Prechádzka alebo niečo viac... ?
Úryvok zo Sabrininho denníka:
Piatok - večer v klubovni
Pred hodinou sme čakali spolu so Samanthou a Benom na nádvorí pred ućebňou premeňovania a po chvíli sme si všimli, že voda v studni je červená. Bol to strašný pohľad. Znepojokojene som na nich pozrela:
,,Myslíte, že je to krv?" Pokrčili ramenami. Vzápätí prišiel učiteľ a dával nám zložité otázky. Či o tom niekto vie, od kedy je to také a podobne. Nakoniec šla Lole hľadať nejakého profesora a my sme šli na metlobalový štadión.
Hodina lietania dopadla katastrofálne. Nieže by bola zlá celá, zo začiatku to dokonca bola zábava, ale potom... Hrali sme niečo ako mudlovský futbal (len mudlovia mohli vymyslieť niečo s milión pravidlami a totálne nepochopiteľné), no celkom sme nechápali pravidlám. Bol to samý FAUL a snahy naučiť sa to. Profesorovi nakoniec došli nervy a kázal nám napísať do ďalšej hodiny 100x Budem poslúchať učiteľa... Hm, no čo sa dá robiť, treba poslúchať. Po hodine som šla z metlobalového ihriska a pri kobylke (tuším sa volá Atila), som stretla Matthewa a Alberta. Neviem, čo ma to napadlo, ale prihovorila som sa Albertovi:
,,Ahoj, mohla by som sa s tebou chvíľu rozprávať?" Najskôr na mňa prekvapene pozrel, ale potom prikývol. Podišli sme ďalej, ale Matthewa zrejme veľmi zaujímalo, o čom sa ideme baviť a stále chodil za nami (inak dal sa dokopy so Samanthou Moscartovou). Už to zrejme hnevalo aj Alberta, tak naňho skríkol:
,,Matt!" Potom to už vzdal a mi sme si chvíľu s Albertom šepkali. Pýtala som sa ho, či by sa nechcel ísť prejsť a on povedal, že by šiel veľmi rád. Dohodli sme sa po obede vo Vstupnej sieni. Tak som teda šla na obed, kde som zažila srdcervúcu scénu. Predstavil sa mi milý chalan Cedric a pýtal sa, či veľa zameškal, keď bol chorý. A taktiež ho zaujímala čierna výzdoba, ktorá visela nad stolmi vo Veľkej sieni. So smútkom som mu povedala:
,,No, myslím, že to má niečo spoločné s dvoma chlapcami, ktorý tento týždeň zomreli. Jedného zahnal hájnikov pes do lesa, kde sa mu stalo niečo strašné. A druhého zabili." Cedric kývol hlavou a spýtal sa:
,,A nevieš, ako sa volali?"
,,Jeden bol Brian Boot a..." Prerušil ma Cedricov smutný výkrik:
,,Čože Brian? Prečo len Brian..." Skĺzol na lavicu pri stole. Položila som mu ruku na plece a nesmelo som sa usmiala:
,,Poznal si ho?" Prikývol a tvár si ukryl v dlaniach:
,,Bol to môj bratranec." Do očí mi vyhŕkli slzy:
,,Áno, a bol to aj senzačný kamarát."
,,Áno, to bol." Opäť som sa naňho usmiala:
,,Keby si niečo potreboval, kľudne mi povedz. Aj keď sa budeš potrebovať porozprávať." Prikývol a odišiel k stolu svojej fakulty. Ja som odišla tiež k stolu Chrabromilu. Hneď, ako som si sadla, objavilo sa na stole jedlo a všetci študenti sa doňho pustili. Všimla som si, že aj Albert prišiel na obed a sadol si vedľa Cedrica. Predtým sa však pozrel smerom k chrabromilskému stolu a usmial sa. Ja som naňho žmurkla a pokračovala som v jedle. Stretla som na obede Samanthu Cortez a povedala som jej o tom, čo sa stalo. Na to vybuchla do smiechu a spýtala sa ma:
,,A čo vieš-kto?" To bola tajná skratka pre meno chalana, o ktorom som sem písala predtým:
,,Mykla som plecom, už som ho dlho nevidela. A keď si to tak vezmeš, nie je zase taký super." Samantha sa zasmiala a ja som sa šla do klubovne prezliecť. Dala som si na seba oranžovú sukňu a žlté tričko. Zbehla som po tých milión schodoch do Vstupnej siene a posadila som sa na schody. O chvíľu prišiel Cedric a spýtal sa, či by som mu nemohla požićať poznámky. Pokrčila som plecami a povedala, že ich mám v klubovni. Išiel si prezrieť body jednotlivých fakúlt a potom sa vrátil:
,,Nemáš teraz čas? Že by si mi zabehla po tie poznámky." Mala som zlý pocit, že som ho musela nechať bez poznámok. Ale čo sa dá robiť. Mala som schôdzku. Nestihla som ani nič povedať a prišiel Albert:
,,Môžeme ísť, Sabrina?" Prikývla som a ospravedlňujúco som sa pozrela na Cedrica." Kráčali sme chladnými chodbami Rokfortu a pritom sme sa rozprávali. Na nádvorí pred učebňou premeňovania som nazrela do studne:
,,Už to tam nie je. Vďakabohu." Usmiala som sa naňho:
,,Je to strašné, čo sa tu deje... Myslíš, že to bola krv?" Pokrčil ramenami:
,,Nemám potuchy, ale nebol to dobrý pohľad." Prikývla som a odtrhla som jeden kvet, čo rástol na nádvorí. Dala som si ho do vlasov a s úsmevom som sa ho spýtala:
,,No? Čo na to vravíš?"
,,Veľmi pekné." Prešli sme už len po jednej chodbe a šli sme k ohrade s Atilou. Albert jej dal nejaký kvet a zatiaľ som mu rozprávala o svojich jazdeckých schopnostiach:
,,Škoda, že sa na nej nedá jazdiť. Je veľmi pekná... Jazdím na koni od štyroch rokov a na biele kone mám slabosť. Ty vieš jazdiť?" Zasmial sa. Má veľmi príjemný smiech:
,,No z môjho jediného pokusu jazdiť ma bolel dosť dlho zadok." Zasmiala som sa aj ja a navrhla som, aby sme šli niekde inde.
,,Chceš vidieť zúrivú vŕbu?" Prikývla som a kráčali sme po tráve:
,,Vieš čo? Po tráve sa lepšie chodí naboso..." Dal mi za pravdu a vyzul sa aj on. Zasmiala som sa:
,,A keď už mám také dobré nápady,"prichystala som sa na beh, ,,čo keby si ma chytil?" Rozbehol sa za mnou a naháňal ma. Chytil ma kúsok od Hagridovej chalupy. Zakrútila som sa, zvalila na zem a zadýchaná som zvolala:
,,Dobre, máš ma." Zasmial sa a lahol si do trávy vedľa mňa. Vzala som si do úst steblo trávy a pozerala som na oblaky:
,,Ten oblak vyzerá ako Snape.. Aj má taký krivý nos."
,,Áno, a je aj čierny." Usmiala sa som a on pokračoval:
,,Asi bude pršať." Postavila som sa a zatočila:
,,Dážď mi nevadí, mám ho rada." Aj on sa postavil:
,,Ja mám radšej slnko... Pozri na tú záhradu, pekná, však?" Chvíľu sme si ju prezerali a potom prišiel Hagrid:
,,Nechcete ísť ku mne?" Usmiali sme sa a prijali sme pozvanie. Spolu s jeho psom Tesákom sme potom šli do jeho chatrče. Mal tam celkom útulne, len mi bolo trochu ľúto toho veľkého medveďa na zemi. Dal pred nás chleba, syry a podobné pochúťky. Potom položil fľašu, lenže nikto z nás nemal otvárak. Vybrala som teda svoju fľašu a ponúkla som ostatných. Chvíľu sme sa ešte rozprávali, potom sme sa rozlúčili, poďakovali a šli sme preč. Pred chatrčou som navrhla:
,,Už si ma naháňal ty, čo keby sme si to teraz vymenili?" Súhlasil a rozbehol sa preč. Chytila som ho kúsok od Zúrivej vŕby.
,,Myslíš, že spí." Zamyslel sa:
,,No podľa zvukov, ktoré vydáva, najskôr nie." Obliekla som si plášť:
,,To by sme mali ísť radšej preč. A už mi začína byť zima." Prikývol a spoločne sme sa vybrali do hradu. Ukázal mi ešte jednu tajnú chodbu a napísali sme svoje pripomienky do Filchovej knihy. Potom ma išiel odprevadiť ku klubovni.
,,Bola to celkom sranda." Usmiala som sa.
,,To teda bola. Máš zajtra čas?"
,,Asi áno. Dobrú noc." Dala som mu pusu na líce a predtým, ako som vošla do klubovne, videla som, že celý červený odchádza...
(tak mi dalo namahu to napisat, Albert by mohol rozprávať, že? *smeje sa* každopádne dúfam, že sa vám to bude aspoň trochu páčiť, lebo som pri tom presedela hodinu a pol)