3 MESIACE-5.KAPITOLA
23.marca 2011-štvrtok
Dnes však prišla realita. Bolesti brucha a žalúdka mi nadobro prešli, takže nejsť do školy bolo neprípustné. Mojím hlavným cieľom bolo nejsť na spevokol, keďže tam bude Andrej aj so svojou milovanou Veronou. Fakt som nemala chuť pozerať sa na nich ako sa počas prestávok olizujú. Síce to robieval aj so mnou počas prestávok, ale pohľad na nich dvoch... to by sa mi žalúdokk dvíhal.
„Doniesol som vám opravené písomky.“ Zahlásil matikár, keď vstúpil do triedy aj s hŕbou zošitov. „Môžete ich rozdať.“ Povedal a podal najbližšie sediacemu človeku.
Obzrela som sa po triede, všetci okolo mňa boli napätí, že akú známku budú mať, len ja som sa pokojne opierala o stoličku a čakala som na svoj zošit. Jasné, že bol úplne na spodu. Lucia zatiaľ nešťastne pozerala do svojho zošitu a zožierala sa, že ako mohla dostať štvorku, keď sa „toľko“ učila. Konečne mi došiel zošit. Flegmaticky som ho otvorila a hodila pohľad dnu. Mala som to bez chyby...jednotka. Zavrela som zošit a znova som sa oprela pokojne o stoličku.
„Čo máš?“ spýtala sa ma rozrušená Lucia.
„Jednotku“ odvetila som jej. Uvidela som v jej očiach závisť.
„Ja mám štvorku. Ach!“ zastonala nahlas, až to začul učiteľ.
„Čo sa deje slečny?“ zvolal, keď sa pristavil pri nás.
„Nič, len Lucia je rozrušená zo známky.“ Odpovedala som za ňu.
„Aj ja by som bol na jej mieste. Ale netrápte sa. Bude opravná.“ Vyhlásil a chodil ďalej po triede a vytešoval sa zo smutných tvár žiakov.
„Ak chceš, môžem ťa doučovať.“ Ponúkla som sa Lucii ako už miliónkrát predtým, ale ona to ako miliónkrát predtým odmietla, tentoraz s výhovorkou, že cez víkend príde jej strýko expert na matiku a on jej to všetko vysvetlí. To je síce dosť možné, ale ona to aj tak nepochopí.
Prišiel čas spevokolu. Plánovala som zdrhnúť, lebo keby ma naša trénerka, Soňa videla, že som bola v škole a že nejdem na spevokol, asi by ma zahrdúsila.
„A ty kam ideš?“ zvolal niekto poza môj chrbát, keď som už bola skoro vonku zo školy. Otočila som sa. Stále tam Soňa ... a neusmievala sa.
„Ehm... no..“nevedela som nič vymyslieť.
„Poď na spevokol! Si predsa sólistka. Bez teba to nejde.“ Povedala mi vážne.
„Ale ja... dnes...“ zase nič. Neviem vôbec klamať.
„To, že ste sa s Andrejom rozišli, ešte neznamená, že prestaneš chodiť na spevokol. Poď!“ vyzvala ma prísne. Ja som ju radšej poslúchla a nasledovala ju do jednej zadnej nevyužitej triedy, kde sme zvykli nacvičovať.
„Čaute!“ pozdravila som ostatných, keď sme aj so Soňou dorazili do triedy. Odzdravil sa každý okrem Andreja a Verony. Akoby sa aj mohli pozdraviť, keď boli na sebe nalepení?! Ja som na nich zazrela a snažila sa otočiť od nich preč, aby som ich nevidela. Z časti sa mi to podarilo. Musela som si zastať rovno vedľa Andreja a keďže nie som sliepka a nevidím do boku, nemala som na nich priamy výhľad.
„Začneme? Rozospievame sa.“ Začali sme a neskôr sme aj spievali Happy Ending. Refrén nám už išiel skvelo, moje sólo časti sme ešte necvičili. Vraj nabudúce. Odlahlo mi. Nemala som totiž pocit, že by som zvládla Veronin výsmech, keby sa mi výšky celkom nepodarili.
Domov som sa zberala autobusom o štvrtej. Hneď som si spomenula na Peťa. Uvidím ho aj dnes? Šťastie mi predsa nemôže priať každý deň. Nemôžem ho vidieť aj dnes.
„Čaute.“ Pozdravila som kamošky na zastávke. Ani sme sa nestihli rozkecať a prichádzal autobus.
Ale Peťo neprišiel. Čakala som, že nastúpi, ale nenastúpil. Smola.
„Som doma!“ zvolala som pri vchode do domu.
„Ahoj, Miruška!“ pozdravila ma mama, ktorá bola v pracovni. Sedela za masívnym dreveným stolom a ťukala do laptopu. Podišla som k nej a nazrela doň. Práve navrhovala obývačku. Bola fakt úžasná.
„Hm... Pekné. Veľmi pekné.“ Poznamenala som zízajúc na obrazovku.
„Páči sa ti?“ mama sa potešila mojej nadšenosti.
„Jasné. Komu to bude?“ vyzvedala som.
„Jednej rodine zo susednej dediny. Majú nový dom. Zajtra si k nám prídu pozrieť ten návrh.“ Oznamovala mi, akoby ma to malo zaujímať.
„Fajn.“ Povedala som a plánovala som ísť preč.
„Počkaj ešte trošku.“ Čo môže chcieť odo mňa?
„Ani si mi nepovedala, čo bolo v škole.“ Dobrý postreh má. V poslednom čase som sa s mamou bavila o škole minimum. Stále je vyťažená.
„Nič zaujímavé. Dostala som jednotku z matiky.“ Povedala som jej.
„Vidieť, že si moja dcéra.“ Povedala ako srandu. No nezasmiala som sa.
„Môžem už ísť?“ spýtala som sa.
„Bež.“
Učiť sa mi do školy, samozrejme, nechcelo. Rozdiel v dnešnom dni bol v tom, že som sa nakoniec ani neučila, ale v ostatné dni sa vždy premôžem a aspoň otvorím učebnicu. Pozrela som si rozvrh. Matika, anglina, nemčina, dejepis, chémia a biológia. Na biológiu by som sa aspoň mala učiť. Nie! Nechce sa mi. Rozvalila som sa na posteľ a zaspala som....