4. Úprimný rozhovor
4. Úprimný rozhovor
Odo dňa, keď sa Hermiona odsťahovala, uplynul viac než týždeň a Harry si stále ešte nenašiel čas, aby zrealizoval plán, ktorý vymyslela. Výpis z banky ležal na jeho nočnom stolíku a neustále mu pripomínal, že to bol on, kto chcel zistiť čo Ginny k nemu skutočne cíti . Teraz, keď nebol ovplyvnený žiadnym nežiaducim elixírom nevedel, či je to naozaj to čo chce. Sedel na posteli, hľadel zamyslene pred seba nevnímajúc svoje okolie, keď sa z chodby ozval prenikavý krik.
„Harry?“ Ronov hlas sa rozliehajúci sa domom ho vytrhol z myšlienok. Zdvihol hlavu , zamračil sa , siahol po výpise a zastrčil ho nedbalo do vrecka. Dvere na izbe sa rozleteli a do izby vpadol rozškľabený Ron . „Ahoj, kamoš! Čo ešte robíš v posteli?“
„Ty máš najmenej čo hovoriť,“ uchechtol sa Harry, na svojho najlepšieho priateľ a mrštne uhol priateľskému plesnutiu po pleci, ktoré by chlapca subtílnejšej postavy zrazilo k zemi. „Čo tu robíš tak zavčasu? Nie je ešte ani jedenásť.“
„Au!“ Ron pokrčil plecami a oprel sa o skriňu sledujúc, ako sa Harry pokúša aspoň trochu spacifikovať vrabčie hniezdo, ktoré mal na hlave. „Mamka ťa čaká k nedeľnému obedu a keďže si minule neprišiel, poslala ma sem aby som sa uistil, že o pol jednej budeš sedieť za stolom spolu s celou rodinou. Kde je Hermiona?“ spýtal sa nedbanlivo, ale Harry sledujúc jeho obraz v zrkadle videl, ako mu pri tej otázke očerveneli končeky uší.
„Neviem,“ odpovedal nespúšťajúc z neho pohľad, „ odsťahovala sa a nenechala adresu. Len mi povedala, že sa ozve keď sa trochu usadí. Zase ste sa pohádali? Nechcela mi nič povedať,“ otočil sa a pátravo si priateľa prezeral. Ron privrel trpiteľsky oči a hrabol si obomi rukami do žeravo červenej hrivy.
„Sám tomu nerozumiem,“ zastonal a rozhodil nechápavo ruky, „ zastavila sa v obchode a len tak mimochodom mi povedala, že konečne má zase čistú hlavu a rozišla sa so mnou. Krvavé peklo! Ešte sme nemali ani jedno poriadne rande a ona sa so mnou rozišla! Vôbec mi nedala šancu, hoci mamka už roky tvrdí, že sme vraj spriaznené duše tak ako ty a Ginny...,“ v tom okamžiku Harry vyprskol smiechom a prerušil Ronov bláznivý monológ.
„Hahahaha! Tvoja mama by si mala dať vyšetriť tretie oko, zdá sa že jej osleplo. Ty s Hermionou ste vždy mali veľmi výbušný vzťah a je len dobre, že neprerástol do ničoho iného. Nerád by som jedného z vás odvádzal do Azkabanu pre vraždu partnera,“ prehodil si cez plecia habit a s očakávaním pozrel na Rona. „Pôjdeme?“
„Jasne,“ Ron sa po niekoľkých sekundách rozjímania s tupým výrazom v tvári, odlepil od skrine a šomrúc čosi nezreteľne popod nos kráčal za ním do kuchyne.
„Kreacher!“ zavolal Harry a odblokoval krb. „Dnes budem obedovať v Brlohu a vrátim sa neskoro večer. Nemusíš na mňa čakať,“ oznámil škriatkovi, ktorý sa hrbil vedľa stola a hodil štipku prášku do plameňov.
„Máš metlu ? Zahráme si po obede metlobal,“ pripomínal Ron obzerajúc sa po kuchyni, akoby čakal, že ju uvidí ležať niekde v kúte. Harry sa potľapkal po náprsnom vrecku a krútiac nad ním hlavou vstúpil do kozuba.
„Brloh!“ vykríkol a vzdúvajúce sa plamene ho okamžite pohltili. Ron sa zaškľabil na škriatka a nahral prášok medzi prsty.
„Nemusíš čakať Kreacher, moja mamka varí sto krát lepšie než ty, Harry si nenechá ujsť jej varenie,“ vyhlásil a zdvíhajúc nos, vkročil do ohňa.
„Škaredé mrkvové hlavy nedostanú čo chcú. Kreacher nebude musieť slúžiť zradcom krvi,“ Kreacher sa nahlas zachechtal , luskol dlhými prstami a zmizol z kuchyne skôr, než plamene v krbe znovu očerveneli.
Harry plavne vyskočil z krbu a keď sa otočil stál priamo tvárou v tvár Ginny. Prvé , čo ho napadlo bolo, že tam stojí takto od chvíle, kedy Ron vkročil do krbu, aby ho priviedol. Zamračil sa , ale potom pamätajúc na plán, pokusne sa na ňu usmial.
„Ahoj, Ginny,“ mávol rukou uhýbajúc bokom, aby ho Ron nezmietol, keď bude vystupovať z burácajúcich plameňov. Ginny sklopila oči, zamiešala nohou, pokrútila sa a mávajúc mihalnicami ako zástavkami , vypleštila na neho oči v zbožňujúcom pohľade, z ktorého sa Harrymu otočil žalúdok a z hrdla sa mu vydralo tiché zaskuvíňanie.
„Ahoj Harry,“ odpovedala spamätávajúc sa pod prísnym pohľadom matky, ktorá práve preletela cez dvere a s otvorenou náručou sa na neho vrhla. Cestou stihla spražiť dcéru ľadovým pohľadom, skontrolovať hrnce na sporáku a potom ho zovrela v objatí, ktoré mu zakaždým vyrazilo dych.
„Harry! Konečne si sa ukázal!“ kričala nedbajúc na to, že mu vážne poškodzuje sluch a vytláčala z neho posledné zvyšky vzduchu.
„Mama,“ karhal ju nepresvedčivo Ron vystupujúc z krbu, „ pusti ho, veď ho samou láskou zabiješ.“ Pani Weasleyová okamžite očervenela a uvoľnila stisk. Harry sa konečne zhlboka nadýchol a ustúpil do bezpečnej vzdialenosti trúc si boľavé rebrá.
„Kde si bol minulý týždeň? Prečo si sa tu neukázal? Všetci sme na teba čakali, vieš že sem môžeš prísť kedykoľvek, sme tvoja rodina,“ burácala vyčítavo mu mávajúc ukazovákom pred tvárou. Harry sa odtiahol a pokrčil plecami.
„Stretol som v sobotu pár kolegov zo školy, išli sme sa spolu trochu baviť do klubu. Vrátil som sa nad ránom a spal som do neskorého popoludnia,“ odpovedal pozorne sledujúc reakcie rodiny na toto vyhlásenie. Teraz mal možnosť zistiť, či Hermionine tvrdenie o tom, že mu Weasleyovci nedovolia stretávať sa s nikým iným naozaj platilo. S ťažkým povzdychom skonštatoval, že zase raz mala pravdu. Všetci traja Weasleyovci len veľmi ťažko skrývali nevôľu.
„Kolegovia zo školy? Ich poznám?“ mračil sa Ron. „Prečo sa s nimi zahadzuješ? Ty by si lepšie prišiel sem a mohli sme si zahrať metlobal alebo partičku šachu,“ zahučal nespokojne, „vieš, aký je George po Fredovej smrti nešťastný a vzdialený. Mohli sme ho vytiahnuť von, nech sa trochu rozveselí,“ pokračoval s vervou nehľadiac na Harryho nepohodlie. Tvár pani Weasleyoej sa pri zmienke o Fredovi stiahla do bolestivej grimasy a horlivo prikyvujúc utierala si oči vreckovkou.
„Ron má pravdu,“ zaskučala obracajúc sa k sporáku, odkiaľ sa ozvalo škvrčanie polievky pretekajúcej z plného hrnca. Okamžite vytiahla prútik a niekoľkými rýchlymi pohybmi dala všetko do poriadku. „Nepotrebuješ sa flákať po baroch s cudzími ľuďmi. Ktohovie, čo sú zač, určite ťa len chcú využiť. Ak chceš ísť do klubu, chlapci s radosťou pôjdu s tebou a Ginny by sa tiež zišlo trochu zábavy. Prečo ju niekam nevezmeš? Netancovala od Billovej svadby a aj to vieš, ako sa skončilo,“ oborila sa na neho vyčítavo, ale on sa len uškrnul a pokrčil plecami.
„Boli tam aj nejaké dievčatá?“ pýtala sa Ginny žiarlivo a zatínala päste tak silno, že sa jej nechty zarývali do kože.
„Samozrejme, máme v triede niekoľko dievčat. Urobili sme si taký malý zoznamovací večierok. Je pravdepodobné, že v budúcnosti budeme pracovať spolu, musíme sa poznať lepšie,“ vysvetľoval s úsmevom a nečakajúc na ďalšie reakcie, kráčal z dverí.
„Harry, počkaj!“ kričal za ním Ron, pozrel vyčítavo na matku a pokrútil hlavou. Pani Wealeyová sa nahnevane zamračila a myknutím hlavou poslala oboch k dverám.
„Nechoďte ďaleko, obed bude čoskoro hotový,“ kričala za nimi a zamračená ako búrkový mrak zastavila sa pri okne, ktoré viedlo na dvor.
Ron vybehol z kuchynských dverí a takmer vrazil do Harryho, ktorý stál len niekoľko krokov od domu.
„Hej, kamoš, nehnevaj sa na mamku, ona to tak nemyslí. Vieš, od Fredovej smrti nás chce mať stále všetkých doma a teba tiež berie ako vlastného syna.“
„Viem,“ prikývol Harry bez toho, aby na neho pozrel a znovu cítil bolesť v hrudi, ktorá sa objavovala vždy, keď niekto hovoril o obetiach vojny proti Voldemortovi. Syndróm preživších a pocit viny za každý z týchto zmarených životov ho neustále hlodal v duši. Okrem toho cítil neustály tlak zo strany Weasleyovcov, akoby Fredovu smrť zneužívali na to, aby ho donútili konať v súlade s ich želaniami.
„Vidíš, vlastne som ti chcel niečo ukázať,“ rozžiaril sa Ron , chytil ho za rameno a vliekol smerom k metlobalovému ihrisku. Harry kútikom oka zazrel, že Ginny vyšla z dverí a pomaly kráča za nimi. Siahol do vrecka a vyťahujúc vreckovku, vyhodil z neho aj výpis z banky. List pergamenu sa zatrepotal vo vzduchu, ale on si ho nevšímal. Utrel si ruky, zložil vreckovku a strčil ju do vrecka. Pasca bola nastražená, teraz už všetko záležalo na Ginny.
„Ron, teraz nemôžeme lietať. Počul si, že obed bude čoskoro, už sa to neoplatí. Zahráme si popoludní,“ a zamračený sa zastavil na okraji ihriska. Postavil sa tak, aby mohol nenápadne sledovať, čo Ginny urobí. Teraz práve zdvihla zo zeme pergamen, pozrela smerom k Harrymu a keď videla, že sa pozerá na ihrisko, otvorila ho a začala čítať.
„Nepôjdeme lietať, len ti chcem ukázať naše nové bránky,“ Ronove oči žiarili nadšením , keď s pýchou v hrudi ukazoval na šesť kruhov, ktoré sa leskli v skúpych lúčoch novembrového slnka. „Neuveríš, kde sme ich našli,“ vykríkol so širokým úsmevom na tvári. To Harryho zaujalo.
„Kde?“ spýtal sa nespúšťajúc pohľad z Ginny, ktorá ešte stále čítala jeho bankový výpis.
„Na odložke!“ zvolal Ron víťazne. „A nestáli nás ani knut. Tatko to miesto objavil pri jednom z výjazdov do muklovského Londýna.“
„Odložke?“ Harry sa zamračil a pozrel spýtavo na Rona. Vedel veľmi dobre, ako väčšina čarodejníkov prekrúcala aj tie najjednoduchšie muklovské výrazy, ale toto sa zdalo byť historickým minimom. „Čo je to?“ krútil nechápavo hlavou. „Nerozumiem ti, kde ste to vzali?“
„Na odložke! Tam muklovia odkladajú všetky veci, ktoré už nepotrebujú,“ vykladal Ron znovu mávajúc rukami, „ Tatko odtiaľ priniesol za vrece rôznych zaujímavých vecí. Má nad čím premýšľať celý rok.“ Harry na neho civel, akoby mu odrazu vyrástli dve ďalšie hlavy a na chvíľku celkom zabudol sledovať Ginny. Keď sa k nej pozrel, nikde ju už nevidel. Buchnutie zavárajúcich sa dverí bolo jasným znakom toho, kam sa tak náhle podela. Znovu pozrel na Rona a zamračil sa. ,Veci, ktoré už nepotrebujú? Ach!´ zastonal v duchu pri predstave červenovlasej rodiny ryjúcej sa v smradľavých haldách odpadkov.
„Vy ste boli na smetisku?“ zaskučal a mierne ozelenel. Ron sa naopak rozžiaril, akoby mu niekto stisol za uchom vypínač a rozsvietil v hlave žiarovku.
„Na smetisku! No, áno, také dačo! Je tam toľko nádherných vecí! Tie obruče boli trochu zhrdzavené, ale stačilo jednoduché ,Reparo´ , pár leštiacich kúziel a pozri aké sú!“
„Ale slušný ľudia sa nehrabú v odpadkoch,“ povedal stiesnene pozerajúc bokom na Rona, ktorý sa pri tých slovách zamračil.
„Prečo?“ spýtal sa nechápavo. „Bolo tam skutočne množstvo užitočných vecí, ktoré ani nepotrebujú príliš veľa mágie na to, aby sa znovu dali používať. Tí muklovia sú naozaj čudní . Vyhadzujú použiteľné veci a míňajú peniaze na nákup nových, takých istých? Nerozumiem tomu,“ pokrútil hlavou a pozrel k domu. „Poď, pôjdeme dnu, lebo mamka po nás bude musieť niekoho poslať,“ mávol rukou a kráčal späť cez dvor. Harry ešte niekoľko sekúnd hľadel na blyštiace sa obruče, potom neveriacky potriasol hlavou a šiel za ním.
Obed bol pre neho stresujúcou záležitosťou. V snahe vyhnúť sa otráveniu, jedol len to, čo si sám naložil na tanier a aj to urobil až potom, keď si z misy nakladali aj ostatní. A hoci sa snažil byť nenápadný, jeho snaha nezostala nepovšimnutá. Keď po druhý krát odmietol plný pohár, ktorý pred neho pani Weasleyová postavila, podozrievavo sa na neho pozrela, blysla pohľadom na Ginny a zamračila sa. Našťastie to netrvalo dlho. Ako náhle boli taniere prázdne, muži vstávali zo stoličiek ďakujúc za chutné jedlo a vychádzali na dvor. Pán Weasley zamieril ku svojej kôlni, Bill vytiahol Fleur na prechádzku a George sa vrátil do obchodu. Pani Weasleyvá zmizla v kuchyni a s ňou aj všetky prázdne taniere a misy. O niekoľko sekúnd sa odtiaľ ozvalo hrkotanie riadu, ktorý sa sám umýval v dreze. Ron ešte stále sedel za stolom s príborom v ruke a žiadostivo si zhŕňal na tanier všetky zvyšky, ktoré zostali na podnosoch. Harry sa oprel na sekundu do operadla stoličky a prižmúrenými očami pozoroval Ginny, ktorá sa pod jeho pohľadom nepohodlne krútila. Teraz bol vhodný čas na druhú časť plánu.
„Ginny,“ oslovil dievča s úsmevom, ktorý na jeho tvári za posledné mesiace len zriedka kedy videla a natiahol ruku, „nechceš sa poprechádzať?“ Oprávnene očakával, že sa jej tvár radostne rozžiari, a bol prekvapený, keď sa nervózne pozrela na brata napchávajúce ho sa tak usilovne, že mu až za ušami lupkalo, potom švihla pohľadom na dvere do kuchyne a keď sa znovu na neho pozrela, úsmev, ktorý mu vrátila bol veľmi neistý. Predsa však vstala, chytila sa podávanej ruky a nechala sa odviesť von. Chvíľu kráčali vedľa seba mlčky a Harry premýšľal, ako najlepšie začať. Keď sa mlčanie stávalo trápnym, odkašľal si a zamieril k lavičke ukrývajúcej sa v tieni dvoch vysokých smrekov na okraji pozemkov.
„Harry,“ Ginny sa nerozhodne zastavila a zamračila sa, „nie je trochu zima na sedenie na lavičke?“
„Sme čarodejníci,“ pokrčil plecami, vytiahol vreckovku a premenil ju švihnutím prútika na teplú, huňatú deku. Prehodil ju cez lavičku a okolo hodil jedno otepľovacie kúzlo. „Teraz to bude pohodlné, aj keby okolo mrzlo,“ povedal sadajúc si a keď zostala stáť, stiahol ju za ruku vedľa seba. Ginny hľadela chvíľku na dedinu, ktorá sa rozkladala v údolí pod nim a potom sa otočila k nemu.
„Harry, prečo sme tu?“ spýtala sa hľadiac mu po prvý krát od chvíle, keď zdvihla jeho bankový výpis, priamo do očí.
„Pretože sa potrebujeme porozprávať,“ prehodil zľahka s úsmevom. „Koniec koncov, bola si to ty kto žiadal pred niekoľkými dňami o rozhovor. Aj keď nie práve v takejto forme,“ na líca mu vyskočili červené škvrny a Ginny sklopila oči, čmárajúc špicou topánky v udupanej hline pred lavičkou. „Vieš, veľa som o tom premýšľal a potom ma napadlo, že my sme sa v skutočnosti nikdy nerozprávali.“
„To nie je pravda, hovorili sme!“ ohradilo sa dievča, ale pohľad zelených očí skrývajúcich sa za okrúhlymi okuliarmi ju rýchle umlčal.
„Nie, nehovorili. Pár krát sme si spolu vyšli, niekoľko krát sme sa bozkávali v rôznych temných kútoch hradu, ale nikdy sme neohovorili o tom, čo skutočne chceme od života. Je to čiastočne aj moja vina, ale ja som v podstate nikdy neočakával, že vojnu prežijem. Nemal som žiadne plány do budúcnosti a stretávanie sa s tebou, bolo pre mňa len príjemným rozptýlením zo starostí, ktoré ma doslova tlačili k zemi.“
„Takže, všetky tie reči medzi bozkami, ako veľmi ma miluješ, boli len pre tvoje rozptýlenie?“ vykríkla vyskočiac hore, ale pevná ruka chlapca ju stiahla späť.
„Sadni si,“ prikázal pridŕžajúc ju na lavičke, „ak sa dnes nedokážeme porozprávať, nemá zmysel, aby sme sa niekedy vrátili spolu.“ Tieto slová ju okamžite umlčali, hoci sedela ako na ihlách a neustále sa vrtela.
„O čom teda chceš hovoriť?“
„O budúcnosti,“ povedal mäkko a preletel pohľadom dom aj dedinu v diaľke. „Nikdy predtým som nad tým ani neuvažoval a teraz...,“ na chvíľku sa odmlčal, „mal som problém predstaviť si, čo bude ďalej. Potreboval som čas na premýšľanie, čo chcem robiť so svojim životom, ako si ho predstavujem ďalej. A tu je to, o čom by sme mali hovoriť,“ znovu na ňu pozrel, ale jeho tvár bola vážna.
„Teraz to už vieš?“ spýtala sa hľadiac do očí, ktoré zbožňovala od svojich troch rokov, keď jej mama začala čítať príbehy , chlapca, ktorý prežil´. Vedela ich všetky spamäti, ale čo vedela o ňom? Bol to jej hrdina, rytier v žiariacej zbroji, ktorý tu bol len pre ňu. Princ, ktorý ju zmetie z jej nôh a odvedie ju do svojho kráľovstva, kde budú žiť v bohatstve a hojnosti až do smrti . Áno, takto si ona predstavovala ich spoločný život. Nikdy ju nenapadlo opýtať sa, aké sú jeho predstavy, čo on chce od života. Teraz hľadela na neho zmetená a rozpačitá.
„Poviem ti, ako si predstavujem svoj život a ak sú moje predstavy zhodné z tými tvojimi, možno...,“ odmlčal sa a znovu sa na ňu usmial. Pohodlnejšie sa usadil na lavičke, zahľadel sa do diaľky a začal rozprávať. „Môj ďalší život by mal byť jednoduchý. Chcem dokončiť školu a stať sa aurorom. To už vieš a vieš aj to, že táto práca je veľmi nebezpečná. Keby si zostala so mnou, bola by si často sama,“ pozrel krátko k nej a vrátil sa k svojmu rozprávaniu. „Nenávidím život pod drobnohľadom verejnosti! Som rozhodnutý stiahnuť sa do úzadia tak, ako to len pôjde! Aj teraz sa pohybujem len v tých miestach, kde som si istý, že sa nestretnem so žiadnym novinárom. Život v meste mi vadí a preto som sa pred niekoľkými mesiacmi rozhodol opraviť dom, v ktorom žili moji rodičia. Je v Godrikovej úžľabine , ďaleko od všetkého ruchu a zhonu veľkomesta. V jednej z rodičovských klenieb je dostatok nábytku na zariadenie piatich takých domov a tak mám o jednu starosť menej. Tam chcem žiť so svojou rodinou a súčasne budem blízko mojich rodičov. Dokúpil som ešte pomerne veľký kus lesa , aby sa nikto nedostal blízko domu a nielen že môžem rozšíriť metlobalové ihrisko, ale zostane tam dosť priestoru na veľkú zeleninovú záhradu. Rodina, hlavne deti potrebujú čerstvú zeleninu a s trochou mágie môžeme mať čerstvú zeleninu po celý rok. Vieš, Ginny, vždy som obdivoval tvoju rodinu. Aj ja chcem takú, ako je tá vaša. Môj sen je mať plný dom detí vyrastajúcich šťastne v kruhu rodiny, mimo všetkého toho ošiaľu pochybnej slávy, ktorými novinári kŕmia verejnosť. Chcem ísť nakupovať do Šikmej uličky bez toho, aby sa okolo mňa zhŕkli ľudia a aby každý môj krok okomentovala horda šialeným perohryzov,“ mračil sa a podvedome zvyšoval hlas. Bol tak zahĺbený do opisovania svojej budúcnosti, že si vôbec nevšimol, ako sa dievča vedľa neho stále viac a viac mračí. Keď sa na chvíľku odmlčal, využila Ginny príležitosť , vytiahla pergamen, ktorý našla na dvore a podala mu ho.
„Harry,“ trochu ho štuchla do ramena, aby upútala jeho pozornosť a keď k nej pozrel, podala mu pergamen, „toto som našla na dvore. Prepáč, musela som sa pozrieť komu to patrí, lebo tam nebola žiadna adresa,“ ospravedlňovala sa čakajúc výbuch hnevu za jej zvedavosť, ale Harry len ľahostajne pokrčil plecami.
„To nevadí,“ vzal pergamen a roztvoril si ho na kolenách, „časom by som ti to aj tak musel povedať.“
„Harry, čo je to? To nemôže byť pravda. Rodina Potterovcov patrila vždy medzi najbohatšie rodiny čarodejníckeho sveta a tu sa píše, že nemáš v klenbe ani celých päť tisíc galleónov! Kam sa podeli všetky tvoje peniaze?“
„Sú preč,“ zasmial sa a v očiach mu hrali veselé iskričky. „Možno toho nebolo toľko, ako si všetci mysleli,“ navrhol najskôr, ale keď videl jej nedôverčivý pohľad , zvážnel a začal vypočítavať na prstoch. „ Tak po prvé,“ zahol ukazovák, „opravil som dom v Godrikovej úžľabine . Stálo to hodne, možno by bolo lacnejšie strhnúť ruiny a postaviť to celé znovu,“ pripustil, ale potom pokrútil hlavou. „Nie, takto tam cítim prepojenie s mojou rodinou. Keby som to postavil znovu, bol by to len ďalší dom. Po druhé, venoval som veľkú čiastku na opravu Rokfortu. Inak by nemohli začať s výučbou už od januára. Vieš si predstaviť, koľko ľudí čaká na možnosť formálne ukončiť svoje vzdelanie a znova naštartovať svoj život?“ spýtal sa, ale dievča len zaškrípalo zubami a stislo pery tak silno, až jej obeleli. „Po tretie,“ zahol ďalší prst, „som založil zverenecký fond pre Teddyho tak, ako to urobili aj moji rodičia. Vieš, že som jeho krstným otcom. Mám povinnosť postarať sa o neho. Po štvrté,“ chytil sa na prstenník a kýval ním, „som založil sirotinec pre magické deti a zložil dostatok peňazí na ich účet, aby mali aspoň na niekoľko rokov. No a po piate,“ zovrel ruku do päste a pozrel sa na ňu, „boli vojnové reparácie. Tam skončil zvyšok peňazí za predaj nehnuteľností, rodinných šperkov a všetkého, čo malo nejakú cenu. Zničili sme celkom dosť vecí, keď sme hľadali Voldemortove horkruxy,“ pokrčil plecami a ťukol do pergamenu. „Veľa toho nezostalo, ale je to dosť na to, aby som mohol ukončiť školu a začal pracovať. Ako auror budem mať celkom pekný plat a tak moja rodina nebude trpieť nedostatkom. Pravda,“ trochu hanblivo sa uškrnul, „nebude to žiadny prepych, lebo aj vzdelanie detí bude treba zaistiť , ale keď predám dom na Grimmauldovom námestí, môže pri troche skromnosti vyjsť z toho aj veľmi početná rodina a ešte zostane aj na školné pre deti.“ Pozrel na ňu a vzal ju za ruku. „Vieš, som celkom rád, že si zvyknutá žiť skromne a vyjsť s málom peňazí. Ak sa rozhodneš, že chceš v našom vzťahu pokračovať, bude to pre nás výrazné plus. Ty nemusíš mať nádherné šaty a šperky, si zvyknutá nakupovať v lacných obchodoch a nebude ti vadiť obrátiť každý knut tri krát v ruke, než ho vydáš. Keby som začal vzťah s dievčaťom z inej rodiny, určite by čakala drahé darčeky , návštevy osláv a plesov, veľký dom plný domácich škriatkov a prsteň s diamantom ako holubičie vajíčko. Ale ty si vždy hovorila, že ma miluješ a budeš ma milovať aj bez slávy a peňazí. Nepotrebujeme k láske nádherný prsteň, honosný dom a krásne šaty. Nemusíš byť ovešaná drahými šperkmi. Ten kto skutočne miluje ocení aj prstienok upletený z trávy, len nech je daný z lásky.“
Harry dokončil svoj monológ s dobrým pocitom, pretože takmer každé jedno slovo z neho bolo pravdivé. Takto si naozaj predstavoval svoj ďalší život. Tichý život obyčajného človeka v ústraní Godrikovej úžľabiny s početnou rodinou. Teraz už záležalo na Ginny, či bude ochotná akceptovať vzťah aj za takýchto podmienok. Ak áno, bol rozhodnutý dať im druhú možnosť. Alebo vlastne prvú, pretože nezrelý, detský vzťah ktorý predtým mali na pár týždňov sa nedal počítať. Odvrátil pohľad od dediny v údolí a pozrel na dievča, ktoré sedelo mlčky vedľa neho a vydesil sa. Bola biela ako papier a s vytreštenými očami na neho civela.
„Ginny?“ spýtal sa a ľahko ňou zatriasol. „Si v poriadku?“
„Ja...ja...ne...neviem,“ zakoktala a ako tak rýchle dýchala v snahe ovládnuť hnev, ktorý ňou lomcoval, hruď sa jej dmula ako rozbúrené more. Harryho pohľad skĺzol z jej zelenkastej tváre trochu nižšie a tam sa trvale ukotvil. „Ja si to,“ začala znovu s priškrteným hlasom a myšlienky jej v hlave leteli ako šialené, „ja si to musím premyslieť,“ dokončila, vyskočila z lavičky a rozbehla sa k domu. Harry sa za ňou pozeral s úškrnom na perách.
„Teraz uvidíme, čo Ginny Weasleyová v skutočnosti miluje. Mňa, alebo moju slávu a moje peniaze. Predpokladám, že prvé čo urobí, požiada Billa, aby si všetko čo som jej povedal overil v banke.“ Chvíľku ešte sedel hľadiac pred seba ponorený v myšlienkach, potom vstal, premenil prikrývku späť na vreckovku, strčil ju do vrecka, naposledy pozrel k Nore a odmiestnil sa.
Komentáře
Přehled komentářů
super kapitoly :-)
Líbí se mi všechny :-)
díky
téda
(Lily, 7. 6. 2011 17:41)tak to jsi vyjmenovala opravdu skvěle.. no myslím že jsem celkem skromná ale i tak nevím jestli bych byla vhodné děvče pro Harryho:)) Kapča je super a fakt se mi líbí jakým směrem se to vyvíjí, jsem hrozně zvědavá co bude dál.
no páni
(Trili, 9. 6. 2011 10:33)