Siriusova skrinka II. 3.
„Dobré vianočné
ráno, moji milí,“usmial sa Dumbledore, keď sa väčšina študentov dostavil na
raňajky do Veľkej siene.
„Dobré“prikyvoval
Sirius so spokojný úsmevom a Dumbledore na neho žmurkol.
„Ďakujem, pán
Black. Ako ste si iste všimli, tento rok nám na Rokforte nasnežilo trochu viac
ako zvyčajne. Bohužiaľ, si sneh nevyberá kam padne a tak nám zasnežilo
celú Rokvillskú stanicu a časť koľajníc a vaši spolužiaci sa budú
musieť ešte pár dní zdržať doma. Iste sa potešíte správe, že z tohto
dôvodu bude vyučovanie naďalej prerušené. Zatiaľ nevedno dokedy,“usmieval sa
Dumbledore a študenti jasali. „Samozrejme, keby ste chceli nejaké súkromné
doučovanie, stačí zájsť za príslušným profesorom.“
„Toto je super,“tešil
sa Sirius rozháňajúc sa rukami. „Proste super.“
„To nie je super,
Black!“okamžite mu Lilly zmyla úsmev z tváre. „Budeme mať MLOK-y
a takto sa na ne nestihneme pripraviť!“
„Veď ty by si ich
urobila aj hneď teraz,“ubezpečoval ju James s úsmevom. „Nepotrebuješ sa
ani učiť.“
Lilly sa
sebavedomo uškrnula. „Ja možno som inteligentná, ale mnohí by potrebovali rok navyše, aby to zvládli.“
„Na čo narážaš,
Evansová?“ohradils a James. „Náhodou za tebou v ničom nezaostávam!
V neverbálnych zaklínadlách som dokonca lepší ako ty!“
Lilly sa
zamračila. Neverbálne zaklínadlá boli, okrem lietania, jediná vec v ktorej
ju James predčil. „Niektorí ľudia majú hlavu takú plnú vedomostí, že ju
jednoducho nemôžu vyprázdniť za pár sekúnd, Potter!“
„Zase to isté, čo
pri premiestňovaní?“uškrnul sa Sirius. „Smer, sústredenie, sila vôle!“
„Sklapni, lebo
pocítiš silu mojej paže,“zavrčala Lilly a celá očervenela.
„Nečerti sa,
Lilly,“upokojovala ju Abigail, ale tiež sa nevedela ubrániť úškrnu. Lilly sa
podarilo urobiť skúšku z premiestňovania na tretí pokus a aj to
z toho bola dosť vykoľajená.
„Neverbálne
zaklínadlá by som si do MLOK-ov mala trochu zlepšiť. A to je zase predmet
nášho starého známeho, Martingessa,“vzdychla a zazrela n učiteľský stôl.
„Evansová, však
nechceš urobiť to, na čo myslíš?“spýtal sa James trochu vystrašene.
„Ale áno, Potter,
je to najlepšia príležitosť ako sa zlepšiť,“podotkla a bezstarostne si
nabrala kašu. „Dobrú chuť!“
„Evansová,“už pár
dní si užívali predĺžené vianočné prázdniny, keď sa James oprel rukou
o jej kreslo a s úsmevom jej podával jej vlastný kabát. „Poď so
mnou na prechádzku.“
„Práve si skúšam
tie neverb...“
„Prosím,“zaškeril
sa a Lilly, ako zvyčajne, neodolala.
„Tak fajn, ale
dúfam, že to bude stáť za to!“povedala posmešne a prehodila si kabát cez
ruku.
Vyšli
z hradu a brodiac sa vo vysokom snehu zamierili k lesu.
„Je tu vážne
krásne, však?“rozplývala sa Lilly sledujúc pár študentov roztrúsených na
zamrznutom jazere.
„Áno, zima
v Rokforte mi bude chýbať,“pritakal James a vytiahol si rukavice.
„Keby som pred rokom tušil, že sa tu s tebou budem takto prechádzať
s takýmto úmyslom...“
Lilly zabrzdila
a znepokojene na neno pozrela. „S akým úmyslom, Potter?“
„Neboj sa, nie je
to nič zlé,“ubezpečoval ju.
„James prosím ťa,
nestraš ma,“chytila ho rýchlo za ruku a snažila sa potlačiť v sebe
ten hnusný pocit neistoty. To by jej predsa nikdy, nikdy neurobil. Teraz, keď
si bola istá, že ho miluje a že ho už nikdy neopustí.
„Lilly ja sa
s tebou nechcem rozísť!“zasmial sa a hrubou rukavicou ju nemotorne
pohladil po vlasoch. „Len ti musím niečo povedať.“
Lilly si vydýchla
a zasmiala sa sama na sebe. Ako jej niečo také vôbec mohlo preblesnúť hlavou?
James ju doviedol
až po hranicu Zakázaného lesa a prútikom odstránil sneh z jedného
pňa, aby si mohla sadnúť. Kľakol si oproti nej a v tej kope snehu vyzeral
smiešne malý. „Chcem ti povedať,“začal po krátkej odmlke. „Jedno hrozne, hrozne
veľké tajomstvo. Vedia o ňom len štyri osoby a keby sa prezradilo...
vlastne ani neviem, čo by sa mohlo stať. Ale prosím ťa, ešte pred tým ako ti to
poviem, nikomu...“
Lilly prikývla.
„Dobre,“James sa
trochu pomrvil zvažujúc ako jej to povedať. Začneme tým, že ja... ja som
animágus.“
„Ty?“ Lilly
nadvihla obočie. „To... vážne?“
„Úplne vážne,“ kývol
nervózne hlavou.
„A aké...?“
„Jeleň,“ skočil
jej James do reči. Obaja na seba chvíľu pozerali a mlčky prikyvovali.
Potom sa Lilly rozosmiala.
„Prečo sa
smeješ?“ Dotknuto sa spýtal James.
„Prepáč,“ smiala
sa Lilly. „Ja.. neviem si ťa predstaviť a... musím, musím ísť cikať.“
James si odkašľal
a poobzeral sa okolo. „Bež... za strom.“
Lilly sa ešte
stále v záchvate smiechu prebrodila za stromy.
„Nepotrebuješ
pomoc?“spýtal sa James s úškrnom.
„S čím mi tu
chceš pomáhať?“
„Niečo by sa
našlo,“odvetil so smiechom. Keď sa však Lilly vynorila spoza stromov James tam
už nebol. „Si to vážne ty, Potter?“ Zasmiala sa a opatrne natiahla ruku k veľkému hnedému jeleňovi, ktorý
pokyvkával hlavou.
„Asi ti budem
veriť!“usmiala sa, keď ho pohladkala po hlave. Jeleň sa zrazu začal scvrkávať.
Hlava zmenila tvar, telo schudlo, srsť ustúpila a pred ňou opäť stál
James.
„Prečo si ma
nepovozil?“
„Asi to bude
súvisieť s tým, že nie som kôň,“uškrnul sa a vrátil sa späť na svoje
miesto v snehu. „Ale ešte som ti toho veľa nepovedal.“
Lilly si sadla na
svoj peň a trepezlivo počúvala Jamesov výklad o tom, prečo a ako
sa stali animágmi. Povedal jej každý detail, ktorý si pamätal, vynechal len
príbehy v ktorých sa túlali po Rokville. Vedel, že by s tým
nesúhlasila.
„Ani by som si
nepomyslela, že ste až takí priatelia,“ skonštatovala Lilly, keď sa pod rúškom
tmy vracali späť do hradu.
„Myslím, že sme
priatelia na život a na smrť, vieš, takí, čo spolu prežijú celý život
a spolu aj umierajú,“povedal James a pritisol si ju bližšie k sebe.
„A ty teraz patríš medzi nás.“
V chrabromilsej
klubovnis a zdĺhavo rozlúčili a keď Lilly vošla do izby, dievčatá už
spali. Len na okne sa mihala sediaca postava zabalená do prikrývok. Abigail tak
mohli vidieť často, keď nemohla spať akosi ju to priťahovalo hľadieť na mesiac.
Obloha už bola čistá, pár dní nesnežilo, len mrzlo a dorastajúci mesiac
krásne svietil.
„Zase nespíš?“zašepkala
Lilly a postavila sa vedľa nej.
„Nie, poznáš to,
priveľa myšlienok...“
„Tak to sa dnes
k tebe opäť pridám,“vzdychla Lilly a sadla si oproti. „Nebudem ti
prekážať?“
Abigail zavrtela
hlavou a Lilly padol do oka jej náhrdelník. Za tmy krásne svietil...
skutočná zmenšenina Mesiaca. A vtedy jej to došlo.
„Už viem ako to
je medzi tebou a Remusom,“vyhŕkla a Abi na ňu prekvapene pozrela.
„Potter mi povedal, že Remus je...“Lilly stíšila hlas ešte väčmi, „ ,vlkolak.“
„A čo to má
spoločné so mnou?“usmiala sa Abigail.
„Viem už prečo
spolu nie ste, keď sa tak ľúbite... Áno stále to z vás srší,“zasmiala sa
a natiahla ku priateľke ruku. „Je mi to ľúto. Priala by som ti, aby si
bola šťastná rovnako ako ja s Jamesom.“
Abigail otvorila
ústa, zjavne chcela niečo odvetiť, ale z hrdla jej vyšiel len
nesformulovaný povzdych. Pevne zovrela Lillinu ruku a prehĺtla slzy.
Konečne ju niekto môže úplne pochopiť. Niekto cítil jej bolesť.
„James, dáme si
závod!“šťuchol do neho Sirius a korčuľou urobil v ľade výraznú ryhu.
„Po vŕbu?“
Sirius prikývol
a obaja sa postavili na štart.
Obďaleč držali
Remus a Peter Abigail za obe ruky a snažili sa ju naučiť korčuľovať.
Alice a Megan klebetili na brehu a Lilly sa kĺzala okolo nich
a smiala sa na Abi. Ponad jazero sa niesli Jamesove víťazné výkriky
a Lilly mu nadšene zatlieskala.
„A ty nejdeš
závodiť, Evansová?“spýtal sa Sirius, keď sa pomaly vracali späť.
„Nie, ja sa len
tak... pohodovo korčuľujem,“usmiala sa Lilly a podišla Jamesovi
v ústrety. „A navyše už musím ísť na doučovanie.“
Sirius sa škodoradostne
uškrnul. Lilly sa skutočne prihlásila u profesora Martingessa, že by
potrebovala doučovanie z neverbálnych zaklínadiel a teraz mala ísť na
tretiu hodinu. Jamesa trochu štvalo, že takto strácajú drahocenné momenty, keď
si môžu užívať jeden druhého, ale rešpektoval jej rozhodnutie aako hovorila
Lilly, chvíľkové odlúčenia im len prospievajú.
„Necháš ma tu
samého, Evansová?“zabŕdal do nej, keď sa zvtli a zamierili
k Remusovi, Petrovi a Abi.
„Áno, Potter,
a dúfam, že ťa zožerie sépia,“odvrkla a zakrúžila okolo spomínanej
skupinky.
„Nepredvádzaj sa,
Lils!“zasmial sa Remus.
„Prišla som ťa
ukradnúť,“povedala Lilly a uškrnula sa na Abigail. „Máš dosť veľké medzery
v OPČM a na doučovaní Martingess nemá sklony rozprávať hlúposti.“
Remus sa obzrel
na Meg s Alice, no tie nepočúvali jeho, ale Siriusa. „Ja to zvládam
sám,“zahundral a zachytil Abigail, aby nespadla.
„Nenahováraj si
to, Remus, potrebuješ si dobrať učivo, o chvíľu sú MLOK-y a...“
„Ja to zvládam,
Lilly!“povedal dôrazne, no v zápätí sa usmial. „James so Siriusom mi
pomôžu...“
„Tomu ani sám
neveríš,“pokrútila Lilly hlavou. „S/ leniví učiť sa sami pre seba, pre niekoho
druhého to neurobia.“
„No dovoľ,
Evansová,“ohradil sa James. „Taká skazená mienka. Remus, choď na to doučko.
Poznáš nás...“
Remus sa zamyslel
a zabudol držať Abigail, ktorá sa opäť šmykla a tentoraz spadla na
ľad. Prebralo ho až jej hlasné zojknutie a začal ju dvíhať zo zeme.
„Tak...
fajn,“vzdychol napokon rezignovane. „Ale pri jedninej zmienke
o vlkolakoch, odchádzam!“
Lilly sa potešene
usmiala. „Tak poďme.“
James chytil
Abigail namiesto Remusa a Lilly s Remom odkorčuľovani na okraj
jazera. Rozlúčili sa so Siriusom, Meg a Alice a zamierili
k hradu.
„Remus, nechcem
byť netaktná alebo tak, ale,“Lilly si nervózne šúchala dlane. „Ale ako to
zvládaš?“
Remus sa
pochmúrne usmial. „James vravel, že sa budeš pýtať.“
„Ten chalan mi už
lezie na nervy, pozná ma lepšie ako som čakala!“zasmiala sa Lilly a Remus
sa k nej pridal. „Myslím, že to zvládam celkom dobre. Keď ste si doteraz
nič nevšimli. Myslel som, že potom ako prišla Abi, že to rýchlo zistíte,
pretože budete vedieť, kedy je spln, ale vy ste mali oči len pre ňu.
Našťastie.“
„Mala som na to
prísť!“zlostila sa Lilly. „Vôbec nie som tak múdra ako stále tvrdí Potter.“
„Ale
si,“upokojoval ju. „Si vážne úžasne nadaná na čarovanie a hoci James tomu
učeniu veľmi nedá, je rovnako dobrý ako ty. Myslím, že ak vaše deti nebudú po
ňom lenivé, budú najchytrejší na Rokforte.“
Lilly sa opäť
rozosmiala. „Deti zatiaľ veľmi neplánujem.“
„Vážne?“Remus sa
tváril prekvapene. „James už má naplánovanú celú škôlku.“
Prešli cez
Vstupnú halu a zamierili hore na štvrté poschodie.
Martingess
otvoril dvere v zjavne dobrej nálade a vyškierajúc sa na nich
bľabotal o krásnych Vianociach. Potom si uvedomil, že Lilly neprišla sama.
„Pán
Lupin!“potešil sa. „Už som sa o vás bál, veruže... Ako môžete byť stále
taký chorý?“
„Slabá
imunita,“zahundral Remus a zhodil si hrubú bundu.
„Skôr som
rozmýšľal, či vás nenapadol nejaký čarovný tvor. Nie je normálne aby ste boli
stále taký chorý. Mali by ste sa dať vyšetriť u Sv. Munga.“
„Ďakujem za
radu,“precedil Remus pomedzi zuby. „Začneme s doučovaním?“
„Iste, ale
povedzte mi, či ste sa neocitli v blízkosti nejakého tvora, ktorý by...“
„Nie, neocitol.“
„Ale...“
„A čo
mylsíte,“spýtala sa Lilly a opäť znervóznela. „Čo by mohlo Remusa podľa
vás napadnúť?“
„To ja neviem...“
„Myslíte, že...
napríklad vlkolak?“pokračovala Lilly ignorujúc Remusovu šokovanú tvár.
„Nie, to by muse
byť aj pán Lupin vlkolakom a viete ako sa správajú tie veci aj v ľudskej podobe, slečna,“pokrútil
hlavou a zasmial sa sám na sebe.
„Takže to je
úplne vylúčené?“prikyvovala Lilly stále nepozrúc na Remusa a vytiahla si
prútik, akoby šla začať s doučovaním.
„Absolútne
vylúčené!“vyhlásil Martingess a rozhodil rukami.
Remus sa zatriasol,
no vzápätí sa vystrel v celej svojej výške a hrdo vztýčil hlavu.
„Ja som vlkolak... pán profesor.“
Maringess sa
najprv rozosmial, potom sa mu úsmev z tváre zmyl ako špina po daždi
a začal plytko dýchať. „Ale to... to... nemyslíte vážne?“
„Chcete sa
presvedčiť za splnu?“spýtala sa Lilly ironicky.
„Ale potom...
potom...“Maringessov šok sa prejavoval nielen na jeho tvári, ale ja na tele.
Podvedome si prefarbil vlasy na sivo a celý sa akoby scvrkol. „Potm som...
zlyhal.“
„A
potom,“rozprávala Lilly Jamesovi v ten večer. „Sa úplne zosypal. Hovoril,
že odchádza, že zlyhal, že nás všetkých oklamal a nezaslúži si učiť.“
„Mal prvadu.“
„Bolo mi ho
ľúto,“priznala Lilly. „Urobila som mu čaj a s Remusom sme sa
s ním ešte rozprávali. Vysvitlo, že keď bol malý jeho otca tiež pohrýzol
vlkolak a... nezvládal to tak ako Remus. Bol vkolakom aj povahovo
a Maringess si to zovšeobecnil.“
James prikývol.
„Takže dáva výpoveď.“
„Nie, presvedčili
sme ho, nech učí do konca roka, ale tak, ako sa má a potom, nech sa
rozhodne.“
„Prečo si to
urobila?“spýtal sa James po chvíli. „Malo to byť tajomstvo.“
„Nič viac sme
nepovedali. A Remus chcel s Martingessom nejako bojovať, ale je to
náš profesor! Mysela som, že jediná záonná cesta ako sa ho zbaviť je ukázať mu,
že sa mýli. Napadlo mi to až po tom ako si mi povedal to tajomstvo. Škoda,
mohli sme mať normálnu OPČM už dlho!“
„Decká!“vbehla do
klubovne Megan. „Vlak sa vrátil! Už sú tu!“
„Koho tak
očakávaš?“zamračila sa Lilly a pribehla k oknu, aby sa uistila
o jej slovách.
„Nikoho,“mykla
Megan plecom a zvalila sa do kresla. „Len som myslela, že vás to bude
zaujímať!“