4. Tajomné dedičstvo
4. Tajomné dedičstvo
„Krížna 65,“ Draco zdvihol pohľad k úhľadnej tabuľke s číslom domu a potom ním zbežne preletel po priečelí trojposchodového domu , ktorý sa ničím neodlišoval od ostatných. Všetky mali neveľké okienka zložené s malých farebných sklíčok, šikmé strechy a pevné, dubové dvere prekladané ozdobným kovaním. Na parapetných doskách stáli hrantíky s bujnými previsnutými košmi muškátov a petúnií. Keby videl fotografiu tejto uličky, nedokázal by určiť miesto, v ktorej krajine alebo oblasti sa nachádza. Proste mohla byť kdekoľvek v okolí Stredozemného mora. Otočil sa, preletel pohľadom po okolitých domoch , potom ho znovu zavŕtal do tmavo hnedých dverí a hľadal niečo, čím by upozornil obyvateľov na svoju prítomnosť. Až pri podrobnej obhliadke si všimol, že vedľa jeho pravej ruky visí krátka farebná stuha upletená z hrubých nití , zakončená ozdobným uzlom. Mykol obočím , zľahka pokrútil hlavou, uchopil ten uzol a rázne ním trhol dolu. Nedokázal ani odhadnúť, čo sa dialo vo vnútri, pretože nepočul ani najmenší zvuk, ale niečo sa tam diať muselo, pretože dvere sa odrazu ticho otvorili a na Draca zdola zízalo stvorenie s veľkou hlavou, siahajúce mu sotva po pás. Musel to byť nejaký druh domáceho škriatka, ktorého ešte nevidel, pretože sa v okamžiku, keď na neho uprel pohľad uklonil a doširoka otvoril obe krídla dverí.
„Pán Malfoy?“ hlas vychádzajúci z malého tvora bol napodiv veľmi hlboký a bohatý barytón a Dracove obočie vyskočilo prekvapením takmer k pomaly ustupujúcej línii plavých vlasov. Ešte viac sa čudoval, keď si všimol, že z škriatkovi z rukáva trčí špička prútika. „Vstúpte, prosím,“ vyzval ho, keď prikývol. „Pán Rolland vás už očakáva.“
,Ale, to je predsa proti všetkým zákonom!´ blyslo mu hlavou a až vtedy sa tomu malému tvorovi prizrel pozornejšie. Okamžite sa za svoje predchádzajúce myšlienky a nevšímavosť v duchu pokarhal. ,Samozrejme, chýbajú tu všetky znaky typické pre domáceho škriatka. Žiadne obrovské oči na holej hlave bez vlasov , zelenkastá hrubá koža a veľké uši tak príznačné pre tento druh čarovného tvora,´ pokrútil jemne hlavou prekračujúc vysoký prah. ,Okrem toho, žiadna utierka, ale celkom obyčajný, letný habit z tmavo zeleného hodvábu,´ zaznamenal vstupujúc do krátkej tmavej chodby. Vstup do kancelárií bol hneď vpravo, dvere boli pootvorené a tak do nich stačilo trochu štuchnúť a otvorili sa pred ním dokorán.
„Ohlásim vás ,“ človiečik sa s dôstojnosťou obra sa pretlačil okolo neho a zmizol vo dverách ukrytých za tmavomodrým závesom. „Pane, prišiel pán Malfoy.“
„Nech ide ďalej, Bodwin. Pripravte mi všetko o prípade Ulman a Munch. Zasadnutie súdu začne o hodinu , takže naozaj nemáme príliš veľa času.“ Draco počúvajúci cez pootvorené dvere sa zamračil a odhrnul záves. Nebol potešený. On bol Malfoy, člen váženej rodiny s koreňmi siahajúcimi takmer k Merlinovi a nebol zvyknutý na to, aby ho pri jednaní nejako časovo obmedzovali. K jeho obrovskému prekvapeniu bolo čítanie závete naozaj krátke.
O pol hodiny stál zmetený Draco znovu na ulici pred domom a prekvapene žmurkal v ostrom slnečnom svetle. V ruke držal balík pergamenov, vo vrecku mu zvonili kľúče od jeho nového majetku a v žalúdku mu vyhrávala cigánska kapela. Pozrel sa dolu ulicou, ale keď nevidel ani náznak nejakého hostinca alebo reštaurácie, rezignovane pokrčil plecami a aktivoval prenášadlo v prsteni, ktorý mu advokát nastokol na pravý ukazovák. Dôverne známy ťah energie ho na chvíľu odviedol od aktuálneho problému kňučiacemu v jeho bruchu. Teraz len pozorne sledoval trajektóriu letu, aby sa včas stihol otočiť a nepristal na zadku niekde uprostred ulice.
„Uprostred ulice? Čo do pekla jazerného je toto!“ zaklial strmo, keď sa jeho topánky dotkli zeme a on sa obzrel okolo seba. V tej chvíli oľutoval rozhodnutie preskočiť obed a namiesto toho navštívil zdedený majetok. ,Ešte keby som tak vedel, v ktorej zaparenej riti práve teraz som,´ myslel si roztrpčene drviac elegantnými topánkami suchý trs trávy. Okolo neho sa rozkladala takmer nepriestupná džungľa. Stromy a kríky rástli husto vedľa seba vytvárajúc tak veľmi účinnú bariéru , ktorá mu stála v ceste. Ostnaté popínavé rastliny sa prepletali pomedzi ne a aj v tieni rozložitých korún hrozili zahnutými ostňami. Medzi nimi rástli bodliaky a žihľavy vyššie než on a hrozivo sa kolísali v miernom vánku, ktorý sa len s obtiažami predieral rastlinnou stenou. ,Hmmm! Všetko toto sú tie najkvalitnejšie zložky do elixírov. Ťažké strapce žihľavových semien, obrovské hlavy bodliakov a žltozelené listy popínavej Hortenzie . Snape, keby bol ešte živý, by skákal radosťou,´ premietal hľadajúc pohľadom cestu pomedzi to nadelenie. Nakoniec musel pripustiť, že chtiac -nechtiac bude sa musieť odtiaľto presekať a s povzdychom vytiahol prútik. Ešte ním ani nestihol mávnuť, keď sa vedľa neho objavil prastarý domáci škriatok oblečený do kusu starého, ale úzkostlivo čistého koberca. Jeho vyblednuté zelené oči sa s nádejou upierali na Dracovu tvár. Uklonil sa hlboko a potom sa len s námahou znovu narovnal.
„Mladý pán konečne prišiel. Arto splnil sľub!“ vyhlásil slávnostne a cez vysušené vráskavé líca sa mu skotúľali dve veľké slzy. „Arto teraz už môže zomrieť,“ doložil tichšie s obrovskou nádejou v hlase, ale Draco sa úprimne vydesil.
„Počkaj ešte s tým umieraním!“ zvolal strmo schmatnúc škriatka za kostnaté rameno. „Aký sľub?“
„Žiť, kým príde mladý pán a priniesť ho do tajnej miestnosti tak, ako starý pán Le Blanc prikázal,“ vysvetlil a oboch ich premiestnil. Dracovi sa pri tom nepríjemne zatočila hlava a tak, keď sa znovu jeho topánky dotkli pevnej kamennej dlážky, omámene sa zapotácal a žmurkal spod viečok farebné škvrny, ktoré mu vírili pred očami.
„Prečo ma máš priniesť do tajnej miestnosti?“ spýtal sa okamžite, len čo bol schopný hovoriť bez toho, aby vyvrátil žalúdok .V obave, že sa prastarý škriatok v nasledujúcom okamžiku odoberie na večný odpočinok nepúšťal suché, kostnaté rameno a opatrne sa okolo seba obzeral.
„Starý pán nechal pre mladého pána list,“ Arto natiahol ruku a namieril trasúcim sa prstom priamo na jednoduchý kamenný podstavec z čierneho bazaltu , ktorý stál uprostred kruhovej miestnosti. Steny bez okien a dverí tvorili obrovské kusy sivej leštenej žuly otesané tak presne, žeby sa medzi ne nevošiel ani vlas. Keď zdvihol pohľad videl kopulu z rovnakého kameňa, ktorú podopierali štyri hladké stĺpy. Ploché kamene sa opierali o odborne pritesané preklady . Cez kopulu boli vytesané hrubé ryhy, ktoré sa pretínali v jej strede. Draco sa pozrel dolu a všimol si, že rovnaké ryhy bežali aj cez podlahu a práve v ich strede bol postavený podstavec. Miestnosť pripomínala skôr hrobku, než čokoľvek iné a podvedome švihal pohľadom okolo hľadajúc katafalk s rakvou. Cez telo mu prebehli zimomriavky a trochu sa zachvel. Napriek sparnému dňu mimo tieto steny, tu bolo pomerne chladno.
„Ako sa odtiaľto dostanem von?“ stisol trochu rameno škriatka pokúšajúc sa získať jeho pozornosť.
„Pán sa môže premiestniť,“ pokrčil plecami Arto, ale Draco rozhodne pokrútil hlavou.
„A nabodnúť sa na nejaký trčiaci konár, alebo zletieť do priepasti. Neviem kde som a nepoznám okolie. Svoj iste zaslúžený odpočinok budeš musieť ešte o nejaký čas odložiť, kým sa nezoznámim so statkom a jeho okolím. Okrem toho , som hladný a ústa mám suché ako Saharské piesky.“
„Mladý pán musí najskôr čítať list,“ naliehal škriatok a luskol prstami. Vedľa podstavca sa objavilo pohodlné kreslo a malý stolík , na ktorom ležal podnos s plným tanierom sendvičov a čajových koláčikov, pariaca kanvica čaju a krehká porcelánová šálka na tanieriku tenučkom ako list pergamenu. Malá kanvica smotany, cukornička a tanierik s nakrájaným citrónom dopĺňali čajovú súpravu krehkú ako ružové okvetné lístky. Na rúčkach strieborných lyžičiek, ktoré sa leskli dokonca aj v prítmí rotundy niesli erb, ktorý Draco doteraz nikdy nevidel. Na heraldickom štíte sa krížili dva meče, medzi ich rúčkami boli malé presýpacie hodiny a nad nimi biela ruža. Arto vedľa neho zavzdychal netrpezlivosťou a tak podišiel k podstavcu. Uprostred neho ležala tmavá skrinka, vedľa nej čierny, v hrubej koži viazaný zápisník a list zapečatený tou istou pečaťou, ktorú už videl na rúčkach lyžičiek. Zdvihol list, zápisník a pokúsil sa aj skrinku, ale tá bola pevne spojená s povrchom podstavca. Položil ruku na veko , ale Arto vydesene zavrešťal a zamával rukami k pergamenu, ktorý zvieral v ruke.
„Dobre, dobre,“ odvrkol zamračene a obzerajúc sa zvedavo na skrinku, neochotne sa spustil do kresla. Rozlomil pečať a keď mu za chrbtom vzplanulo ďalšie svetlo, vďačne prikývol. List nebol dlhý a keď ho rýchle preletel pohľadom , oči mu takmer vybehli z jamiek a brada mu udrela o hrudnú kosť. Trvalo mu to zopár minút, než sa spamätal a začal list čítať znovu, teraz už oveľa pozornejšie.
, Pre mojich minulých / budúcich synov!
„Dobre, tomu ani po prečítaní celého listu nerozumiem. Ako môžem byť minulý a zároveň budúci?“ krútil hlavou a s povzdychom pokračoval v čítaní.
,Čas , ktorý som strávil na tejto Zemi sa končí a ja som zlyhal. Môj rod sa končí mojou smrťou a tak sa pretrhne línia, ktorá trvala tisícročia.´
„Zdá sa, že drahý strýko mal rovnakú problémy, ako ja,“ zašomral , keď prečítal poslednú vetu. S oveľa väčším záujmom čítal ďalej.
,Takýto koniec je ale neprijateľný. Nie pre moju hrdosť, nie pre túžbu pokračovať meno, alebo krv. Nie, to je služba daná môjmu predkovi pred mnohými tisícročiami, ktorá ma zaväzuje prijať krajné opatrenia zabezpečiť pokračovanie rodu. Dlhá línia snúbiaci sa medzi zasvätencami oslabila našu krv a predtým široko rozvetvená rodina sa scvrkla na niekoľko chorľavých jedincov, ktorí už nie sú schopní vyprodukovať ďalšie pokolenie. Jediné, čo nám zostalo je majetok , naša mágia a čas. Pre všetkých naokolo tu čas plynie od minulosti cez prítomnosť k budúcnosti, ale my vieme lepšie. A pre tento krát čas hrá pre mňa a dovolí mi čestne splniť moju povinnosť. Náš rod musí rásť a silnieť, aby vždy niektorý z jeho príslušníkov bol pripravený prevziať na seba zodpovednosť a vykorigovať zmeny, ktoré vznikli korekciami v okolitých vežiach. Je to veľmi zodpovedná úloha a náš rod preto nesmie vymrieť!´
Draco nechápavo civel na riadky a mračil sa. V tých slovách bolo veľa narážok, ale žiadne priame odpovede na otázky, ktoré vy vyskakovali v mysli ako papieroví čertíci z krabičky.
„Je to tajomné, ako hrad v Karpatoch!“ vrčal nakoniec nedopravene a pretože sa mu žalúdok začal skrúcať od hladu, pritiahol si tanier sendvičov bližšie a neodtŕhajúc pohľad od pergamenu, dravo sa do nich pustil.
,Ty môj syn, ktorý prvý čítaš moje slová, máš veľmi dôležitú úlohu. Musíš nájsť muža, ktorý bude tvojim bratom. Oboch vás spájajú tri veci. Máte podobný osud , túžite po zmene a v mladosti ste milovali to isté dievča. Som si istý, že ho nájdeš celkom ľahko. Priveď ho sem a spolu si prečítajte prvú kapitolu v zápisníku, ktorý nájdeš vedľa môjho listu. ´
„No, to je naozaj doslova primitívna úloha,“ frflal utierajúc si prsty do obrúska, ktorý si prehodil cez lono. „Takých chlapov nájdem najmenej tucet. Problém je, vybrať si z nich toho správneho.“
,Neobávaj sa, poznáš ho a budeš vedieť, že je to ten pravý,´ prečítal ďalšiu vetu a fŕkal pohrdlivo do šálky aromatického čaju, ktorým sendviče zapíjal.
„To určite,“ pokrútil hlavou, odhodil list na stolík a vzal do ruky zápisník. Bol viazaný v hrubej, vekom popraskanej čiernej koži a medzi listami väzby bolo len niekoľko listov vyrobených z neznámeho , pomerne hrubého materiálu. Keď ho však otvoril a opatrne prelistoval tých pár strán, nenašiel ani náznak nejakého textu. Vytiahol prútik a vrhol na stránky všetky odhaľovacie kúzla a zaklínadlá, ktoré vedel, ale žiadne z nich neprinútilo zápisník vzdať sa svojho tajomstva. Potom mu zrak padol na list a slovo, ktoré bolo podčiarknuté hrubou čiarou. ,Spolu,´ uvedomil si odrazu dôležitosť slova a znechutene odhodil zápisník. „Akoby som nemal dosť svojich vlastných starostí. Taký nezmysel,“ zazrel k listu a zdvihol šálku , ale vzápätí ju strmo postavil späť. „To je nanič,“ zavrčal. „Potrebujem niečo silnejšie, než čaj. Arto!“ zavolal, zdvihol list, preletel niekoľko posledných slov a s úškľabkom ho znovu pustil z prstov, akoby to bolo niečo nechutného. A v tom okamžiku si uvedomil, že žiadny domáci škriatok sa na jeho volanie neobjavil. „Arto!“ skríkol hlasnejšie a pátravo sa okolo seba obzeral, ale opäť nič. To už naozaj nebolo smiešne. Zostal uväznený v kamennej budove a jeho jedinou možnosťou bolo premiestniť sa do úplne neznámeho terénu. „Takto teda nie!“ zasyčal nahnevane a hoci z duše nenávidel premiestňovanie na väčšie vzdialenosti, privrel oči a zreteľne si predstavil malú krčmu zašitú v tienistej uličke Diamantového údolia. Potom sa potočil a tichým zasvišťaním zmizol.
Sotva doznel zvuk premiestnenia, objavila sa spoza podstavca zošúverená tvár škriatka svietiaca spokojným úsmevom. Lusknutím prstov odpratal použitý riad, nahradil ho čistým a do stredu stolu úctivo umiestnil zápisník viazaný v čiernej popraskanej koži.
Hlavná izba krčmy ,Šťastný trojlístok´ bola v čase, keď do nej Draco vstúpil poloprázdna. Čas obeda sa už dávno minul a na večeru bolo ešte priskoro. Lietajúce dvere sa ním zavŕzgali a niekoľko posedávajúcich mužov zdvihlo pohľady, aby si prezreli ďalšieho hosťa, ktorý tu hľadal tieň a odpočinok. Pohľadom preskenoval miestnosť hľadajúc miesto, keď sa spoza drevenej opierky vynorila hlava s čuprinou rozháraných vlasov, ktorú veľmi dobre poznal. Muž vyliezol spoza zásteny a zozbieral pergameny, ktoré mu spadli zo stola. Draco prekvapene zažmurkal a zamieril priamo tam. Už z diaľky videl, že stôl ukrývajúci sa v rohu je zavalený množstvom pergamenov, z ktorých vyčnievalo úzke hrdlo fľaše. Muž už znovu sedel na tvrdej drevenej lavici, nedopravene sa prehraboval jednou rukou vo vlasoch a v druhej zvieral pohár, z ktorého šľahali belasé plamene.
„Potter! Nečakal som, že ťa tu stretnem. Nie je to trochu zavčasu na ohnivú whisky? Čo robíš vo Francúzsku? “ spýtal sa, keď sa spúšťal na tvrdú drevenú lavicu a odhrnul niekoľko listov pergamenu, ktoré spadli zo stola. Muž sediaci oproti nemu zdvihol pohľad a uprel na neho trochu kalné, krvou podliate zelené oči. Chvíľu študoval tvár svojho priateľa a potom pokrútil hlavou.
„Nie!“ odsekol a zamračil sa. „Vzal som si pár dní dovolenky, pretože si niečo potrebujem poriadne premyslieť. A doma teraz nie je tá správna atmosféra,“ zamumlal, potom preletel pohľadom celú miestnosť a spýtavo zdvihol obočie. „Čo tu robíš, Draco?“
„No...,“ zaváhal a pokrčil plecami, „v skutočnosti som hľadal miesto, kde dostanem na pitie niečo ostrejšie než čaj. Ak je fľaša na stole nejaká indikácia vidím, že som ho našiel.“
„Nie je to trochu zavčasu na ohnivú whisky?“ opičil sa Harry , ale posunul fľašu bližšie k Dracovi. „Odkiaľ prišla potreba tuhšieho nápoja v tak ranný moment dňa?“ spýtal sa a Draco skonštatoval, že pohár v Harryho ruke celkom určite nie je prvý. Nenápadne mrkol do pergamenov porozťahovaných po stole a obočie mu vyskočilo hore. Všetko to boli listiny o svadobných väzbách a vedľa fľaše ležala roztvorená svadobná zmluva. Vzal čistý pohár z podnosu zavaleného pergamenmi , nalial si spravodlivý podiel zlatistého nápoja a opatrne usrkol skúmajúc jej kvalitu . Harry ho pobavene pozoroval krúžiac tekutinou vo vlastnom pohári. Keď videl, že Draco vzal ďalší, teraz už podstatne väčší hlt usmial sa a dopil zvyšok. Postavil prázdny pohár na stôl a začal skladať pergameny na kôpku.
„Nechcem byť dotieravý, ale nie je trochu neskoro skúmať svadobné viazania, keď si už pätnásť rokov ženatý?“ spýtal sa Draco sledujúc ho pozorným pohľadom. „Ak si dobre pamätám, lasička si ťa poistila tým najskrútenejším, ktoré sa v našom právnom systéme našlo. Nemáš možnosť uniknúť!“ Harry len s povzdychom pokrčil plecami a položil ruku na kopu.
„Svätá pravda! Je viac než neskoro, ale neodpovedal si mi na otázku? Čo robíš v týchto končinách?“
„Zomrel jeden z mojich vzdialených príbuzných a odkázal mi trochu problematické dedičstvo. Premýšľam, či sa ho radšej nevzdám, aj tak ho nemám komu odkázať.“
„Ako to?“ Harry zvraštil obočie a zvedavo pozrel na Dracovu zachmúrenú tvár. „Máš dediča a aj keď tvoja manželka nie je najpríjemnejšia osoba na svete, môžete mať viac detí, ktorým môžeš posunúť zdedený majetok.“
„Mám syna, ktorý sa podľa vyjadrenia liečiteľov nedožije dospelosti a manželku, ktorá mi nemôže porodiť zdravé dieťa. Nemám prečo hromadiť majetok,“ poznamenal sucho potláčajúc bolesť vzdúvajúcu sa v jeho hrudi. Harryho oči sa prudko rozšírili a v ich zelených hĺbkach zažiaril súcit s mužom, ktorý bol kedysi jeho nepriateľ a teraz po rokoch opatrných stretávaní , jeden z jeho dobrých priateľov.
„To je mi ľúto, nikdy si nič nepovedal,“ nadhodil opatrne a dolial pohár, ktorý k nemu Draco posunul.
„Áno, to nie je niečo, čo by som chcel vykrikovať zo striech,“ pritakal smutne a jeho pohľad zavadil o otvorenú svadobnú zmluvu. „Načo ti to je?“ myknutím brady ukázal na ňu a zdvihol spýtavo obočie v zúfalej túžbe zmeniť predmet rozhovoru. Harry sklonil hlavu a prehrabol si vlasy, takže vyzerali ako vrabčie hniezdo po prechode hurikánu. Chvíľu si mlčky žul jazyk uvažujúc, či sa vôbec chce niekomu zveriť so situáciou v ktorej sa ocitol. Draco ho pozoroval a s prižmúrenými očami sledoval boj, ktorý sa v mužovi odohrával. Po chvíli sa črty jeho tváre uvoľnili a oči mu zastrela hlboká bolesť.
„Hľadal som tam nejakú právnu medzeru, ako z toho von,“ priznal neochotne hľadiac ponad Draca kamsi do diaľky. Ten na neho civel s očami ako tanieriky a s ovisnutou sánkou.
, Tak toto som naozaj nečakal,´ pomyslel si zmetene pokúšajúc sa rýchle spočítať, čo sa deje. Až do tohto okamžiku si myslel, že Potter je neuveriteľne šťastný chlap. Nielen že sa mu podarilo prežiť vojnu a poraziť Tmavého Lorda, ale ešte mal aj šťastné manželstvo so ženou, ktorá ho až nezmyselne milovala a tri nádherné deti. „Prečo , do pekla , chceš z toho von?“ zvolal nechápavo. „Vari si neuvedomuješ, aké máš šťastie? Tvoja žena ťa miluje a máš tri krásne a zdravé deti!“ Harry prekvapene zdvihol oči a nedôverčivo si ho premeral.
„To si naozaj myslíš, alebo si tu zo mňa robíš srandu,“ zatiahol a zamračil sa. „Moja manželka miluje moju slávu, spoločenské postavenie a plné klenby. A deti...,“ tvár sa mu skrútila v grimase bolesti. Strhol si okuliare a prudko si ju pretrel rukami. „Áno, deti sú krásne, zdravé a ich jediný nedostatok je to, že nie sú moje,“ dokončil tak ticho, že sa jeho spoločník musel k nemu nakloniť celkom blízko, aby vôbec niečo počul. Dracova sánka na chvíľku spadla a udrela o dosku stola. Povedať takúto vec, bolo ako ovaliť niekoho kladivom a jeho myseľ bola na niekoľko sekúnd kompletne prázdna. Až keď Harry do neho trochu nešetrne strčil, zatriasol hlavou a zaklapol zuby tesne k sebe.
„Chceš tým povedať, že tá malá lasica ťa po celý čas podvádzala?“ Harry zachmúrene prikývol naťahujúc sa po fľaši. Draco mu ju uchytil a prudko sa naklonil dopredu. „Vy ste tam nemali klauzulu o vzájomnej vernosti? Prečo?“
„Sčasti preto, že som dôverčivý idiot. Je tam o tom zmienka, ale len o mne. O nej tam nie je oni ,ň´ a ona to plne využívala. Pred svadbou a aj po nej. Som ten najdôverčivejší somár, ktorý sa na tejto planéte nachádza, ale naozaj som nikdy nepredpokladal, že jej nemôžem veriť. Povedala mi, že ju bavilo ma podvádzať a potom sa snažila zvaliť vinu na mňa,“ poklepal po svadobnej zmluve a vytrhol mu fľašu. Nalial do oboch pohárov, zdvíhajúc svoj a sarkasticky sa zachechtal. „Chcela mi nahovoriť, že som sterilný a nemôžem mať deti. Ona to vraj urobila len kvôli mne, aby moje meno nezaniklo. Cha! Je to suka a po celý čas bola. Klamala ako vždy. Nie som sterilný. Dal som si u Sv. Munga urobiť špeciálne testy plodnosti a výsledky sú jednoznačné. Môžem mať detí celý batalión, ale celkom určite nie s ňou. Teraz by som sa jej nedotkol bez zvracania ani desať metrovou tyčou,“ syčal zúrivo. „Ale kvôli tejto blbosti,“ buchol do svadobnej zmluvy až fľaša na stole podskočila a Draco ju zdvihol zo stala skôr, než sa prevráti, „ rod Potter už bude len podľa mena. Tí, čo ho ponesú nemajú so mnou spoločnú krv a dlhá línia mojich predkov sa skončí spolu so mnou. Prial by som si, aby sa tá ryšavá pena nikdy nenarodila!“ zakončil vášnivo a Draco na neho vytreštil oči.
,Neobávaj sa, poznáš ho a budeš vedieť, že je to ten pravý,´ pred očami sa mu zjavil riadok z listu a on civel na Harryho ako na zjavenie. ,Bolo by to naozaj možné? Je Potter ten druhý, ktorého potrebujem pri čítaní zápisníka? A chcem ho vôbec čítať?´ pýtal sa sám seba a potom si uvedomil, že dnes po prvý krát po dlhom čase na chvíľu nepremýšľal nad bezútešnou budúcnosťou, ale bol plne zaujatý záhadou, ktorú predstavovalo jeho tajuplné dedičstvo. Jeho duševný boj, pri ktorom zvažoval všetky klady a zápory bol krátky a túžba po troche uvoľnenia a komfortu nakoniec zvíťazila. Oprel sa pevnejšie o stôl a vzal pohár, do ktorého Harry už niekoľko minút mlčky civel.
„Hmm! Potter, možno by sme si mohli navzájom pomôcť,“ nadhodil sledujúc, ako sa spustošený výraz na tvári jeho priateľa pomaly začína meniť.
„Ako?“ spýtal sa lakonicky a zelené oči za sklami okuliarov sa odrazu presvetlili.
„No, ty si auror. Ty mi pomôžeš objasniť záhady môjho viac než problematického dedičstva a ja ťa odporučím tým najlepším advokátom, ktorí ak to vôbec je možné, ťa vysekajú z tej šlamastiky, v ktorej si uviazol. Súhlasíš?“ Harry sa podvedome vystužil a s prižmúrenými očami detailne skenoval výraz Dracovaj tváre. Po niekoľkých napätých sekundách zvraštil strapaté obočie a krátko prikývol.
„Fajn! Mám dovolenku a tu aj tak nič nového nenájdem. Povedz mi o svojom dedičstve,“ vyzval ho profesionálnym, nezaujatým tónom, ale Draco pokrútil hlavou, vstal a zhrnul všetky pergameny na jednu kopu.
„Radšej by som ti to ukázal,“ poznamenal strkajúc si pergameny do vreciek habitu. Potom sa natiahol cez stôl, chytil Harryho za ruka a aktivoval prenášadlo.
Komentáře
Přehled komentářů
od soboty večera až do teraz mi trvalo prečítať všetky tvoje poviedky. Jedným slovom - úžasné! Si naozaj veľmi talentovaná. Najviac sa mi páčil Neporušiteľný sľub a Krstný otec (naozaj mi prirástli k srdcu), asi to bude tým, že zbožňujem záškodnícke obdobie nadovšetko. Ale aby si ma nepochopila zle - všetky sú perfektné a skvelo štylisticky i originálnym nápadom napísané. Nakoniec som rada, že som ťa objavila až teraz, lebo ak by som mala čakať každú chvíľu na novú kapitolu, asi by som umrela od nedočkavosti:) Klobúk dolu. Držím ti prsty do ďalšej práce a úprimne dúfam, že sa skráti čas pridávania nových pokračovaní, lebo čakať tak netrpezlivo zdraviu veľmi neprospeje :D V každom prípade ďakujem za nevšedný zážitok, aký som mala možnosť zažiť za týchto posledných dní. Chvalabohu za PN, také ponocovanie by to nerozchodila:)
P.S. Že ty máš veľmi rada Harryho, Hermionu a Siriusa (a Remusa a Jamesa s Lily) a Dumbledora so všetkými Weasleyovcov by si najradšej poslala kadeľahšie?:)
P.S.2 Si asi (asi určite) to najkvalitnejšie "na trhu" ako pozerám. Keď ťa porovnám s niektorými súčasnými knihami, tak štylisticky ti nesiahajú ani po päty. Niektorí prekladatelia by mali prísť k tebe na kurz:). A vôbec nevadí, že "jadro", resp. hlavné postavy sú prepožičané. Zatiaľ ti prajem to, aby kvalitu tvojej práce objavilo viac ľudí.
P.S. 3 Čakám netrpezlivo na pokračovanie:).
ano, ano,
(soraki, 13. 2. 2012 7:40)poskakuju nadšením a mocinky moc se těším na další pokračování! Už aby tady bylo :-D. Jsesm zvědavá, co z toho všeho bude. Děkuji za slunečný paprsek v jinak mrazivém dni ;-)
.
(Nika, 15. 2. 2012 17:27)