Denníček - november 2008
(2.11.2008)
Riki-tiki:
Už sme sa veľmi dlho neozvali. Ale viete, vôbec sme nemali čas. Stále musíme niečo prerábať v terárku, hrabať, stavať nory, chystať periny, obhrýzať haluze, čo nám zavadzajú vo výstavbe... No a medzitým samozrejme obhrýzať papierové rolky, rozhrýzať seno a papierové servítky, aby bolo v hniezde mäkko a teplúčko. Nezabudnite ani na obhrýzanie mreží a hrabanie v rohu terárka, aby sme si obydlie trošku zväčšili. Síce výsledok skoro ani nevidno, ale ja verím, že sa nám raz podarí prehrabať sa o kus ďalej.
No a keď nám Leti otvorí, musíme rýchlo preskúmať, čo je nové v tom ich veľkom terárku. Len škoda, že sa nevieme dostať do kuchyne. Leti tam vždy dá taký vysoký kartón. Ona so svojimi obrovskými nohami ho ľahko prekročí, ale čo my?! Je tak vysoký, že na prvý krát sa mi ho nikdy nepodarí preskočiť. A druhý pokus mi Leti vždy zatrhne. Vraj je v kuchyni nebezpečno. Neviem, čo to je, asi nejaké veľké zviera, ale chcela by som ho aspoň raz vidieť. Však viem rýchlo zdrhnúť, keď treba! Ale takto sa tam nikdy nedostanem. Nech skúsi ona preskočiť prekážku asi 10x vyššiu ako je ona na prvýkrát!
(6.11.2008)
Kiki-riki:
Dnes sa stalo niečo strašné! Leti nám otvorila terárko a začala sa s nami najprv trošku hrať, ako vždy. Už sme čakali, akú dobrotu nakoniec dostaneme, a tiež nejaký stavebný a obhrýzací materiál, ako vždy. Ale zrada! Ona nám namiesto dávania začala brať! Vravela, že už tu toho máme priveľa, že sa takmer ani nemôžme poriadne natiahnuť, alebo poskočiť si, koľko sme si už nahrýzli podstielky. Ale to je NAŠA podstielka! MY sme si ju všetku poctivo nahrýzli! V čom budeme teraz hrabať a stavať tunely? Aj panička nakoniec priznala, že to asi trochu prehnala, že nám mohla nechať trochu viac. Ale to nič, my si zase nahryzieme novú podstielku. Len aby sme vždy dostali dostatok sena a roliek, to bude nahryzené raz-dva! Ale najhoršie je, že nám vzala aj materiál pod hniezdom. Vravela, že sme kvôli nemu mali domček nakrivo, tak nám ho chcela narovnať. Ale to bolo naschvál! Teraz sa tam vôbec necítime ako doma.
Tak čaute! Musím ísť upravovať to naše terárko, nech sa tam dá bývať - aspoň trochu.
(7.11.2008)
Kiki-riki:
Dnes sme mali plné zúbky práce. Museli sme sa presťahovať, lebo v našom pôvodnom domčeku sme sa už po včerajšom zásahu Leti necítili ako doma. Bol z vlnitej lepenky (to je taký hrubý papier). Vyrobil nám ho Ondreko - je šikovný ;) Domček bol pôvodne poschodový - dolu sme mali spálňu a na poschodí predsieň s jedálňou. Tak sa nám páčil, že sme ho vôbec nerozhrýzli - bývali sme tam možno aj dva mesiace. Až do včera, ale za to môže Leti - už sme sa tam necítili ako doma, tak sme nutne museli prestavovať.
Najviac domáckeho pachu ostalo v kvetináči s pieskom na kúpanie a „iné hygienické potreby“. Tak sme sa presťahovali tam. Rýchlo sme si tam preniesli všetky periny, čo sme ešte našli a teraz rozhrýzam posledné zvyšky bývalého domčeka.
Tak čaute! Idem zase hrýzť, ešte mi ostal kus steny celej.
(12.11.2008)
Kiki-riki:
Stále máme plné labky a papuľky práce. Každý deň musíme znova nosiť periny do nášho nového domčeka (pôvodnej kúpeľne). Ale stačí aby sme sa trošku v hniezde otočili a už vypadávajú von. Stále a stále aby sme ich nosili naspäť.
No idem, zase sa Riki-tiki sťažuje, že jej ťahá na chvostík.
(25.11.2008)
Riki-tiki:
To bol zase deň... Začal sa celkom sľubne, Leti nám otvorila terárko, aby sme zase mohli skúmať okolie. Kiki-riki sa moc nechcelo a zdržovala sa len nablízku, v šuplíku s našimi vecami (ako je seno, rôzne škatuľky a také samé príjemné veci). Nakoniec sa vrátila do terárka a radšej vyhrabávala nový tunel v podstielke.
Ale mňa zaujímalo čo robí Leti. Nechápem, že Kiki to bolo jedno. Leti lúskala orechy! To bola vôňa, stále som pobehovala okolo nej a po nej... často som zabehla medzi škrupiny skontrolovať, či tam pre mňa nenechala kúsok orieška. A keď som nič nenašla, skočila som si do pohára s nalúpanými orechmi a jeden vybrala odtiaľ. Potom už len hop-hop Leti pod nohy, a tam v príjemnom súkromí som si hryzkala. Mňam, bol taký dobrý, taký mastný... :)
Keď som sa nasýtila, ďalej som pobehovala tam a zase sem... do šuplíka a zase trochu po Leti. Až kým... nechápem, ako sa to stalo, ale odrazu som bola pritisnutá pod Leti - to bolelo! A hlavne som sa strašne vyľakala - myslela som si, že udrela moja posledná hodinka! S posledných síl som sa vyhrabala, zdrhla som pod poličku a tam som rozmýšľala, či ešte žijem, alebo ma to čosi veľké už zožralo... Keď si po hodnej chvíli Leti uvedomila, že ma vôbec nepočuje behať, začala ma hľadať. Našla ma rýchlo, no veľmi som sa nehýbala, bola som vyplašená a zranená. Leti sa vyplašila možno ešte viac ako ja a opatrne ma vložila domov do terárka. Ani so sestrou som sa poriadne nezvítala, len som chcela odpočívať.
Dva dni som bola slabučká a Kiki aj Leti sa o mňa veľmi báli. Leti mi dala napájačku nižšie, aby som sa nemusela naťahovať a stále mi ponúkala všelijaké dobroty ako zeleninku, ovsené vločky a tak. Kiki si plnila všetky povinnosti ako obyčajne - hrýzla konáriky, hrabala tunely, skrátka všetko, čo normálny pieskomil stále robí, ale každú chvíľku zašla za mnou, či niečo nepotrebujem. Aj ma vždy potuľkala a potešila, aby som sa rýchlo uzdravovala. Je to od nej milé. :)
Ale už som v poriadku. Teraz si už zase veselo behám po terárku spolu s Kiki. Hryziem, hrabem a robím všetko ako zdravý pieskomil. Len škoda, že nás Leti veľmi nepúšťa von. Asi sa stále bojí, že by sa nám zase mohlo niečo stať. Ale my predsa túžime po dobrodružstvách! Čo to nechápe?