odrazu rozžiaril a spokojne si pošúchal ruky.
„Vynikajúco! Averyho predok je práve tak výkonný, ako on. Pravda, je aj tak drahý ako on, ale stálo to za každý galleón, ktorý som zložil v jeho klenbe. Vôbec som netušil, že Wizengamot môže byť takú pružný. Napriek všetkým nepriaznivým okolnostiam ich dokázal dať dohromady v priebehu desiatich dní a vydolovať z nich oslobodzujúci rozsudok,“ vykladal prechádzajúc sa po malom priestore jedálne.
„A podmienka?“
„Stojí!“ Harry prudko prikývol a oči sa mu zúžili do úzkych štrbín. „Je to milosť s podmienkou, že sa celá rodina v priebehu nasledujúceho mesiaca vysťahuje do Austrálie a nikto z nich sa do Anglicka už nikdy nevráti. Členovia Wizengamotu nechceli vytvoriť právny precedens, ktorý by mohol byť použitý v iných súdnych prípadoch proti nim. Hodne pomohla originálna spomienka malej Ariane na incident, ktorý predchádzal trestnému činu, ktorý Percival Dumbledore spáchal. Je pravdepodobné, že keby bol hneď uviedol príčinu svojho chovania, jeho rozsudok by bol oveľa miernejší.“
„Chránil svoje dieťa a ja môžem vidieť, prečo. Poškodenie je rozsiahle, ale jeho návrat domov upevní liečebný proces a podvedomí príkaz, ktorý jej každú noc ukladám v mysli. Bude v poriadku, len to ešte chvíľu potrvá.“
„Myslíš, žeby sme mu to mali nejako oznámiť?“
„Nie, nemyslím že to bude nutné. Rodina sa vysťahuje a v rámci rozruchu spôsobeného touto udalosťou ani nezbadajú, že sa dievča správa celkom normálne. Keď si to konečne uvedomia, pripíšu to jej šťastiu z návratu otca a novému okoliu, ktoré jej nebude pripomínať udalosť spred mnohých rokov. Lebo, nech sa na to pozeráš z ktorejkoľvek strany, jedna dedina sa podobá druhej ako dve kvapky vody a to naozaj nie je pre ňu veľká pomoc. Myslím, že sa Kendra presťahovala skôr pre svoj úžitok, než pre Ariane,“ uvažoval trúc si oči päsťami a vstal. „Pôjdem spať. Som taký unavený, že sotva stojím na nohách. A aby som nezabudol, poslal som do ich domu Pippe a Matt, aby z nich nespustili oči. Len pre istotu, že sa nič nestane. Tak ich nevolaj, majú inú úlohu,“ pripomenul a vliekol sa k schodom. Harry len nezrozumiteľne zahučal a pískajúc si veselú melódiu, ktorú v ten deň začul v Šikmej uličke, išiel skontrolovať ochrany , ktoré postavili okolo pozemku. Ešte niekoľko týždňov a vrátia sa do Le Blanc , aby sa posunuli o kúsok bližšie k budúcnosti.
V nasledujúcich dňoch sa obaja škriatkovia od Ariane ani nepohli a Draco využíval čas, aby utvrdil cvičenia, ktoré zvyšovali jej nádej na úplné vyliečenie. Keď sa po troch dňoch v usadlosti objavil Pippe a oznámil, že sova priniesla list s pečaťou Wizengamotu, pozreli obaja muži významne jeden na druhého a uviedli domácnosť do stavu najvyššej pohotovosti.
Percival Dumbledore bol vo svojich ranných štyridsiatkach vysoký a statný muž. Je samozrejmé, že osem rokov pobytu v Azkabane mu na zdraví nepridalo a tak, keď teraz sedel na úzkom chatrnom lôžku a opieral sa chrbtom o stenu, cítil cez tenkú látku roztrhanej košele každú kosť. Stena bola studená a napriek tomu, že dnu malým okienkom preniklo niekoľko slnečných lúčov, triasol sa zimou. V jeho cele bola vždy zima, aj keď počas leta možno trochu miernejšia. Osem rokov zatvorený v malom priestore s minimom pohybu a odpornou, nedostatočnou stravou , ho pripravilo takmer o všetku svalovú hmotu. Jeho jediným šťastím bolo to, že v tomto krídle väzenia sa nepohybovali dementori. Jeho myseľ bola čistá, aj keď jeho zdravie sa v poslednom čase veľmi rýchle zhoršovalo. Jeho telo zrejme dosiahlo svoj limit.
,Už to nebude dlho trvať,´ myslel si hľadiac na svoje vychudnuté predlaktia, ktoré vykúkali z rukávov. ,Koniec je už blízko, ale neľutujem . Nikdy som neľutoval a rozhodne s tým nechcem začať teraz, keď sa blíži moje vyslobodenie z tejto páchnucej diery,´ myšlienky na smrť ho nestrašili, len mu bolo ľúto Kendry a Ariane. ,Jeho dcérka, jeho malá princeznička,´ spomínal na chvíľu, keď ju po prvý krát držal v náruči a hľadel do jej zvedavých sivomodrých očí. ,Taká nadaná čarodejnica z nej mohla byť, keby tí malí muklovia všetko nezničili,´ znovu ho zaplavil hnev a krv mu divoko prúdila v žilách a šumela v ušiach. Bol taký zamyslený, že si nevšimol rozruch na chodbe pred jeho celou. Z myšlienok ho vytrhlo až škrípanie závory , ktorú stráž odťahovala pri otváraní dverí. Prekvapene zdvihol hlavu a zamračil sa. , Toto naozaj nebolo zvykom v tomto väzení. Bol taký zahĺbený do účtovania so svojim životom, že si ani nevšimol, že prešiel deň? Prečo inak by sem stráže vchádzali? Všetko jedlo sa podávalo cez malý otvor vo dverách a do cely vchádzali stráže len vo výnimočných prípadoch.´ Narovnal sa a zvedavo pozoroval, ako sa ťažké, železné dvere otvárajú a dnu kráča jeden zo strážnikov, ktorých vídal celkom pravidelne. Namáhavo vstal z lôžka a nedôverčivo si strážnika premeriaval.
„Dumbledore, návšteva v kancelárii správcu ,“ oznámil lapidárne a mieril na neho prútikom. „A žiadne hlúposti po ceste!“ varoval a krátkym pohybom hlavy ukázal na otvorené dvere.
„Návšteva? Teraz?“ Percival sa zhrbil a zbierajúc sily kráčal von z cely v ktorej strávil posledných osem rokov svojho života. Keď sa blížili ku kancelárii správcu sotva plietol nohami a dvakrát sa musel oprieť o stenu a odpočívať. Strážnik ho nemilosrdne poháňal ďalej a tak otvorené dvere kancelárie privítal z úľavou. Sotva vstúpil, prekvapene zažmurkal. Za stolom, vedľa správcu väzenia sedel človek, ktorého by tu nikdy nečakal. Nie ako jeho návštevníka! Najlepší a najdrahší právnik Britského impétia, Gordon Avery. , Prečo je tu?´ blyslo mu hlavou, ale to už správca vstal a na tvári mal široký úsmev.
„Pán Dumbledore, rozhodnutím ministerstva mágie vám bola udelená milosť. Vzhľadom na nové dôkazy k vášmu prípadu Wizengamot rozhodol, že roky, ktoré ste strávil v tomto zariadení budú pre vás dostatočnou výstrahou, aby ste v budúcnosti nad svojimi činmi premýšľal skôr, než ich urobíte.“
„Ale ja som...,“ Percival Dumbledore s pohľadom prilepeným na známeho advokáta sa pokúsil odporovať, ale Avery ho ráznym gestom prerušil.
„Rád, že sa odtiaľto dostanete a znovu uvidíte svoju rodinu. Vzhľadom v vášmu zdravotnému stavu, strávite niekoľko nasledujúcich týždňov v starostlivosti liečiteľov u Sv. Munga, kde vás vaša rodina môže navštíviť. To, čo sa teraz stalo je výnimka, ktorú Wizengamot urobil s ohľadom na príčinu vášho zločinu, ktorú ste nikdy nechcel uviesť.“ Dumbledorove oči sa rozšírili v panike, ale Avery len mávol rukou a potriasol hlavou šľahajúc pohľadom k správcovi a strážnikovi, ktorí boli v kancelárii s nimi. „A pretože je to mimoriadna výnimka, vaše prepustenie je podmienené vysťahovaním sa celej vašej rodiny do Austrálie, ktorá je súčasťou impéria. Prijímate túto podmienku?“ spýtal sa a jeho oči sa priam hypnoticky rozžiarili.
Percival Dumbledore bol nemý. S očami ako taniere civel na Averyho a hlavou mu bežali myšlienky s rýchlosťou svetla. ,Vedeli! Vedeli o Arianinej podmienke a preto mu skrátili trest. Ale ak vedeli, musí tam byť s ňou, aby ju mohol chrániť. A na to musí odísť z tohto studeného , špinavého miesta, kde pomaly zomieral. Či prijme? Samozrejme! Ak vedia, čo sa stalo, je lepšie, ak všetci odtiaľto odídu. Je jedno, kde budú, ale budú spolu. Znovu bude mať možnosť vidieť a ochraňovať svoje dievčatko, Kendru a chlapcov. Bohovia, toľko rokov, ktoré stratili...,´ oči sa mu zahmlili slzami. Pozrel priamo do advokátových očí a prikývol.
„Výborne! “ Avery udrel dlaňou o dosku stola a vstal obracajúc sa na správcu. „Práve včas! Všetku papierovú prácu sme spravili a naše prenášadlo bude aktivované o niekoľko minút. Myslíte, že sa tu nájde nejaký slušnejší habit, v ktorom by sa pán Dumbledore na krátky čas mohol pohybovať medzi ostatnými čarodejníkmi bez vzbudzovania nadmernej pozornosti?“ spýtal sa a správca s úsmevom prikývol. Otvoril vysokú skriňu a vytiahol jeden zo sivých, vlnených habitov a kapucňou, ktoré tam boli naukladané.
„Máme ich tu pre väzňov, ktorých výsluchy sa konajú na ministerstve,“ vysvetlil a prehodil látku cez Percivalove vychudnuté ramená. Keď mu sťahoval kapucňu do tváre usmial sa a poprial mu veľa šťastia. Avery ich s kamennou tvárou pozoroval a potom hodil pohľad na hodinky.
„Je čas,“ upozornil a keď správca odstúpil, natiahol ruku v ktorej držal staré vydanie Denného Proroka. Percival Dumbledore natiahol ruku a odhodlane položil na papier ukazovák.
Komentáře
Přehled komentářů
Aplikovaná psychológia v praxi! A doslova holými rukami! Draco je borec!
Jedným dychom som prečítala celú kapitolu a klaniam sa!!! Som zvedavá, ako vyriešiš zmenu a absenciu Dumbledora. A ak bude Ariane zdravá, nezamieša prítomnosť ona?
teď jsem
(soraki, 2. 4. 2012 7:48)
tak trochu na rozpacích... Když pošlou celou rodinu do Austrálie, jak potom bude Brumla ředitelem, nebo nebude? Utvoříš úplně novou budoucnost? A co ty dvě fúrie? Už zjistily, že jsou na dlažbě?
Moc otázek a málo odpovědí!
Těším se na další a hlavně na tu romantiku ;-)
.
(Nika, 1. 4. 2012 20:58)prekrásna kapitola. Naozaj sa ti podarila - taká mierna, pacifististická, sála z nej dobro (až na pár chvíľ) a nádej. Som veľmi rada, že som sa "sekla" a toto je len začiatok! Lebo človek nikdy nevie:). Už som aj zabudla, že to bude romantika, tak s ateším, koho ich naservíruješ na tanieri:)
Teda!
(nadin, 2. 4. 2012 20:40)