Najlepšie vo mne 2./VIII.
„Je to až také nevyhnutné?“
„Obávam sa, že niet inej cesty,“ zašepkal James a odhodlane siahol po veľkom kuchynskom noži. „Urobím to. Aspoň jeden z nás musí byť chlap.“
„Som rád, že ste to vy, pán Potter,“ úprimne sa priznal Viktor, odvrátil tvár k oknu a zaťal päste. „Urobte to, kým sa nepozerám. Ale tak, aby nič necítila.“
James pevnejšie chytil nôž a zhlboka sa nadýchol. „Fajn... idem na to.“
„Premerlina, James, je to len kurča!“ prevrátila Molly očami, keď už od dverí videla ako nad ním James maturuje. „Daj mi ten nôž, lebo dnes nebudeme obedovať!“
„Možno by sme mohli jeden obed oželieť,“ poznamenal, ale Molly to rázne zamietla. „Dnes príde aj Remus s Tonksovou. Určite bude hladný, chudák. Kedy bol ten protivný spln?“
„Dva týždne dozadu,“ odvetil a keď kurča píplo posledný raz, smutne sa pousmial. „Bude mi chýbať. Bolo tu s ňou živo.“
„Chudák Melisa. Nemali sme jej dávať meno,“ zhodnotil Viktor. Pomaly pozbieral knihy rozložené po stole a povedal, že ide pracovať hore. Na kurča už viac nepozrel. Najbližšie ho uvidí až pri obede.
James ho dobehol na chodbe, otvoril mu dvere, ku ktorým sa nevedel cez kopu kníh dostať a opäť za ním zavrel. „Hoď tie knihy na posteľ a poď sem,“ požiadal Viktora. S rozžiarenými očami otvoril skriňu po niečo sa natiahol. „Zohnal som niečo, čo ťa poteší.“
Zvedavosť v jeho tvári bola očividná. Po dlhých týždňoch štúdia kníh ‚Mágia prevelice temná‘ a ‚Mrzké kúzla (Čítajte len na vlastné riziko)‘ by ocenil akýkoľvek druh zábavy.
„Mám metly!“ povedal so smiechom. „Žiadne zázraky, ale lepšie ako nič. Kingsley mi ich priniesol, keď sa včera zastavil.“
Jedine úsmev od ucha k uchu mohol Jamesa presvedčiť, že jeho mladému spolupracovníkovi splnil tajné želanie. Viktor chytil metlu s takou úctou, akoby to bol najnovší miliónový model, na ktorom sa neodváži zanechať ani odtlačok prsta. „Ideme lietať?“ spýtal sa užasnuto. „Ale vraveli ste, že... To, čo sme zistili... Musíme to predsa rýchlo overiť a zvolať rád, pán Potter. “
„A práve preto si musíme trochu prevetrať hlavu, Viktor,“ potľapkal ho po pleci. „Je mi zle z čítania tých ohavností. Aj ja potrebujem vypnúť. A napokon, hodina oddychu nás k záhube neprivedie.“
S úškrnom si prehodil plášť cez plecia a nasadil si rukavice. Vonku začínalo byť poriadne mrazivo. „Tak sa bež obliecť, nech môžeme vyraziť! Lietal si už ponad oceán, chlapče?“
„Hej, u nás, v Durmstrangu sme mali...“
„Zlá odpoveď,“ zasmial sa, na čo Viktor s pobaveným úsmevom odišiel.
Severus sa pokúsil o nezainteresovaný výraz, no prvý raz v živote sa mu to veľmi nedarilo. Keď videl Lily ako sa bezstarostne smeje spolu d Robyn, zamrazilo ho do špiku kostí. Keby len vedela akého hada si chová na prsiach. Zdalo sa však, že z tých dvoch sa stávajú naozaj skvelé priateľky. Akoby sa poznali odjakživa. Mali spoločný názor snáď na všetko a nevídané pochopenie pre svoje starosti. Jediný problém bol v ubezpečení Temného pána, že Robyn je z jeho najvernejších.
Zaťal zuby a vykročil k nim.
„... a James mi na to povedal, že ak sa okamžite neprestanem smiať...“ rozprávala práve Lily s pobaveným úsmevom od ucha k uchu. „... jednoducho sa so mnou rozvedie. Musíš ho spoznať, určite si budete rozumieť, však, Severus?“
„Áno, Potter je... úžasný,“ potvrdil s ľadovou iróniou.
„Práve sme s Lily hovorili, akí viete byť vy chlapi nevďační,“ podotkla Robyn so smiechom. Bola od Lily o niečo mladšia a zdalo sa, že je stále slobodná. Krátke svetlé vlasy lemovali jej chudú bledú tvár. Keby nebola taká úprimne priateľská, Severus by si myslel, že patrí k Malfoyovcom. „Odkiaľ sa vlastne vy dvaja poznáte?“
„Chodili sme spolu do školy,“ odvetila Lily a zrazu sa rozosmiala. „Nehovorila som ti o tom? Máme spolu toľko zážitkov! Musím ti o ňom niečo prezradiť. Pôjdeme cez víkend spolu do dediny?“
„Oh, áno, v Rokville som nebola celú večnosť!“ potešila sa Robyn. „A Severus môže ísť s nami, čo povieš?“
Obe pozreli na Seva. „Obávam sa, že vás budem musieť odmietnuť. Nemám čas na zábavu.“
„Iste, Severus je riaditeľ,“ uškŕňala sa Lily. „Musím ísť, mám hodinu. Ty máš voľno, Robyn?“
„Nie, mám teraz piatakov,“ usmiala sa, obe sa rozlúčili so Sevom a v neutíchajúcom rozhovore vykročili do vstupnej haly. Zostupujúc dole po schodoch si Lily všimla ako Ruth vybehla z bočnej chodby.
„Počkaj! Nebudem ťa naháňať po celom hrade!“ dobehol ju David, schmatol ju za ruku a otočil k sebe. „Povedal som ti, Ruth, že mi to nemôže byť jedno. Pokojne sa hoď o zem a plač ako malé dieťa, ale ja ti nedovolím, aby si sa takto zahrávala s ohňom!“
„Tak ty mi to nedovolíš?“ spýtala sa chladne.
David sa však nestiahol. „Nie, nedovolím. On ťa len využíva. Vieš ako to dopadlo naposledy.“
„Ty ma nepoučuj... !“ vytrhla sa mu a chcela znovu ujsť, ale zastavil ju matkin pohľad.
„O čo ide, Ruth?“ spýtala sa Lily prísne.
„Oh, nič sa nedeje. Davidovi len praskli nervy,“ zavrčala.
„Nikam nejdeš, mladá dáma,“ zastavila ju. „Buď mi to povieš teraz, alebo ťa nechám po škole. Takže?“
„Nemôžem ti to povedať, lebo nemám čo!“ trvala na svojom. „Len sme si trochu vymenili názory, veď nás poznáš. Naozaj o nič nejde, mami. Vieš, že by som ti povedala, keby sa dialo niečo vážne.“
Lily však nevyzerala byť presvedčená. Keď jej to však Ruth nechcela povedať, nedokázala by to z nej vypáčiť nasilu. „Mala by som o niečom vedieť, David?“
„Prečo sa pýtaš jeho?“ prevrátila Ruth oči. Ak jej vykváka, ako to je medzi Dracom a ňou, zabije ho. Do tohto jej mamu nič nie je. Sú to len jej záležitosti. Povedala jej čo bolo potrebné už minulý rok a zaťažovať ju takýmito hlúposťami bolo minimálne poriadne sebecké. A navyše, Ruth sa bála, aby sa jej mama nedostala k podstate veci - k tomu záhadnému medailónu. Určite by neschvaľovala, že sa jej dcéra pletie do vecí rádu.
„V skutočnosti to boli len báchorky. Nejde o nič, čo by bolo potrebné riešiť,“ odvetil David. „Naozaj.“
Robyn ho s úsmevom chytila za plece: „Poďte, ideme na hodinu. Urobil si domácu úlohu, David?“
„Spýtajte sa ma až v triede, pani profesorka, musím si vymyslieť nejakú výhovorku.“
James nabral rýchlosť, klesol až celkom k rozbúreným vlnám a pretekal s vetrom, ktorý sa v diaľke lámal o bralá.
Ak povie, čo zistil, niekoho čaká veľmi krutý osud. Ak to zatají, čaká ten osud všetkých. Je tu aj iná cesta? Je, ale ako má nájsť tak mocnú čiernu mágiu? Hroznejšiu ako tú, ktorá je v knihách, pretože v tých sa dočítal len poznámky ako ‚o nej sa ani nebudeme zmieňovať‘, ‚Nikto v skutočnosti nevie, čo môže byť tak mocné...‘ alebo ‚tí, čo by nám mohli prezradiť viac, v tejto veci zaryto mlčia‘.
Naklonil metlu dohora a začal stúpať k oblohe popri ostrých skalných výbežkoch. Vzniesol sa až nad úroveň pevniny a zastal. Viktor sa k nemu pomaly približoval širokým oblúkom. Kedysi sa takto preháňali nad krajinou so Siriusom. Na metlách alebo na jeho nablýskanej motorke. Zrazu si uvedomil, že obe, jeho milované autíčko aj Siriusova motorka, zostali v ich dome. Dúfal, že Smrťožrúti, ktorí určite prišili prehľadať dom ich ušetrili. David určite bude chcieť motorku späť. Zaumienil si, že sa tam mrkne hneď ako bude po všetkom.
„Už by sme mali ísť, pán Potter, myslím, že tamto je pán Lupin. Asi už bude čas obeda,“ kričal naňho Viktor.
James zaostril na dom. Vo vydúvajúcom vetre sa vlnil Remusov ošúchaný plášť. Zdalo sa, že pozerá priamo naňho. Pousmial sa a zamieril k starému priateľovi. Už z diaľky videl ako sa Remus šťastne usmieva.
„Opäť vo forme?“ zasmial sa, keď James zosadol z metly.
„Ako vždy. Ale ty vyzeráš až príliš spokojne! Mali by sme s tým niečo urobiť!“ odvetil žartom. Vietor im kradol slová z úst a tak radšej zamierili dnu, aby sa mohli v pokoji porozprávať. Obed už čakal na stole. Tonsková sa veselo zhovárala s pani Weasleyovou a pomáhala jej prestrieť stôl. „Už sme mysleli, že ste zdrhli,“ povedala Jamesovi na privítanie a zasmiala sa sama na sebe.
Pri pohľade na tých dvoch, vysmiatych ako dve slniečka, sa James neubránil úsmevu. „Niečo mi ušlo alebo ste obaja takí šťastní len z dlhej chvíle?“
„Sadaj, povieme ti, keď tu budú všetci. Kde trčí Kingsley?“
„Nemôže prísť. Poslal patronusa,“ odvetila pani Weasleyová. „Dnes sú všetci akísi zaneprázdnení. Ani Arthur nedostal voľno.“
„No bude si ho musieť urobiť,“ podotkol James. „Chcem zvolať rád.“
„Prišil si na to, čo spomínal Snape?“ spozornel Remus.
„Áno, ale nijako ma to neteší,“ priznal zamračene. „Je to horšie ako som čakal.“
„Povedz mi to,“ vyzval ho Remus. „Aj tak o tom nevedia všetci členovia rádu a ja o tom môžem informovať správne osoby.“
„Mali by to vedieť všetci. Potrebujeme pomoc. Netušíme čo ďalej, Remus,“ povedal. „Fňučko nám dal naozaj presné informácie - hľadáme niečo, čo je niekde dobre skryté. Niekedy si myslím, že si to vymyslel, len aby pribrzdil náš boj proti Voldemortovi.“
„Pochybujem o tom. Ale má to podobný účinok,“ nespokojne súhlasil Remus. „Už sa vôbec nemôžem dostať k vlkolakom, nikto mi tam neverí, celkom sa vymkli našej kontrole. A Voldemort je každým dňom silnejší. Na Ministerstve sa už nedá veriť takmer nikomu, Kingsley je z toho zúfalý.“
„Viem, bol tu,“ súhlasil James. „A teraz ešte toto. Obávam sa, že niekto z nás sa bude musieť podujať na hrozný čin, Remus. Lenže nenachádzam nikoho, kto by to bol ochotný spraviť.“
Remus si ho podozrievavo prezrel. „Vieš, že to neznamená, že to musíš spraviť ty?“
Len letmý úsmev prebehol po Jamesových perách, kým odvetil: „Zrejme nebudem mať na výber.“
„O čo ide?“ spýtala sa Tonksová, nakladajúc si výdatnú porciu kurčaťa - Melisy.
„James mi odmieta povedať ako sa dajú zničiť horcruxy, lebo by to mal vedieť celý rád,“ zhrnul Remus s jemnou iróniou. „Pozri, James, je jedna vec to, ako ich zničíme a iná ich hľadanie. Ak ti môžem v tomto nejako pomôcť, povedz mi to, niečo vymyslíme a potom povieme všetkým, ktorým sa dá naozaj veriť, čo je vo veci. Dohodnuté? Budú vedieť o čo ide a možno budú uchránení od istých skutočností, ktoré nemusia vedieť. Tak? Čo treba urobiť?“
James pozrel na Viktora. Ani jeden z nich nejedol. Nemali najmenšiu chuť. „Horcruxy sa dajú zničiť dvoma spôsobmi. Prvý je, že použiješ niečo ešte temnejšie, hrozivejšie, niečo, čo dokáže preniknúť cez ich pevný obal, pretože zničiť ho nie je vôbec jednoduché. Popravde, nemám potuchy čo môže byť tak hrozné, aby ho to zničilo. Najčernejšia mágia s akou som sa doteraz stretol sú dementori.“
„Tak to bude trochu problém,“ pripustil Remus. „A čo druhý spôsob?“
„Oh, musíte sa o tom rozprávať pri jedle? Babrala som sa s tým celé dopoludnie a nikto to neje!“ hnevala sa pani Weasleyová, keď si všila, že všetci odložili príbory a ticho počúvajú.
„Prepáč, Molly, ale je to dôležité,“ povedal James. „Druhý spôsob je zničiť ho niečím extrémne dobrým. Napríklad rohom jednorožca.“
„To by šlo, predávajú sa v Šikmej uličke. Jeden za dvadsaťjeden galeónov. Pre mňa by to bol trochu problém, to áno, ale ty si to môžeš dovoliť, James,“ potešil sa Remus.
„Predstavuješ si to príliš jednoducho. Nie také. Tie rohy zhadzujú staré jednorožce, keď sa chystajú zomrieť,“ nespokojne vrčal. „Musí to byť roh mláďaťa. Vieš aké ťažké je chytiť mláďa? A vieš ako pevne držia ich rohy? Remus, vieš čo treba urobiť, aby sme ten roh získali! A napokon... vieš aký život čaká toho, kto zabije jednorožca.“