Počúvajte prosím. Je to jednoduché a tak je možné, že vám chytrým do úplne unikne.
Pravda nemá cestu, v tom je jej krása. Je vlastným žitím. Cesta vedie iba k nehybnej mŕtvej veci. Pravda, táto živá vec je to, čo ste vy: vaša zlosť, násilie, zúfalstvo a starosti, s ktorými žijete. Pravda je v porozumeni tomu všetkému. A porozumieť je možné, iba ak viete, ako sa pozerať na veci svojho života. Okuliarami ideológií a sieťami slov sa to nedá a tak isto nie s nádejou a strachom. Je teda zrejmé, že nemôžeme na nikom závisieť; nie je vodcu, učiteľa, autority. Sme iba my – náš vzťah k ostatnému svetu – a ďalej už nič.
Domníváme se, že změny v naší psýché se mohou uskutečnit v čase, že řád do našeho nitra lze nastolovat postupně, krok za krokem, den po dni. Ale čas nám nedá ani rád, ani vnitřní klid, a proto je nutné přestat uvažovat v posloupnostech. Plyne z toho, že zítřek, kdy údajně najdeme mír, neexistuje. Řád ve svém nitru je zapotřebí nastolit ihned. Čas je velký podvodník, protože k tomu, abychom se uvnitř změnili, nijak nepřispívá. Všimli jste si, že při bezprostředním nebezpečí čas mizí a jednání se dostavuje okamžitě? Čas je interval medzi pozorovateľom a pozorovaným. Všetky problémy ľudstva sú v čase.
Môže tu byť analýza odborníka. Pokiaľ analýzou prídeme k určitému záveru a z toho záveru potom vychádzame, v tom okamihu sme zablokovaní, stratení a naviac pri analýze je tu stále problém analyzovaného a toho kto analyzuje, príčiny a následku. Človek ľahko zistí prečo sa hnevá ale to ho hnevu nezbaví. Pri riešení tejto otázky sa ale nevyhneme problému – kto analyzuje a čo je analyzované; mysliteľa a mysleného, pozorovateľa a pozorovaného. Problém či rozdelenie na pozorovateľa a pozorované je Skutočné alebo iba Teoretické. Je pozorovateľ, stred z ktorého pozorujeme, z ktorého sa pozeráme, z ktorého načúvame, koncepcia bytosti, oddelená od pozorovaného? Ked človek má hnev, je ten hnev odlišný od toho, kto vie že má hnev? Je násilie oddelené od násilníka, nie je násilie jeho súčastou? Prosím toto je naozaj dôležité. Je to kľúč k pochopeniu okamžitej duševnej premeny, teraz a nie až niekedy v budúcnosti. Je pozorovateľ, ja, ego, mysliteľ, preživatel odlišný od prežitku ktorý prežíva? Alebo myšlienky ktorú pozoruje? Ak sa pozeráme na strom, ak vidíme vtáka na vetve, odraz večerného svetla na hladine, je pozorovateľ odlišný od toho čo pozoruje? Naozaj vidíme strom, keď sa naňho pozeráme, naozaj sa naňho pozeráme priamo, alebo sa naň díveme skrze predstavu, znalosť, vzpomienku minulého prežitku. Poviete, čo neviem akými farbami strom planie, ako vznešene sa zdvíha k nebu, predsa si to pamätám. A pocit radosti potom odvodzujem od vzpomienky, na svoj vtedajši pocit radosti, ktorý ste odvodili od predchádzajucej vzpomienky atd atd.
Ak je tu rozdelenie na pozorovateľa a pozorované, je tu i konflikt. Rozdelenie či uz priestorové alebo slovné sa objavi v mysli zároveň s určitou predstavou, znalosťou, vedomosťou alebo vzpomienkou na farebnosť minulej jesene a vytvára tak pozorovateľa oddeleného od pozorovaného a toto rozdelenie vytvára myslenie. Ak sa pozeráte na vášho suseda, muža, priateľa kohokoľvek môžete sa naň dívať bez myšlienkovej predstavy, bez predchádzajúcej vzpomienky? Pretože ak sa pozerate skrze predstavu, nie je to vzťah medzi vami, je to vzťah medzi dvoma skupinami predstáv, ktoré si o sebe vytvorili dvaja ludia, je to vzťah predstáv, pojmov a nie skutočný vzťah a tak žijeme vo svete pojmov, vo svete myslenia a všetky naše problémy od tých najjednoduchšich po najzložitejšie sa snažime vyriešiť myslením. Pokiaľ ale existuje rozdelenie na pozorovateľa a pozorované toto rozdelenie je zdroj našich konfliktov. Ak povieme milujem ťa, je to láska, že nie je obsiahnutý milenec a milovaná, pozorovateľ a pozorované? Takáto láska je výplodom myslenia a nie láskou. Pýtam sa či myslenie okrem vedeckych a technických problémov môže niečo vyriešiť?
Ak ale pozorovateľ je i pozorovaným konflikt končí a to sa stane úplne normálne, úplne samo. Vo chvíli veľkého nebezpečia rozdelenie na pozorovateľa a pozorovane končí a je tu iba bezprostredné jednanie. Ak sa objaví takato kriza a človek sa vyhyba krizam ako môže, nie je čas premýšlať, mozog zahltený vzpomienkami nestačí reagovať a cez to jednáme a bezprostredne; a zároveň ak rozdelenie na pozorovateľa a pozorovane končí nastáva okamžitá hlboká duševná zmena.
Ak sa pozeráme celou svojou bytosťou a vložíme do toho všetku svoju energiu, tak zistíme, že pozorovateľ neexistuje, iba pozornosť. Ak sa pozeráme na šaty a nevravíme, že tá farba sa mi páči či nepáči, tak v takomto pozorovaní nie je pozorovateľ. Pozorovateľ a pozorované sú pri nepozornosti. To, čo pozorujete, neprekladá žiadny pozorovateľ do myšlienok. V tomto tichu je odlišný druh krásy. V priamom styku so životom sme iba vtedy, ak v nás nie sú predsudky a ak si o ňom nevytvárame predstavy.
Povieme to inak. Žijeme v minulosti, všetko čo vieme a poznáme je minulosť. Sme až po uši v tom, čo sme boli a z toho sa odvíja to, čo budeme. Žijeme zo včerajška, ktorý nás robí menej zranitelnými ale zároveň nám berie našu nevinnosť. Včerajšok je pozorovateľ a v ňom sú všetky hlbiny vedomého i nevedomého. V každom z nás je tak obsiahnuté celé ľudstvo. Sme výslednicou tisícročí, sú v nás celé dejiny aj všetky vedomosti dávnych vekov. To môže zistiť každý kto vie ako sa ponoriť do seba. Preto je sebapoznanie tak dôležité. Sme úplne vetešníctvo, papagájčime čo nám povedali druhí nech už to bol Freud alebo iny odborník. Ale ak sa chcem poznať, nemožem sa na seba pozerať očami odborníka, musím sa pozerať priamo.
Možem sa však poznať bez toho aby som bol pozorovateľ? Čo to vôbec znamená poznať, nechcem sa hrať so slovíčkami ale kedy niečo poznám? Môžem povedať že poznám angličtinu, nemčinu, alebo svoju ženu. Poznať jazyk ale je niečo úplne iné ako poznať svoju ženu alebo muža. Jazyk som sa raz naučil a tak ho poznám ale môžem vôbec niekedy poznať svoju ženu? Ak poviem, že ju poznám, znamená to iba že som si o nej vytvoril iba určitú predstavu. Ale tá predstava vychádza z minulosti a tak mi bráni ju naozaj vidieť, pretože ona sa už medzitým mohla zmeniť. Môžem potom vôbec povedať poznám? A keď sa pýtam môžem poznať sám seba bez pozorovateľa, skúsme sa pozrieť, čo by to vlastne znamenalo. Nie je to zase tak úplne jednoduché. Učím sa o sebe, teda zhromaždujem znalosti a tie znalosti ktoré vychádzaju z minulosti užívam, aby som sa o sebe naučil ešte viac. Pozerám sa na seba, skrz všetky tie nahromadené vedomosti a pokúšam sa tak naučiť o sebe niečo nového, je to možné? Silne pochybujem. Učiť sa o sebe a poznať niečo o sebe sú dve odlišné veci. Učenie je neustály proces, v ktorom nedochádza k hromadeniu a Ja je niečo neustále premenlivé, nové myšlienky ,podnety, pocity informácie. Učiť sa teda nie je nič spojené z minulosťou alebo budúcnosťou.
Myseľ by mala byť v stave neustáleho učenia sa. Stále v plnej prítomnosti a tak svieža, nie zamdlená nahromadenými znalosťami včerajška. A ak to skúsite, uvidíte, čo je to učenie sa a nie len hromadenie znalosti. Myseľ sa stane bystrá, vedomá si samej seba a vnímajucej ostro a jasno. Nikdy nemôžem povedať poznám sa. A kto vraví že sa pozná, nepozná sa vôbec. Učenie je neustály aktívny proces, nie je to záležitost naučenia sa a aby som sa mohol učiť o sebe, musím sa vidieť slobodne a toto nie je možné ak sa pozeram skrz znalosti včerajska.
Je opravdu mimořádně zajímavé sledovat průběh vlastního myšlení – sledovat, jakým způsobem přemýšlíme a odkud vychází reakce, které říkáme myšlenka. Myšlení živí a propůjčuje trvání potěše, kterou jsme měli včera. (A živí i její opak, kterým je strach a utrpení.) Myslitel, který to v nás zakouší, je potěcha a bolest, a současně i ten, kdo tuto dvojici udržuje při životě způsobem, že je od sebe odděluje a nevidí, že sama touha po potěše s sebou nutně nese také strach a bolest.
Když ale porozumíte struktuře toho, jakým způsobem myslíte, proč myslíte, jak volíte slova, jak jednáte v každodenním životě, jak mluvíte s lidmi a proč s nimi zacházíte určitým způsobem anebo proč máte právě takovou chůzi a jíte to a ne ono – pak vás mysl přestane podvádět, protože v ní nebude nic k podvádění. A přestane být tím, kdo si pořád něco žádá nebo si podrobuje. Stane se úžasně tichou, pružnou, citlivou a stojící sama o sobě. V takovém stavu pak neexistuje klam.
Všimli jste si někdy, že za naprosté pozornosti tu není žádný pozorovatel ani myslitel, a že střed – „Já" – se vytrácí a mizí spolu s myšlením? Když chce člověk něco jasně vidět, musí být jeho mysl tichá, bez předsudků a samomluv, bez představ, obrazů a vnitřních hovorů. Aby bylo možné se dívat, musí být tohle všecko odsunuto stranou. Počátek myšlenky můžete zahlédnout jen v tichu, a ne když pořád něco hledáte, kladete otázky anebo očekáváte odpověď. Pouze když se v celé vaší bytosti rozhostí mlčení poté, co jste se zeptali „co je počátek myšlenky?", spatřujete z tohoto ticha, jak myšlenka nabývá tvar.
Je-li pozornost bedlivá, není důvod, abyste svou mysl jakkoli vedli. Velké množství času a energie ztratíme a vyplýtváme – a to nejen ve škole – svou snahou o myšlenkovou kontrolu: Tamto je dobré, musím o tom popřemýšlet, tohle je ošklivé a je třeba to v sobě potlačit. Mezi jednou a druhou myšlenkou tak trvá neustálá válka, jedno přání vytlačuje druhé a třetí potěšení chce ovládnout všechny ostatní. Ale když bedlivě vnímáte, jak myšlenka vyvstává, pak v mysli neexistuje žádný rozpor.
Když tu slyšíte prohlášení jako „myšlení je vždycky staré" anebo „čas je utrpení", vaše mysl si je ihned začne překládat a vykládat podle svého. Tenhle překlad však vychází z vašich znalostí a včerejších zkušeností, takže odpovídá pouze tomu, čím jste podmíněni. Když se ale na takové prohlášení podíváte, aniž si jej jakkoli vykládáte, a jenom mu věnujete plnou pozornost (nikoli koncentraci), shledáte, že tu není ani pozorovatel, ani pozorované, ani ten, kdo myslí, ba ani žádná myšlenka.
Jiddu Krishnamurti
Pravda nemá cestu, v tom je jej krása. Je vlastným žitím. Cesta vedie iba k nehybnej mŕtvej veci. Pravda, táto živá vec je to, čo ste vy: vaša zlosť, násilie, zúfalstvo a starosti, s ktorými žijete. Pravda je v porozumeni tomu všetkému. A porozumieť je možné, iba ak viete, ako sa pozerať na veci svojho života. Okuliarami ideológií a sieťami slov sa to nedá a tak isto nie s nádejou a strachom. Je teda zrejmé, že nemôžeme na nikom závisieť; nie je vodcu, učiteľa, autority. Sme iba my – náš vzťah k ostatnému svetu – a ďalej už nič.
Domníváme se, že změny v naší psýché se mohou uskutečnit v čase, že řád do našeho nitra lze nastolovat postupně, krok za krokem, den po dni. Ale čas nám nedá ani rád, ani vnitřní klid, a proto je nutné přestat uvažovat v posloupnostech. Plyne z toho, že zítřek, kdy údajně najdeme mír, neexistuje. Řád ve svém nitru je zapotřebí nastolit ihned. Čas je velký podvodník, protože k tomu, abychom se uvnitř změnili, nijak nepřispívá. Všimli jste si, že při bezprostředním nebezpečí čas mizí a jednání se dostavuje okamžitě? Čas je interval medzi pozorovateľom a pozorovaným. Všetky problémy ľudstva sú v čase.
Môže tu byť analýza odborníka. Pokiaľ analýzou prídeme k určitému záveru a z toho záveru potom vychádzame, v tom okamihu sme zablokovaní, stratení a naviac pri analýze je tu stále problém analyzovaného a toho kto analyzuje, príčiny a následku. Človek ľahko zistí prečo sa hnevá ale to ho hnevu nezbaví. Pri riešení tejto otázky sa ale nevyhneme problému – kto analyzuje a čo je analyzované; mysliteľa a mysleného, pozorovateľa a pozorovaného. Problém či rozdelenie na pozorovateľa a pozorované je Skutočné alebo iba Teoretické. Je pozorovateľ, stred z ktorého pozorujeme, z ktorého sa pozeráme, z ktorého načúvame, koncepcia bytosti, oddelená od pozorovaného? Ked človek má hnev, je ten hnev odlišný od toho, kto vie že má hnev? Je násilie oddelené od násilníka, nie je násilie jeho súčastou? Prosím toto je naozaj dôležité. Je to kľúč k pochopeniu okamžitej duševnej premeny, teraz a nie až niekedy v budúcnosti. Je pozorovateľ, ja, ego, mysliteľ, preživatel odlišný od prežitku ktorý prežíva? Alebo myšlienky ktorú pozoruje? Ak sa pozeráme na strom, ak vidíme vtáka na vetve, odraz večerného svetla na hladine, je pozorovateľ odlišný od toho čo pozoruje? Naozaj vidíme strom, keď sa naňho pozeráme, naozaj sa naňho pozeráme priamo, alebo sa naň díveme skrze predstavu, znalosť, vzpomienku minulého prežitku. Poviete, čo neviem akými farbami strom planie, ako vznešene sa zdvíha k nebu, predsa si to pamätám. A pocit radosti potom odvodzujem od vzpomienky, na svoj vtedajši pocit radosti, ktorý ste odvodili od predchádzajucej vzpomienky atd atd.
Ak je tu rozdelenie na pozorovateľa a pozorované, je tu i konflikt. Rozdelenie či uz priestorové alebo slovné sa objavi v mysli zároveň s určitou predstavou, znalosťou, vedomosťou alebo vzpomienkou na farebnosť minulej jesene a vytvára tak pozorovateľa oddeleného od pozorovaného a toto rozdelenie vytvára myslenie. Ak sa pozeráte na vášho suseda, muža, priateľa kohokoľvek môžete sa naň dívať bez myšlienkovej predstavy, bez predchádzajúcej vzpomienky? Pretože ak sa pozerate skrze predstavu, nie je to vzťah medzi vami, je to vzťah medzi dvoma skupinami predstáv, ktoré si o sebe vytvorili dvaja ludia, je to vzťah predstáv, pojmov a nie skutočný vzťah a tak žijeme vo svete pojmov, vo svete myslenia a všetky naše problémy od tých najjednoduchšich po najzložitejšie sa snažime vyriešiť myslením. Pokiaľ ale existuje rozdelenie na pozorovateľa a pozorované toto rozdelenie je zdroj našich konfliktov. Ak povieme milujem ťa, je to láska, že nie je obsiahnutý milenec a milovaná, pozorovateľ a pozorované? Takáto láska je výplodom myslenia a nie láskou. Pýtam sa či myslenie okrem vedeckych a technických problémov môže niečo vyriešiť?
Ak ale pozorovateľ je i pozorovaným konflikt končí a to sa stane úplne normálne, úplne samo. Vo chvíli veľkého nebezpečia rozdelenie na pozorovateľa a pozorovane končí a je tu iba bezprostredné jednanie. Ak sa objaví takato kriza a človek sa vyhyba krizam ako môže, nie je čas premýšlať, mozog zahltený vzpomienkami nestačí reagovať a cez to jednáme a bezprostredne; a zároveň ak rozdelenie na pozorovateľa a pozorovane končí nastáva okamžitá hlboká duševná zmena.
Ak sa pozeráme celou svojou bytosťou a vložíme do toho všetku svoju energiu, tak zistíme, že pozorovateľ neexistuje, iba pozornosť. Ak sa pozeráme na šaty a nevravíme, že tá farba sa mi páči či nepáči, tak v takomto pozorovaní nie je pozorovateľ. Pozorovateľ a pozorované sú pri nepozornosti. To, čo pozorujete, neprekladá žiadny pozorovateľ do myšlienok. V tomto tichu je odlišný druh krásy. V priamom styku so životom sme iba vtedy, ak v nás nie sú predsudky a ak si o ňom nevytvárame predstavy.
Povieme to inak. Žijeme v minulosti, všetko čo vieme a poznáme je minulosť. Sme až po uši v tom, čo sme boli a z toho sa odvíja to, čo budeme. Žijeme zo včerajška, ktorý nás robí menej zranitelnými ale zároveň nám berie našu nevinnosť. Včerajšok je pozorovateľ a v ňom sú všetky hlbiny vedomého i nevedomého. V každom z nás je tak obsiahnuté celé ľudstvo. Sme výslednicou tisícročí, sú v nás celé dejiny aj všetky vedomosti dávnych vekov. To môže zistiť každý kto vie ako sa ponoriť do seba. Preto je sebapoznanie tak dôležité. Sme úplne vetešníctvo, papagájčime čo nám povedali druhí nech už to bol Freud alebo iny odborník. Ale ak sa chcem poznať, nemožem sa na seba pozerať očami odborníka, musím sa pozerať priamo.
Možem sa však poznať bez toho aby som bol pozorovateľ? Čo to vôbec znamená poznať, nechcem sa hrať so slovíčkami ale kedy niečo poznám? Môžem povedať že poznám angličtinu, nemčinu, alebo svoju ženu. Poznať jazyk ale je niečo úplne iné ako poznať svoju ženu alebo muža. Jazyk som sa raz naučil a tak ho poznám ale môžem vôbec niekedy poznať svoju ženu? Ak poviem, že ju poznám, znamená to iba že som si o nej vytvoril iba určitú predstavu. Ale tá predstava vychádza z minulosti a tak mi bráni ju naozaj vidieť, pretože ona sa už medzitým mohla zmeniť. Môžem potom vôbec povedať poznám? A keď sa pýtam môžem poznať sám seba bez pozorovateľa, skúsme sa pozrieť, čo by to vlastne znamenalo. Nie je to zase tak úplne jednoduché. Učím sa o sebe, teda zhromaždujem znalosti a tie znalosti ktoré vychádzaju z minulosti užívam, aby som sa o sebe naučil ešte viac. Pozerám sa na seba, skrz všetky tie nahromadené vedomosti a pokúšam sa tak naučiť o sebe niečo nového, je to možné? Silne pochybujem. Učiť sa o sebe a poznať niečo o sebe sú dve odlišné veci. Učenie je neustály proces, v ktorom nedochádza k hromadeniu a Ja je niečo neustále premenlivé, nové myšlienky ,podnety, pocity informácie. Učiť sa teda nie je nič spojené z minulosťou alebo budúcnosťou.
Myseľ by mala byť v stave neustáleho učenia sa. Stále v plnej prítomnosti a tak svieža, nie zamdlená nahromadenými znalosťami včerajška. A ak to skúsite, uvidíte, čo je to učenie sa a nie len hromadenie znalosti. Myseľ sa stane bystrá, vedomá si samej seba a vnímajucej ostro a jasno. Nikdy nemôžem povedať poznám sa. A kto vraví že sa pozná, nepozná sa vôbec. Učenie je neustály aktívny proces, nie je to záležitost naučenia sa a aby som sa mohol učiť o sebe, musím sa vidieť slobodne a toto nie je možné ak sa pozeram skrz znalosti včerajska.
Je opravdu mimořádně zajímavé sledovat průběh vlastního myšlení – sledovat, jakým způsobem přemýšlíme a odkud vychází reakce, které říkáme myšlenka. Myšlení živí a propůjčuje trvání potěše, kterou jsme měli včera. (A živí i její opak, kterým je strach a utrpení.) Myslitel, který to v nás zakouší, je potěcha a bolest, a současně i ten, kdo tuto dvojici udržuje při životě způsobem, že je od sebe odděluje a nevidí, že sama touha po potěše s sebou nutně nese také strach a bolest.
Když ale porozumíte struktuře toho, jakým způsobem myslíte, proč myslíte, jak volíte slova, jak jednáte v každodenním životě, jak mluvíte s lidmi a proč s nimi zacházíte určitým způsobem anebo proč máte právě takovou chůzi a jíte to a ne ono – pak vás mysl přestane podvádět, protože v ní nebude nic k podvádění. A přestane být tím, kdo si pořád něco žádá nebo si podrobuje. Stane se úžasně tichou, pružnou, citlivou a stojící sama o sobě. V takovém stavu pak neexistuje klam.
Všimli jste si někdy, že za naprosté pozornosti tu není žádný pozorovatel ani myslitel, a že střed – „Já" – se vytrácí a mizí spolu s myšlením? Když chce člověk něco jasně vidět, musí být jeho mysl tichá, bez předsudků a samomluv, bez představ, obrazů a vnitřních hovorů. Aby bylo možné se dívat, musí být tohle všecko odsunuto stranou. Počátek myšlenky můžete zahlédnout jen v tichu, a ne když pořád něco hledáte, kladete otázky anebo očekáváte odpověď. Pouze když se v celé vaší bytosti rozhostí mlčení poté, co jste se zeptali „co je počátek myšlenky?", spatřujete z tohoto ticha, jak myšlenka nabývá tvar.
Je-li pozornost bedlivá, není důvod, abyste svou mysl jakkoli vedli. Velké množství času a energie ztratíme a vyplýtváme – a to nejen ve škole – svou snahou o myšlenkovou kontrolu: Tamto je dobré, musím o tom popřemýšlet, tohle je ošklivé a je třeba to v sobě potlačit. Mezi jednou a druhou myšlenkou tak trvá neustálá válka, jedno přání vytlačuje druhé a třetí potěšení chce ovládnout všechny ostatní. Ale když bedlivě vnímáte, jak myšlenka vyvstává, pak v mysli neexistuje žádný rozpor.
Když tu slyšíte prohlášení jako „myšlení je vždycky staré" anebo „čas je utrpení", vaše mysl si je ihned začne překládat a vykládat podle svého. Tenhle překlad však vychází z vašich znalostí a včerejších zkušeností, takže odpovídá pouze tomu, čím jste podmíněni. Když se ale na takové prohlášení podíváte, aniž si jej jakkoli vykládáte, a jenom mu věnujete plnou pozornost (nikoli koncentraci), shledáte, že tu není ani pozorovatel, ani pozorované, ani ten, kdo myslí, ba ani žádná myšlenka.
Jiddu Krishnamurti
Komentáře
Přehled komentářů
Zatím nebyl vložen žádný komentář