1. Mínotaurus
1. Mínotaurus
Vysoko , na najvyššej veži , až úplne pod strechou sedel na hrade malý chlapec. Chrbtom sa opieral o hradu pokrytú patinou storočí, obidvomi rukami si pritiahol nohy k telu a bradu si položil na kolená . Svetlá pleť jeho tváre v prítmí jemne žiarila, čierne vlasy mu padali v mäkkých vlnách do tváre a sivé oči boli zahľadené do neznáma. Chlapča tu sedelo už dlho a vôbec sa nestaralo o čas. Načo , aj tak ho nebude nikto hľadať. Všetci sa neustále krútia len okolo jeho úžasných bratov a na neho sa už nikto ani nepozrie.
„Ivar?“ ozval sa tichý hlas a poklop zakrývajúci vchod na povalu sa zdvihol. Ivar stisol pery a zamračil sa. Sivé oči mu potemneli hnevom. Ešte väčšmi sa pritajil do tieňa v nádeji, že ho nezbadá a odíde. Nemal náladu na rozhovor a už vôbec nie s Galinou. ,Načo sem prišla? Prečo ho nenechá na pokoji?´pomyslel si nahnevane.
Galinine tmavohnedé oči preleteli po hradách a na plných perách sa jej objavil jemný úsmev.V tieni jednej z hrád sa ukrýval do klbôčka zmotaný chlapec. Nehýbal sa a snažil sa splynúť s tieňom.
„Nie je od teba pekné, že ma nútiš vyšplhať sa po toľkých schodoch,“ poznamenala a poobzerala sa okolo seba. Povala veže bola pokrytá hrubou vrstvou prachu, cez ktorý sa jej vôbec nechcelo chodiť. Každý krok by zvíril celé kúdoly. Musí tu byť ešte nejaká iná cesta, lebo prach na zemi bol neporušený. Zamyslela sa, vytiahla prútik a prudko ním švihla.
„Purgo!“ zvolala a prach na dlážke povaly zmizol . Len teraz bolo vidieť, že je celá vykladaná drevenými , rôznofarebnými lištami, ktoré vytvárali pravidelné vzory. „No páni, to je pekné!“ usmiala sa a prešla k Ivarovi. Zazeral na ňu spod obočia a vyzeralo to, že sa snaží splynúť s hradou. „Prečo si odišiel?“ spýtala sa mäkko a vyšplhala sa hore na hradu tak, aby mala chapca na dosah.
„Nemusím tam byť,“ zašomral a pozeral sa bokom, kamsi ďaleko mimo nej.
„Ty si sa nechcel rozlúčiť s bratmi?“ spýtala sa prekvapene. „Budé preč zase celý rok, tebe nebudú chýbať?“
„Nie! Prečo by mi mali chýbať? Môžu si tam ostať!“ zavrčal, na okamžik pozrel Galine do tváre a potom znovu odvrátil pohľad. „ Stále počúvam akí sú úžasní, výnimoční a fantastickí!“ zvolal ublížene a oči sa mu celkom nečakane zaliali slzami. Galina sa na neho chvíľu pozerala mlčky a potom si ho pritiahla k sebe a pevne objala.
„Veľmi ti vadí, že o nich všetci teraz hovoria v takých superlatívoch?“ ozvala sa po chvíli . Ivar sa dlho nehýbal, ale potom len pokrútil hlavou.
„Nevadí,“ zamumlal neúprimne cez slzy, „ je mi ľúto, že už zase odišli. Sľúbili mi, že ma naučia premeniť sa na draka!“
„Naozaj?“ zamračila sa nedôverčivo Galina, odtiahla Ivarovu hlavu a pozrela sa mu do tváre. „ Nie si na to ešte primladý?“
„Naozaj!“ tvrdil Ivar zachmúrene: „ Teraz zase odišli na celý rok a sľub nesplnili !“ zlostil sa . „Aj Sírius a Sira odchádzajú do školy a bude tu smutno! Prečo nemôžem ísť do školy aj ja?“
„Pretože máš ešte len sedem rokov a v Kalevale berú študentov až od desiatich. Mne sa aj tak zdá, že je to zavčasu,“ vzdychla si Galina, „ ani som si nestihla Leva užiť a už odišiel do školy. Tak veľmi sa za tie roky zmenil a ja som ho videla len pár dní,“ hovorila potichu, akoby prítomnosť Ivara vôbec nevnímala. „Aj tvoji rodičia vidia Brentana s Kieranom len pár dní v roku. Nečuduj sa teda, že si ich chcú užiť,“ dodožila odrazu, „ nemusíš preto na nich žiarliť!“
„Ja nežiarlim!“ skríkol Ivar a prudko sa od nej odtiahol. „Prečo by som mal žiarliť?“ zvolal znovu a postavil sa. Galina sa za ním natiahla , aby ho zachytila, keby padal, ale on sa odtiahol ešte ďalej . Zvrtol sa a urobil po hrade niekoľko rýchlych krokov. Odrazu sa odrazil a skôr než stihla zareagovať, skočil dolu.
„Ivar!“ zvolala a s doširoka otvorenými očami sledovala, ako sa pomaly spúšťa , akoby sa potápal do hustej kvapaliny. Mäkko doskočil , otočil sa k nej, mykol plecom a rozbehol sa k otvorenému poklopu. „Zaujímavé,“ zašomrala Galina , keď sa trochu spamätala a zliezla z hrady. Zvraštila obočie a snažila sa spomenúť si, k čomu by mohla patriť takáto schopnosť., Ako to ten chlapec vlastne robí? Spomaľuje čas, alebo zahusťuje okolitý priestor?´dumala a schádzala po úzkych stupňoch točitého schodiska. Hlboko pod ňou sa ozývalo rýchle cupotanie Ivarových topánok.
Ivar bežal po schodoch a mračil sa ako búrkový oblak. Prečo ho nenechajú ani chvíľu na pokoji ? ,Nielen že ho vyrušila, popretŕhala mu myšlienky, ale ešte ho aj obvinila, že žiarli! Taká hlúposť!´ myslel si . , Nemám prečo na nich žiarliť, nie sú až takí zazrační, aby som na nich musel žiarliť!´ uzavrel pre seba v duchu, pohodil hlavou a zamieril rovno do žalárov. Tam ho nenájde ani Galina, hoci občas sa mu zdalo, že tá ho nájde vždy a všade. Dnes proste chcel byť sám!
Podzemné priestory pod palácom boli obrovské a Ivarovi pripadalo, že sú možno ešte väčšie, než palác sám. Hneď za ťažkými okovanými dverami so symbolmi Mínotaura sa začínalo schodisko, ktoré viedlo dolu. V pohode by po ňom prešiel aj voz. Schody boli plytké a široké , ale len po prvú odbočku vravo. Tam sa nachádzali pivnice so zásobami , plná zbrojnica starodávnych zbraní, ktoré rod O´Brayenovcov používal celé tisícročia, ale teraz tam ležali zabudnuté a zapadali prachom. Ivar zamieril najskôr tam. Míňal skladiská do prasknutia natrieskané potravinami a fľašami vína. Nič z toho ho nedokázalo dnes zaujať, hoci inokedy by si celkom určite vybral niečo chutné a sladké, aj keď by to znamenalo nutnosť zrušiť a znovu zdvihnúť ochranné kúzla. Dnes sa na dobre známe dvere len ľahostajne pozrel a kráčal ďalej až k ťažkým dubovým dverám s dvomi prekríženými mečmi.
Zbrojnica tonula v tme, ale v okamžiku, keď tam vkročil vzplanuli všetky fakle a osvetlili rozsiahlu miestnosť. Ivar sa tu výborne vyznal a zamieril rovno k stojanu s krátkymi zbraňami. Chcel si vybrať jednu z dýk, ktoré viseli v ozdobných puzdrách a vyzerali, akoby ich tam položili dnes. Napriek všetkým kúzlam však všetko začínala pokrývať tenká vrstva prachu. Ivar bral dýky jednu po druhej do rúk, vyťahoval ich z puzdier a prezeral si ich. Obdivoval rukoväte vyrobené z tých najroztodivnejších materiálov , čepele ostré ako britvy od ktorých sa svetlo odrážalo, ako od zrkadla.
Jedna z nich ho zaujímala už dávno, ale doteraz ešte nemal odvahu vziať ju do rúk. Bola dlhšia ako ostatné, ale rukoväť mala vytvarovanú tak, že s rukou vytvorila jej prirodzené predĺženie. Cez čepel sa tiahli vlysované ozdobné písmení hesla , Sloboda a česť´. Na každej strane hesla boli dva malé prekrížené meče. Veľmi sa mu páčila a dnes ju po prvýkrát vytiahol z puzdra celú .Skusmo sa ňou zahnal. Čepeľ zasvišťala keď pretínala vzduch a ruka sa mu jemne zachvela vzrušením. Oči mu svietili, keď si ju pripínal k boku a na tele cítil jej váhu. Odrazu mal pocit, že je mocný a neporaziteľný. Zvrtol sa na opätku a vyšiel zo zbrojnice. Fakle za ním pohasli a miestnosť sa zase ponorila do tmy.
Rýchlym krokom prešiel k hlavnému schodisky a zastavil sa. Mohol vystúpiť hore a vrátiť sa do paláca tak, ako to už urobil nespočetnekrát, alebo mohol zísť dolu. To ešte nikdy neurobil a tak chvíľu stál nerozhodne na širokej plošine a uvažoval, ktorým smerom sa vydá. Už bol takmer rozhodnutý vrátiť sa, keď si spomenul, ako otec obdivoval odvahu jeho starších bratov , rozhodne sa otočil chrbtom k východu a zahľadel sa dolu do tmy a chladu. Ešte raz sa obzrel a potom začal zostupovať dolu. Schodisko tu bolo oveľa strmšie, stupne kratšie a hlavne vyššie. Zostupovalo sa mu veľmi nepohodlne a aj keď sa fakle na stenách zažínali pred ním v dostatočnom predstihu, tonulo v tme. Nemal ani predstavu o tom, kam ho schody zavedú, ale nechcel sa vrátiť tak skoro. Rozhodol sa, že dnes pôjde aspoň na koniec schodiska.
„Hneď potom sa vrátim,“ šepkal si popod nos a dodával si tak odvahu . Minul niekoľko odbočiek vpravo i vľavo . Chodby neboli osvetlené, ale v ústí každej ležalo niekoľko fakiel. Položil ruku na dýku pripnutú k opasku , usmial sa a začal zostupovať rýchlejšie. Bol ozbrojený, nič sa mu nemohlo stať. Tam pred ním ležalo dobrodružstvo a on sa s ním dnes chcel stretnúť. Zostupoval tak dlho, že už ani nedúfal, že tie schody niekedy skončia. Určite ich bolo viac, než tých do najvyššej veže paláca a stále pribúdali, namiesto toho, aby sa skončili. Ivar už bol naozaj unavený a nohy sa mu začínali triasť. A keď už stratil nádej, že sa dnes dostane celkom dolu, schodisko sa náhle skončilo a on sa ocitol v širokej okrúhlej miestnosti vytesanej do skaly. Keď položil nohu na kamennú dlážku, vzplanuli fakle a osvetlili celý priestor.
Ivar sa začudovane obzeral . Z miestnosti viedlo päť chodieb, temných a záhadných . Prešiel k prvej z nich a opatrne do nej nazrel. Nevidel nič zaujímavé. Steny boli vytesané do kameňa, boli hladké a bez akýchkoľvek ozdôb a značiek. Nad prostrednou chodbou videl zase znak Mínotaura a zamračil sa. Pamätal si, že týmto znakom sa najčastejšie označujú bludiská., Prečo by sa pod ich palácom malo nachádzať bludisko? Keby tu bolo, otec by mu o ňom už dávno niečo porozprával. To predsa bola jeho obľúbená téma , rozprávanie o predkoch a ich slávnych činoch.´ pomyslel si , pokrčil plecami a vkročil do chodby.
Ničím sa od tých ostatných neodlišovala a spočiatku viedla priamo vpred a bola pomerne krátka. Uzatvárali ju ťažké okované dvere s veľkých strieborným kruhom uprostred. Ivar tam chvíľu nerozhodne stál, ale potom uchopil kruh a zo všetkých síl zaň potiahol. Dvere sa nečujne otvorili a Ivar hľadel do tej najčernejšej tmy, akú si len vedel predstaviť. Usmial sa, urobil krok a vtom sa s ním všetko zatočilo. V očiach sa mu zatmilo, hruď mu stlačili neviditeľné obruče a on stratil vedomie.
„Patrick,“ zastavila Galina Patricka s Remusom na chodbe neďaleko južného krídla, „nevidel si Ivara?“
„Nie, prečo? Už zase sa niekam zašil?“ rozosmial sa Patrick a Remus sa tiež uškrnul, aj keď v jeho očiach bol nepokoj. Galinin výraz sa mu akosi vôbec nepáčil .
„Zašil a to tak dôkladne, že ho už dve hodiny hľadám a nemôžem ho nájsť!“ hnevala sa , sadla si do kresla stojaceho pri okne a trela si boľavé nohy. Patrick sa na ňu sústrastne pousmial a luskol prstami. Vedľa neho sa v tom okamžiku objavil ukláňajúci sa škriatok.
„Čo si pán želá?“ spýtal sa a oddane na Patricka civel velikánskymi svetlomodrými očami.
„Buny,“ usmial sa na neho Patrick láskavo, „ pohľadaj, prosím, Ivara a priveď mi ho do pracovne.“
„Áno pane,“ prikývol škriatok a odmiestnil sa.
„Tak vidíš,“ odrátil sa Patrick na Galinu a uškrnul sa, „ takto treba hľadať a nie behať po celom paláci. Kde si ho vlastne videla naposledy?“
„Hore na najvyššej veži, sedel pod strechou a trucoval,“ povzdychla si Galina. „Žiarli,“ vysvetlila ticho a Patrick prekvapene povytiahol jedno obočie.
„Žiarli? Na koho?“ spýtal sa, ale Remus si len odfrkol.
„To je predsa jasné, na chlapcov, na koho iného!“ pokrútil hlavou a zahryzol si do pery. Otočil sa k Patrickovi a netrpezlivo čakal, kedy pôjdu ďalej. Patrick predsa prikázal škriatkovi, aby Ivara priviedol do pracovne. Mali by tam teda čo najrýchlejšie ísť. Nechcel, aby tam bol chlapec sám. Už aj tak mal dosť problémov, nepotreboval ďalšie. Patrick to našťastie rýchle pochopil , kývol Galine a kráčal za Remusom ku krbom. Neprešli ešte ani polovičku cesty a Buny sa znovu objavil Patrickovi pri lakti.
„Pán sa nehnevať, Buny nenájsť mladý pán Ivar,“ povedal a smutne sklopil dlhé , plachtovité uši.
„Čo tým chceš povedať?“ zamračil sa Patrick na nebohého škriatka. „Hľadal si ho všade?“
„Buny hľadať, ale mladý pán Ivar nikde nebyť!“ trepal škriatok hlavou a div sa nerozplakal.
„Ako to, že nikde nie je!“ vykríkol Patrick a v očiach mal zdesenie. Vedel veľmi dobre, že z paláca sa nedá odísť tak , aby o tom nevedel. To nemohol dokázať ani Ivar! „Okamžite zvoláš všetkých škriatkov a prehľadáte palác!“ prikázal ostro a skočil do krbu. Remus sa s hrôzou v tvári ponáhľal za ním. Patrick prechádzal krbmi ako vietor a do pracovne prišiel v rekordnom čase. Okamžite sa vrhol ku knihovni a začal sa hrabať v policiach. Horúčkovito prehadzoval pergameny , otváral ich a nenachádzajúc potrebný, hádzal ich okolo seba
„Čo hľadáš?“ vypytoval sa Remus, ktorý mu chcel pomôcť, ale nevedel ako a tak tam len stál a pozeral sa, ako sa okolo Patricka vŕši stále väčšia a väčšia hromada pergamenov.
„Mapu!“ zavrčal Patrick, rozvinul ďalší pergamen a výkríkol od radosti. „Tu je! Našiel som ju!“ vyskočil a utekal ku stolu. Tam bezohľadne zmietol všetko čo na ňom ležalo a veľký zvitok pergamenu rozvinul. Remus sa sklonil nad mapou spolu s ním. „Pamätáš na našu Záškodnícku mapu?“ spýtal sa a začal zaťažovať rohy mapy, aby sa im nezatvárala. Pred niekoľkými rokmi, keď tu bolo ešte trochu pokojnejšie, som našiel mapu paláca a trochu som sa s ňou pohral. Toto tu je výsledok môjho snaženia,“ ukázal na mapu a poklopkal po nej prútikom. Záškodníkom raz, záškodníkom naveky! povedal a zároveň prešiel nad mapou druhou rukou. Na celkom obyčajnej mape paláca sa odrazu začali objavovať pohybujúce sa bodky s menami. Obaja sa sklonili nižšie a pozorne si všetko prezerali. Hmýrenie na mape bolo neuveriteľné. Stovka domácich škriatkov prehľadávala palác a keby sa Ivar v jeho priestoroch nachádzal, museli by ho nájsť. Obom pokleslo srdce a Patrick vyskúšal ešte jednu možnosť. Položil si ľavú ruku na srdce, pravú položil na mapu a nahlas vyslovil meno svojho syna. „Ivar O´Brayen!“ Obe ruky mu zažiarili zlatavým svetlom, ktoré sa vpilo do mapy, tá sa následne celá rozsvietila a keď zhasla, vinula sa po pergamene zlatá čiarka s drobnými šipkami. Mierila rovno do podzemia k maličkému znaku Mínotaura. Patrickovi sa podlomili kolená a takmer padol. Remus ho pohotovo zachytil , ale ničomu nerozumel.
„Kde je?“ spýtal sa, ale výraz jeho kamaráta mu veľkú nádej nedával.
„J e v bludisku,“ hlas sa mu zlomil a zničene dopadol do kresla, „ odtiaľ sa ešte nikto nedostal!“
„Ako to vieš?“ zvolal Remus a vyskočil. „Pôjdeme ho hľadať a nájdeme ho!“ vykríkol odhodlane , vytiahol Patricka z kresla a spolu vybehli z pracovne von.
Komentáře
Přehled komentářů
teeeeeeeeeeda....to je ale kapca...aka napinava.....uf.....ako to ten Ivar robi??....no som zvedava....sak isto sa dozvieme:D....no ja idem citat dalej:D
nádhera :))
(Cassie, 11. 4. 2008 13:15)
fakt skvelé. Teraz nerozumiem, ako som si mohla myslieť, že budeš pokračovať s chalanmi a Avalonom. A chcem sa ťa opýtať, z pohľadu Ivara budeš píasť aj po skončení štúdií na Kalevale, čiže budeš písať o Ivarovi aj keď budú chalani už na Avalone?? Som veľmi zvedavá na ďalšie, vyvíja sa to viac než sľubne. Ivar je fakt riadny nezbedník... je po ockovi :)). No čo, záškodnícke gény sa nestratia s menom... :)). Dúfam, že Ivar sa týmto "malým" výletikom aspoň trošku poučí. Ale ani sa mu nečudujem, keby som pár dní v kuse musela počúvať len o superlatívoch dvoch starších bratov. Síce je pravda, že boli doma len pár dní, ťažko to vysvetlíte dieťaťu, ktoré má sedem rkov, hoci je to veľmi mocný čarodejník. Inakšie, mohla by si nám objasniť ten Ivarov krásny "let" vzduchom :)). Tak sa teším na ďalšiu, juuuj :))
Mimochodom, páči sa mi názov tejto poviedky. Jednoduchyý, ale výstižný.
A teraz mi to konečne doplo!!!! Chalani odišli na školu do siedmeho ročníka po Voldyho zničení, ale ešte "dnes" večer odchádzajú na Avalon!!!! Aha.... no... konečne mi doplo :)) A ty popisuješ život Ivara po nástupe a Avalon.... joooj... mám dlhé vedenie :)) Ale ináč skvelé.
Jé, toho názvu
(soraki, 11. 4. 2008 12:19)jsem si včera nevšimla - byl tam? Al e souhlasím s Trianou, mohla si tam dát něco k tomu - třeba temný mág, nebo malý velký mág, nebo tak něco. Zase plácám, že? Nenech si do ničeho kecat, je to dobrý název :-D
Mág
(Triana, 11. 4. 2008 10:34)
Až teraz som si všimla aký si dala názov
MÁG
To je dobré ale mohla si tam dať ešte jedno slovíčko aby to vystihovalo Ivarovu moc presnejšie.
ale inak je to skvelý názov
*/*/*
(Triana, 11. 4. 2008 7:57)
Tak toto bolo užasné. Som rada,že nadväzuješ na túto poviedku. A Ivar si zaslúži, aby sa tiež prejavil ako jeho bratia.
Ale dúfam,že si nezabudla na jeho sestru. Tá by tiež mala mať nejaké výnimocné schopnosti...nielen chalani, nemyslíš?
Už sa teším na ďalšiu...
Nemám slov...
(Redmoony, 10. 4. 2008 23:03)To je... neuvěřitelný, dokonalý. Bude v bludišti taky ta obluda jako v řeckých bájích?
no teda
(lea, 10. 4. 2008 22:29)
vidim, ze mas fantazie nadostac. Mapa je perfektna. A bludisko? No som zvedava, ako Ivara odtial dostanu. Ale snad to zvladne aj sam, je predsa tiez vynimocny.
No tesim sa, ako to bude pokracovat.
PARÁÁÁDA
(soraki, 10. 4. 2008 21:58)
Ty jsi opravdu úžasná! Tak tohle jsem fakt nečekala, překvapila jsi mně, mile :-D Ten nápad psát z pohledu Ivara - super. A to nemluvím o tom bludišti - jsem napnut jak kšandy. Tipuju, že mu pomůže ta dýka, alespoň doufám. Snad nebudou muset přijet dvojčata aby ho vytáhli. Jo, to jsou děti ... (smradi) :-DDD Fíha, já se asi nebudu moct dočkat další. Díky, díky díky a zítra ahoj :-DDD
Ještě, jak to ten Ivar s tím zpomaleným padáním dělá??? Nějakej dobrej, ne? :-DDD
no wau
(julili, 12. 4. 2008 18:11)