Nevinná - 13. kapitola
16. októbra 2013 – streda
Včera som silno dumala a uvedomila som si, že Daniel mal pravdu. Na krúžkovicu musím ísť. Takúto akciu si predsa nemôžem nechať ujsť. Keď som ešte chodila na gympel, snívala som o tom, ako budem mať lepší spoločenský život v Nitre. Nikdy som síce nebola party maniak, ale občas si rada vyjdem niekam von. A tiež si nemyslite, že som na gympli bola domased. S Gossip Girls sme chodievali do Piccola, do asi jedinej schopnej kaviarne v Šahách.
Ale poďme sa sústrediť na dnešok. Po včerajšom večernom „vystrájaní“ s Danielom som dnes ráno ledva vládala vstať. Išla som do školy síce len na štvrť na desať, ale hodinu som mala s príjemnou osôbkou, pani Petrovičovou.
Martin ako správny žiak čakal pred triedou už od pol deviatej. Nieže sa mu neujde miesto vpredu.
„Takže sa večer chystáš von aj ty?“ spýtal sa ma. Úprimne povedané, bola som prekvapená, že o tom vie. Neprišiel mi ako spoločenský tvor,
„Pôjdem trochu nasrať Flóru,“ odvetila som mu škodoradostne.
„Myslel som si, že nepôjdeš, keď to organizuje ona,“ konštatoval.
„To aj ja, ale dneska som sa rozhodla ísť. Nechcem zmeškať takúto udalosť.“ A týmto sme tému večerná krúžkovica botanikov ukončili.
Petrovičová si dnes pre zmenu svoje oranžové vlasy ozvláštnila dvoma sponočkami. Všetci sme z toho bolo paf. A na naše obrovské prekvapenie mala celkom dobrú náladu. Čo sa to s tými Petrovičovcami deje v poslednom čase?!
Nejdem vás zbytočne zaťažovať teóriou, ktorú som sa musela naučiť na večerný Petrovičov seminár. Bol odporný ako vždy, zvozil ma za neodborné vyjadrovanie (v knihe boli, samozrejme, presne tie isté výrazy, ktoré som používala, čiže zvozil sám seba za neodborné výrazy, keďže autorom knihy bol on).
Po seminári som bežala na intrák, aby som sa mohla prezliecť do niečoho menej formálneho.
„Takže máte dneska tú krúžkovicu?“ začala s výsluchom Kika.
„No...“ odvetila som jej jednoducho. Nemala som náladu na jej výsluchy.
„Spomínam si na svoju prvú krúžkovicu. To bola teda jazda. Tiež to začalo tak nevinne pri Mlynoch a ani nechci vedieť, kde to skončilo,“ rozplývala sa.
„Uisťujem ťa, že to nechcem vedieť,“ odsekla som jej. Ona si len nespokojne odfrkla, že sa nemohla podeliť, o zrejme, sexuálny zážitok.
Pred Mlyny som dorazila chvíľku pred deviatou. Už z diaľky som zočila skupinku asi desiatich ľudí. Botanikov nás bolo asi tridsať. Táto (ne)účasť asi Flóru veľmi nepoteší. Ale ako som sa tak obzerala, Flóra tam ešte tiež nebola. Podišla som ku skupinke a zastala som si na bezpečné miesto medzi Moniku a Zuzku. Napokon som to oľutovala, lebo Zuzka celý čas niečo habkala tým svojím pišťavým hlasom a ja som mala chuť jej strčiť nejaký štupeľ do úst len nech je ticho.
Ako sme tam tak stáli, odrazu sa z Mlynov začala valiť ďalšia skupina ľudí. Pomyslela som si, že isto ešte nejaký iný odbor si organizuje krúžkovicu. Ale nie! Tú skupinu viedla Flóra. Išla na čele a zrejme sa cítila veľmi dôležito, lebo nos mala zdvihnutý až k nebesám. V duchu som pozdvihla oči k nebesám aj ja.
„Čaute! Sme už všetci?“ informovala sa, keď sa pri nás pristavila. Pár ľudí súhlasne prikývlo, niektorí niečo zamrmlali, ale nerozumela som im. A tak Flóra usúdila, že nikto už nepríde a zavelila, aby sme ju nasledovali.
Ja som kráčala vedľa Moniky, ktorá sa ma neustále pýtala na Martina, ktorý tam, neviem, z akých príčin, ešte nebol.
Išli sme po pešej zóne, ešte som tadiaľ nešla a tak som sa len obzerala a miestami sa uisťovala, že mám zavreté ústa a nezízam na veci okolo seba ako totálny idiot. Niežeby tam bolo niečo obdivovaniahodné, ale predsa... Chápete...
Došli sme pred krčmu s názvom Kelt. Krásny názov, pomyslela som si. Flóra nás suverénne voviedla do malého dvora a potom cez dvere do miestnosti, odkiaľ viedli schody dole. Zišli sme po nich a potom zahli doprava. Pred nami sa zjavilo niečo ako malá pivnička. Nie, nečakali tam na nás Volturiovci, aby sa na nás nakŕmili. Bola tam len jedna spomalená barmanka, ktorá bola naobliekaná asi v desiatich svetroch, hoci tam nebola vôbec zima.
„Tento stôl je rezervovaný pre nás,“ ozvala sa Flóra, keď všetci len neisto prestupovali z nohy na nohu. „Posadajte si!“ vyzvala nás. A tak sme ju poslúchli.
Začalo sa objednávať. Keďže v poslednom čase s vínom nemám dobré skúsenosti, objednala som si minerálku, aj keď všetci na mňa naokolo gánili a aj neznámi spolužiaci ma presviedčali, aby som si dala niečo „tvrdé“.
Prešla hodina a ja som sa nenormálne nudila, mali sme za sebou už aj predstavovanie, kde každý povedal niečo vtipné alebo aspoň kreatívne o sebe. Ja som vypotila len suché základné informácie a keď sme preskočili na Moniku, potešila som sa. Nerada som rozprávala pred ľuďmi. Vždy sa mi zamotal jazyk.
Už-už mi odkväcávala hlava, keď v tom sa vo dverách Keltu zjavil Martin. Poviem vám pravdu: vyzeral k svetu. Monika ma capla po stehne, nepríjemne to zaštípalo. Pozrela som na ňu karhavým pohľadom, ale ona len zízala na Martina, ako sa k nám blíži.
„Čaute!“ pozdravil nás a sadol si na voľnú stoličku vedľa mňa. Moniku to zrejme nepotešilo.
„Kde si toľko bol?“ spýtala som sa ho, lebo Monča sa k ničomu nemala.
„No, spolubývajúci oslavuje narodky, tak som si musel aj s ním pripiť.“ Toto sa na Martina vôbec nepodobalo. Mala som pocit, že je abstinent, antifajčiar a možná aj celibát drží. Zrejme som ho nedobre odhadla.
„Čo pijete?“ spýtal sa nás a konečne sa pozrel aj na Monču.
„Ja víno,“ odvetila pohotovo a odpila si z červeného vína, z ktorého sa jej podarilo vylognúť pár kvapiek na svoje, našťastie, čierne šaty.
„Ja len minerálku,“ povedala som aj ja, nech tam nie som za blbečka.
„Tak to sa musí zmeniť,“ zavelil a bojovým krokom sa premiestnil k baru.
„Strašne dobre vyzerá, čo?“ šepla mi Monča, keď už bol v bezpečnej vzdialenosti od nás.
„Hm...“ prikývla som. Pre mňa vyzeral dobre len jediný muž.
Martin sa onedlho vrátil s dvoma pohárikmi. Na spodku pohára bola hnedá tekutina. Nedokázala som ju identifikovať. Jeden pohár položil predo mňa. A do riti! Toto nemal spraviť pred Mončou.
„Ja idem na wecko,“ vyskočila som na nohy a pohárik posunula bližšie k Monike. Snáď si nič neuvedomila.
Prišla som k dverám a náhle ich otvorila.
„Krava!“ zašomrala Flóra, ktorá zrejme len-len uskočila odo dverí.
„Nechcela som. Prepáč,“ ospravedlnila som sa jej, ale úprimne povedané, celkom rada by som jej bola zlomila nos.
Rýchlo som vliezla do kabínky a zamkla sa. Nieže ma tá suka napadne. Ako som sa tak obzerala po malej kabínke, pohľad mi padol na dlážku. Na tmavo-modrých dlaždiciach sa belel nejaký prášok. Keď vidíte biely prášok, napadne vám jediné. Drogy… Ale rozhodla som sa utlmiť svoju fantáziu a tak som sa vycikala.
Keď som sa vrátila, miestnosť sa akosi naplnila. Pribudlo niekoľko ľudí k nášmu stolu. Netušila som, že je nás až toľko. Vždy som si myslela, že botanikov je len tridsať. Súdiac podľa zápisu... Ale zrejme som sa prerátala. Podišla som k Martinovi a Monike.
„Ou, obsadila som ti miesto, ale nemali si kam sadnúť ostatní,“ ospravedlnila sa, ak to tak môžem nazvať.
„V pohode, asi pomaly pôjdem,“ odvetila som.
„Len si sadni,“ zavelil Martin.
„A povieš mi kam?“ spýtala som sa ho obzerajúc.
„Sem,“ ani som si neuvedomila, ako, ale zrazu som sa ocitla na Martinovom kolene, ruku mal okolo môjho pásu a nezdalo sa, že by ma tak náhle chcel pustiť. Opatrne som potrela na Moniku, ktorá sa netvárila práve nadšene. Radšej som vyskočila opäť na nohy.
„Monika je ľahšia, po chvíli by som ti bola ťažká,“ vymyslela som a na Martinove kolená strčila Moniku, ktorá hneď zmenila výraz tváre. A takto sme si tam sedeli a veselo sa rozprávali. Celkom sa mi začínalo páčiť, ale bolo už dosť hodín. V tom mi zazvonil mobil.
„Haló?“ zdvihla som.
„Ahoj, to som ja,“ ozval sa Danielov hlas. Pichlo ma pri srdci.
Rýchlo som vybehla zo zafajčenej miestnosti, aby som ho lepšie počula.
„Ako krúžkovica?“ spýtal sa.
„Celkom fajn, len toho už začínam mať plné zuby,“ odvetila som mu a vzdychla.
„Mám prísť po teba?“
„A chcelo by sa ti?“
„Samozrejme,“ vydýchol.
„Sme v Kelte na pešej zóne,“ povedala som.
„Okej, za štvrťhodinu som tam,“ odvetil a zložil. Milovala som jeho pohotovosť a pripravenosť.
Vrátila som sa späť do pivničky. Nie, ešte stále neprišli na scénu Volturiovci. Všetci boli v poriadku, akurát všetci pod vplyvom alkoholu. Bola som jediná triezva. Sadla som si vedľa Martina a Moniky. Monika veľmi očividne flirtovala a Martin sa vôbec nebránil. Oči nechal v jej výstrihu a zdalo sa mi, že Monika sa naschvál hmýri v jeho lone. Tak som tam len tak sedela a obzerala sa dookola. Bavilo ma pozorovať ľudí.
Vo vchodových dverách sa zjavil Daniel. Pichnutie pri srdci, ktoré som cítila pri telefonovaní s ním sa asi stisícnásobilo a ja som sa okamžite rozbehla za ním. Mal na sebe hnedé sako s bielou košeľou. Musel mať veľa bielych košieľ. Prišla som k nemu a pobozkala som ho.
„Stačilo?“ zašepkal mi do ucha. Ja som len prikývla a ďalej sa k nemu túlila. Chcela som, aby ma spolužiaci videli s týmto dokonalým mužom, ale všetci boli opití, čiže by si nič ani nepamätali.
Keď som nastúpila k nemu do auta, unavene som si oprela hlavu o opierku a pozrela na hodinky. Bolo pol jednej.
„Nemáš chuť skočiť ku mne?“ spýtal sa ma. Akoby mi čítal myšlienky.
Unavene som prikývla a hľadela von oknom. Nemala som silu rozprávať a on to chápal, tak sme mlčali. Ale bolo to príjemné mlčanie.
Zastali sme pred jeho domo-bytom, fakt neviem, ako to nazvať, Daniel ako správny džentlmen mi otvoril dvere, podal ruku a ja som sa ťažkopádne vytackala z auta.
Vošli sme do bytu, vyzula som sa z opätkových topánok, strašne ma od nich boleli nohy a ako mátoha som sa presunula ku gauču.
„Ty si teda riadne unavená,“ zhodnotil Daniel, keď chodil okolo mňa a niečo mi prinášal.
„Veľmi,“ vzdychla som.
„Dáš si kakao?“ spýtal sa ma. Staral sa o mňa ako taký otecko.
„Hej,“ prikývla som a zvalila sa na gauč.
Mala som zavreté oči a počula som, ako Daniel štrkoce v kuchyni. Usmievala som sa pritom ako idiot. Tak starostlivý…
O chvíľu ku mne prišiel aj s teplým hrnčekom. Voňalo už na niekoľko metrov a ja som si nedočkavo odpila. Bolo výborné.
„Chutí?“ spýtal sa ma sadajúc si vedľa mňa.
„Je skvelé,“ vysúkala som zo seba holú vetu.
Keď som dopila, oprela som sa o jeho plece.
„Pôjdeme spať,“ povedal.
„Mám tu zostať?“ prekvapene som na neho pozrela.
„Samozrejme. Veď by si sa nevládala vytrepať ani na tretie poschodie na intráku. Uložím si ťa spať,“ zapriadol. Podal mi ruku, ja som ju chytila a viedol ma do spálne.
„Požičiam ti tričko na spanie,“ povedal a zo zásuvky vybral podobné tričko, v akom spával on. Preobliekol mi ho ON. Stiahol mi nohavice, zvalil na posteľ a prikryl ma. Podobný proces spravil aj so sebou a o chvíľu mi už ležal oproti. Chytil mi ruku, ktorú som mala položenú vedľa vankúša a pritiahol si ju k ústam. Pobozkal ju.
„Ďakujem,“ pošepkala som.
„Za čo?“ jemne sa zasmial.
„Za to, že si.“ A zaspali sme.
nice :*
(ňuňu, 6. 4. 2014 0:00)