Nevinná - 29. kapitola
22. decembra 2013 – nedeľa
Dnešné ráno bolo riadne krušné! Namiesto príjemného budíka Nothin‘ on you, ktoré som už nastavila aj v Danielovom novom mobile, nás zobudilo jeho „jabĺčkárske“, podľa mňa nepríjemné, zvonenie.
„Prosím,“ riekol Daniel zachrípnuto.
„Musíte okamžite vypadnúť, polícia tuší kde ste,“ začula som Villámov hlas v telefóne a moje očné buľvy skoro vyskočili z jamôk.
„Rozumiem,“ odvetil pohotovo Daniel a čudovala som sa, kde sa to v ňom berie, len pred chvíľou odfukoval rovnako ako ja.
„Ale zabudnite na to auto, čo máte. Prezradilo vás pravdepodobne práve ono. Zožeňte si iné,“ doplnil Villám.
„Dobre,“ pritakal Daniel a už sa dvíhal z postele.
„Všetko zbaľ, musíme vypadnúť,“ toto už patrilo mne.
Vyskočila som z postele aj ja. Danielove veci, ktoré boli porozhadzované po miestnosti, lebo som ich nosila momentálne aj ja, som rýchlo nahádzala do tašky, kde boli aj peniaze, obliekla som sa do vecí, ktoré som nosila už asi štvrtý deň a bola pripravená na odchod.
„Poďme!“ zavelil Daniel a už som ak kráčala dlhou chodbou v hoteli, v ktorom bolo minimum ľudí takto pred prázdninami. Daniel zaplatil, čo sme boli dlžní tučkovi z recepcie a vyšli sme na ulicu.
„Kam vlastne pôjdeme?“ spýtala som sa ho, keď sa poobzeral vôkol seba a zdalo sa mi, že nemá absolútne žiadny plán.
„Počkaj, rozmýšľam,“ odsekol a prichádzala znovu na neho tá „mrcha nálada“.
Tak sme tak len stáli hodnú chvíľku pred hotelom, ja som sa báť nemusela, že by ma spoznali, na starú Niki som sa nepodobala vôbec, ale cítila som sa blbo, lebo Daniel sa tváril akoby mu telom prechádzali stovky voltov, oči dokorán, behali zo strany na stranu, zrejme mu nič nenapadalo.
V tom som zbadala ako sa po chodníku pred hotelom k nám blíži dvojica policajtov. Neboli to tí bežní mestskí policajti, ktorí nemajú skoro žiadnu moc. Títo mali aj skutočné zbrane a zľakla som sa ich. Zrejme práve o nich hovoril Villám v rannom telefonáte.
„Daniel,“ drgla som do neho a hodila som smerom, z ktorého sa blížili. No on sa ani nepohol.
„Daniel!“ skúsila som to znova silnejšie.
„Čo?“ pozrel na mňa nepríjemne, ale keď si uvedomil, kto sa k nám blíži, pohol sa neprirodzeným krokom a myslím, že to na nás upozornilo.
„Stojte!“ zakričali po nás. Nechápem, ako prišli na to, že ja som tá hľadaná osoba. Nepodobala som sa na seba. A Daniel? Žeby už vedeli, že je v tom zapletený aj on?! To nie! Presne toto som nechcela!
Dali sme sa do behu. Vyhýbali sme sa ľuďom, ktorých bolo na ulici ako nasratých a ani jeden z nás nevedel, kam vlastne bežíme. Prebehli sme okolo nákupného strediska, no nevbehli sme doň, tak sme šli ďalej. Policajti stále išli za nami. Okoloidúci ľudia po nás zazerali, keď sme do nich drgali. Zdalo sa mi, že nás už-už majú, keď ma v tom Daniel vtiahol do jednej uličky medzi dvoma budovami, kde boli len kontajneri. Dobehli sme až na koniec uličky.
„Vylez!“ zakričal na mňa a ja som nerozmýšľala ani chvíľu a začala sa štverať po kontajneri cez drôtený plot. Daniel ho preskočil a už aj stál pri mne. Ocitli sme sa neďaleko cesty, ktorou sme prichádzali do Popradu. Okolo nás jazdili autá obrovskou rýchlosťou. Bola to tuším časť diaľnice.
„Poď!“ potiahol ma, keď som zostala zízať.
Museli sme sa dostať preč z cesty, boli sme tam dosť nápadní. Opäť sme preskakovali, tentoraz cez nižšie oplotenie, ktoré viedlo popri ceste. Za oplotením bol strmý kopec, po ktorom sme zbehli dolu.
„Daniel, ja nevládzem,“ zafňukala som, keď sme sa ocitli pri pravidelne vysadených stromčekoch, aké bývajú pri diaľniciach.
„Niki, poď, prosím,“ odvetil mi neopísateľným tónom. Akoby mal toho všetkého už po krk.
„Nikto nás tu nevidí! Sadnime si na chvíľu,“ zaprosíkala som a následne si sadla len tak do snehu. Hneď ma zamrazilo v zadku. Daniel len zazeral. Nech si ide, pomyslela som si.
Daniel sa prudko nadýchol a následne vydýchol a zastal si nado mňa. Bojazlivo som na neho pozrela, no nemala odvahu čokoľvek povedať.
„Nemôžeme tu byť dlho. Vedia, že sme utekali týmto smerom. Musíme vypadnúť,“ povedal po chvíli a pokoj a vyrovnanosť v hlase len predstieral.
Ja som sa s nevôľou postavila a nasledovala ho cez mierne zarastený porast. Opäť plot. Prečo majú v Poprade potrebu všetko ohradzovať?! Týmto plotom sa zrejme končil pozemok diaľnice a za plotom začínal les.
„Toto je príliš vysoké, sem sa ja nevyštverám,“ oznámila som Danielovi, ktorý sa chystal preskočiť a na mňa pri tom akosi pozabudol.
„Ach…“ vzdychol si a svoj plán zrušil. Išli sme popri plote dúfajúc, že bude niekde znížený alebo niečo, na čo by som mohla stúpiť a tak prekonať túto, v mojich očiach neprekonateľnú, prekážku. Konečne sme uvideli jeden kameň, ktorý bol dosť vysoký. Naň som sa vyštverala a napokon preskočila ten zasratý plot.
Ocitli sme sa v lese, dneska nebola až taká zima a sneh sa začal mierne rozpúšťať. Ako sme tak kráčali snehom zmiešaným s blatom v lese, cítila som ako mi premokajú čižmy. Aj napriek nie až tak nízkej teplote ma začínalo oziabať na celom tele.
„Kam vlastne ideme?“ ozvala som sa po desiatich minútach mlčania, keď som sa už začínala cítiť fakt trápne.
„Podľa teba som študoval kataster pôd v okolí Popradu?! Nemám ani poňatia, kde sme!“ odsekol Daniel a ani sa na mňa neobzrel. Išiel asi tri metre predo mnou a všetky konáre, ktoré on odstrkoval spred seba následne šľahali mne do tváre. Bolo mu to úplne jedno. Pár krát mi napadlo, že by som zastala a začala trucovať… Ale aký zmysel by to malo? Začal by na mňa kričať, ja by som sa zrejme rozplakala, ako sa poznám, násilím by ma dostal na nohy a musela by som pokračovať v ceste. V sračkách som tu ja, ale ten, kto sa v kuse nadúva je tu Daniel. Ach, títo muži!
„Pozri! Je tam dáka chatka,“ zvolal šomroš po niekoľkých kilometroch brodenia sa v blate a snehu. Pravdepodobne sme nešli tak veľa, ale zdalo sa mi to nenormálne veľa.
„Myslíš, že nás tam nenájdu?“ opovážila som sa ho spýtať.
„Neviem, niekde ísť musíme,“ odvetil a pridal na rýchlosti. Ja som sa však neunúvala, pokračovala som vo svojom slimačom tempe.
Boli dve hodiny poobede, keď sme došli pred chatku. Pripomínala mi chatu z filmu Lesný duch a keby som nebola v situácii, v akej som bola, zrejme by som odmietla ísť dnu.
„Ako sa dostaneme dnu?“ pípla som potichu.
„Zavolám majiteľovi, či môžeme vojsť,“ odvetil opäť podráždene. Nereagovala som, len som vzhliadla k nebesám.
Daniel mi nachvíľu zmizol z očí, zašiel za chatu a keď sa vrátil, v ruke držal nejakú železnú tyč, ktorou sa následne pokúsil vypáčiť dvere. Aj sa mu to podarilo… Kde sa to len mohol naučiť?!
Vstúpili sme do chaty. Smrad, ktorý ma ochromil bol fakt neznesiteľný. Myšacie a potkanie výkaly, pleseň, vlhkosť, dlho neotvorené okná. Úžas! Podlaha pod nami praskala jedna radosť, každú chvíľu som čakala, že sa ocitnem v suteréne domu.
Daniel začal odťahovať zaprášené nevkusné závesy, aby do chaty dostal trochu svetla. Okná však boli také špinavé, že veľa svetla dnu aj tak nepreniklo. No predsa som zbadala v strede miestnosti zelenú sedačku, z ktorej trčalo niekoľko pružín a oproti nej konferenčný stolík, na ktorom bola nejaká váza a v nej uschnuté kvety. V jednom rohu miestnosti bola aj kuchynka, ku ktorej som sa z hygienických dôvodov nechcela priblížiť. V chate sa okrem toho nachádzala ešte kúpeľňa, ktorá bola dosť plesnivá a spálňa, ktorá bola zariadená skromne. Posteľ, 2 noční stolíky s lampičkami a jedna skriňa, v ktorej na moje prekvapenie boli ženské šaty. Potešila som sa, že si budem môcť konečne prezliecť tie svoje štvordňové, no neuvedomila som si, že tie v skrini zrejme smrdia ešte viac.
„Zostaneme tu,“ povedal mi Daniel, keď došiel za mnou. Práve som meditovala nad tými šatami.
„Fajn,“ odvetila som.
„Za chatou som videl studňu, skúsim spojazdniť vodu,“ oznámil mi a zmizol.
Ja som podišla k posteli a zvalila sa na ňu. Obrovské kúdoly prachu zaplavili miestnosť, hneď som to oľutovala, ale postaviť som sa už nevládala, tak som sa posunula vyššie, zababušená v kabáte som zaspala.
Nemala som poňatia, koľko bolo hodín, keď som sa prebudila. Dvere na spálni boli otvorené a z vedľajšej miestnosti dnu svietilo oranžové svetlo. Žeby bol Daniel aj elektrikár? Postavila som sa a uvedomila som si, že kabát už ani nepotrebujem. Bolo tam celkom teplo. Prešla som do druhej miestnosti a tam v krbe horel oheň, okrem toho na konferenčnom stolíku horela jedna sviečka a jednu mal Daniel v kuchyni. Čo všetko postíhal, kým som ja spala… Na chvíľu som sa zahanbila.
„Voda funguje, len aby si vedela,“ povedal mi, keď ma zaregistroval.
„Koľko som spala?“ spýtala som sa ho pretierajúc si oči.
„Dve hodiny,“ odvetil a konečne sa otočil ku mne. V jeho očiach som videla nervozitu a strach.
„Nemáme veľa jedla, ale tak aj toto je niečo,“ povedal ukazujúc na stôl. Boli tam nejaké konzervy, ktoré mi pripadali byť nechutné, nejaké instantné polievky a dva balíky čipsov.
„Aj tak tu asi nepobudneme dlho,“ povedala som len aby reč nestála.
Navečerali sme sa v tichosti. Neunúvali sme sa ani zdvorilostnými formulkami, jedli sme a keď sme skončili ja som umyla riad. Daniel zatiaľ melancholicky čumel do ohňa.
Pristúpila som k nemu a sadla si vedľa neho na špinavý koberec.
„Daniel,“ oslovila ho a chytila ho za ruku, ktorú mal voľne spustenú na kolene. Nezareagoval. To bolo zlé znamenie. „Strašne ma mrzí, čo sa teraz deje. Tiež som si toto všetko takto nepredstavovala, ale skúsme sa jeden k druhému správať trochu krajšie. Obaja máme ťažké obdobie, neviem, čo bude s nami zajtra, ale tak… žime pre dnešok a nehádajme sa…“ pokračovala som.
„Žime pre dnešok…“ zopakoval moje slová ironicky. Pustila som mu ruku a nechápavo som sa na neho pozrela. „Mne sa zdá, akoby si si ty ani neuvedomovala, čo sa tu deje. Si v hrozných sračkách!“ odvrkol mi.
„Myslíš si, že to neviem? Bojím sa… Možno viac ako ty, ale zato nebudem stále na teba štekať!“ rozkričala som sa a očervenela som v tvári.
„Ja na teba štekám?“ vyskočil náhle a pozeral sa na mňa zhora.
„Áno, ty na mňa štekáš!“ vyskočila som tiež.
„Kto ti vybavuje všetko? Aby si mala čím menej starostí? Kto zohnal Villáma? Keby nebolo mňa, bola by si už niekde v base!“ začal kričať a rozhadzovať rukami.
„Nikto ťa o to nežiadal!“ odvrkla som mu a hlas mi preskočil. Po tvári sa mi skotúľala prvá slza.
„Tak ja môžem aj odísť a rieš si to sama,“ povedal mi berúc si kabát.
„Aspoň by na mňa nikto nekričal!“ povedala som zachrípnuto cez slzy.
Daniel si schmatol bundu zavesenú na parohoch, otvoril prudko dvere a ešte prudšie nimi tresol. Bol preč. V tú chvíľu mi napadlo, čo ak sa už nevráti? Ak ma tu naozaj nechá samú? Nevedela by som, čo ďalej robiť. Klesla som opäť na ten nechutný koberec a usedavo sa rozplakala. V chate znel len môj plač a praskanie ohňa. Nemám potuchu, koľko času som tam takto strávila, ale myslím, že dosť, lebo zhoreli dve veľké drevá. Našťastie pri kozube boli nachystané ďalšie dve, tak som ich tam hodila a horko-ťažko sa postavila. Prešla som do spálne, zhodila zo seba všetky veci a polonahá prešla do kúpeľne. Postavila som sa pod sprchu a čakala prúd príjemne teplej vody. Daniel síce opravil vodu, ale elektrinu nie a ohrievať vody ide žiaľ na elektrinu. Ochromil ma prúd ľadovej vody. Odskočila som. Lenže som sa cítila byť špinavá, tak som vydržala asi minútu pod vodou a potom celá skrehnutá sa zabalila do uteráka, ktorý som, na moje veľké prekvapenie, našla v kúpeľni. Áno, smrdel aj on.
Vtom som si uvedomila, že všetky veci som si nechala v spálni. Bez akejkoľvek hanby som otvorila dvere kúpeľne a prešla rovno do spálne. V momente som očervenela, keď som zbadala, že na posteli sedí Daniel a vyzlieka si hrubý pulóver, ktorý mal na sebe. Áno, videl ma už polonahú, ale po takejto hádke som cítila, že sme sa navzájom odcudzili. No jeho pohľad na mňa hneď zmenil môj názor. Pozeral sa na mňa tými svojimi žiadostivými očami ako šelma, keď sa chystá uloviť svoju obeť. Zhlboka sa nadýchol a to bol pre mňa akýsi signál, že sa mám pohnúť. Pri mojom jemnom pohybe, Daniel vyskočil na nohy, dvoma krokmi bol pri mne, chytil ma za boky, pritiahol si ma k sebe a prisal sa na mňa perami. Takto vášnivo ma ešte nikdy nebozkával. Jeho jazyk bol všade a ledva som dýchala. Nevládala som sa držať na nohách. On to zrejme vycítil a sotil ma na posteľ a následne sa na mňa zvalil aj on. Bozkával ma na ústa, potom prešiel na krk. Z hrdla sa mi vydral tichý povzdych. On sa zasmial a pokračoval. Rukami začal skúmať, čo mám pod uterákom. Zablúdil k môjmu rozkroku a chytil ma presne na tom mieste, kde mal. Vykríkla som a prehla chrbát od rozkoše. Kým som sa trochu spamätávala, Daniel už nemal na sebe len boxerky a aj tie sa pomaly, ale isto chystal stiahnuť. No najskôr zbavil mňa mojej zahalenosti. Strhol zo mňa uterák a zostala som pred ním celkom nahá. Vrhol na mňa ďalší žiadostivý pohľad a opäť ma začal bozkávať. Jeho ruky boli všade, úplne všade. V bozkoch sa presunul nižšie. Ústami poláskal obe moje prsia a ja som sa opäť prehýbala od toľkej rozkoše. Vzdychala som a už-už som si myslela, že explodujem. Nedalo sa to vydržať. Na chvíľu prestal, ja som otvorila oči a on už v rukách rozbaľoval kondóm, ktorý netuším odkiaľ vzal. Stiahol si boxerky, pri pohľade na jeho mužnosť som sa opäť začervenala a v hrudi som zacítila neobyčajné teplo, nasadil si kondóm a… Vnikol do mňa. Cítiť ho v sebe bolo… ja to nedokážem popísať aké. Celé moje vnútro chcelo explodovať. No to ešte nebolo všetko. Pomaly sa rozhýbal a to môjmu stavu len prospievalo. Áno, bolelo to, ale rozkoš prekryla všetku bolesť. Zavzdychala som a zakričala jeho meno. On sa len smial a pokračoval v činnosti. Pridával na intenzite a moje vnútro sa trieštilo na tisícky kúsočkov a zdalo sa mi, že bol na tom podobne ako ja, lebo na tvári mal neprítomný výraz a v tom sa to stalo… Obaja naraz… Neskutočné… Vyčerpane sa mi zvalil na hruď a prerývane dýchal. Ja som chvíľu nedýchala vôbec. Zvalil sa zo mňa dole a zadíval sa na mňa, tvár som mala úplne spotenú a on tiež. Usmieval sa. Vražedný pohľad spred niekoľkých hodín bol preč.
„Sorry za to blbé správanie. Bolo vo mne príliš veľa sexuálneho napätia,“ riekol a ja som sa musela zasmiať.
Chvíľu sme len tak ležali pri sebe. Pritiahol si ma k sebe bližšie a hrabkal sa mi vo vlasoch a ja som prstom kreslila rôzne tvary na jeho tvrdom vyšportovanom bruchu.
„Už chápem, prečo všetci hovoria, že sex na uzmierenie je najlepší,“ povedala som napokon.
„Rozhodne najlepší,“ dal mi za pravdu a bozkal ma do vlasov. „Milujem ťa,“ doplnil.
„Aj ja ťa milujem,“ odvetila som a pritúlila sa k nemu ešte bližšie.
„Kedy si sa prvýkrát s niekým miloval?“ spýtala som sa ho zrazu. Vzápätí som to aj oľutovala. Asi to nebola vhodná téma na pokec po prvom sexe so svojím frajerom.
„Teraz,“ odvetil a ja som sa narovnala a zahľadela sa do jeho očí.
„Toto bolo moje prvé milovanie, nikdy som s nikým nemal sex z lásky,“ povedal mi, aby veci uviedol na pravú mieru. A mňa takáto odpoveď celkom potešila. Ale zároveň zarmútila.
„Tak teda, kedy si mal prvý sex?“ opravila som sa.
„V sedemnástich,“ odvetil mi celkom pokojne. To číslo ma nijako extrémne nešokovalo. Už vtedy musel vyzerať úžasne. „Vážne sa chceš teraz o tomto baviť?“ spýtal sa ma pochybovačne.
Ja som len pritakala a čakala, že mi rozpovie svoj príbeh.
On sa zhlboka nadýchol a rozpovedal mi príbeh o tom, ako sa po školskom plese vyspal so spolužiačkou u nich doma, lebo jeho rodičia boli zhodou okolností preč.
Potom sme už tému Danielove sexuálne skúsenosti radšej uzavreli a len sa tak maznali a naďalej uzmierovali. Bolo to véééľmi príjemné uzmierovanie.
Celkom vzrušujúca časť, čo poviete? :)
suuuper
(lea, 20. 8. 2014 18:44)