Premýšlanie nekončí žiadnou kázňou, cvikom, usilovaním. Mysliteľ je myšlienkou a nemôže pôsobiť sám na seba. Ak tak robí, iba klame sám seba. On je myšlienkou, nie je od myšlienky oddelený. Môže predpokladať, že je odlišný, predstierať nepodobnosť, to je však iba trik myšlienky, aby sa stala trvalou. Ak sa myšlienka pokúša o koniec, sama seba iba posiluje. Nech robí čokoľvek, myšlienka samu seba nemôže končiť. Iba vtedy ak poznáme túto pravdu, myšlienka končí.
Ak pozorujeme svoju vlastnú myseľ, všetko v nej nájdeme. Takže ak sa dáme na cestu sebapoznania, knihy prestanú byť dôležité. Je to ako keby sme sa dostali do zvláštnej zemi, v ktorej začneme zisťovať nové veci a činiť úžasné objavy. To sa však všetko zničí, ak začneme sebe samému prisudzovať dôležitosť. V okamihu, ak povieme: „objavil som, viem, som skvelý človek, pretože som zistil to a ono,“ sme stratení. Ak sa chceme vydať na dlhú cestu, musíme niesť veľmi málo, ak chceme vyšplhať do veľkej výšky, musíme cestovať naľahko. Objav a porozumenie prichádzajú so sebapoznaním, z pozorovaní ciest mysle. Čo povieme o svojom susedovi, ako hovoríme, ako chodíme, ako sa pozeráme na oblohu či na vtáky, ako jednáme s ľuďmi alebo ako režeme vetvu – všetky tieto veci sú dôležité, pretože sú ako zrkadlá, ktoré ukazujú našu skutočnú podobu a ak sme bdelí, všetko objavíme každým okamihom nové.
Snahy mysli, která hledá kaluž jistoty a věčnosti, však vedou pouze k temnotě a zkáze. Mysl, jež se už v kaluži usadila, se bojí z ní vyjít, hledat a zkoumat. Pravda, Bůh, skutečnost, cokoliv chcete, se však nachádzí mimo onu kaluž. Když opustíme onu louži a vstoupíme do řeky života; život se potom o nás stará sám, protože už na ničem nelpíme. Nese nás s sebou, neboť my jsme jeho součástí. Potom mizí problém bezpečí, toho, co řeknou nebo neřeknou lidé, a to je krása života.
Ak hovoríme o pochopení, tak to znamená, že myseľ počúva kompletne – myseľ je vaše srdce, vaše nervy, vaše uši – ak dávate vašu celú pozornosť tomu. Neviem či ste si niekedy všimli, že ak je absolútna pozornosť, tak tam je úplné ticho. A v tej pozornosti nie je žiadna hranica, nie je tam žiadne centrum ako „Ja“ kto je vedomý či pozorný. Tá pozornosť, to ticho je stav meditácie.
Učitelia, zasvätenci, mahátmovia, filozofofia - všetci nás viedli k zblúdeniu, pretože my sme nevyriešili naše problémy, naše životy nie sú iné. Sme rovnako úbohí, nešťastní, smutní – ľudia s bremenom. Tak prvá vec je nikdy následovať druhého vrátane hovoriaceho, nikdy sa pokúsiť zistiť od iného ako sa chovať, ako žiť. Pretože čo vám druhý povie, nie je váš život. Ak sa spoliehate na druhého tak budete pomýlení. Ale ak popierate autoritu zasvätenca, filozofa atď – potom sa môžete pozerať na seba a potom môžete nájsť odpoveď. Pokiaľ sa člověk spolieha na druhého, akýkoľvek on múdry môže byť, tak človek je stratený. Člověk ktorý vraví, že vie, tak nevie. Tak prvá vec je nikdy následovať druhého a to je veľmi ťažké, lebo my nevieme čo robiť, boli sme tak podmienení veriť a následovať.
Zmätená myseľ si vyberie niekoho podľa jej vlastného zmätku. Tak nespoliehajte sa na druhého. Ak sa spoliehame, tak nesieme ťažký náklad, bremeno závislosti na knihách, na všetkých teóriách sveta, to je hrozné bremeno a ak to môžete odložiť, tak potom ste voľný k pozorovaniu. Potom nemáte žiadny názor, žiadnu ideológiu, žiadny záver a tak môžete vidieť to čo je.
Až odsud půjdete pryč, tak se setkáte se svými přáteli; uvidíte západ slunce, dlouhé stíny. Buďte si během těchto zážitků plně vědomi a objevíte, že se ve vás dere kupředu obrovská spousta vpomínek; v intenzitě svého uvědomění pochopíte falešnost a sílu těchto vzpomínek, a budete je schopni rozpustit; pak budete s plným uvědoměním střetávat každou životní zkušenost.
Žitie je predsa dôležitejšie ako akákoľvek idea, ideál, cieľ alebo princíp. Otázkou je či môže človek nájsť osvietenie v behu života, v každodennej činnosti. Duchovnosť nie je oddelená od života. Naopak je to život sám. Celý zmätok a utrpenie je spôsobený práve tým, že ľudské bytosti duchovnosť a život od seba oddelujú.
Skutočnou podstatou pokory je učenie a to učenie sa od všetkého a všetkých. V učení neexistuje hierarchia. Autorita učenie popiera a žiak sa nikdy ničomu nenaučí.
Úplnej deštrukcie poznaného, základu toho nášho "ja" a "moje" sa obávame. Známe so svojím zmätkom, konfliktom a biedou je pre nás lepšie než neznáme. Oslobodenie od poznaného môže zničiť to, čo môžeme milovať - príbuzenstvo, radosť atď. Oslobodenie od poznaného, ničivé skúmanie - nie reakcia - je koncom utrpenia a láska je potom niečím, čo nezmerá myšlienka ani cit.
Prečo vôbec by ste mali snívať? Zrejme pretože behom dňa vaša vedomá myseľ je tak zaneprázdnená s prácou, hádkami, rodinou, rôznymi formami pobavenia. Celý čas nekonečne štebotá. A tak v noci ak je mozog a telo kľudnejšie, hlbšie vrstvy projektujú ich obsah do mysle, robia narážky a náznaky, dúfajúc, že budete rozumieť atď. Boli ste niekedy cez deň bdelý bez opravy, vedomý bez výberu; sledovať vašu myšlienku, motívy, čo hovoríte, ako sedíte, spôsob vášho použitia slov, vaše gestá. Ak to budete len sledovať, potom to budete mať odkryté behom dňa a ak budete spať vaša myseľ a mozog bude kľudnejšie. A tak objavíte zatiaľčo idete do toho veľmi hlboko, že nesnívať je možné. Ako výsledok keď sa prebudíte, myseľ bude výnimočne živá, aktívna, čerstvá a nevinná.
Koniec utrpenia je koncom myslenia. Neexistuje nikto kto by mohol myslenie skončiť, ani bohovia ani ľudské ideály ani viera či dogmy. Každá myšlienka, múdra či pošetilá vyvoláva reakciu na výzvu neobmedzeného života a táto reakcia v čase plodí utrpenie. Myšlienka je mechanická a preto nemôže byť nikdy slobodná. Utrpenie neexistuje len v slobode. Koniec myslenia je koncom utrpenia.
Rozpor je zaostrenie pozornosti na vlastné ja a s ustaním rozporu je tu zakončenie všetkého myslenia a začiatok nevyčerpatelného.
Povrchná i hlbšia myseľ nie sú si nepodobné; obe sú výsledok minulého. Môžu poskytnúť odpoveď, ale nie sú schopné rozriešiť problém, protože obe sú zostavené zo záverov, vzpomienok. Problém je rozriešený iba vtedy, ak povrchná i hlbšia myseľ sú tiché, ak nepremietajú pozitivně či negatívne závery. Oslobodenie od problému nastáva iba vtedy, ak celá myseľ je úplne tichá a bez voľby si uvedomuje problém, protože potom nie je ani ten kto problém vytvára.
Vidiac ako čas kradne všetky veci, lipneme na bezčasom. Tento zápas o bytie pozitivny či negatívny pomocou lipnutia či odpútania sa, nemôže nikdy byť rozluštený vonkajším gestom, disciplínou či praxou, ale pochopenie tohoto zápasu prinesie prirodzene a spontánne oslobodenie od vonkajšieho aj vnútorného hromadenia s ich konfliktmi. Skutočnosť nie je dosiahnuteľná odpútaním, nie je vôbec nejakými prostriedkami získateľná. Všetky prostriedky i ciele sú iba formou lipnutia a musia prestať aby mohla byť skutočnosť.
My sme naše mysle, my sme naše vedomie. Naše vedomie je jeho obsah – strach, bolesť, potešenie, viera, ja chcem, ja to nerobím, poznáte to. Vedomie s jeho obsahom je to, čo sme my. Meditácia je tichnutie obsahu. Meditácia je vypúšťanie nášho vedomia s celým jeho obsahom. Meditácia nie je konflikt, nie je to že nesmiete meriať, nie je to že musíte robiť to či ono. Meditácia príde prirodzene ak ste dali váš dom do poriadku, čo znamená že nie je žiadny konflikt vo vás, nie je tieň úsilia.
Viera je iba slovo, nápad, pojatie a vy nájdete útočisko v tom pojatí. To nie je bezpečnosť. Sledovali ste vašich náboženských ľudí ako sú v bezpečí na ich mieste, v ich viere, v dogmách? Bezpečie je forma ilúzie. Neexistuje nič trvácne. Uvedomiť si to môže byť veľmi skľučujúce, ale nie jeto tak. Ak vidíte skutočnosť, že nič nie je trvalé, to videnie je inteligencia a v tej inteligencii je úplné bezpečie.
Myšlienka rozdelila seba do radiča a toho čo bude riadiť. Je hnev odlišný od myšlienky alebo mysle, ktorá je nahnevaná? Rozumiete? Vy ste hnev, nie že vy ste odlišný od zlosti. Tak kontrolór bol zostavený myšlienkou, ktorá kultivovala túto tradíciu, že on je nadradený, že je odlišný od myšlienky, od kontrolovaného. Kontrolované je kontrolór. Myšlienka sa zatúla a vraví: „ja musím riadiť“. Tak myšlienka je kontrolór. Rozumiete? Tak nie je žiadna kontrola. Toto je veľmi nebezpečné zdelenie, ak tomu nerozumiete. Rečník neovládol nikdy jeho emócie, jeho myšlienky a to celé. Nikdy. Pretože od začiatku videl, že kontrolujúci je kontrolované. Konflikt je iba ak je tam rozdelenie.
Jestliže si položíte otázku, zda může mysl utichnout, pak hledáte metodu, jak ji zneškodnit. Pokud den za dnem cvičíte, samotné toto cvičení mysl přirozeně posiluje. Co má tedy člověk dělat? Uvědomuje si podstatu mysli, její povrchnost a její intelektuální hry. Chápe, jak mysl rozděluje – podle národnosti, náboženské víry a tak dále. Nahlíží neutuchající konflikt, jenž mysl od okamžiku našeho narození až do chvíle naší smrti vytváří. Je toto důvod, proč chcete mysl zničit? Člověk musí mít v pohnutkách, proč chce mysl zničit, jasno – je-li to možné – poněvadž motiv bude mít hlavní řídící slovo. Člověk může žít v iluzi, že mysl byla zničena. Mnoho lidí tak žije, avšak tato iluze je jen další projekcí mysli, která touží zničit sebe samu.
Je potrebné sa oslobodiť od slov a neprikladať im veľký význam. Chápať, že slovo nie je to pravé a že tým pravým nikdy nebude. Nezaplietať sa do asociácii slov a predsa ich opatrne a s pochopením používať. Byť voči slovám citlivý ale nebyť nimi zaťažovaný. Preraziť ich barieru avšak brať ich na zreteľ. Vyhnúť sa jedu slov, ale vnímať ich krásu. Prestať ich skúmať a stotožňovať sa s nimi pretože slova sú pascou a zrádnym lákadlom. Sú to symboli a nie skutočnosť.
Môžete do seba vstúpiť veľmi rýchlo a rýchlo tým utrpenie ukončiť. Môžete tiež ale cestu predlžovať tým, že zostanete nečinní, leniví a nezaujatí. Ak chcete s utrpením skončiť, musíte ním byť úplne zaujatí – únik toto potrebné zaujatie nevyvolá. Zaujatie príde ak prestanete unikať.
Láska nemá motív a pretože sa láska vo svojej rídzosti vytratila, vkrádajú sa motívy všetkého druhu. Žiť bez nich nie je nič ťažké, je potrebná iba poctivosť a čestnosť, nepríputanosť k ideám a náboženstvám. Byť poctivý znamená byť sebakriticky vedomý – byť si vedomý toho, čím človek okamih za okamihom je.
Je dobré meditovať ale nie nútene, nie je dobré vyvíjať nejakú snahu. Je potrebné začať ako ten pramienok a ísť za čas a priestor, kam nemôže vstúpiť žiadna myšlienka ani pocit, tam kde neexistuje skúsenosť.
Meditácia nie je nič mechanické. Nikdy nemôže prebiehať tak, aby sme sa niekam dostali, nie je to čln, ktorý preváža na druhú stranu. Neexistuje žiadny breh, žiadne prichádzanie - a rovnako ako u lásky - ani motív. Je to nekončený pohyb, ktorého pôsobenie sa síce prejavuje v čase ale je bezčasé.
Meditácia je odpútanie sa od skúseností – iba vtedy existuje ona jasnosť, ktorej slobodou je zrenie. Meditácie je zvláštnou radosťou, ktorá sa nedá kúpiť na trhu. Žiadny guru ju nemôže predať, žiadny žiak získať. Akékoľvek následovanie musí ustať tak ľahko a prirozdene ako keď na zem spadne list.
Každá skúsenosť zanecháva otlačok a každý takýto otlačok má vplyv na skúsenosť. Neexistuje teda skúsenosť, ktorá by už predtým neexistovala. Všetko je staré a nič nového neexistuje.
Pamäť je haraburdie, je to mŕtva vec, ktorá krásu ani lásku zachovať nedokáže. Ona ich ničí. Je to mechanická záležitosť, ktorá ma svoje použitie, ale krása to nie je vzpomienka. Krása je vždy nová a nové nemá so starým, ktoré náleží času, nič spoločné.
Lásku nemôžete kúpiť na trhu ani v kostole, to sú tie posledné miesta, kde by ste ju našli. Ak však neusilujete a nemáte žiadne problémy – ani jeden jediný – potom láska môže prísť. Vyžaduje to však úsilie iného druhu.
Prekážkami poznávania sú odsudzovanie a posudzovanie. Ak je toto pochopené, zažité a to nie verbálne či teoreticky, ale skutočne pochopené ako fakt, tak učenie je záležitosťou, ktoré prebieha z okamihu na okamih.A učenie nemá konca, pričom zo všetkého najdôležitejšie je učenie samé a nie nezdary, úspechy a omyly. Existuje iba chápanie a nie chápajúci a chápané.
Duševný pokrok je sebaklamom vlastnej produkcie. Pôsobí však veľmi uspokojivo.
Vedieť - to je byť nevedomým. Nevedieť - je počiatkom múdrosti.
Jiddu Krishnamurti