Veľký frajer-25. kapitola
10.2.2012- piatok
Predýchať šok, že sa Kata rozhodla ma prenasledovať do školy bolo dosť ťažké. Naozaj neviem, čo si o tomto celom mám myslieť. Prečo si jedna 21-ročná baba zrazu zmyslí, že chce maturitu? A ako sa sem dostala v strede roka?! No... O tomto by som akú- takú predstavu mal. Nevyzerala najchudobnejšie, takže zrejme poputovala obáločka do vrecka našej milenej pani riaditeľky. Ona s takýmito vecami nemá problém. Ach ty kokos! Som ja ale pokrytec. Veď aj môj foter jej dáva úplatky, aby znášali všetci profesori moje prúsery.
Ráno som sa zobudil na zvonenie telefónu. Kto má to srdce volať mi o siedmej?!
„Čo je?“ zahrmel som do telefónu. Ani som sa nepozrel na meno volajúceho.
„Max, spal si?“ začvirikala na druhej strane linky Laura.
„Laura!“ preglgol som bojazlivo. Zase som si to u nej pohnojil?!
„Tak spal si ešte?“ dožadovala sa svojej odpovedi.
„Ja? Nie!“ zaklamal som. Zrejme mi uverila, lebo to už ďalej nerozoberala.
„Okej, ja som sa len chcela spýtať, že ako ideš dnes do školy? Či busom, či autom. Že by sme išli spolu.“ Laura sa zrejem udrela do hlavy veľmi silno. Takúto milotu u nej nepoznám. Ale netvrdím, že sa mi to nepáči.
„Ehm.. no asi autom, lebo bus už nestíham. Prídem po teba?“ spýtal som sa na záver.
„To by bolo fajn.“ Cítil som ako sa usmieva. Neviem, prečo, ale mal som ten pocit.
„Okej, tak o pol hoďku som u vás. Ahoj.“ Narýchlo som sa rozlúčil a začal sa chystať ako to robia blondínky pred prvým rande, ktoré aj tak pohnoja vďaka svojmu nadmernému inteligenčnému kvocientu (IQ).
„Max! Dnes máš nejakú podozrivo dobrú náladu.“ Zastavila ma pri vchode bruchatá Milka. Nečudujem sa jej, usmieval som sa totiž ako mesiačik na hnoji.
„Mám. Je to snáď zlé?“ nedal som sa vyviesť z rovnováhy. Ale to ani nebol Milkin úmysel.
„Nie, len sa čudujem. A čo spôsobilo nárast endorfínu v tvojom tele?“ pýtala sa ďalej a odpila si z podozrivo zeleného nápoju.
„Len tak.“ Nemienil som jej zavesiť hneď na nos, čo sa deje. „Inak čo to piješ?“ spýtal som sa a pri pohľade na tajomnú zelenú tekutinu sa mi skrivil ksicht.
„Uhorkovú šťavu, dáš si?“ ani keby ma viedli na trstenicu!
„Ja už musím ísť.“ A rýchlo som vybehol von, nieže jej napadne ma ďalej ponúkať.
Keď som vyšiel von, skoro som sa zdrbal to schodov. Večer sa totiž začal rozpúšťať sneh a v noci mrzlo a snežilo. Zanadával som ako pohan a potom som sa ako posratý držiac sa zábradlia zoštveral zo schodov. Bolo síce pol ôsmej, ale bola riadna tma a od snehu sa dalo vidieť akurát tak veľké hovno! Začal som byť nervózny. Neznášal som takéto počasie.
Došiel som pred Laurin dom, len som ju prezvonil na signál toho, že som už tu a potom som klepkajúc na volant do rytmu hudby čakal kým vyjde von.
„Ty kokos! To je počasie!“ netypicky ma pozdravila.
„Ahoj.“ Pozdravil som ju so smiechom.
„Čau.“ Drkotala zubami. Tak som pridal na kúrení v aute.
„Mám ťa zohriať?“ začal som s ňou flirtovať.
„To by bolo fajn.“ Na moje veľké prekvapenie aj ona a pritúlila sa ku mne. Ja som to hneď využil a krátko som ju pobozkal.
Pred školou som zaparkoval. Bolo tam podozrivo veľa áut. Zrejme sa viacerým nechcelo čakať na autobus, ktorý zapadne pár metrov pred dojazdom na zastávku.
Raz sa nám to stalo. Vtedy som ešte nemal vodičák. Čakali sme na autobus v našej dedine, meškal už nejakých 15 minút, keď sme ho konečne uvideli, začul som radostné šomranie a v tom sa autobus vyvalil do malinkej priekopky pred dedinou. Polka čakajúcich začala kliať a nadávať. Nestojím už o takéto zážitky.
Úprimne povedané bol som trošku nervózny ako sa správať teraz. Vystúpili sme obaja z auta a ja som rozmýšľal, či ju mám chytiť za ruku a tak s ňou vplávať do školy alebo ísť vedľa nej ako taký debilko. Bola síce zima, ale cítil som ako mi na čele vystupuje pot. Vtom ku mne pristúpila Laura a chytila ma za ruky. Zo srdca mi spadol balvan veľkosti Stone Henge.
„Takže teraz akože spolu oficiálne chodíme?“ spýtal som sa jej, ale veľmi opatrne, aby som niečo nepokazil.
„Neviem.“ Odvetila s tajnostkárskym úsmevom a len kráčala vedľa mňa bez slova. Obaja sme išli ako ľudia, ktorí si plánujú jeden z druhého poriadne vystreliť. Obaja sme mali na tvárach ten potmehútsky úsmev. Akurát neviem, čo znamenal u nej. U mňa znamenal potešenie, nervozitu, prekvapenie a hlavne očakávanie, čo sa stane v škole, keď nás takto spolu uvidia.
Prekročili sme prah školy, ktorý ani nebolo vidieť, lebo tam bol naviaty sneh. Zatajil som dych a len som čakal na reakcie ľudí. Väčšina ľudí nás prehliadla, tí čo sa na nás pozreli si z toho nič nerobili. Akože fakt neviem, čo som očakával... Asi som si myslel, že to bude prebiehať ako v amerických filmoch. Hviezda školy začne chodiť s babou, o ktorej by si to nikto nikdy nebol pomyslel a keď vojdú do školy všetci zízajú na nich s otvorenou hubou a ustupujú im z cesty. Na moje „sklamanie“ sa nič podobné nedialo. Prešli sme ku šatniam. Ja som sa vybral k svojej, Laura k svojej, počkal som ju, kým sa prezuje a dá dole kabát a potom sme opäť ruka v ruke kráčali do triedy.
Okej, fajn. Znovu som začal byť nervózny, čo sa bude diať teraz. Asi rozmýšľate nad tým, že čo za veľkého frajera som, keď sa bojím vstúpiť do vlastnej triedy medzi vlastných ľudí. Och... toto znelo tak mafiánsky. No nič... Proste som bol nervózny.
„Max! Ty a táto...?!“ zaškriekala Hana, keď zbadala. Hana nesklamala.
„Hana, daj si odchod.“ Odsunul som ju z našej trajektórie a išiel ďalej.
„Sadneš si ku mne?“ prihovoril som sa Laure, keď sme obaja začali rozmýšľať, kam si sadnúť a ako sa správať.
„Ja asi pôjdem na svoje miesto, ty seď len s Markom. Nemusíme byť zato stále spolu.“ Zhodnotila situáciu racionálne.
„Starý, ty si sa fakt zbláznil.“ Ozval sa Robo, ktorý sa automaticky otočil ku mne, keď som došiel na svoje miesto.
„Lebo?“ hral som nechápavého. Bolo mi jasné, že je reč o Laure.
„Lebo?“ zvýšil zvuk o pár stupňov a znel pri tom ako buzerant. „Ty s ňou akože chodíš?“ spýtal sa už normálnym hlasom.
„No... také niečo.“ Hovoril som mierne.
„Také niečo?“ Robo mal zrejem syndróm, o ktorom nikto nevedel. Opakovať slová iných ľudí.
„Neriešte to. Dobre?“ to patrilo aj Markovi, ktorý bol v tom úplne nevinne. Mal som pocit že on má Lauru celkom rád.
Marko prikýval, ale Robo sa nevzdával. „Max, mohol by si mať ktorúkoľvek babu a ty sa tu zapodievaš s Laurou?!“ neodkázal pochopiť.
„Áno, s ňou. Vôbec ju nepoznáš, tak ju láskavo neodsudzuj.“ Začínal som byť nasratý.
„Fajn!“ vypľul Robo a konečne sa otočil od nás.
„To je kokot!“ posťažoval som sa Markovi, ktorý nebol moc výrečný a len súhlasne kývol hlavou. Zrejme bol mysľou inde. Asi sníval o Romanke.
Cez prestávku som sa išiel vyvenčiť na WC a cestou späť som uvidel na nástenke pripichnutý plagát na ktorom bolo:
Valentínsky ples 2012
Kedy? 17. februára
Kde? V školskej jedálni
Za koľko €? 2€ v predpredaji, 3€ na mieste
Všetkých vás srdečne očakávame!
Strhol som ho z nástenky a niesol som ho ukázať Laure.
„Aha!“ hodil som jej ho pod nos.
„Čo to je?“ nechápavo sa spýtala s plnými ústami. Práve desiatovala.
„Ples.“ Vysvetlil som jej, ale na to zrejme prišla aj sama.
„A čo s tým?“ prehltla veľký kus chleba, ale stále nevedela, prečo jej to ukazujem.
„Že by sme tam mohli ísť.“
„Ehm.. ja neviem. Vieš, že nemám rada takéto veci.“ To som síce nevedel, ale dobre vedieť.
„No tak, bude sranda. Sme tu posledný rok a ešte som nebol ani na jednom plese.“ 3 roky predtým som to pokladal za sprostosť, teraz mi to pripadalo ako celkom fajn nápad.
„Ešte si to rozmyslím.“ Povedala napokon a zazvonilo, tak som išiel na miesto.
„Aha, chalani.“ Ukazoval som leták aj im.
„Tebe vážne preskočilo...“ poznamenal sucho Robo.
„Nie! Zoberte svoje baby aj vy a bude super.“ Presviedčal som ich ako na nejakej obchodnej akcii pre dôchodcov.
„Romanka by sa potešila.“ Ozval sa Marko.
„No... ja neviem, či by Linda šla.“ Zamyslel sa Robo.
„Ty si zase s Lindou?“ prekvapil som sa ja aj Marko.
„No... V posteli je lepšia ako Nina.“ Odfrkol si. Ďalej sme to neriešili.
Mojou úlohou bolo už len presvedčiť Lauru. Čo bolo pre mňa niečo ako Mission Impossible.
„Tak, už si o tom rozmýšľala?“ spýtal som si Laury cestou domov. Pripadal som si ako neposlušné decko, ktoré sa každú chvíľu na niečo pýta.
„Áno, rozmýšľala.“ Vydýchla.
„A k čomu si dospela?“ mal som pocit, že naša komunikácia je nejaká príliš formálna.
„Že to nie je dobrý nápad.“ Povedala ticho. Asi cítila, že nebudem nadšený.
„Prečo?“ vyvalil som na ňu oči a očakával nejaké racionálne vysvetlenie.
„Ani jeden z nás podľa mňa nevie tancovať, tak čo tam budeme robiť? Stáť ako dvaja idioti?“ povedala ironicky.
„No a čo? Tak prinajhoršom odídeme, ak nebude dobre.“ Presviedčal som ju ďalej.
„Ach, Max... prečo tam tak hrozne chceš ísť?“ vzdychla si a hlavu zaborila do svojich rúk.
„Ja vlastne ani neviem... len by to podľa mňa bolo fajn. A ty prečo tak hrozne nechceš ísť?“ spýtal som sa.
„Ak mám byť úprimná, tak hlavným dôvodom je, že nemám šaty vhodné na ples.“ Povedala smutne. Ja debil! Načo som ju toľko presviedčal?!
„A čo šaty zo stužkovej?“ napadol mi spásonosný nápad.
„Tie sme už predali, potrebovali sme peniaze na Julkinu liečbu.“ Povedala smutným hlasom a ja som mal chuť sa poriadne vyfackať. Prečo som taký idiot?!
„Ach tak...“ skrivil som tvár. „Tak ti nejaké kúpim.“ Navrhol som jej s úsmevom.
„A toto je presne to, čo som nechcela, aby sa stalo!“ rozčertila sa.
„Čo ako?“ nechápal som.
„Že mi budeš všetko kupovať. Áno, Max, ja viem, že si to môžeš dovoliť, ale ja nestojím o tvoje peniaze.“ Moja idiocia sa len potvrdila.
„Prepáč... ja som si to neuvedomil.“
„Obaja sme z úplne iných svetov. Nikdy nebudeme na rovnakej vlnovej dĺžke. Celé toto naše chodenie bol asi veľký omyl.“
„To nehovor, Laura. Fajn, ak nechceš, tak ti žiadne šaty nebudem kupovať. Len nehovor, že to bol omyl.“ Nechcel som už o tom ani počuť. Toľko energie som vydal na to, kým som ju presvedčil, aby sme to spolu skúsili a teraz sa to malo celé pokaziť kvôli jedným šatám... Tak toto nie!
„Okej, len skús mi deň čo deň nepripomínať, aký obrovský rozdiel je medzi nami.“ Povedala mi s obrovským smútkom v očiach, keď som zastal pred ich domom.
„Večer ideš spievať?“ spýtal som sa jej. Chcel som s ňou večer niekam zájsť.
„Hej.“ Prikývla.
„A kedy končíš?“
„Okolo jedenástej.“
„A budeš veľmi unavená?“
„To neviem. Prečo?“ asi začínala tušiť, že tento výsluch nedržím len tak.
„Som rozmýšľal, že by sme potom mohli ísť ešte niekam.“ Povedal som opatrne.
„Dobre.“ Súhlasila bez okolkov, čo ma dosť zaskočilo.
„Super.“ Usmial som sa na ňu a ona tiež.
„Ahoj.“ Rozlúčili sme sa rýchlym bozkom a potom Laura svižne ako kamzík vbehla dnu.
„Čaute!“ zakričal som na prázdny dom. Čudoval som sa, že mi nikto neodvetil. Prešiel som do kuchyne a hladný ako vlk som sa pobral rovno ku chladničke. Ale nestihol som ju ani otvoriť, všimol som si na nej odkaz: „Max, zabehni po Miu do škôlky, nestíham to. Mama.“
Super, tak z jedenia nič nebude. Opäť som na seba navliekol tých 100 vrstiev oblečenia a vydal sa na púť do škôlky.
Škôlka nebola ďaleko od nášho domu, tak som tam šiel pešo. Stará dobrá škôlka, vynovená na zeleno. Voľakedy som tam chodil aj ja, ale to vyzerala podstatne horšie.
Otvoril som cvrlikajúcu bránu a vošiel som cez známe dvere. Do nosa mi vošiel hneď ten pach, ktorý som si pamätal z detstva. Nebol to smrad, ani vôňa, proste pach starej budovy.
Na stene som uvidel rôzne tablá. Od kedy som prestal chodiť do škôlky, nebol som tu a tak som sa začal hľadať na tablách. Konečne som našiel tablo, na ktorom bola namaľovaná Snehulienka a sedem trpaslíkov a tam som bol hneď veľa Snehulienky v zelenom rámčeku. Škeril som sa tam bez jedného predného zuba. Vyzeral som fakt komicky. Musel som sa nad tým pousmiať.
„Dobrý deň, koho hľadáte?“ prihovorila sa mi mladá učiteľka. Za iných okolností by som ju asi bol zatiahol do nejakej zadnej kutice a tam ju poriadne pretiahol, ale momentálne sa to ani nehodilo a ani som nemal chuť.
„Ja som prišiel po svoju sestru Miu Beckovú.“ Vysvetlil som jednoducho.
„Ach áno, volala mi pani Becková, že dnes po ňu nepríde ona.“ Usmiala sa sympatická učiteľka. „Zavolám ju.“ Povedala a už aj bežala do triedy po Miu.
„Max!“ zvolala Mia, keď ma uvidela a rozbehla sa ku mne. Ja som ju objal a jemne ju zdvihol pár centimetrov od zeme.
Miu som nemotorne obul, obliekol jej kabát a rozlúčil sa s učiteľkou. Toľkoto k môjmu výletu do škôlky.
„Kde je mama?“ spýtala sa ma Mia, keď sme prišli domov a dával som jej dole kabát.
„Ja neviem, nechala mi lístoček, že mám ísť po teba.“ Povedal som jej. „Si hladná?“ spýtal som sa a dúfal som, že odpoveď bude záporná.
„Áno.“ Ale nebola.
„A čo by si si dala?“ naozaj som netušil, čo by som jej tak asi mal ponúknuť.
„Puding.“ Ona to za mňa vybavila a tak som sa vybral kuchtiť puding.
Puding bolo jedno z mála jedál, ktoré som dokázal uvariť, tak o pol hodinu si už Mia pochutnávala na vanilkovom pudingu s piškótami.
Mama prišla domov okolo šiestej, dovtedy som robil Mii program ja. Hral som sa s ňou s bábikami a pozerali sme Špiónky na Disney Channel.
„No tak čo? Ideme dnes večer von?“ zavolal som Markovi.
„Hej, jasné. Do Kaktusu?“ spýtal sa a zrejme čakal, že poviem áno.
„Nie, poďme niekam inam. Furt sme len v Kaktuse. Čo tak do Merge?“ Merge bol tiež music bar, ale hrali tam staršie hity, každý večer tam bola iná téma, napríklad retro, 70-te roky a podobne. Bol to dobrý podnik.
„Okej. Poviem aj Markovi.“
Napokon sa o Merge dozvedela takmer celá naša trieda a keď som vošiel dnu aj spolu s Laurou, pripadal som si akoby to boli naše druhé dozvuky.
„Ahojte!“ pozdravila nás Dena, ktorá sa ledva držala na nohách.
„Kde sedíte?“ spýtal som sa jej a rozhliadal som sa po bare.
„Tam.“ Ukázala do jedného kúta, ale ja som pochopil, lebo som zbadal Mirku a Sašu ako silno artikulujú, to znamenalo, že sú tiež pod parou.
„Čaute!“ pozdravili sme zvyšok triedy.
Zbadal som Roba ako sa bozkáva s Lindou a Ninu ako sa na nich mračí. To musel byť pre ňu dosť nepríjemný pohľad.
„Sadnime si.“ Ukázal som Laure na voľné dvojkreslo. Čo si dáš?“ spýtal som sa jej a pohol jej vyzliecť si kabát. Netuším, ako sa vo mne prebral tento džentlmen, ale tešil som sa tomu.
„Grapefruitový džús a minerálku.“ Vedel som, že si o napokon zmieša.
V Merge bola fakt super nálada, Laura sa celý čas usmievala, dokonca sa celkom skamarátila s Romanou. Nebol by som si to pomyslel, ale tešil som sa z toho. Takto možno pôjdeme na dvojité rande s Markom a s Romanou.
„Poď tancovať.“ Zakričal som Laure do ucha.
„Ani za svet.“ Pokrútila so smiechom hlavou.
Ja som sa postavil, trhol som ňou a už aj stála pri mne.
Začali hrať Hit the road Jack! A ja som sa potešil, lebo som tú pesničku mal fakt rád. Bola dobrá rytmická a vôbec... klasika! Tak som Lauru chytil pravou rukou okolo pása, ľavou za ruku a už som ju aj vykrúcal. Miesta sme mali dosť. Postupne sa na parket dostala polka našej polky triedy a super bavili.
„Ideme?“ spýtala sa ma psími očami Laura, keď už pomaly začali všetci odchádzať.
„Okej.“ Vzal som naše kabáty, rozlúčili sme sa so zvyškom triedy a vybrali sa von an pospas zimy. Nesnežilo, len bola obrovská zima.
„Ty kokos, ja asi zmrznem.“ Drkotala zubami, keď sme si sadli do vychladnutého auta. Rýchlo som zakúril a už bolo lepšie.
„Dnes bolo super.“ Prehodil som, keď sme vchádzali do našej dediny.
„Hej, aj mne sa to páčilo.“ Usmiala sa na mňa a hlavou sa mi oprela o plece.
Pred jej domom sme sa rozlúčili niekoľkými bozkami a ja som šťastný išiel domov.
Na Laure to iné, že keď som s ňou nemyslím len na to, ako sa jej dostať medzi nohy. Som muž, občas mi to prebehne mysľou, ale nie je to také ako pri ostatných babách. Myslím, že začínam Lauru ľúbiť.
i like it
(dada, 16. 6. 2013 21:31)