27. Mesto vlkov
27. Mesto vlkov
Tajga, rozsiahle územie na severe Ázie a východe Európy. Tiahne sa takmer súvisle od Škandinávskeho polostrova až k Aljaške. Pokrývajú ho husté , nepriestupné lesy , do ktorých prenikajú ľudia len s námahou. Tajga sa bráni a úspešne odoláva všetkým snahám o ovládnutie.
V hlbokých a neprebádaných lesoch tajgy sa ukrýva veľa záhadných a zvláštnych vecí. Ale tou najzvláštnejšou je mesto. Krásne mesto so širokými ulicami, námestiami a parkami, plné veselých aj smutných a či zamyslených obyvateľov. Jediné, čo tu chýba, sú dymiace dopravné prostriedky. Ulice sú tiché, ozývajú sa tu len hlasy ľudí a veselý smiech detí. V lete je tu krásne, ale teraz je mesto ukryté pod vysokými závejmi snehu.
Je skoré ráno a mesto ešte prikrýva tma. Do svitania je ešte ďaleko, ale pred rozľahlým sídlom v jednej z prímestkých oblastí sa ozývajú veselé hlasy. Pred hlavnou budovou usadlosti sa začínajú primiestňovať skupinky ľudí oblečených v huňatých kožuchoch. Dvere na budove sa rozleteli a von vybiehajú domáci.
„Konečne! Už sme sa vás nevedeli dočkať! Kde ste boli tak dlho?“ smiech a veselé výkriky sa miešali s odpoveďami a všetci sa hrnuli dnu. Medzi príchodzími je aj Remus Lupin. Zvedavo si obzerá dom, okolie a pokúša sa zorientovať v tom mumraji, ktorý tu nastal. Vtom ho ktosi vzal za rukáv.
„Neboj sa,“ ozval sa vedľa neho veselý hlas Leny. „To sú len moji ostatní príbuzní, ktorí na nás čakali doma.“ dodala a ťahala ho za sebou do domu .
Radostné vítanie a objímanie pokračovalo aj v dome a Remusovi to pripadalo ako neprehľadný zmätok. Ale zdalo sa, že všetci ostatní sa v tom zmätku cítia veľmi dobre . Len jemu bolo trochu trápne, keď ho objímali a bozkávali úplne cudzí ľudia. Podávali si ho z rúk do rúk, z objatia do objatia a on bol z toho stále zmätenejší. Najväčší podieľ na tom malo asi to, že im nerozumel ani slovo. Nikto z nich totiž nehovoril anglicky. Všade sa ozývala mäkká a melodická ruština.
Lena, ktorá stála trochu bokom od Remusa a objímala sa z matkou sa uškrnula, ale potom sa nad ním zľutovala a vytiahla ho z kruhu príbuzných.
„Poď za mnou, kým ťa neumačkajú,“ povedala so smiechom a viedla ho do rozľahlého salónu. Bola to veľká miestnosť a Remus si až teraz , v relatívnom kľude uvedomil, že celá usadlosť je postavená z mohutných kmeňov stomov. Všetko tu bolo z dreva, steny , nábytok aj široké schodisko, ktoré viedlo do poschodia. Zo salóniu viedlo niekoľko dverí do ostatných častí usadlosti. Pri stenách stáli drevené , vyrezávané lavice pokryté kožušinami a po miestnosti bolo rozostavených niekoľko ťažkých stolov. Okolo nich stálo množstvo stoličiek s bordovým polstrovaním. Celú jednu stenu zaberal obrovský murovaný krb, z ktorého sálalo teplo.
Miestnosť sa pomaly zapĺňala. Všetci si sadali k stolu a aj Lena zamierila k jednému z nich, ťahajúc Remusa za sebou. Ivan Sokolov sa usadil za vrch stola do veľkého, vyrezávaného kresla a mávol rukou. Stoly sa pokryli obrusmi a po ďalšom mávnutí aj bohatým pohostením. Remus si pripadal takmer ako v Rokforte, len taniere neboli zlaté, ale také obyčajné, porcelánové. Prezeral si ľudí, ktorí sedeli okolo stolov a musel uznať, že Lena mu povedala pravdu. Asi to naozaj boli všetko príbuzní, lebo sa nápadne podobali. Svetlé vlasy všemožných odtieňov, mohutné postavy a svetlomodré oči. Prekvapilo ho, ako málo tam bolo žien. Jedna z nich ho pozorovala s mierne prižmúrenými sivomodrými očami. Plavé vlasy mala zapletené do hrubého vrkoča a ten sa jej vinul cez plece takmer až k dlážke. Tmavé, bavlnené šaty s dlhým rukávom zvýrazňovali jemnosť jej bielej pokožky. A hoci už mala nejakú tú desiatku rokov za sebou, bola veľmi krásna. Lena si všimla, kam sa Remus pozerá a šťuchla ho do boku.
„To je moja mama,“ zašepkala, lebo práve teraz sa Ivan Sokolov postavil, vzal zo stola pohár s čírou tekutinou a odkašľal si. Všetci stíchli a pozreli na neho.
„Všetkým vám želám šťastný nový rok! Dnes môžeme medzi sebou privítať vzácnu návštevu z ďalekého Anglicka . Je to pán Remus Lupin, ktorý sa k nám pripojil, aby tu absolvoval svoj výcvik. Chcem vás požiadať, aby ste ho medzi seba prijali a všemožne mu pomáhali.“ usmial sa na Remusa a zdvihol pohár. „Na zdarovie!“
„ Na zdarovie!“ ozvalo sa zborovo a všetci prítomní zdvihli poháre v prípitku. Pripíjali si spolu na šťastie v novom roku a Remusovi na privítanie. Aj Remus sa chopil pohára, ale Lena ho zadržala.
„Opatrne, len ochutnaj, lebo ťa to položí,“ povedala so smiechom a odpila si zo svojho pohára poriadny dúšok. Remus sa na ňu nedôverčivo pozrel, ale nakoniec sa rozhodol, že ju pre istotu poslúchne. Len čo si namočil pery vedel, že nič lepšie urobiť nemohol . Ten malinký dúšok čírej kvapaliny v ústach bol ako zosobnený oheň. Mal čo robiť, aby sa donútil ho prehltnúť . Vôbec si nevšimol, že ho všetci pri stole so záujmom pozorujú a niektorí sa pobavene uškŕňajú. Konečne sa mu podarilo prehltnúť a okamžite sa sápal po pohári s vodou. Okolo sediaci vyprskli smiechom a už sa smiali všetci. Bol to hlučný, veselý smiech, ale nebol to výsmech. Bol to len výraz pobavenia a možno aj dobrosrdečnosti.
„Čo je to?“ zasípal Remus, keď mu tá tekutá láva skĺzla do žalúdka a vypálila mu tam dieru. Aspoň tak mu to pripadalo.
„Vodka,“ povedala so smiechom Lena. „Trikrát vypálená vodka. Dala by sa používať ako zbraň,“ povedala a pobúchala ho súcitne po chrbáte.
„To teda áno,“ prikývol Remus a po vzore ostatných si vzal kúsok chleba , aby to zajedol. „Naša ohnivá wisky je proti tomu len čajíček.“
„Máš pravdu,“ povedal mladík, sediaci vedľa neho. „Na takýto dúšok, by si musel tej žbrndy vypiť celú fľašku,“ doložil a veselo sa rozosmial. Potom sa otočil k Remusovi a podal mu ruku. „Ja som Vasilij, Lenin starší brat. Len o rok, budeme spolu v kurze.“
„Teší ma,“ stisol Remus ponúkanú ruku a potom sa už raňajkovalo. Ale teraz už Remus rozumel, čo sa okolo neho hovorí, lebo všetci v jeho blízkosti hovorili anglicky. Vedel, že sa to zmení, že sa bude musieť naučiť ich jazyk, ale teraz to neriešil. Vychutnával si pochúťky, ktoré sa na anglickom stole bežne neobjavujú a tešil sa príjemnej spoločnosti.
Po raňajkách sa všetci rozišli po usadlosti. Každý mal nejakú prácu a Remusa odviedli do izby, ktorú mu pripravili. Bola na poschodí, takmer na konci širokej chodby.
„Tak, tu bude teraz tvoje kráľovstvo,“ povedala so smiechom Lena, keď otvorila dvere. Remus váhavo vošiel dnu a rozhliadol sa. Izba bola pomerne veľká a pohodlne zariadená. Drevenú dlážku pokrýval vysoký , tmavohnedý, jednofarebný koberec . Pri jednej stene stála široká , pohodlná postel s niekoľkými poduškami a teplými prikrývkami .Vedľa nej stála široká dvojdverová skriňa. Pod neveľkým oknom bol písací stôl a okolo neho niekoľko poličiek. Oproti posteli bol krb , v ktorom horeli dubové polená. V strede miestnosti malý, okrúhy stolík a dve pohodlné kreslá.
„Kam ti to dám?“ ozvalo sa odo dverí a dnu sa teperil Vasilij s Remusovou batožinou. Remus len pokrčil plecami a prevzal od Vasilija kufor. Postavil ho k posteli a sadol si na ňu. Bola pohodlná, ale nebola to jeho postel v Rokforte. Zosmutnel a hlavou mu leteli spomienky na kamarátov. , Čo asi teraz robia? Spomenú si na neho? Bude im chýbať? Oni mu chýbať budú a veľmi, už mu vlastne chýbajú.´
„Poď, ukážem ti, kde mám izbu,“ zvolala Lena, keď si všimla jeho výraz, „ potom ti pomôžem s vybaľovaním. Aj tak tu nebudeme dlho, čoskoro ideme do tábora,“ rapotala a vliekla ho za sebou. Remus sa musel smiať nad jej energickým výrazom a snahou rozveseliť ho.
„Héj! Počkajte na mňa!“ volal za nimi Vasilij , zbavil sa zvyšku batožiny a bežal za nimi. Smykom zastavili pred jednými z mnohých dverí. Lena na ne ukázala a otvorila ich.
„Tu je moja izba,“ povedala a vtiahla Remusa dnu. Izba bola zariadená podobne ako Remusova, len podľa množstva rôznych maličkostí a veselších farieb bolo vidno, že je už dlhšie obývaná mladým dievčaťom. Lena sa uprostred izby veselo zatočila. „Páči sa ti moja izba?“ spýtala sa a keď jej prikývol, usmiala sa. „Aj mne sa páči, škoda, že sme doma tak málo,“ doložila.
„Tým chceš povedať, že...“ pozrel na ňu spýtavo.
„Že už pozajtra odchádzame do tábora,“ prikývla trochu smutno, ale potom sa zase rozpustilo rozosmiala. „ Nevadí, aj tam je pekne . Poď, všetko ti tu poukazujem, veľa času na to mať nebudeme,“ zvolala, vzala ho za ruku, kývla Vasilijovi a spolu vyšli z izby.
Keď sa po niekoľkých krokoch Remus otočil, nevedel by povedať, ktoré dvere práve za sebou zavreli. Na chodbe ich bolo veľa a všetky boli rovnaké. Pokrútil hlavou a nechal sa viesť dolu schodiskom .
Prehliadka usadlosti im zabrala pomerne dosť času a Remus sa pri nej oznámil s množstvom ľudí. Keď sa vrátil do svojej izby, aby si konečne vybalil, boleli ho nohy a dokonca aj ruky. Nohy od chodenia a ruky od úprimných stiskov a medvedích objatí. Tento slovanský zvyk, objímať sa, ho privádzal do rozpakov. Nebol zvyknutý na taký častý telesný kontakt a tak bol väčšinu času červený, ako redkvička a to ho znervózňovalo. Cítil sa neistý a veľmi zraniteľný. Nebolo sa čomu čudovať, keď si uvedomil, že väčšina mužov je od neho prinajmenšom o hlavu vyššia a o polovicu mohutnejšia. Chvíľami si pripadal, ako trpazlík. Znovu mal pocit, že to nemá šancu zvládnuť. Otvoril kufor a pomaly vykladal oblečenie do skrine. Nepochyboval, že onedlho bude zase baliť, veď už o dva dni sa premiestnia do tábora, ale z nedostatku inej činnosti vybaloval. Keď bol hotový, postavil prázdny kufor na dno skrine, zavrel ju a rozhliadol sa po izbe. Jeho pozornosť upútal písací stôl. Podišiel k nemu, pohladil jeho hladkú dosku a otvoril vrchnú zásuvku. Boli v nej uložené písacie potreby. Chvíľu na ne pozeral, potom ich vytiahol a sadol si k stolu. Rozprestel jeden z pergamenov, namočil pero do kalamáru a začal písať prvý z mnohých listov, ktoré za týmto stolom v budúcnosti napíše. Písal Jamesovi a Síriusovi, ako mu chýbajú a ako by práve teraz chcel byť spolu s nimi. Potom napísal dlhý list aj rodičom a uisťoval ich, že sa má dobre, nič mu nechýba a že sú všetci k nemu milí . Chcel napísať ešte jeden list, ale nakoniec zostal pergamen prázdny. Nedokázal nájsť slová, ktoré by vyjadrili všetko, čo cítil. Nechcel Kess ublížiť, lebo vedel, že bola k nemu taká úprimná, ako to bolo možné. Vedel, že bude patriť inému, ale ešte stále sa nemohol zmieriť s tým, že to bude práve jeho kamarát a najväčší sukničkár v Rokforte, Sírius Black.
Dva dni ubehli rýchle a hoci to Remusovi spočiatku tak nepripadalo, bavil sa celkom dobre. V spoločnosti Leny a jej bratov bolo veselo. Ukázali mu mesto, povodili po obchodoch a pamiatkach. Usporiadali preteky na ruských trojkách a postavili spoločne niekoľko príšerne škaredých snehuliakov. A tak, keď jedného večera Ivan Sokolov zavelil na odchod do postelí, lebo ráno sa presúvajú, bolo mu takmer ľúto, že veselé časy sa skončili.
„Nebuď smutný,“ povedala mu Lena, keď stúpali po schodisku. „V tábore si tiež užijeme kopec srandy,“ uškrnula sa a mierne sa pretiahla, s rukami zopnutými za chrbátom. Remusovi sa zúžili oči a mierne skrátil dych , keď prešiel pohľadom po napnutej postave dievčaťa. Lena si to všimla a nebadane sa pousmiala.
Ráno sa všetci zhromaždili v salóne a obliekli si mohutné kožuchy, čiapky a rukavice. Starší členovia rodiny si vzali na starosť mladších a spoločne sa premiestnili . Remusa preniesol sám Ivan Sokolov a keď ho opatrne postavil do snehu uprostred tábora, zdvihol k nemu Remus hlavu a pozrel mu do očí.
„Tento nesporne zaujímavý spôsob premiestňovania, by som chcel vedieť,“ povedal a poobzeral sa.
„Bude mi potešením, naučiť vás to,“ odpovedal Sokolov a mierne sa s úsmevom uklonil. „A teraz sa znovu ubytujeme a môžeme začať.“ dodložil a viedol Remusa k jednej z nízkych, drevených budov.