Ako sa zo mňa stala... štetka - 13. kapitola
13. kapitola
Francúzsko. Krásna krajina. Škoda, že na ňu neexistuje nejaký pekný frazeologizmus typu Čína – krajina vychádzajúceho slnka. A možno existuje, len ja som nevzdelaná. Takže Francúzsko… možno by sa dalo povedať, že je to krajina baretiek alebo… no dobre to je jedno, už zasa filozofujem a to nikoho nezaujíma.
Keď som sa od Radovana dozvedela všetky detaily našej cesty do Francúzska, trochu som sa vydesila. Ale keď som už vykonala potrebné opatrenia (sex s Milom), nemohla som len tak cúvnuť. Mali sme ísť, ako ste iste predpokladali, do Paríža. Radovanovi som musela dať na seba rôzne údaje, aby mi mohol objednať letenku, povedal mi, kedy vyrážame a čo si asi mám vziať so sebou. Divné je, že rodičom som sa ani neunavovala hovoriť, kam idem. Doma som nebola už vyše dva mesiace a nejako mi to tam ani nechýbalo.
Odlietali sme v piatok večer. Vraj sa pokúsil to rokovanie dohodnúť na víkend, aby som nemusela vymeškať zo školy. Bol taký pozorný.
V piatok okolo šiestej ma mal vyzdvihnúť pred privátom. Keď bol dole, prezvonil ma a ja som sa s kufrom strepala dole. Nemala som veľa vecí. V nedeľu večer sme už mali letieť späť, opäť kvôli mojej škole. Ktovie, či by sme nezostali dlhšie, keby som tam nemusela ísť.
„Dobrý večer,“ pozdravila som ho, keď som nastúpila do auta. Hneď ma opantala luxusná vôňa. Niečo ako mix drahých kožených sedačiek a jeho osobnej, veľmi sexy, vône.
„Dobrý večer,“ odzdravil sa a mierne sa usmial.
Cesta do Bratislavy bola pomerne divná. Veľa sme toho nenahovorili. Občas okomentoval pomalého vodiča na diaľnici alebo šomral, že v Bratislave bude isto zápcha. Ja som buď pritakal, alebo vydala zvuk typu „hm“. Začínala som pochybovať, či to bol dobrý nápad ísť s ním do Francúzska.
Prišli sme na letisko. Auto zaparkoval na malo parkovisku neďaleko vchodu, vyložil nám kufre a potom som už za ním len poslušne cupkala. Keby som si každú sekundu nepripomínala, aby som sa neobzerala ako teľa, bola som po celý čas asi išla s otvorenými ústami. Všetko ma tam uchvacovalo. Samozrejme, som ešte nikdy neletela a preto som bola dvojnásobne vzrušená.
„Teraz pôjdeme na check-in,“ oznámil mi, „pripravte si občiansky.“ Ja som spravila, čo prikázal a ďalej som ho nasledovala.
Podišiel k pultíku, nepočula som všetko čo hovorí, bolo tam dosť rušno, ale žienka za pultom sa až príliš škerila. Asi vedel o svojom šarme. O chvíľu ma vyzval, aby som pristúpila k pultíku aj ja. Žene som dala občiansky a potom mi Radovan vyložil kufor na pás, ktorý ho vzal nevedno kam.
„Poďme,“ zavelil a ja ako poslušný pes, ktorý však nešteká, som išla za ním.
„Kedy nám to letí?“ osmelila som sa a spýtala sa ho.
„O desiatej,“ odvetil, „máme ešte hodinu, dáte si kávu?“ spýtal sa ma vystupujúc niekam hore po pohyblivých schodoch.
Napokon sme išli na kávu a tú hodinu sme prežili podobne ako cestu autom. Mne bolo trápne, že je ticho, ale jemu to podľa mňa vôbec neprekážalo, lebo sa správal maximálne uvoľnene.
Keď sme sa usadili v lietadle, nenormálne sa mi rozbúchalo srdce. Dovtedy som si ani neuvedomovala, že som taká nervózna. Cítila som ako blednem v tvári.
„Ste v poriadku?“ spýtal sa ma s obavou.
„Ani nie,“ odvetila som a pozrela sa von oknom. Mala som to „šťastie“ sedieť pri okne.
„Ešte ste neleteli, že?“ spýtal sa a svojským spôsobom sa ma snažil upokojiť.
„Nie. A nevymenili by sme si miesta? Nechcem vidieť von,“ povedala som.
„A ja som vám naschvál vybavil miesto pri okne, aby ste mali väčší zážitok,“ zasmial sa odopínajúc si pás. Šikovne sme sa prehodili.
Potom som si pokojnejšie oprela hlavu a zaborila sa hlbšie do pohodlnej sedačky. Okolo nás prechádzalo množstvo ľudí, ale pri nás zostalo len málo. Keď sa zavreli dvere lietadla, spýtala som sa Radovana: „Myslela som si, že tu bude viac ľudí. Či kam išli tí ostatní?“
„My sme v prvej triede, oni nie,“ odpovedal.
„Nuž… Kto sa môže pochváliť, že prvú cestu lietadlom prežil v prvej triede.
Lietadlo naštartovalo, tlkot môjho srdca sa zrýchlil, myslím, že by sa už ani odmerať nedal. Radovan sa na mňa podporne usmial a potom aj on zaboril hlavu do sedačky. Myslím, že aj on bol radšej nohami pevne na zemi.
Nakoniec som to zvládla celkom dobre. Vyše dvoch hodinový let prebehol rýchlo a už sme aj pristávali v Paríži. Bolo to tam oveľa rušnejšie ako v Bratislave a už to sa mi zdalo dosť rušné. Nejdem vám unavovať opisom spôsobu akým sme sa dostali k batožine, rovno skočím do hotela.
Hotel, v ktorom sme bývali sa volal Recamier. Bol hlboko v meste, aspoň tak predpokladám, lebo z letiska sme sa tam viezli dosť dlho. Vstúpili sme do rozsiahlej haly. Na zemi čierny mramor… pôsobilo to maximálne luxusne. Zamierili sme na recepciu. Radovan spustil plynulou francúzštinou a o chvíľu mi podával kľúč od mojej izby.
„Nech sa páči. Vy bývate na treťom poschodí, ja som nad vami,“ povedal mi. Týmto zmietol zo stola moje fantazírovanie o tom, ako budeme mať izby vedľa seba.
Výťahom sme sa spoločne odviezli na tretie poschodie, ja som vystúpila a on šiel ďalej. Poslíček nesúci moju batožinu šiel so mnou a aspoň som ušetrila čas hľadaním svojej izby.
„This is your room,“ prehovoril oznamujúc mi, že som „doma“.
„Thank you,“ poďakovala som a asi čakal, že mu dám prepitné. Rýchlo som teda otvorila dvere a zmizla v bezpečí izby. Cítila som sa hrozne trápne. Zapla som svetlo a v tom som zočila tú najkrajšiu izbu na svete. Nebola síce veľmi veľká, ale zato jej dominovala obrovská pohodlne vyzerajúca posteľ. Bolo na nej asi milión vankúšov a mala som chuť na ňu skočiť, ale ovládla som sa a radšej som sa išla pozrieť von oknom. Nie, nemala som výhľad na Eiffelovku, ale na peknú vysvietenú francúzsku ulicu.
Pozrela som na hodiny, bolo pol druhej, na čase ísť spať. S Radovanom sme sa ani nedohodli, kedy sa zajtra stretneme, ale nemienila som to riešiť. Dala som si sprchu, mimochodom v tiež super luxusnej kúpeľni, a ľahla si do postele. Bola ešte pohodlnejšia ako som si predstavovala a tuho som zaspala.
Klop-klop. Začula som klopkanie na dverách. V prvej chvíli som nevedela, kde som a čo sa deje. Kým som sa rozhľadela, klopkanie zintenzívnelo a mne konečne doplo, že som v Paríži a že to bude asi Radovan. Vyskočila som z postele, hodila som na seba letmý pohľad do zrkadla (vyzerala som hrozne), župan som si naschvál nedala a snažila som sa pôsobiť čo najčerstvejšie, keď som mu otvorila dvere.
„Dobré ráno,“ pozdravil ma s úsmevom.
„Dobré,“ odvetila som, ale bez úsmevu. Nemala som ešte umyté zuby.
„Bolo by dobre, keby ste sa pomaly obliekli, skočíme teraz na raňajky a to stretnutie začína o jednej,“ oznámil mi.
„V poriadku,“ pritakala som.
„Počkám na vás v hale, nestraťte sa cestou,“ zavtipkoval a odišiel.
Vyzeral dokonale ako vždy. Mal na sebe bielu košeľu a tmavohnedé nohavice primerane voľné. Nie také obtiahnuté aké nosí dnešná mládež. Ja som sa rozhodla si dať na seba bledomodrú blúzku, ktorú som si nedávno kúpila, zastrčila som si ju do bielych nohavíc, k tomu som si dala tmavomodré sako a jedny z lodičiek od Angely, ležérne sa namaľovala (medzičasom ma to Nika naučila) a vybrala sa dole. Úprimne som dúfala, že sa naozaj nestratím. Výťahom som sa zviezla dole a potom som roztvorila oči dokorán, aby som ho čo najrýchlejšie uvidela. Sedel na pohovke neďaleko recepcie, ale keby mi nebol kývol, asi by som tam stála dodnes. Pricupkala som k nemu, a tak sme sa vybrali na raňajky.
V reštaurácii už bolo málo ľudí. Bolo desať hodín, ale švédsky stôl nám stále ponúkal dostatok jedla. Sledovala som Radovana ako si naberá, a tak som si v podstate nabrala presne to, čo on, len o polovicu menej. Jediné jedlo, ktoré som dokázala rozoznať bol syr a žemle, ale boli menšie ako tie na Slovensku. Ale keď som sa do nej zahryzla, oľutovala som, že som si vzala len jednu, bola úžasná!
Ale je mi jasné, že vás nezaujíma gastronómia francúzskych 5-hviezdičkových hotelov, takže prejdime k jadru.
Na stretnutie sme vyrazili hneď po raňajkách, lebo vraj o takomto čase býva v Paríži veľa ľudí. Radovan mi cestou konečne vysvetlil, o čo pôjde. Doteraz mi hovoril len neurčité veci typu „nič to nebude“, „to zvládnete aj bez prípravy“, „nebojte sa“, ale konečne som sa dozvedela, čo sa tam bude diať. Radovan Burda bol fakt veľkou rybou na Slovensku. Vlastnil slovenskú pobočku firmy, ktorá mala materskú spoločnosť vo Francúzsku. Zaoberali sa poľnohospodárskymi hnojivami a doplnkami a pod. Ani som len nevedela, ako sa povie hnojivo po anglicky, ale to je jedno. Takže Radovan bol vlastníkom slovenskej pobočky. A teraz sa vo Francúzsku mali stretnúť majitelia všetkých pobočiek v Európe, teda zo Španielska, Portugalska, Maďarska, Poľska, Anglicka, Česka a Rakúska. Francúzsko ako miesto stretnutia bolo zvolené kvôli tomu, že vo Francúzsku býval generálny riaditeľ všetkých firiem.
Cestou sme sa viezli okolo Eiffelovky a Louvru.
„Nebojte sa, zajtra máme voľno, môžeme sa tam ísť pozrieť,“ povedal mi Radovan, keď vidím s akým úžasom tam pozerám.
„Super,“ zaradovala som sa a ďalej zízala von oknom krásneho čierneho Audi, pokojne si dovolím tipovať, že to bol najnovší typ. Radovan by sa v starom nevozil po Paríži!
Prišli sme na miesto konania. Bola to vysoká, asi desaťposchodová, presklená budova s menom firmy nad vchodom. Nevedela som si celkom dobre predstaviť, ako to bude prebiehať. Či mu budem prekladať aj základné frázy typu „Dobrý deň“, ale taký vygumovaný snáď nie je, alebo len nejaké zložitejšie vety, ktoré možná nepochopím ani ja sama.
Vošli sme do budovy. Privítala nás veľká hala, ktorá bola na môj vkus príliš biela a rezali ma z nej oči.
„Pôjdeme teraz na recepciu a ohlásime sa, načo sme prišli,“ šepol mi Radovan. Chcel, aby som to spravila ja v angličtine. Znervóznela som.
Kráčala som po jeho boku, nohy v opätkových topánkach sa mi triasli a mala som chuť sa ho chytiť za rameno, aby som nespadla, ale nejako som to ustála a dostali sme sa až k recepcii.
„Bonjour,“ prihovorila sa nám veľkooká žena sediaca za pultom.
„Hello, we came to the meeting of the Agro Fertil company,“ povedala som jej.
„Oh, great. Which country?“ spýtala sa, z ktorej krajiny pochádzame.
„Slovakia,“ odvetila som a čakal, kým niečo písala do počítaču. Radovan nečinne stál vedľa mňa a len ma pozoroval, tak som rýchlo od neho odvrátila zvedavý pohľad.
„Okay, come with me. This way,“ vyzvala nás okaňa, aby sme ju nasledovali. Previedla nás dlhou chodbou, ktorá už nebola natoľko biela a voviedla nás do veľkej zasadačky plnej ľudí. Všetky oči spočinuli na nás.
„Len pokoj,“ prehovoril Radovan, keď začul môj ťažký dych. Ja som vypustila dych a snažila sa tváriť čo najsebavedomejšie.
Radovan sa rozhodne vybral za šedivým mužom, ktorý sedel pri premietačke. Prihovoril sa mu plynulou francúzštinou. Ani slovo som im nerozumela. Potom ukazoval mojím smerom, ja som sa nepatrne usmiala. Asi tomu mužovi oznamoval, že ja mu budem tlmočiť. Na niečom sa hlasno zasmiali a potom opäť prišiel ku mne.
„Sadneme si,“ povedal a prišiel k dvom prázdnym miestam neďaleko šedivého.
„To je náš big boss,“ šepol mi, keď sme sa usadili, „volá sa Leroi Simon,“ doplnil. Ja som len prikývla, že som pochopila a ďalej sa obzerala po ľuďoch. Okrem mňa tam bola ešte jedna postaršia žena, inak samí muži. Väčšinou v Radovanovom veku. Cítila som sa trochu zvláštne, ale snažila som sa cez to preniesť.
„So let’s start,“ prehovoril Leroi. Zaváhala som, či povedať Radovanovi, čo povedal. Zostala som radšej ticho a čakala som, aby som zachytila podstatu.
„We meet today to discuss the next strategy of our company,“ ozval sa opäť.
„Sme tu, aby sme prediskutovali ďalší vývoj našej spoločnosti,“ šepla som Radovanovi.
„In the last years we had a big success. This success is only due to you. So thank you a lot, my dear friends,“ povedal.
„Za posledné roky sme mali veľký úspech, ktorý je len vašou zásluhou. Ďakujem vám,“ povedala som.
Takto to šlo asi dve hodiny. Radovan sa ma nikdy na nič nepýtal. Mali tam tlmočníkov aj iní, ale oni sa ich vkuse niečo pýtali, Radovan len sedel a občas mi pritakal.
Leroiovi už došli reči, teraz vyzval ostatných, aby niečo povedali. Dúfala som, že Radovan nebude príliš aktívny a bude len pekne ticho sedieť a počúvať. Ako prvý sa odhodlal prehovoriť zástupca z Poľska. Mal peknú „slovanskú“ angličtinu, takže som nemala problém mu rozumieť. Jeho návrh bol znížiť ceny hnojív, aby ich kupovali aj menšie spoločnosti, čo by Agro Fertilu zvýšilo príjmy. Návrh sa väčšine páčil, ale Leroi len krútil hlavou.
„Chcem niečo povedať,“ ozval sa Radovan. Srdce sa mi rozbúchalo.
„Mr. Burda would like to say something,“ ozvala som sa. Všetky oči sa obrátili na mňa. Doteraz ma veľmi nevnímali, ale konečne si všimli tú mladú babu. Určite im napadlo, čo tam hľadám.
„Ja si myslím, že by sme mali do spoločnosti pripojiť ďalšiu krajinu. Ukrajinu. Áno, áno… veľmi dobre viem, v akej situácii je Ukrajina. Mohlo by to byť riskantné, ale myslím si, že by nám to mohlo priniesť zisk. V celej Ukrajine tak trochu priemysel stagnuje, a tak isto aj poľnohospodárstvo. Firma ako Agro Fertile by túto úroveň mohla podvihnúť, tým by si získala priazeň ukrajinských podnikateľov a mohli by sme na tom slušne zarobiť.“
Keď som to dotlmočila, všetci na Radovana pozerali s otvorenými ústami. Bála som sa, či to nie je kvôli mne, ak som prekladala bludy, ale po chvíli mi doplo, že som to preložila dobre a ľudia zízajú z úžasu.
„This is a great idea, my friend!“ prehovoril nadšene Leroi. V prospech Radovana sa prejavili všetky krajiny okrem Portugalska, ktoré neviem, prečo rebelovalo.
Potom zazneli ešte mnohé iné návrhy, ale Radovanov bol rozhodne najzásadnejší a zožal najväčší úspech.
Ľudia sa pomaly začali rozchádzať.
Radovan ešte pristúpil k Leroiovi a o niečom sa začali rozprávať. Ja som zatiaľ zostala sedieť a len som ich tak sledovala. Radovan bol neskutočne sexy ako rozprával po francúzsky. Celkovo sa mi ten jazyk vždy páčil, ale z jeho úst bol ešte krajší.
„Leroi ma pozval na večeru,“ povedal mi, keď sme vychádzali z budovy. Mohlo byť asi šesť hodín večer. Neverím, že sme tam strávili 5 hodín. Mali sme síce prestávku, dali nám dokonca jesť, ale aj tak…
„Fakt? To je skvelé,“ povedala som jednoducho.
„Budete mojou spoločníčkou?“ spýtal sa ma a milo sa na mňa usmial. Bol to zaujímavý moment. Stretli sa naše hnedé oči a ja som nachvíľu zostala mimo reality. Len som sa na neho tak pozerala, premeriavala si jeho symetrickú tvár, ktorú som mala chuť vziať do dlaní a pobozkať… Nejakým spôsobom sa mi podarilo udržať sa nohami pevne na zemi a odvetila som, že s radosťou.
Na večeru sme mali ísť o ôsmej. Bolo sedem hodín, keď sme prišli do hotela. Obaja sme sa rozišli do vlastných izieb a dohodli sme sa, že on po mňa príde, keď bude už čas. Ako som si tak po celom dni na chvíľu ľahla do postele, napadlo mi, že ja vlastne ani nemám vhodné oblečenie na takúto večeru. Viete si predstaviť, ako som začala stresovať!
V tom som začula klopanie. Rozbehla som sa k dverám v nádeji, že to Radovan odvolá a ja sa nebudem musieť strápňovať pred francúzskym šéfom a hlavne pred Radovanom v nejakom nevhodnom outfite.
„Mr. Burda sends this to you,“ povedal mi poslíček držiac v rukách dosť veľkú krabicu. Nechápavo som sa na neho pozrela, on mi ju len vopchal do ruky a odišiel.
Krabicu som preniesla na posteľ a zvedavo ju otvorila. Boli v nej úhľadne poskladané čierne šaty. Vybrala som ich z krabice. Dĺžku mohli mať asi po kolená. Na vrchu mali srdiečkový výstrih s drobnými korálikmi. Sukňa sa od pása ležérne rozširovala. A potom som si všimla priložený papierik, na ktorom sa písalo: „Dajte si ich na večeru. Teším sa na Vás. R.“ Prišlo mi to neskutočne romantické.
Šaty som si samozrejme obliekla a sadli mi ako uliate. Netušila som, ako vedel moje konfekčné číslo tak presne. Opäť som si dala topánky jeho ženy a so štipkou výčitiek svedomia som očakávala jeho príchod.
Pred ôsmou som už nervózne stepovala pred dverami a očakávala na neho. Presne o ôsmej zaklopala a ja som otvorila možno až prirýchlo.
„Teda! Vyzeráte úžasne!“ zvolal, keď ma zbadal. Už sa nenamáhal držať späť svoj inštinkt dravca.
„Ďakujem,“ usmiala som sa na neho. Mohla som ho pochváliť aj ja. On mal na sebe oblek, sivú košeľu a čiernu kravatu. Nie, nepôsobilo to, akoby šiel na pohreb! Vyzeral dokonale. Mala som ho chuť vtiahnuť do izby, zabuchnúť za ním dvere, vrhnúť sa na neho a netrepať sa na žiadnu večeru.
„Môžeme ísť?“ vyzval ma.
„Iste,“ vzala som si kabelu, zamkla izbu a kráčala po jeho boku. Zacítila som z neho tú úžasnú luxusnú vôňu, ktorá ma vzrušovala ešte viac.
Vošli sme do výťahu. Boli sme tam sami. Mala som ťažký dych, nevládala som už držať späť svoje city voči nemu. Ale nie… Neskončilo to ako v Päťdesiatich odtieňoch sivej. Neprilepil ma na stenu výťahu a nezačal ma vášnivo bozkávať bez toho, aby sme mali podpísanú zmluvu.
Zviezli sme sa dole, tam mi decentne ponúkol rameno, ja som si prehodila cez neho ruku a kráčali sme spolu. Leroi mal prísť so svojou manželkou do nášho hotela, aby sme to nemali ďaleko.
Vošli sme do reštaurácie, kde sme boli aj ráno. Vyzerala ako vymenená. Svetlé farby nahradili tmavšie farby a príjemnejšie svetlo. Asi v strede sály som uvidela Leroia a jeho manželku. Keď sme prišli k nim bližšie, uvedomila som si, že môže mať okolo tridsiatky. Bola o dosť mladšia ako Leroi. On mohol mať šesťdesiat. Takže by nebol až taký škandál ja a Radovan.
„Hello, my friends, welcome,“ privítal nás Leroi, „this is my wife Amelie,“ predstavil nás so svojou ženou. Obaja sme si s ňou podali ruky. Bola veľmi pekná. Možno až príliš dokonalá.
Usadili sme sa za stôl. Radovan a Leroi sa automaticky začali baviť po francúzsky. Dúfala som, že sa nado mnou zľutuje aspoň Amelie a prihovorí sa mi po anglicky. No nevyzerala byť veľmi komunikatívna. Len sa usmievala na nich, ako sa rozprávali. Občas sa zasmiala a povedala nepatrné „oui, coco“. Asi po hodine som prišla na to, že to bude znamenať niečo ako „áno, miláčik“.
Naša, pre mňa nie veľmi príjemná, večera našťastie nečakane skončila, keď sa Amelie nešťastne obliala červeným vínom. Rýchlo sme sa rozlúčili, so zaprianím si pekného večera a ja som sa potešila, že odišli.
„Toto je už jeho piata žena,“ povedal mi Radovan.
„Skúsený muž,“ utrúsila som.
„Ehm… nemáte chuť na niečo silnejšie. Je málo hodín, mohli by sme zájsť do baru,“ navrhol.
Ja som až príliš horlivo súhlasila.
Zišli sme o poschodie nižšie. Atmosféra hotela tmavla, a neviem prečo, cítila som sa príjemnejšie. Vošli sme do príjemného baru. Hneď ma upútala speváčka v dlhých, obtiahnutých červených šatách, ktorá spievala po francúzsky. Vôbec mi nevadilo, že jej nerozumiem. Usadili sme sa pri bare, lebo inde už nebolo miesto.
„Čo pijete?“ spýtal sa ma Radovan.
„Nuž… mne je jedno. Poraďte niečo dobré,“ odvetila som mu.
Tak nám objednal dvakrát whiskey.
„Keď už máme toto v rukách, mohli by sme si snáď aj potykať,“ povedal s úsmevom.
„Iste,“ pritakala som.
Pohár položil na stôl, podal mi pravú ruku a dal mi jemný bozk na líce. Cítila som jeho pichľavú bradu a parfum. Mojím telom prebehlo asi 200 voltov a mala som čo robiť, aby som nespadla zo stoličky. Pustil mi ruku, vzal pohár a štrngol ho o môj, ktorý som schmatla do ruky a odpil si. Spravila som to isté. Dala som si poriadny dúšok neuvedomujúc si, čo vlastne pijem. Keby som sa nebola snažila zo všetkých síl, asi to vypľujem a oprskám všetkých naokolo, ale zázrakom som to udržala v sebe, prehltla a v tom mi vyhŕkli slzy.
„To ťa tak dojalo?“ zasmial sa Radovan.
„Nie… Len som nečakala, že to bude až také silné,“ odvetila som s úsmevom a po líci sa mi spustila slza.
„No tak, neplač. Budú si myslieť, že ti práve lámem srdce,“ zavtipkoval a ja som si chrbtom ruky utrela slzu. Na ruke som mala čiernu šmuhu. Roztrela som sa, super. Radovan vzal servítku, na ktorej ml položený pohár a jemne ma začal utierať.
„Ďakujem,“ poďakovala som sa po našom extrémne intímnom akte.
Chcela som nejako rozprúdiť konverzáciu, tak som sa spýtala najviac od veci otázku, ktorá mi napadla: „A s kým zostal Lukáš doma?“
„Je s mojou mamou,“ odvetil, „a ako mu ide tá angličtina?“ spýtal sa ma.
„No… úprimne… keby nebol lenivý, mohla aby mu fakt ísť skvelo.
„Nedokážem ho ničím motivovať, ani Angele to nešlo,“ povedal a oprel si hlavu o ruku.
Nemyslite sa, že sme sa celý večer rozprávali len o jeho synovi. Bola by to veľmi zvláštna predohra k tomu, čo sa dialo potom.
Vypili sme asi ešte tri whiskey, ku koncu to Radovi akosi stúplo do hlavy a snažil sa spievať so speváčkou v červených šatoch, ja som sa na ňom smiala a barman po nás len pozeral. Zaplatil to a zmizli sme odtiaľ, lebo nám narobil poriadnu hanbu. Mne na prekvapenie nič nebolo. Bolo to ako vtedy s Milom. Chcela som sa opiť a nešlo to. Zniesla som príliš veľa.
Ako sme tak išli schodmi hore, Radovi sa trochu plietli nohy, bolo mi to trochu zvláštne, mala som dojem, že štyridsiatnik znesie viac ako štyri whiskey. Podopierala som ho a mala som čo robiť, aby sa na mňa nezvalil. Cestou vo výťahu sa celý čas opieral, a tak mi napadlo, že ho radšej odprevadím do izby, aby cestou on dakde nezablúdil. Úprimne povedané, v túto chvíľu som nemala žiadne vedľajšie úmysly. Myslela som si, že je natoľko opitý, že už na mňa ani nebude mať chuť.
„Nevieš, kde mám kľúč?“ spýtal sa ma so smiechom, keď sme došli pred jeho dvere.
„Je tam, kam si si ho dal,“ odvetila som mu.
„A to je kde?“ spýtal sa zase a zdvihol obranne ruky do vzduchu.
Načrela som mu do vrecka v saku, nebol tam. Napokon som ho objavila v nohaviciach, ako som ho tam tak „ohmatkávala“, usmieval sa až priveľmi. Asi predsa len nebol natoľko opitý.
Keď som mu odomkla, mala som sa v pláne s ním rozlúčiť.
„A to ma ani neuložíš?“ spýtal sa ma.
„Mám ťa uložiť?“ prekvapila som sa.
On len prikývol ako decko a čakal, kým vojdem. Vošla som. Jeho izba bola o niečo väčšia ako moja a bola ladená do tmavších tónov. Tmavé farby sa mi vždy páčili viac ako svetlé.
„No poď,“ vyzvala som ho, keď sa obšmietal okolo stolíka s alkoholom, „toto ti už netreba,“ zobrala som mu fľašu z ruky a položila ju na miesto.
Priviedla som ho k posteli a posadila ho. On sa na mňa len priblblo usmieval a ja som sa musela na ňom len smiať.
Nevedela som si celkom predstaviť, ako si on predstavoval to uloženie. Chcela som mu dať aspoň dole kravatu, nech ho neškrtí, rozopnúť pár gombíkov a zvaliť do postele, nech sa ráno stará o seba. Ako som mu tak začala uvoľňovať kravatu, zrazu ma chytil za boky. Jemne ich pohladil a potom sa svojimi mužnými dlaňami presunul nižšie.
„Ach…“ vzdychol, „toto som chcel urobiť už tak dávno,“ vydýchol.
„Čo to robíš?“ spýtala som sa ho, ale nedávala som mu preč ruky z môjho drieku.
„To čo chceš aj ty… myslíš, že som si to nevšimol?“ povedal provokatívne a jeho „opilosť“ bola preč.
Nevedela som, čo povedať, len som sa červenala. Veď na toto som sa pripravovala! A teraz som hrozne zneistela. Ale on vedel, čo spraviť. Šmahom ruky ma zvalil na posteľ a ani neviem, ako ocitol sa nado mnou. V žalúdku som mala asi tisíc motýľov a bola som hrozne vzrušená. Sklonil sa nižšie a jemne ma pobozkal. Akoby ma bol len ochutnal. Dotyk jeho strniska ma zelektrizoval ešte viac a pomaly som v bozkoch začala spolupracovať.
„Si tak krásna,“ vydýchol pomedzi bozky a jemne ma uhryzol.
Kravatu som mu konečne dala celkom dole a začala som mu rozopínať košeľu. Pomohol mi sám a o chvíľu bol už len v nohaviciach. Bol to štyridsiatnik, ale s telom, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani ktorýkoľvek dvadsaťročný chlapec. Jeho hruď mu pokrývali chĺpky, ktoré boli neskutočne sexy.
Z bozkávania úst prešiel k môjmu krku, prisal sa na neho a ja som od rozkoše nevedela, čo so sebou. Nemohla som si pomôcť, ale v momente som to začala porovnávať s Milom. Radove ruky a pohyby boli oveľa skúsenejšie a odvážnejšie. Zacítila som ako mi na chrbte začína rozopínať zips, jemne som sa nadvihla, aby som mu to uľahčila a on sa usmial. Oči mu žiarli. Chcela som ho konečne cítiť „telo na telo“. Šaty zo mňa strhol ako kus handry, hodil ich ani neviem kam a ja som pred ním zostala v spodnom prádle.
„Nádhera…“ okomentoval.
Teraz som bola na rade ja. Rozopla som mu zips na nohaviciach a za jeho pomoci mu ich dala dole. Jeho vzrušenie už bolo dostatočne viditeľné.
Zbavil ma aj podprsenky a keď uvidel moje prsia, oči sa mu rozšírili a nevedel sa ma nabažiť. Kým mi ústami láskal prsia, jedna z jeho rúk sa zatúlala do mojich nohavičiek.
„Takže si vzrušená aj ty…“ zhodnotil. Ja som sa len provokatívne usmiala a stiahla si ich dole. Už nemohol viac vydržať, stiahol si boxerky a vnikol do mňa tak intenzívne ako to len šlo. Cítiť ho v sebe bolo neskutočné. Celé moje vnútro horelo a mala som chuť kričať. Ruky som mala zaborené do jeho chrbta a bolo mi jasné, že mu tým spôsobujem bolesť, ale bolo mi to jedno. Mala som pocit, že ma tá vášeň celú pohltí a už neznesiem viac. Bol na mňa maximálne prilepený, cítila som tlkot jeho srdca, s tým súperilo moje srdce. Nevedela som, ktoré bije rýchlejšie. A v tom prišlo niečo, čo som ešte nezažila. Vyvrcholenie. Na chvíľu som stratila pojem o realite, dokonca sa mi zatmelo pred očami. Vnímala som len jeho. Cítila som, ako mi srdce pomaly prestáva tlkotať tak rýchlo, v jednej chvíli akoby úplne prestalo, otvorila som oči a uvidela ho. Toto všetko bola realita. Pozeral sa na mňa a v tvári mal blažený výraz. Zvalil sa na mňa a chvíľu oddychoval. Znova som zacítila tlkot jeho srdca a to ma neskutočne upokojovalo.
Zaspali sme.
Opäť časť pre nás perverzákov, ako to niekto nazval v komente v predošlej kapitole :D snáď sa vám to tiež páčilo... ale samozrejme sa skúsme sústrediť aj na dej. :)
Komentáře
Přehled komentářů
Dalsiu kapitola prosim :))
Jednym slovom: SKVELE
(nina, 11. 1. 2015 16:02)To som bola ja :DD Ani som si netrufla dufat v nieco taketo (vacsine ludi robi problem pisat taketo casti) a ty si hned napisala dve taketo casti po sebe!!! Oficialne sa stavas mojou najoblubenejsou spisovatelkou :D LEN TAK DALEJ!!!
Re: Jednym slovom: SKVELE
(Milka, 11. 1. 2015 22:10)
dakujem :) Ty si oficialne mojou najoblubenejsou komentatorkou :D
A co sa tyka tychto tem... celkom rada o nich pisem :D
uz sa neviem dockat
(nina, 22. 1. 2015 14:47)