Nevinná - 18. kapitola
13. novembra 2013 – streda
Panta Rhei… akoby povedal Herakleitos z Efezu. Všetko plynie, nič nestojí. A bolo to tak aj s časom v mojom prípade. Plynul tak rýchlo. S Danielom bolo všetko v najlepšom poriadku, akurát, že sme sa nemohli spolu ukazovať na verejnosti, ale zato sme si užívali spolu života. Carpe diem! Asi používam priveľa cudzích výrazov, okej upokojím sa a prestanem pôsobiť snobským latinským dojmom. Ale fakt bolo všetko super. Ale nič dobré zrejme netrvá navždy.
„Takže, dneska budeme prvýkrát pracovať v laboratóriu. Pamätáte si na inštrukcie, ktoré som vám minule dala?“ spýtala sa nás oranžovovlasá, a.k.a. Petrovičová.
„Áno,“ hromadne sme jej zaspievali odpoveď.
„Dobre, takže ste si mali naštudovať strany 41, 42, 43. Každý tak spravil?“ uisťovala sa ďalej.
„Áno,“ zaznel opäť náš rytmický zvuk.
„Dobre, takže viete potom, že dnes budeme sledovať bunkovú štruktúru… čoho Brezováková?“ Začula som svoje meno, na chvíľu som padlo do bdelej kómy a potom sa spamätala.
„Cibule,“ odpovedala som.
Cibulu na strednej asi pozoroval každý, ale do Petrovičovej vôbec nevadilo. A popravde ani mne nie. Jediný, ktorý sa sťažoval, prečo robíme takéto blamážne veci, bol Martin. Ale nikto si z neho nič nerobil. Ani oranžovovlasá.
Zrazu sa otvorili dvere a dnu vošla Flóra. Aj som sa čudovala, prečo sa mi dýcha tak ľahko; nikto ma neprepichoval pohľadom. Až som sa jej zľakla, keď som ju zbadala. Ale nebol to ten „strach“, ktorý som pociťovala inokedy. Zľakla som sa jej, lebo vyzerala strašne. Inokedy bola nastajlovaná od hlavy po päty. Teraz mala tie krátky blond vlasy spľasnuté, dokonca som si všimla, že jej hnedá farba z pod nich vykúka asi na tri centimetre, špirálu okolo očí mala rozmazanú, obrovské kruhy pod očami a akosi divne páchla. Netušila som, čo to malo znamenať. Všetci ostatní na ňu tiež vypuľovali oči.
„Ospravedlňujem sa, zmeškala som spoj,“ vyhabkala a išla sa postaviť ku svojej vernej Adriane.
Petrovičová jej nič nepovedala, zrejme si myslela, že má dosť. Čo sa jej stalo? Spala snáď pod mostom?
Laboratórne cvičenie som zvládla len vďaka Martinovi, ktorý robil všetko. Ja som zatiaľ nenápadne pozorovala Flóru. Podozrivo sa jej triasli ruky, nástroje jej niekoľkokrát spadli. Nechápala som, čo sa tu deje. Martin sa ma vôbec nesnažil zapojiť do práce, tešil sa, že sa mu do toho nebabrem. Mali sme to hotoví ako prví, Petrovičová nás pochválila, ale pri slovách chvály pozerala len na Martina, ale vôbec ma to netrápilo.
Vyšli sme z triedy, ja som sa zhlboka nadýchla, lebo tam bol hrozný smrad. Žeby tak strašne bola páchla Flóra? Ja fakt neviem… Po chvíli z triedy vyšla aj ona, namierila si to na najbližšiu lavičku a sadla si. Vyzerala, že každú chvíľu odpadne. Adriana sa okolo nej vrtela, doniesla jej vodu vo fľaške, Flóru ju vypila na ex, ale aj tak nemenila farbu. Bola totiž biela ako stena.
„Ty kokso, čo jej môže byť?“ drgla som Martina, ktorý mal v rukách už ďalšiu knihu a chcel začať hneď študovať, len som ho ja, nezbedná, vyrušila.
„S kým?“ zdvihol hlavu a pozeral sa ako taký pštros, ktorý práve vytiahol hlavu z piesku a ešte sa celkom nestihol zorientovať.
„Flóra,“ šepla som tichšie.
Martin lem mykol plecami. Ach! A tak strašne som to s ním chcela prebrať. Nechala som ho tak teda samého a odišla na záchod.
Ako som tak vykonávala potrebu, dvere buchli, niekto vošiel. Nebudem vás napínať, aj tak to vete, áno, bola to Flóra. Opäť som začula útržok telefonátu: „Max! Tak čo je?!… Nie!… No inak by som ti asi nevolala!… Kedy mi ju dodáš?… Až? To nemyslíš vážne!…Netušíš, ako hrozne vyzerám… Si strašne smiešny! V správe mi pošli detaily… Pohni!“ a zložila. Čím ďalej, tým podozrivejšia mi začínala byť. Potom som sa odobrala na intrák, lebo hodinu som mala až večer s obľúbeným vyučujúcim, Petrovičom.
Celý deň som sa poriadne nedokázala sústrediť na učenie, lebo som vymýšľala možné scenáre príhody s Flórou. O čo tu ide? Prečo vyzerala tak strašne? Čo sa to stalo vtedy na krúžkovici?
A tak to potom aj dopadlo na seminári. Petrovič mi opäť vynadal, že nič neviem, pritom som mu recitovala z tej jeho posratej knihy, len som zrejme menila slovosled jeho zbytočne zložito napísaných viet a to sa mu nepáčilo. Ten chlap!!!
Môj deň dokázal zachrániť len jediný muž… Daniel. Po seminári som sa uistila, že nikto nejde za mnou, rýchlo som vyletela z budovy a skočila som do fialového Fordu.
Keď som sa ocitla v aute, okamžite ma opantala Danielova vôňa. Ten nenormálne drahý parfum, ktorý mi tak voňal. Bez pozdravu som ho pobozkala. No to vlastne nebol ani bozk. To bolo… Akoby som ho chcela zožrať. Ale nebol proti, lebo ma bozkával tiež.
„Vidím, že ťa Petrovič opäť nasral,“ skonštatoval, keď sa dostal k slovu.
„Nasral, ale aj tak by som sa na teba tak vrhla,“ odvetila som mu s úškľabkom. „Ale poďme, lebo o chvíľu začnú vychádzať aj moji spolužiaci.“
„Tak? Čo to bolo tentoraz?“ spýtal sa ma hladiac ma po stehne.
„To nestojí za reč,“ Hodila som rukou, ale aj tak som pokračovala: „že vraj sa neučím poriadne, len povrchne a potom neviem podstatu veci.“ Snažila som sa napodobniť aj ten zvuk akým to všetko hovorí. Rozpráva asi ako Meky Žbirka, nosovo. Viete si to predstaviť, nie?
„To tvrdil aj mne a pozri sa, kde som teraz,“ capol ma až som nadskočila.
„Dobre, dobre, ty si fenomén…“ šťuchla som do neho. Nebol to múdry krok, keďže šoféroval, ale prežili sme.
Prišli sme k nemu domov a niečo tam krásne voňalo. Nie ako Flóra v labáku!
„Hm… Takže už si začal opäť variť?“ spýtala som sa ho, keď som si brala papuče.
„Áno, už nemám dôvod na žiaľ, čiže je aj chladnička plná,“ povedal s úsmevom.
„A čože mi to chceš podávať?“ podpichovala som ho ďalej. Robila som to tak rada.
„Uvaril som toto,“ a z rúry vytiahol mäso neznámeho pôvodu a rasy.
„Hm…“ pričuchla som, voňalo to, aj keď som nevedela, čo za mäso to chce byť.
Ani po zjedení som na to neprišla. Ale so zeleninovou prílohou to chutilo výborne.
„Si nejaká zamyslená,“ prehodil, keď som pozerali telku, teda skôr len prepínali kanály a hľadali nejaký zmysluplný program.
„Hej, hovorila som ti už o Flóre, že?“ Dúfala som, že práve s ním odhalím Flórino tajomstvo.
„Spomínala si, že ťa nemá rada,“ odvetil. Bola som rada, že si to pamätá. Pre ženu je totiž veľmi dôležité, aby ju muž počúval.
„Áno, to je tá mrcha. No a to je vo veci, že keď sme mali tú krúžkovicu, tak som niečo videla na záchode. Náhodou som vtrhla tam, keď niečo robila a potom som si na zemi všimla biely prášok,“ opisovala som mu situáciu.
„Drogy? Máš veľkú fantáziu,“ zasmial sa.
„Nemám! Keby si ju videl, aká bola nasratá, keď som ju tam nachytala… A dnes prišla do školy ako zmoknutá myš. Vyzerala strašne,“ hovorila som ďalej.
„No nie každý má šťastie byť ako ty.“ Bozkal ma do vlasov hrdo.
„Ale fakt, Daniel! Nezvyknú tak pôsobiť na človeka drogy, ktorý ich zrazu prestane užívať?“ spýtala som sa ho a on to konečne začal brať vážne.
„No vlastne hej, keď sa tak nad tým zamyslím. Mal som spolužiaka, ktorý bol závislý a keď mu došli prachy a nemal z čoho kúpiť matroš, vyzeral strašne. A inokedy pôsobil tak suverénne, sebavedomo, ale keď nemal v sebe nič, bol úplná nula,“ rozhovoril sa.
„Áno! Tak isto je to s Flórou. Keby si ju dnes videl… Normálne som sa jej zľakla,“ krútila som hlavou.
„Niečo v tom bude, ale prečo sa o to tak zaujímaš?“ zdvihol obočie a podozrievavo sa na mňa zahľadel.
„No, len tak. Chcem vedieť, o čo tu ide,“ odvetila som.
„Nepchaj do toho nos, sú to nebezpečné veci,“ varoval ma.
„Nebudem, neboj sa,“ klamala som. Cítila som nutkanie odhaliť, v čom lieta. Za každú cenu!
U Daniela som bola do nejakej jedenástej, potom som uznala za vhodné ísť späť na intrák, aby kobyly nemala zbytočné otázky, aj tak sa budú pýtať, ale ľahšie sa im vyhovorím takto, akoby som neprišla tam spať vôbec. A okrem toho, nechápem, prečo ma stále vypočúvajú…