20. Keď sa osud hrá
20 . Keď sa osud hrá
Po dobrom obede sa obaja vrátili do izby, aby si uložili darčeky a podľa príkazu Jamesovej mamy aj upratali.
„Ešte že nám mama ráno poupratovala,“ vzdychol si James a pchal do vreca hrče roztrhaných ozdobných papierov . „Takto nám stačí, keď vynesieme tie papiere a môžeme niečo zaujímavého podniknúť. Mali by sme ísť niekam von, trochu si prevetrať hlavy,“ uvažoval nahlas a zhrabol zo Síriusovej postele posledné obaly. Chcel ich zhúžvať, ale narazil na niečo tvrdé. „Tu ešte niečo je!“ povedal a vytiahol z nich ešte jeden , valcovitý balíček a menovkou „Sírius Black“.
„To je zvláštne, dnes si akýsi zábudlivý, už druhý balíček, ktorý si zabudol otvoriť,“ čudoval sa a podal ho Síriusovi, ktorý ho prijal len s veľkou nedôverou.
"Čuduješ sa mi? Po tom pohári už nemám na darčeky chuť a mám taký nepríjemný pocit, že to možno bude ešte niečo horšie.“
„Horšie než ten pohár, to snáď nie,“ zaškeril sa James. „Len to otvor!“
„Nie, otvor ho ty!“
„Ty sa ho bojíš?“ čudoval sa James, ale prijal podávaný balíček a odmotal z neho stuhu. Keď odbalil farebný papier, zostalo mu v rukách oválne papierové puzdro do ktorého sa odkladajú vzácne listiny. Otvoril ho a naozaj. Z puzdra trčal pergamen. Vytiahol ho a rozprestrel. Chvíľu naň zízal a potom sa začudovane pozrel na Síriusa.
„Je prázdny!“
„Čože?“
„ Je prázdny, nič tu nie je napísané. Na , tu máš, pozri sa!“ potvrdil udivenénu Síriusovi James a podal mu roztvorený pergamen. Ten ho s nedôverou vzal a zahľadel sa doň. Spočiatku sa mu zdalo, že je zvitok naozaj prázdny, ale potom sa na ňom začalo objavovať písmo.
„Nie je prázdny, niečo je tu napísané!“ zvolal a James k nemu priskočil.
„Naozaj a čo?“
„Počkaj, hneď....“ zastavil ho Sírius a začítal sa do textu. Čím ďalej čítal, tým bol bledší a bledší . James ho ustarostene pozoroval.
„Tak, čo je tam napísané?“ spýtal sa , ale Sírius mu neodpovedal . Očami behal po riadkoch a znovu a znovu čítal text. To už James nevydržal a vzal mu pergamen z ruky. „Tak , povieš mi, čo je tam napísané, alebo si to mám prečítať sám!“
„To je....,“ začal Sírius, ale James, ktorý znovu rozbalil zvitok ho s udiveným výkrikom prerušil.
„Je prázdny!“ pozeral prekvapene na kamaráta a otočil ho k nemu. „Nič tam nie je!“
„Je, ale ty to nevidíš,“ povedal Sírius zamračene a vzal mu pergamen z ruky. Tuho ho zmotal a zasunul späť do puzdra. Potom sa otočil a keď našiel pohľadom veľký zlatý pohár podišiel k stolu a vzal ho do rúk. Nespúšťajúc z neho oči si sadol a pomaly ho otáčajúc, čítal jedno meno za druhým, až kým sa nezačali zase opakovať. Skúmavo sa pozrel aj dnu a opatrne si privoňal k tekutine v pohári. Zahľadel sa na ňu a zamyslene vzal zo stola ceruzku a malý čistý tanierik. Opatrne namočil do pohára ceruzku a na tanierik nechal stiecť pár kvapiek . Potom vstal a vybehol z dverí izby.
James sa po celý ten čas na neho pozeral so zamračenou tvárou a úporne premýšľal. Keď sa Sírius vyrútil z izby, pozrel na stôl, na ten nešťastný pohár a letel za ním. Našiel ho v kuchyni, ako sa potichu rozpráva s jeho mamou.
„Môžete mi urobiť rozbor?“ spýtal sa a pani Potterová začudovane prikývla. Kvapla kvapku čírej tekutiny na papier a vytiahla prútik.
„Sacro compactio!“ povedala a poklopkala po papieriku prútikom. Keď sa na papieri objavil výsledok, pozrela sa ešte začudovanejšie na Síriusa.
„Tak, čo je to ?“ spýtal sa jej James, ktorý práve dorazil a hneď vedel, čo sa tu deje.
„Voda, soľ a minerálne látky,“ odpovedala mu mama a keď videla ich nechápavé pohľady , doplnila. „Má to také isté zloženie, ako ľudské slzy.“
„Slzy? Ľudské slzy?“ opakoval James a pozeral striedavo z mamy na Síriusa.
„Ďakujem, pani Potterová, veľmi ste mi pomohla,“ poďakoval ticho Sírius, pohľadom vyzval Jamesa, aby išiel za ním a vybehol po schodoch do ich izby. Tam si zase sadol k stolu a vzal do ruky pohár. Mlčky ho krútil v rukách a nakláňal zo strany na stranu, akoby ho chcel vyliať, ale to sa samozrejme nedalo.
„Pozri,“ vyzval Jamesa, ktorý si sadol oproti nemu. „Mal si pravdu, niekto sa na mňa poriadne naštval. Je to naozaj plné symboliky. Dve dievčenské ruky držia zlomené srdce plné sĺz a na srdci sú vymenované možno všetky dievčatá, s ktorými som v Rokfodte chodil a s ktorými som sa rozišiel. Čie je to zlomené sdrce? Ich,“ ukázal na písmená, stále bežiace po povrchu pohára, „alebo len tej jednej, ktorá si s tým dala takú námahu a vyhľadala všetky, aby mi ich pripomenula. A čo tie slzy? Kto ich vyplakal? Ony, alebo len ona?“
„Počkaj,“ prerušil ho James, „hovoríš to tak, ako by si si bol istý, že ti to poslala len jedna a ešte aj vieš, ktorá je to.“
„Hm!“ vzdychol si ťažko Sírius. „Myslím sa, že to viem, ale nemôžem si tým byť celkom istý.“ dodal a znovu sa zamračil.
„Má to niečo spoločného s tým začarovaným pergamenom?“
„Dokonca všetko!“
„Sírius Black! Okamžite prestaň byť záhadný ako hrad v Karpatoch a vyklop čo sa tu deje.“ nevydržal už to napätie James a div že sa na Síriusa nevrhol. „Už mám tých tvojich nejasných náznakov dosť! Vrav, čo sa robí, prečo ti nejaká naštvaná študentka poslala takúto trofej a prečo ti píše na začarované pergameny?“ vychrlil jedným dychom a pozeral sa s očakávaním na Síriusa. Ten si len vzdychol a znovu sa zamračil.
„No vieš, ono sa mi o tom nehovorí ľahko,“ začal a po povzbudzujúcom pohľade Jamesa , pokračoval. „Keď som k vám v lete prišiel s tým, že som utiekol z domu, tak som vám nepovedal, prečo som sa s rodičmi vlastne tak veľmi pohádal. Oni mi totiž v ten deň povedali, že som zasnúbený a musím sa oženiť s dievčaťom, ktoré mi vybrali, keď som mal asi mesiac.“
„Čože?“ zhýkol James a vypleštil na Síriusa oči ako taniere. „Ty si zasnúbený? A s kým?“
„No a o tom to celé je!“ vyhŕkol Sírius. „Ja som sa totiž s nimi pohádal skôr, ako mi to stihli povedať.“ doložil.
„Ty si...ty to nevieš?“
„Nevedel som to! Strašne ma naštvalo, že mi zasahujú do života a stále chcú so mnou manipulovať. Vôbec som im nedal možnosť, aby mi povedali meno. Hlavne, keď sa matka začala rozplývať, s akého je dobrého rodu a aká je čistokrvná, tak som mal pred očami krvavú hmlu a odmietol som to počúvať. Strašne sme na seba vrieskali a skončilo to tak, ako už vieš, utiekol som z domu a to meno ma ani nezaujímalo. Ani som si v tom ošiali na to nespomenul.“
„Ale to predsa...počkaj, ty si povedal, nevedel som to? Teraz to nebodaj už vieš? Chceš mi tým povedať, že to ti ona poslala ten pohár? Chceš mi tým naznačiť, že tvoja snúbenka chodí do Rokfortu a ty si ani nevedel, ktorá z nich to je?“
„Ja som nevedel, ani že chodí do Rokfortu,“ potvrdil Sírius a energicky prikývol.
„No, tak ktorá je to? Ako sa volá! Poznám ju ?“ vyzvedal James netrpezlivo. „Tak hovor, človeče , alebo....“ odmlčal sa, pretože ho niečo napadlo, „ že si ty s ňou chodil a nechal si ju a ona je tam teraz napísaná s tými ostatnými,“ pokračoval a vyzeral, že sa o chvíľu zase začne smiať.
„Nie, nechodil som s ňou,“ pokrútil hlavou Sírius. „Je to horšie, ľúbi ju môj kamarát.“
„Čože?“ zreval James. „To si robíš srandu, pravda! Lily predsa nie je čistokrvná, pochádza z muklovskej rodiny!“
„Nie, nejedná sa o Lily,“ upokojoval ho Sírius.
„Ale to...to môže byť už len....“ zostal civieť s pohľadom upretým na Síriusa a otvorenými ústami.
„Áno, zostáva už len Kess. Presnejšie Andromeda Kassiopea Adamsová.“ dokončil.
„Kess, Kess Adamsová, veľká Remusova láska je tvoja snúbenica,“ opakoval potichu James. „Chudák Remus, to neprežije, to ho zabije,“ pokračoval a pozrel Síriusovi do očí. „Ako mu to chceš povedať?“
„Neviem! Ako mu mám povedať, že už nemôže s Kess chodiť, lebo je to moja snúbenica? Právom sa môže spýtať, prečo mi to začalo vadiť až teraz? Prečo som mu deteraz nič nepovedal. Keby to vedel, nikdy by si s ňou nič nezačal, nikdy by sa na ňu citovo neviazal. Veď on ju miluje viac ako svoj život, tak mi to raz povedal.“ hovoril prerývane Sírius. „Zabije ma, alebo so mnou už nikdy v živote neprehovorí!“
Obaja stíchli, zamestnaní myšlienkami a hľadaním východiska z tejto zamotanej situácie.
„O pár dní príde Remus,“ povedal odrazu James.
„No vidíš, čo mu poviem! Ja tu nemôžem ostať,“ krútil hlavou Sírius.
„Prestaň jančiť! Kam by si išiel?“ zarazil ho James. „A vôbec, nepovedal si mi, odkiaľ to vlastne vieš, keď ti to nepovedali rodičia. To oni ti poslali ten pergamen?“
„Nie!“ pokrútil hlavou Sírius.
„Tak kto teda!“
„Ona!“
„Kess? Ona ti poslala ....?“ James dnes nevychádzal z úžasu.
„Poslala mi kópiu našej manželskej zmluvy,“ prikývol Sírius.
„No vidíš!“ zajasal zrazu James. „Možno ti ju poslala, aby si si ju poriadne preštudoval a zistil, ako by ste z toho mohli obaja vykĺznuť,“ dopovedal a uľahčene sa rozosmial .
„Je tu jeden malý problém , James. Ona mi ju neposlala preto, aby som našiel , ako z toho von, ale preto, že taká možnosť neexistuje!“
„Vždy je nejaká možnosť...“ odporoval mu James, ale Sírius ho veľmi energicky prerušil.
„Nie, žiadna tu nie je! Ona sa musí vydať za mňa a ja sa musím oženiť s ňou a už nikdy sa nesmieme rozísť, dokonca ani po smrti nie. Sme zviazaní na veky vekov.“
„To je nejaká blbosť, tak sa zmluvy predsa nerobia,“ neveril mu James. „Robí si z teba srandu!“
„Ani by som nepovedal, hlavne keď sa pozriem na ten pohár, koľko si s tým dala práce...“
„Páni, pohár, celkom som zabudol ,“ plesol sa James po čele. „Teda, to ti nezávidím, keď ti ich všetky začne vyčítať, tak neskončí ani za týždeň a to bude robiť na veky vekov? No zbohom!“