3O. Som pripravený ísť!
30. Som pripravený ísť!
V okamžiku , keď sa v zbrojnici objavil ónyxový démon, začalo sa najdlhších tridsaťšesť hodín v živote Drakov. Ivar sa transformoval do absolútne nepredstaviteľných foriem a oni museli použiť celú svoju čarovnú moc, aby sa uchránili .
„Hore!“ zvolal Kieran , ľavou rukou vyčaroval strieborný štít a pravačkou strhol Leva z dosahu širokého vejára kyseliny, ktorú na nich vychrlil tvor podobný obrovskému krakenovi. Tento však mal pevnú kostru a na niekoľkometrových ramenách mal okrem prísaviek aj celý rad ostrých pazúrov . Z nozdier mu šľahali chuchvalce jedovatého , žltozeleného plynu a z otvorov vedľa úst plných ostrých zubov striekala hustá , páchnuca kvapalina , ktorá sa podobala kyseline. Lev, ktorého Kieranova akcia poslala k stene sa vo vzduchu prudko otočil a zaútočil na krakena celou sériou omračujúcich kúziel . Tie sa však od tej potvory bezmocne odrážali a križovali neprieč zbrojnicou všetkými smermi.
„Koľko ešte!“ kričal flustrovane, keď bol nútený vyhnúť sa vlastnej , odrazenej kliatbe . „Už to dlho nevydržíme!“
„Stupefacio!“ zvolal Kieran a vrhol kliatbu priamo do obrovského, vypúleného oka živočícha, z ktorého sálal nepredstaviteľný chlad a nenávisť. Modrý, sveteľný výboj zasiahol strieborný disk oka a kraken sa povážlivo zakolísal . Energia kliatby otriasla obrovským telom a po koži mu prebehli tisícky drobných, belasých bleskov. Koža mu pokryli malé červené pluzgiere , ktoré začali mokvať. Riedka, belavá tekutina stekala vo veľkých kvapkách na dlaždice a so zasyčaním sa do nej vpíjala. Dlažbu pokryli malé krátery, ktoré sa rýchle zväčšovali.
„Gelo!“ zvolal Lev vydesene súčasne s ostrým zábleskom kliatby, ktorá pokryla dlažbu hrubou vrstvou ľadu. Jaj rozpad sa zastavil a obaja Draci si vydýchli úľavou. Kraken, ktorý sa už niekoľko sekúnd omámene kolísal padol s ťažkým plasnutím na zľadovatenú dlažbu a jeho striebristé oko sa zatvorilo. Rysy na Kieranovej tvári sa na chvíľu uvolnili . Unavene si prezeral dlane pokryté fialovými škvrnami a kývnutím hlavy privolal Leva.
„Máme len pár sekúnd, musíme sa dať do poriadku. Ani Merlin nevie, čo príde ďalej,“ zavrčal a s úľavou si povzdychol, keď mu Lev švihnutím prútika vyliečil obe ruky. Napriek únave neprestával ostražito pozorovať krakena rozplesnutého na ľade, ktorý sa už začal topiť. Prudké trhnutie chápadiel roztiahnutých na dlažbe sprevádzal nepríjemný škrípavý zvuk, keď ostré pazúry rezali ľad pokrývajúci dlažbu. Lev si ťažko povzdychol a pevnejšie zovrel prútik v ruke.
„Preberá sa, ale myslím si, žeby sme už nemali používať omračujúce kliatby,“ zamumlal a s prižmúrenými očami kontroloval dlažbu pod krakenovým telom. „Mám taký nepríjemný dojem, že keď sa ľad roztopí, bude rozpad dlažby pokračovať ďalej.“
„Ja pevne dúfam že nie,“ mračil sa Kieran a ustarostene sa na neho pozrel, „ otec by nás pretrhol ako hadov, keby sme mu zlikvidovali palác.“
„Hmch!“ uchechtol sa Lev ponuro a na chvíľu zrušil mocný štít okolo Brentana s Kirillom, ktorý chránili mentálnu matricu Ivara a boli v hlbokom magickom tranze. Štít im sice odoberal obrovské kvantá energie, ale bol nevyhnutný pre ochranu oboch. Zhlboka dýchal , snažil sa o čo najrýchlejšiu obnovu energetického potenciálu a so záujmom pozoroval, ako sa telo krakena začína kŕčovite otriasať. Keď sa z neho začalo ozývať hlboké dunenie bolestivého revu prichádzajúcej premeny, obnovil Kieran švihnutím ruky ochranný štít a sústredil sa.
Bolestný rev bol stále silnejší a Levova tvár sa zmrštila v nepohodlnej grimase. Nakrčil nos a zazrel na živočícha , ktorý sa začal zmietať na dlažbe a prudko mlátil dlhými chapadlami okolo seba.
„Nevedel som, že hlavonožce majú hlasivky,“ utrúsil po zvlášť hlasnom výkriku a vzniesol sa o kúsok vyššie. Kieran sa zamračil a ustarostene sledoval stále silnejšie zášklby kŕčov.
„Dýcha vzduch, má pevnú kostru , plnú tlamu ostrých zubov, tak neviem, prečo by nemohol mať aj hlasivky,“ poznamenal akoby mimochodom a znepokojene sa obzrel na dvojicu Drakov za ochranným štítom. Niečo sa tam dialo, pretože obaja sa nečakane vzniesli o kúsok vyššie. Lev zachytil jeho pohľad, prudko sa otočil a s doširoka otvorenými očami sledoval, ako sa obaja vznášajú dolu. Prudký výbuch svetla ich oboch odhodil o niekoľko metrov dozadu. Otáčajúc sa v nedobrovoľných lopingoch videli, ako sa obrovské, trochu rôsolovité telo krakena znovu mení. Keď bola premena dokončená, ležalo na dlažbe zbrojnice nehybné telo Ivara. Kieran pri tom pohľade urobil prudký premet, zastavil sa vo vzduchu a v niekoľkých sekundách sa jeho nohy dotkli dlažby. Vzápätí nato sa rozbehol k nehybne ležiacemu bratovi, prikľakol vedľa neho a obidvomi rukami skenoval jeho telo.
„Je v poriadku?“ spýtal sa Brentan prikľaknúc vedľa neho a jeho ruky sa tiež rozžiarili, keď ich priložil k bratovej hrudi. Kieran sa na neho krátko pozrel a zamračene pokrčil plecami.
„Neviem,“ povzdychol si a na niekoľko sekúnd sa zamyslel. „Nenachádzam žiadne vážne poškodenia organizmu, ale neviem odhadnúť, čo to v skutočnosti s ním urobilo. Také časté premeny nemôžu zostať bez následkov.“
„Jeden následok je viditeľný na prvý pohľad a udivuje ma, že ste to nezbadali hneď,“ ozval sa vedľa nich Lev a veľmi vážne sa na nich pozeral. Brentran šľahol po ňom prekvapene pohľadom a potom si pozorne premeral ležiace telo. Po chvíli pokrútil hlavou a spýtavo pozrel na Leva.
„Je väčší,“ napovedal mu ponad plece Kirill, „ narástol a vyzerá, že o pár rokov zostarol.“ Obaja O´Brayenovci pri tých slovách stuhli a znovu sa nedôverčivo prizreli nehybne ležiacemu Ivarovi. Po podrobnom prieskume museli dať Kirillovi za pravdu . Kieran trochu prekvapene zamrkal a zhlboka sa nadýchol.
„No,“ začal pomaly, „ vyzerá to tak, že teraz ho už v náruči neodnesiem,“ zašomral si popod nos a niekoľkými rýchlymi pohybmi rúk vyčaroval nosidlá a naložil na ne Ivara. „Je čas,“ pozrel na Brena, „ zrušte ochranné štíty, teraz ich už nepotrebujeme.“ prikázal sucho a vykročil k dverám.
Na točitom schodisku, ktoré viedlo k zbrojnici sedel Ragnar , medzi prstami otáčal jeden z prútikov a zamyslene civel na mihotajúcu sa stenu ochranných štítov , ktoré ukrývali zbrojnicu. Sedel tam už niekoľko hodín a myslel na misiu , na ktorú sa jeho skupina po dlhom čase zase usilovne pripravovala. Pred očami mu plával zoznam vecí, ktoré musel urobiť skôr, než vyrazia a tak , keď sa štíty rozplynuli a pred jeho očami sa objavila kamenná stena, chvíľu nereagoval. Až keď sa dvere na zbrojnici s rachotom rozleteli do strán a Draci vyšli von obkolesujúc nosidlá na ktorých ležala nehybná postrava , až potom sa s trhnutím prebral, vytreštil oči a vyskočil na nohy. Bleskovo šľahol prútikom do chodby za sebou a keď strieborný orol zmizol v hlbinách paláca, otočil sa čeliť prichádzajúcim .
„Konečne!“ zvolal a úzkostlivo si prezeral približujúcu sa štvoricu. „Ste všetci v poriadku? Patrick tu bude o chvíľu!“
„Už je to dobré,“ zdvihol Brentan oči od nosidiel a unavene sa na neho usmial . Pohľadom si premeral schodisko, pozrel bokom na nosidlá a sykol na kamarátov. „Chopte sa bočníc, preskočíme to!“ zavelil a Ragnar prudko zaspätkoval, keď sa všetci štyria spoločne vzniesli a spolu s nosidlami mu pristali tesne pred nosom. Z krbu za Ragnarovým chrbtom vyšľahli zelené plamene a na chodbu vyskočil Patrick s Remusom v závese. Jediným pohľadom preletel prepadnuté a sinavé tváre Drakov a zavisol na nehybnej postave na nosidlách. Zbledol, oči sa mu rozšírili a so zubami zaseknutými v dolnej pere priskočil bližšie k synom.
„Je v poriadku?“ pýtal sa úzkostlivo a skenoval bezvedomé telo Ivara od hlavy až k nohám. Žiadne zranenia nevidel a tak sa spýtavo pozrel Kieranovi do tváre. Ten len pokrčil plecami a pokrútil hlavou.
„Nemá viditeľné zranenia,“ oznámil Kirill , pustil okraj nosidiel a unavene si pretrel tvár rukami.
„Musí ísť hneď na ošetrovňu,“ velil Remus, ale Kieran pokrútil rozhodne hlavou.
„Nie, nemôže tu zostať!“ vyhlásil s povzdychom a kývol na Brentana. „Vezmeme ho rovno do Avalonu, len tam bude v bezpečí on a aj všetci ostatní. Tu mu nepomôžeme a ani nezistíme , čo sa to s ním vlastne deje. Potrebujeme len, aby ste na chvíľu spustili ozubia, aby sme vám ich zase nestrhli,“ požiadal otca a trpezlivo čakal. Patrick na neho chvíľu nechápavo civel, skákal pohľadom z jedného na druhého, potom prikľakol k Ivarovi a pokrútil hlavou.
„Nemôžete ho odtiaľto odniesť, potrebuje ošetrenie , tu mu bude najlepšie!“
„Nie otec! Najlepšie to nebude a ak mu naozaj chceme pomôcť, musíme ho čo najskôr dopraviť do Avalonu,“ povedal Brentan pokojne, kývol na Remusa a usmial sa. „Len čo to bude možmé vrátime sa a všetko vám vysvetlíme.“
„Takmer štyridsať hodín sa premieňal , nikto nevie aké zmeny sa s ním stali, nemôže zostať tu a ani sa vrátiť do školy,“ naliehal Kieran a hľadel na otca.
Patrick ešte chvíľu kľačal vedľa nosidiel, hladil Ivara po vlasoch a keď sa znovu pozrel do Brentanových očí s povzdychom prikývol.
„Nech spustia ochrany v tejto časti paláca,“ povedal k Remusovi a zťažka vstávajúc, oprel sa o okraj nosidiel. Remus sa bez slova otočil, rýchle prešiel ku krbu a zmizol v plameňoch. V chodbe zavládlo ťaživé ticho. Patrick pozeral na Ivara neprestávajúc ho hladiť po vlasoch a oči sa mu podozrivo leskli. Niekoľkokrát rýchle zamrkal, aby zahnal slzy, ktoré sa mu neprestajne tisli do očí a keď sa Kieran netrpezlivo pohol, pozrel nešťastne na neho.
„Je čas, cítim, že ochrany sú spustené,“ oznámil Brentan, zohol sa k nosidlám a zdvihol Ivara do náručia. Trochu sa síce pod jeho váhou prehol, ale potom sa neveselo uškrnul, kývol otcovi a bez jediného zvuku zmizol.
„Vrátime sa,“ povedal ešte Kieran, „ a dlažbu v zbrojnici treba bezpodmienečne čo najskôr vytrhať a odniesť čo najďalej od paláca, inak tu z neho nezostane kameň na kameni.“ mrkol na Remusa vyliezajúceho z krbu a všetci traja zmizli. Patrick dlho stál nehybne na mieste a pozeral sa bez slova pred seba . Nevnímal Ragnarov odchod ani Remusove slová útechy. Až údery do kameňa prenikli do jeho vedomia. Zdvihol hlavu, obzrel sa okolo seba a zamračil sa.
„Čo sa to deje?“ spýtal sa Remusa, ktorý sedel na okraji schodiska, rukou si podopieral bradu a mlčky civel pred seba.
„Škriatkovia rozoberajú dlažbu,“ zavrčal Remus a otočil sa. „Je to poliate akousi tekutinou, ktorá rozleptáva kameň. Tak deň alebo dva a veža by sa nám rozpadla. Dobre že na to Kier nezabudol. Bola by to veľká sranda, keby sa nám palác rozpadol pod nohami. Som zvedavý, ako sa tam to svinstvo dostalo.“
„Mal by som sa na to asi pozrieť,“ zamrmlal Patrick, prehrabol si obidvomi rukami vlasy a zbehol dolu schodiskom k zbrojnici, okolo ktorej sa horúčkovite hemžili škriatkovia. Remus vstal, uhladil si pokrčené šaty , krivo sa uškrnul a oveľa pomalšie a dôstojnešie sa pobral za ním.
Život v paláci sa vrátil do starých koľají. Zaklínači odchádzali na misie, vracali sa a znovu odchádzali. Kieran s Brentanom sa striedavo objavovali doma a postupne si všetci zvykli, že pre nich žiadne ochranné zaklínadlá neplatia a keď sa zničoho nič s tichým zasvišťaním zjavili niekde na chodbe, už sa nikto ani nemykol. Oznam, že Ivar musí zostať v Avalone a vráti sa až keď zvládne svoje schopnosti a moc, bol pre Patricka a Selenu ranou pod pás, ale nakoniec uznali, že to bude pre všetkých najlepšie a najbezpečnejšie. Jeho moc bola pre jednu Zem proste priveľká. Všetci však neprestávali dúfať, že jedného dňa sa k nim vráti.
O šesť rokov neskôr sedeli Patrick s Remusom v pracovni a prehrabávali sa v horách pergamenov.
„Už toho mám na dnes plné zuby,“ zavrčal Patrick, vstal zo stoličky a povystieral sa . Všetky svaly ho boleli od nepohodlného sedenia za stolom. Prešiel k okrúhlemu stolíku pri okne , pozrel spýtavo na Remusa a po prikývnutí udrel na gong. „Odpočinok, čaj a ide sa domov,“ zastenal spokojne, keď sa na stolíku objavil plný podnos s dymiacou čajovou konvicou, dvomi šálkami a tanierom sladkých
koláčikov.
„Fajn! Zmluvu so šejkom Kabekom mám pripravenú, Torun môže v priebehu týždňa vyraziť,“ oznámil Remus vstávajúc unavene od stola. Zvinul pergamen na ktorom doteraz pracoval a položil ho Patrickovi na stôl. „Prečítaj si to a podpíš, pošleme to ešte dnes,“ upozornil ho a vzal do ruky kanvicu s čajom. Spokojne vdychujúc bohatú arómu lial do šálky tmavý čaj, keď sa mu tesne vedľa lakťa objavil veľký tmavý tieň . Mykol sa, konvica mu vyletela z ruky a hlasným zarynčaním sa rozbila na dlážke na tisíc drobných kúskov . „Čo do pekla...!“ vykríkol a vytasil prútik na postavu v čiernom plášti s kapucňou na hlave.
„Čaj,“ zazvonil túžobne mladistvý hlas spod kapucne , Patrickovi vypadla z rúk šálka a obom poklesli brady.
„Ivar?“ zvolal Patrick, keď sa zahľadel do sivých očí syna. Vyskočil z kresla a zovrel ho v objatí. „Konečne! Už som prestával dúfať, že sa ešte niekedy uvidíme!“ Ivar sa mierne usmial, potlapkal otca po pleci a odtiahol sa. Potom sa otočil k Remusovi a dovolil mu, aby ho zovrel v mocnom vlkodlačom objatí. Patrickove oči žiarili šťastím, keď znovu udrel na gong. „Sadni si a daj si s nami čaj. Musíš nám toho veľa porozprávať. Tak dlho sme sa nevideli,“ hovoril rýchlo a posunkom ponúkol synovi kreslo. Ivar však zostal stáť a s vážnym výrazom v tvári hľadel na otca.
„Som pripravený ísť!“ povedal ticho a Patrickova tvár v tom okamžiku obelela. Nepotreboval vysvetlenie, vedel kam jeho syn pôjde, vedel na akú cestu je pripravený. Pozrel na neho s očami plnými zúfalstva a prosby, ale v Ivarových očiach bolo len odhodlanie a temné nekonečno.
„Nemôžeš odísť!“ povedal priškrtene, ledva dýchajúc .
„Vieš že musím,“ pousmial sa Ivar . „Mal by si byť pri tom, keď Bránu svetov uzavriem.“ povedal ticho a uprene pozeral Patrickovi do očí.
„Nemôžeš odísť a nerozlúčiť sa!“ opakoval Patrick a krútil hlavou.
„Musím! Takto to bude lepšie,“ povzdychol si Ivar a postúpil o krok bližšie k otcovi. „Chcem len, aby si bol pri tom, keď zavriem bránu.“
„Prečo? Prečo musiš? Prečo ty? Prečo to musí byť môj syn?“ kričal Patrick a oči sa mu zaliali slzami.
„Preto , že môžem! Preto, že ma predkovia vybrali a dali mi moc, aby som to urobil , preto,. lebo to niekto urobiť proste musí! Je čas, otec, som pripravený ísť.“ povedal ticho , objal Remusa a otca okolo pliec a v jedinej milisekunde ich preniesol do chodby pred dvere so strieborným štítom. Fakle vzplanuli, Patrick kŕčovite zovrel päste a Remus mu pevne zovrel ramená. Ivar pristúpil k dverám, pohladil strieborný kruh , pevne ho uchopil a potiahol. Patrick privrel oči a zúfalo si želal, aby tie prekliate dvere zostali navždy zatvorené, ale takmer nepočuteľný šúchavý zvuk mu oznámil, že jeho prianie nebolo vypočuté. Ivar stál v otvorených dverách a s prižmúrenými očami si prezeral temnú, vlniacu sa hladinu brány.
„Vrátiš sa?“ spýtal sa Remus a Patrick s temným uchechnutím znovu otvoril oči. On vedel! Ivar sa otočil, pousmial sa o pokrútil hlavou. Potom naklonil hlavu nabok a jemne pokrčil plecami.
„Neviem, možno áno, možno nie,“ pozrel k bráne, potom sa zamračil a prudko mykol rukou. „Takmer som zabudol, že chodba je zapečatená ,“ povedal potichu, „ ale teraz už nie je a vy sa odtiaľto dostanete bez problémov. Už ju nemusíte zamurovávať, žiadne nebezpečenstvo z tejto chodby už nepríde. Mínotaurus odchádza a odkaz predkov bude vyplnený,“ povedal , otočil sa k nim chrbtom a vkročil za dvere. Patrick sa pokúsil nasledovať ho, ale Remus ho držal pevne.
Tmavá hladina prekliateho jazera sa vlnila a vzdúvala, akoby ich volala k sebe. Ivar sa obzrel, zamával im , potom sa vzniesol do výšky nad stred brány a obidvomi rukami začal vo vzduchu okolo seba kresliť zložité obrazce. Vzduch nad hladinou sa zahustil a stemnel . Ivarove oči očerneli a jeho ruky sa mihali stále rýchlejšie. Okraje hladiny začali svetielkovať a zdvíhali sa hore až kým sa nad ním nespojili. Patrick s vytreštenými očami pozoroval, ako sa jeho syn začína pomaly spúšťať dolu. Špičky jeho nôh sa dotkli hladiny a ponorili sa do nej . Celou sieňou sa rozľahlo duté zastenanie a brána sa začala sťahovať od okrajov k stredu. Ivar neprestával navíjať priestor a postupne sa ponáral stále hlbšie. Bolo to ako nekonečná agónia bolesti, ktorú Patrick prežíval pri tomto pohľade, ale napriek tomu nedokázal od syna odtrhnúť oči. Remusovu tvár zmáčali slzy, ale on ich nestieral, len pevne objímal Patrickove plecia ,až kým sa Ivar neponoril do hladiny celý. Hladina čierneho jazera sa zrútila do seba a v oslepujúcej implózii zmizla.
„Je preč!“ vykríkol Patrick, ktorému pred očami svietili červené a biele kruhy a zrútil sa na kolená.
„Áno, je preč,“ zašepkal Remus a utrel si mokré líca. Vo veľkej miestnosti za dverami so strieborným štítom už nebola žiadna Brána svetov. Nebolo tam nič a rod O´Brayenov bol voľný.
Komentáře
Přehled komentářů
Sirael moc děkuji za krásné kapitoly tvých povídek, byly pro mne osvěžením. Hlavně se mi líbilo, že jsou tak nějak jiné. Asi proto, že jsi "obešla" ohraná jména hlavních hrdinů, která pro mě začínají být tak trochu vyčpělá. Moc se mi to líbílo, i když musím souhlasit s ostatními, že s tím koncem jsi tedy zatočila superrychle. Věřím, že se s odstupem času k tomuto tématu vrátíš a my se budeme těšit z dalších tvých originálních nápadů. Takže přeji hodně inspirace...
Coze?
(skoda, 24. 7. 2008 1:06)Promin ale ted si me hodne zklamala, povidka byla nadherna,neco naprosto uzasnyho ale ten konec si tak strasne odflakla ale tak strasne az mi je to lito,chtela jsem vedet co se bude dit s ostatnimi,nebo vic vysvetleni, tady to byla flakajda,snad to nekdy napravis
ach jaj....
(Cassie, 23. 7. 2008 19:21)dlho predlho som nemala žiadny prístup na internet a preto som sa stále umárala a vymýšľala tie njnepravdepodobnejšie konce, aké existujú. Musím však podotknúť, že takýto koniec som vôbec nečakala. Bol pre mňa šokom. Vidím, že si začala písať novú poviedku, ku ktorej sa dostanem asi tak o týždeň (teraz to prečítať nestihnem). Uvidím, o čom tá poviedka je, ale poviem ti, že keď raz začneš písať pokračovanie Mága, máš moju plnú podporu. Je mi ľúto, že to tak skončilo a my sa ani nedozvieme, čo sa stalo s ostatnými hlavne s Jenny. A tak isto je mi veľmi ľúto Patricka alias Siriusa - jediný pravý syn mu takto skončí... ale ja tomu proste nikdy neuverím. Ako je možné, že taký mocný čarodejník ako je on, ktorého moc je pre jednu Zem proste priveľká, sa jednoducho nedokáže vrátiť na Zem???! Ja tomu budem veriť a budem rada, ak sa k tejto poviedke ešte raz vrátiš a vrátiš aj Ivara na Zem... prajem mnoho šťastia, úspechov a fantázie do ďalšieho písania a pozdravujem všetkých svojich kolegov :)).
Konec?!?
(Peťa, 15. 7. 2008 8:08)
To né! To nemůže být konec :´( Takhle to nemůže skončit. Nemám ráda otvřený konce. Nevíme jak to dopadne s Ivarem, co Jenni, draci, delfíni....To přeci není konec, je to začátek jiného příběhu. Doufám, že se k němu časem vrátíš :-)
A děkuji Ti za krásnou povídku, která mi nejednou zlepšila náladu, pomohla mi od stresu během zkouškového a zpříjemnila den během prázdnin :-)
Sirael,
(soraki, 10. 7. 2008 19:15)děkuji za krásnou povídku. Je mi líto, že už skončila a zrovna takhle, ale jsem ráda, že začne něco nového. Chudák Sirius, jediný syn mu takhle zmizel ...
Super
(Roman, 8. 7. 2008 16:16)Povidka byla uplne super i kdyz ten konec mi pripadal trosku uspechany a tak ale celkovy dojem je ze to bylo nadherny
okik
(maginy, 7. 7. 2008 15:19)no tak uz som to trochu prekonala no a mam nejke otazky kolko mal Ivar rokov ked sa vratil a kedy sa vratis ty s nejakou poviedkou?????? hej ked viete niekto odpoved na moje otazky dajte prosim vediet .No musim povedat ze to bolo krasne obdobie s Magom tvoje pribehy su zazitok az dokonca zivota no a co vac dodat no uz asi len tolkoze uz aby tu bola conajrychlejsie nova poviedka .A za Magom mi bude smutno no pravdaze ako za kazdym tvojim pribehom ,..... a mumu uz musim koncit lebo uz sem pisem blbosti tak paaa si SQWELA moja mila Sirael . =DD no a ete dakujem za sprijemnenie tohto blbeho zivota
aaaa
(julili, 7. 7. 2008 14:37)ty brdooo.....ja vazne nemozem.....si ma dojala tym koncom .....hmmm.....strasne sa tesim na pokracko...uz sa neviem docakt.....tato poviedka bola super najsuper...len by som chcela vediet co je s ostatnymi a tak....sak vies....aaa...dakujem ze tak super pises....dik:))
(0_0)
(maginy, 7. 7. 2008 14:25)nieeeeeeeeeeeeeeee to nieje feeer prosiiiiiiim nie nech to nedopadne takto
koniec
(jaja, 7. 7. 2008 11:52)nechcela som aby to skoncilo takto, ale inak to ani nemohlo byt..chapem ze tato poviedka tak musela skoncit..je to velmi smutny, ale krasny koniec..cela tato poviedka bola uzasna..take napady ako mas ty nema nikto iny a za to ta obdivujem..dakujem ze pre nas pises tak uzasne a napinave pribehy..su vazne skvele..je mi luto ze to uz skoncilo, ale na druhu stranu sa tesim na dalsi zaujimavy a napinavy :) pribeh, ktory nas caka..neviem sa ho dockat :)..este raz dakujem :)
A je to
(Ja Osobne, 7. 7. 2008 6:56)
Tak tu mame zase konec. Zdalo se mi, ze jsi to vzala trosku hopem, ale co melo byt receno, to vzala receno bylo. Povídka to byla pekna, skoda ze skoncila.
Ale to, ze skoncila, nam dava nadeji, ze jina zacne:-)
A o tom to vsechno je.
Diky za super cteni, tesim se na dalsi pribeh!
Díky
(Bystrouška, 24. 9. 2008 18:53)